Ako sa správne aklimatizovať v Alpách, časť tretia vo Francúzsku
Aklimatizácia v dieli jedna a dva prebehla viac menej tak ako mala. Po tom čo sme si dali aj 2x 6 eurové pivko a nemohli sme v celom Chame (Chamonix) zohnať žiaden tabak večer, sme zohnali aspoň punkové cigošky k pivku. Všetci čo pretekajú v outdoore vedia čo tým myslím :).
Ráno vstávame a najeme sa a valíme na nákup. Pomedzi to sa z ľahka občerstvíme v Chamonixe
Pobalíme veci v kempe a letíme na lanovku.
Tú sme skoro nestihli, keď nám v okienku povedali, že tá ktorou šiel Gustík na otočku bola posledná…Kura skoro vyrútilo. Keď som mu oznámil túto správu a začal sa smiať prišiel Kuro prvý krát do štádia, kedy mi povedal, aby som sa nesmial a že to nie je vtipné :D. Čo by sme však už iné mohli spraviť ako sa smiať. Okrem toho, že vydupať cca 2600 výškových metrov s plným nákladom za deň…bola by výzva. 
Naštastie to bolo nedorozumenie a jedna ešte šla, ale bola len pre ubytovaných. To sme boli my, pretože po mojom profi french telefonáte z WC v kempe som dal jasne najavo že „Msju Martynek si praje ubytovať“ 🙂 a tak aj bolo. Naskočíme na lanovku, sú tam už iba outdoor punkáči z Chamonix, ktorí si idú skočiť na záver dňa svoju dávku adrenalínu do doliny z Aiguille du Midi. Chápem ich, chlapík v monterkách s padákom an chrbte zašpinený ešte od malty, ale spokojný sa vezie hore. Toto je outdoor, toto je punk, to je náš štýl. Paradoxne sme čistí, ale aspoň strapatí 😀
Prvý kontakt s ľadovcom vo Francúzsku
Vystúpime na lanovke, prejdeme mohutne vyzerajúcim tunelom cez horu a prídeme až k samotnej legendárnej rampe, deliacej bezpečie tunela z Aiguille du Midi a okolia ľadovca. Ako náhle prejdete za rampu, schádzate po úzkom a v niektorých miestach DOSŤ úzkom snežnom hrebeni.
Naviažeme sa na lano, dohoda znie keď ja hodím držku doľava ty skáčeš doprava. Na jednu stranu bola dole šľuchta 100 metrov a na stranu druhú tak cez 1000 a vyššie, závisiac kde sa zastavíte 🙂
Prejdeme coby dup po hrebeni na samotný ľadovec a odtiaľ ku chate Cosmiques refuge (chata vo výške 3600). Tam sa zložíme, všetko má svoj systém a všetky veci svoje miesto.
Obúvame papuče pre hostí a vôjdeme do miestnosti kde si nás všetci hneď premerajú. Pohodka, ubytujeme sa a dohadujeme večeru s raňajkami.Keď poviem, že som vegetarián bez mihnutia oka navaria porciu velikú ako svet len pre mňa. A ńo napchal som si ju do obidvoch lícnych dutín, an horšie časy 😀 .
Po večeri pozerám stále na pre mňa hrozivo vyzerajúce seráky a trhliny kopca mt. Blanc du Tacul. Mám z toho rešpekt, sedem rokov do zadu keď som bol ako outdorový faganko na Blancu sme šli úplne easy cestou. Vidím, že to bude záhul, pripomína mi to himalájske ľadovce z dokumentov. Chatári mi povedali, že už dlho nikto neprešiel z tejto strany na Blanc a že tu bolo aj pár smrťákov túto sezónu. No pecka. Večer kecám ešte s jedným nemcom čo tam je s dcérou o tom, že čo a ako a kde je aký problém, tiež by to šli skúsiť. Slnko už zapadá a ja rozmýšľam nad ľudmi, ktorých mám rád…
Night wishes alias nočné priania
Potom sa s nemcami rozlúčime a ideme spať. Ráno sa vstáva. Ja ovšem nemôžem spať a na každý 100-tí nádych sa musím zlhoboka nadýchnuť. No pecka, to tu idem mať teraz akože takéto problémy teraz. Po čase pochopím, že do budíka o 03:00 nezaspím a tak si púšťam indické mantry na ukludnenie tela aj mysle, nemusím spať stačí, že sa dostanem do pohody. Tesne pred budíkom zaspávam, telo už prestalo s hlbokými nádychmi. A je tu budíček, pecka tvár mam zdutú ako po box zápase :D. S Kurom navaríme raňajky, nemci si medzi tým dávajú svoje objednané raňajky, jasné že ich ohejtujeme. „Dobre, že sme si nedali raňajky, vločky s kávou za 30 eur nestoja aj s džúsom. “ Uvaríme čaj, zoberieme tyčinky, sypačky, kolu a to je všetko.
Ideme potenciálne naľahko. Iba nejake oblečko v batohu ešte…aaa tabak :D, chceme dať vrcholovú, a ten kto bude viac spuchnutí pôjde na FB, že je amatér 😀 . Jasné, že si z toho robíme srandu furt, nakoniec ten šport má byť aj o srande. Kuro je trošku vážnejší, vidím na ňom, že má rešpekt….to ešte nevie, že ja som mal celú noc mega rešpekt. Pomretí ľudia, neprechodená trasa a ešte sme tam nikdy neboli plus nový sneh a pod ním vyfúkaný ľad.
Boj začína skôr ako si chlapčekovia mysleli
Vychádzame vonku pred chatu, tma jak v dračej jaskyne, zapíname čelovky a už ideme naviazaní na lane. Nebolo ešte asi treba, ale po vojne je každý generál. Prichádzame pod kopec, kosa jak drak, nemci už stúpaju do hora. Tak sa teda do toho oprime, šlapeme hore celkom ok zatiaľ.
Terén sa začína dvíhať, prichádzaju traverzové pasáže, kde mačky nejdu hlboko zaseknúť a prídŕžame sa jedným cepínom. Toto mi nepríde až tak v pohode, chcelo by to dva cepíny a presekať sa týmto terénom rýchlo a ľahko. Kuro má odľahčený cepín od PETZL…keby som mal dva lezecké so sebou, tento mu rovno do doliny hodím. Jasné, že cepín bez váhy mu nejde zaseknúť do zľadovaletelého terénu. Tatko sa motáme donekonečna hore zľava doprava bez slnka, iba vietor a mráz. Kuro začína zastavovať, aby sme si dali pauzu, prvé dve razy si vravím ok. Celý výstup je pod mocným sklonom, nie je tu ani kde oddýchnuť po sediačky. Takto oddychujeme pokrčení a naklonení dopredu. V takýchto polohách sa nemám ani moc chuť občerstvovať a hlavne nie v teréne kde sa necítim bezpečne.
Chcel by som to vydusiť čo najrýchlejšie hore, Kuro však stojí čím ďalej tým viacej. Prídem moment, že stojíme už asi piaty krát, ja cítim ako ma začína mráz dostávať a postávanie ma stojí veľa síl, viac akoby sme pražili dohora. Tu ma chytí záchvat smiechu z toho, aké to je vlastne paradoxne… viem, že Blanc na otočku za 12hodín tou istou trasou už nestihneme, ideme jednoducho dlho. Keď sa však neviem prestať asi ani po 3 minútach smiať pochopím, že to bude aj s výškou spojené.
Posledné výšvihy na vrchné plató pred mt. Blanc du Tacul už toľko na Kura nečakám, vždy ho trhnem lanom smerom dohora. Chcem mu dopriať oddych, ale už nemôžeme viac čakať. Takto vyjdeme hore, stretneme nemcov ako sa vracajú a hovoria, že podmienky sú aj ďalej zlé.
Stopa nie je prešľapaná a vietor je silný. Nemec sa ma pýta čo ja, a ja mu vravím, že ideme veľmi dlho hore, a rýchlejšie to už nebude. Poprajeme si štastný návrat a ideme sa skryť do skalného masívu mt. Blanc du Tacul- u. Tam keď prídem oľutujem, že som si nevzal aspoň dva čoky, no nič budeme tu stať hore v závetrí bez štandu. Začneme liezť v mačkách po skale ľahkým terénom možno za III- IV UIAA až dôjdem na malú policu kde málo fúka.
Závetrie nechávam pod sebou Kurovi. Keď šklbnem lanom…celkom ma to potom začalo baviť :D..tak Kuro vyčerpaný pozrie hore a iba hlavou zakrúti. Šklbnem znovu a už ide dolezie podo mňa a ani slovo nevyslovíme. Päť hodín šlahania vetrom do tváre bez pitia a jedla spravilo vo výške svoje.
Vytiahnem jednu tajne ušúlanú tabakovú cigaretku. Strašne som zvedavý aké to bude si zapráskať v 4200 m. n. m. Najhoršie je však, že mi je na zvracanie. Dal by som gel ale to vysotím určite, aj kolu by som vysotil…tak najjemnejšia varianta, aj keď zďaleka nie najlepšia je si dať Mars tyčinku. Po tom zapijeme čajom a kolou. Následne vytiahnem malinkú šúlanku a priznám sa, že tu prišla moja najťažšia chvíla celého dňa. Zakaždým ako ju rozťahujem a neviem zapálliť sa musím osobitne bokom vydýchať. Potom to príde. Krásny náťah, výdych….ty vole, tak toto áno. Hmm, zda sa mi trošku silná :D, ešte, že som nohami zapretý. Takto ju tu vybúšime potľapkáme sa a opatrne zlezieme z pomedzi skál.
Pozrieme smerom na mt. Blanc, to je strašne ďaleko…chce to štýl narýchlo a naľahko, a hlavne bez lana….je to krásny hrebeň, medzi nami je ešte vrchol Mauditu. Tu by sa trénovalo, veľmi ma to oslovilo. Tu vidím potenciál a tie recenzie odtiaľto ;).
Pomaly schádzame ľadovcom dole a už sa nevieme dočkať kedy na nás zasvieti slnko bez toho aby do nás dul vietor. Takto ešte letia okolo nás skialpinisti a iní nadšenci na Blanc, ktorí netušia, že už jednak idú neskoro a za druhé sa tam dnes nedostanú takým tempom. Teraz vidíme veľké trhliny mimo svetla čelovky, a veľké steny serákov.
Zídeme dole na ľadovec, konečne do slnka a jeho svitu. Sadneme na batohy, vytiahneme varič Kuro sa teší na cigu a do toho mi pri jej zapalovaní padne zapalovač do snehu, bože to bola salva vyhrážok a urážok zase 😀 😀 . Strašne som sa ale pobavil, som povedal, aby nestresoval, že máme varič. Našťastie mi tu piezo naskočilo a zapalíme horák. Rovno postavíme na vodu a popri tom usušíme zapalovač.
Tu začína moja veľká škola, prisadne si ku mne drozd a pozeráme sa na seba. Nič tam nie je iba pán drozdík, ľadovec, masív Aiguill du Midi, v zadu mt.Blanc du Tacul, vpravo talianský ľadovec a ďalšie tri doliny. Vtedy som pochopil, aké je to celé nezmyselné so stresom, neprajnosťou ľudí na horách, popieraním pravdy pretože to vyžaduje konfrontáciu vlastného pohodlia a stratu reputácie u ľudí, ktorých tá pravda označuje za klamárov. Reputácia je ilúzia. Treba robiť veci dobre a preto, aby dávali zmysel pre blaho spoločnosti. Všetko je strašne jednoduché, maličké a finálne úplne jedno. Keď zbadáte skutočne v horách aký ste malí a nepodstatní, tak vám egom zatrasie a to bude prvý krásny krok, ktorý môže alpinista zažiť na ceste k pravde. Podstatná je pravda, kamarátstvo, láska na horách a k horám.
Pomedzi to tu lietajú okolo skialpinisti s malými batožkami a ja sa iba utvrdzujem, že toto je to ono miesto o ktorom som nevedel, že ma očarí a až úplne fascinuje. S Kurom sa postavíme a padáme preč, nezdá sa to ale strašne dlho ideme po ľadovci naspäť k piliéru pred rampoo.
Keď prekročíme ešte posledné trhlinu pred hrebeňom, ja odbočím ešte na opačnú stranu a sadnem si na kameň z ktorého vidno na Chamonix. Láska k týmto pohľadom ma zväzuje čím ďalej tým viacej k tomuto prostrediu. To je ako keď nadšenec lega, príde do legolandu…wau.
S Kurom sa znovu naviažeme, ešte zažijeme jeden záchvat smiechu a už prídeme na lanovku Aiguill du Midi. Čakáme pred kabínkou, hneď za nami je skupina aziatov, ktorí si všetko fotia a sú strašne hluční.
S Kurom nasadzujeme kapucne a babušíme sa do búnd čo máme na sebe. Finálne príde lanovka a vraciame sa dole. Takže je to za nami, dnes síce bezx Blancu ale zato výzva a krásna športová vízia pred nami :).
Čo sme mohli spraviť preto, aby sme sa mohli lepšie aklimatizovať ?
- mať deň navyše kedy by sme vyšli do výšky 3600 m. n. m zložili si veci na chate a vyšli do 4000 na vedľajšie kopce a následne zišli prespať na chatu
- prirodzene sa tým aj lepšie vyspať
- mali sme piť vodu počas výstupu
- prijímať energickú stravu počas výstupu, aspoň sušené ovocie
- byť kondične zdatnejší, aby sme vedeli vyšľapať na mt. Blanc du Tacul na jeden šup
Použitá výbava:
- Buff čelenka s UV ochranou
- Sensor double face tričko
- Ferrino Vincent ski touringové nohavice
- Ferrino Hoste softshell bunda (recenzia)
- Ferrino stretchová bunda Madryn
- Ferrino Hoste softshell bunda
- Karpos izolačná bunda Lyskam
- Karpos Bait štrikovaná čiapka
- Karpos rukavice Race
- Topánky Scarpa Triolet gtx
- Ponožky Sherpa X Bonete
- Ruksak Deuter Guide 45+15
- Cepín Petzl Quark 2
- Mačky Petzl Sarken
- Sedák Climbing Technology Onsight
- stan Ferrino Leaf 2 (trojsezónny stan)
