Dolomity #3 – Lagazuoi
Potom sa ustrojíme na turistiku a za pomoci auta sa presúvame do Passo Falzarego – po seeeerpeeeeentiiiiinaaaach. Dnes „iba“ do nadmorskej výšky 2109 m. Parkujeme pri obchodíku so suvenírmi – našťastie baby doňho ešte teraz ráno nenakukli. 😀 V pozadí čnie Sass de Stria.
A okrem milióna iných vecičiek tu majú aj takýchto všelijakých samorostov. 🙂
A vyrážame na púť, ťažný muflón je naložený, aj keď Ročka si nechala malý batôžtek – už neviem, že kvôli čomu. Asi aby bola voda a mapa viac po ruke.
A ako stúpame, odkrýva sa čoraz viac grúňov – v strede Croda Negra a Nuvolau (vidíme ho už z toľkých uhlov, že nám neostáva nič iné, ako tam ísť – v ďalšej časti).
A na panoramatickom pohľade sa už odkryli aj Cinque Torri (to malé vľavo dolu) a napravo vykúka Marmolada s ľadovcom.
No a tu niekde sa dostávame k rozdvojke, kde jedna z ciest smeruje do tunelov, ktoré tu vyhĺbila v prvej svetovej vojne rakúska armáda. Mrzuté je, že sme o tom akosi dopredu nevedeli. Dvojica turistiek idúcich z protismeru nás upozorňuje: „You should have headlight and helmet.“ Potom im padne pohľad dolu: „And your shoes …“. 😀 Pre seba si zahundrem „My shoes are f**king amazing!“, ale uznávam, že bez čeloviek to asi nebude ono. Pokračujeme teda smerom, kde tunely nie sú – do sedla Forcella Travenanzes …
A potom ďalej do údolia Ciadin de Lagazuoi. Pod nami sa vinie stezka, po ktorej sa beží Lavaredo Ultra Trail.
A dievky sú také rýchle, že stíhajú byť na panoráme 2 krát. 😀 To najväčšie nad nami je Tofana di Rozes.
A tuto ďalšia rozvŕtaná skala – predpokladám, že na vojnové účely.
Vyšplháme sa do sedla Forcella Grande, kde sa odkryje pohľad na „mesačnú krajinu“ – rozsiahlu planinu rozprestierajúcu sa medzi plesom Le de Lagacio napravo a vrcholom Lagazuoi naľavo (tesne vytŕča pred blízkymi skalami).
Pod sebou máme strmší suťový úsek. A hoci máme na nohách „úplne nevhodnú“ obuv (Ročka Altra Lone peak 3.0, Katka Luna Oso a ja Luna Origen), ľahkým krokom sa rýchlo a bezpečne dostávame dolu.
Tutok na severnej strane skalísk je celkom chladno, aj sme radi, keď konečne vykukne slnko.
Keď sa zo strmších pasáží dostávame na planinu, chodník sa tu rozširuje a všetci sa od samej radosti rozbiehame smerom ku plesu Le de Lagacio.
A pri plese ja osobne už mám zase slnka aj celkom dosť, tak sa schovávam do tieňa. Dávame si tu dlhšiu pauzu a tlačíme do seba obed. Odolávame pokušeniu kúpať sa v plese, aj keď kopa ľudí aj psov využíva túto lákavú ponuku. Neviem ale, či to práve teší prirodzenú osádku plesa.
Naspať sa čast trasy vraciame tak, ako sme išli nadol a mierime na Rifugio Lagazuoi. Cestou stretávame aj takýto prístrešok, ktorý už ale asi veľmi neprístreškuje.
A panoramatický záber o kus vyššie – pred nami (teda naľavo) Rifugio Lagazuoi a samotný vrchol Lagazuoi. Za nami (napravo) hrebeň Piza de Lech, Cima Scotoni a Cima Fanes. Pleso sa už schovalo dole v údolí.
A tesne pod vrcholom sa otvárajú majestátne pohľadíky – Cima Ambrizzola, Ponta Lastoi de Formin, Monte Pelmo, Croda Negra, …
Časť detstva som trávil na Liptove, kde som často počúval od starkého hlášku: „Choč fajčí, bude pršať.“ Tu by to asi bolo, že: „Monte Pelmo fajčí, bude pršať.“ *lol* Ale dnes nebude, lebo fajčí na juh, to znamená že fúka suchší vietor z pevniny. Za ten čas, čo sme tu boli vždy pršalo len keď fúkalo z juhu, od mora a teda kopce fajčili smerom na sever. 🙂
A aj panorámka, teraz len tie najvyššie veci zľava – Tofana di Rozes, Punta Sorapiss, Antelao, Monte Pelmo, Marmolada – všetko cez 3000 m.n.m. Úplne napravo Rifugio Lagazuoi.
Tri pivá a zase sme o 15 eur ľahší. 😀 V chate však ešte kupujeme dáke snadičky na pamiatku, takže aj o viac. 😀 Apoňže hajzle sú zadarmo.
Šplháme sa pozrieť ešte kúsok nad chatu …
… a random turistu prosíme o fotečku.
Katka s Veronikou ma opúšťajú a idú na lanovku dolu, ja sa ešte chvíľu motkám hore. Na ďalšej fotke to síce vyzerá ako jedne hrebeň, sú to však dva – vzialenejší od pravej strany sú Tofane a bližší zľava Fanes.
No a toto si nepamätám, ktorý smerom bolo presne fotené, takže ani z mapy neviem vyčítať, čo to tam je za grúň. 😀
Zbieham dolu za babami a zisťujem, že medzi tým ešte vyšli prejsť sa trochu smerom na lúčky nad Passo Falzarego. Idem za nimi, aby si oči oddýchli od skál a spočinuli na mäkkej tráve. No a potom ešte povinne do suvenírového obchodíku, ktorý sme ráno obišli – tam sa mi už úplne krúti hlava z toľkých farieb a tvarov.
V hoteli opäť na prenosnom variči uprostred kúpelne kuchtíme žranicu – stavím sa, že neuhádnete akú. 😀 Tentoraz pre zmenu cícer s cestovinami a paradajkovo-zeleninovou omáčkou. No dobre, aj s olivami. 😛 Potom sa ešte berieme do mesta – ale autom. Pešo by to bolo ozaj o hubu, úzke frekventované cesty a návrat potme. Nuž, Katka s Ročkou sa aspoň môžu vyfintiť a obuť Labky.
Moja fotka Vám tu chýbať nebude, ja som oblečený presne tak isto, ako na kopcoch. 😀 A dokonca aj s batohom, lebo sme boli aj na nákupe (okrem piva aj fazuľové struky v konzerve na spestrenie večerí :D). Mlsné bachory nás zlákajú ešte do pizzerie – aspoň raz opáčiť poctivú taliansku pizzu a snáď aj čapované pivo za rozumú cenu. Otvoríme jedálne lístky … pivo 5,5 eura … no nej*bne ťa? :-O Ešte že šoférujem, ušetrím.
Aspoň že tie pizze sú za podobné ceny ako u nás – v rozmedzí 7 – 12 eur. Katka vyspíkuje, že do cesta nedávajú mlieko a tak si objednávame na polovice takú len s rajčicou na vrchu, Veronika si dáva nejakú so všetkým možným.
Vyvaľujeme očiská, keď čašník donesie vyžiadané piwi pre Roču a minerálku pre nás asi za 54 sekúnd po objednaní a sánky nám padnú, keď sa pizze objavia asi tak 3 minúty a 28 sekúnd na to. Tak títo to teda majú zmáknuté. Nuž, po pohľade na bloček chápeme, že inak ani nemôžu – tringelt 2 eurá na osobu vytlačený priamo medzi položkami. 😀 Toto by asi na Slovensku neprešlo. 😀 Ale pizze boli vskutku výborné.
No a potom zase nekonečné serpentíny autom do hotela, bachnúť pár pív zo samoobsluhy (po 69 centov *lol*) a vymyslieť, čo zajtra.
Petrík
