Dolomity #4 – Tre Cime
Potom zase štandardne pobaliť sa, poobliekať, poobúvať a sadnúť do auta. Dnes mierime do najvychytenejšej destinácie – Tre Cime. Síce je to po ceste len 28 km, ale najprv od hotela vyklesať 300 metrov do Cortiny, potom sa zase vyštverať 600 do Passo Tre Croci, zbehnúť 200 pod pleso Misurina a na záver vyšplhať 700 k parkovisku pri Rifugio Auronzo. Samozrejme, furt po nejakých ostrých serpentínach. A 5 km pred koncom na ceste závora a že j*b, davaj 25 euri za celodenné parkovanie. 😀 No čo už. Po všetkých útrapách parkujeme na preplnenom parkovisku pod Rifugio Auronzo – navigácia hlási nadmorskú výšku 2344, dnes stojíme na Kôprovskom štíte. 😀
Zisťujeme, že nápad pozrieť sa na Tre Cime dnes malo asi iba ďalších 10000 ľudí. *lol* No, aj sme prekvapení, lebo doteraz predošlé dni sme nestretávali skoro ani nohy – ale tak, tu je to asi najľahšia možná túra v širokom-ďalekom okolí, takmer po rovine, tri rifúdžiá (chaty :D) po ceste.
No nič, je tu aspoň široký chodník, tak sa rozbiehame a predbiehame masy ľudí. Na prekvapené/zazerajúce pohľady a poznámky na sandále (dnes som obul Labky) som už zvyknutý aj z našich hôr, tuná aj tak väčšine ľudí ani nerozumiem. Ale momentálne je to zazeranie už celkom od veci – lebo na 4 metre širokú, rovnú, štrkom vysypanú cestu si treba dať asi lyžiarky alebo čo … 😀
Po chvíli prichádzame k Rifugio Lavaredo. No a ako by to bolo, keby sa Lavaredo Ultra trail nebežal aj tadiaľto – jasné že sa beží. Medzičasom nás dobehnú aj slováci, ktorých sme predbiehali a pýtajú sa na tričká – že v rýchlosti si všimli MF100, tak si mysleli, že Magnezitárska stovka. Vysvetľujeme, že Malofatranská. 😀 Keďže je ale okolo chaty stále plnka, dávame selfie a frčíme ďalej.
A panoramatický pohľad sponad chaty. Naľavo sú Cime Passaporto.
Cez sedlo sa dostávame na pláň na severnej strane a Tre Cime sa ukazujú v plnej kráse.
A túto fotku by som sem ani nevybral, ale uznajte, tá mucha je tam parádna.
No a takto to tam vyzerá, keď človek otočí hlavou – zľava Tre Cime, v diaľke v strede (asi) Croda Rosa, potom Monte Rudo, Rifugio Locatelli a nad ním Torre di Toblin.
Za chatou sa ukrýva Lago dei Piani – teda neviem, či sa to považuje za jedno pleso alebo dve. Momentálne sú dve, ale tipujem, že keby hladina po dažďoch trochu stúpla, tak sa spoja. Dávame sa tu do reči aj s ďalšími slovákmi. 🙂
Najväčšou atrakciou bol vrtuľník dovážajúci betón na stavbu niečoho pri chate. Päťeurové pivá (v plastových pohároch!) sme museli brániť vlastným telom proti odfúknutiu. 😀
A ďalšia panoráma – na mapách, ku ktorým sa mi podarilo dostať, sa už miešajú názvy s rakúskymi, takže naľavo Schusterplatte, v strede Crode Fiscaline, oblá vyčnievajúca Croda dei Toni, napravo Monte Paterno.
Od Locatelli pokračujeme ďalej dookola Tre Cime, kde sú konečne aj nejaké výraznejšie klesania a stúpania.
Problém je, že je to celkom odokrytý terén, takže keď chce ísť človek v zástupoch davu na čurpauzu … musí ísť dosť ďaleko od chodníka. 😀
A zase sa to nedá napchať do jedného záberu – zľava tie najvýraznejšie vrcholy: Monte Rudo, Torre dei Scarperi, Torre di Toblin.
Rázcestníky majú síce veľmi pekné, ale ich výpovedná hodnota je bez mapy mizivá. Ja neviem prečo sa nemôžu prísť všetci pozrieť ku nám, ako to má vyzerať. 😀
Trochu pózerských fotiek (nie že by ostatné neboli, ale tieto obzvlášť).
Kravky si spokojne prežúvajú, tvária sa velice fotogeniálne a o nás nejavia záujem.
To zubaté naľavo je Cima Ciadin de la Neve, Torre del Diavolo, Torre Wundt a spol. Dolu pod tým Lago di Misurina a napravo od neho Monte Cristallo. Vzadu nad Misurinou ale vidno Monte Faloriu a Tondi, ktoré sme navštívili v článku #1.
A zlatý klinec dňa – BUZIKÔŇ! Teda nie že by bol na iné kone, vlastne ani neviem, či to je kôň alebo konica. 😀 Pôvod tohto slova je inde – v tzv. buzitaške. Buzitaška je taký môj výmysel, niečo ako chlapská kabelka. Konkrétne Maxpedition Jumbo, naplnená kopou užitočných vecí – okrem mobilu, kľúčov a peňaženky napríklad sekerka Fiskars X5, nastaviteľný kľúč na matice, skrutkovač s výmennými bitmi, multinástroj Leatherman Supertool 300, čelovka, šitie, … Rokmi vyladená zbierka, užitočná v mnohých situáciách. No a v časoch, keď som obsah a formu buzitašky ešte len skúšal a čo do koľkosti narastala, tak kamarát raz zabil hlášku: „Však ty za chvíľu budeš potrebovať buzivozík a k nemu buzikoňa, aby si to všetko pomestil.“ *lol* No a po niekoľkých rokoch sa dozvedám, ako ten buzikôň vlastne vyzerá – presne takto! A keď sa potom rozbehol na tých krátkych nožičkách.
Buzikravky …
… a buziročka. 😀
Dnes to bola len taká kľudná, kratšia prechádzka, takže po návrate k autu máme ešte kopec času do večera. Odvážame sa teda ešte k Lago di Misurina, Katka s Ročkou využívajú čas na slnenie sa. Ja som dosť spečený, tak sa idem prejsť dookola plesa a držím sa čo najviac v tieni.
No a od Misuriny presun do hotela, kde konečne využívame aj ponuku hotelovej sauny – paráda, máme ju sami pre seba. 🙂 Nasleduje večera – ako inak, cestoviny s cícerom, paradajkovo-zeleninovou omáčkou a olivami. Ale dnes pre zmenu aj s fazuľovými strukmi. 😀 A už len vymyslieť, akou túrou zajtra zavŕšime náš pobyt.
Petrík