Whistler Alpine Meadows 110km

WAM 110km, Whistler, KANADA
Photo: BrianMccurdyphotography

Vždy keď zavriem oči, ležiac na joga podložke, počúvajúc trénerku, ktorá nám hovorí, aby sme poďakovali svojmu telu za to, že nás podrží každý deň, vtedy si spomeniem na posledný tohtoročný bežecký závod. Pred očami sa mi vybaví najchúlostivejšia situácia, v ktorej som sa vtedy nachádzala
a doteraz nerozumiem ako je možné, že som to ustála a dokázala bežať vpred…

Mapa a prevýšenie preteku WAM 110km

STRATENÁ NIEKDE HLBOKO V HORÁCH

Je mi zima. Chlad mi prechádza popod bundu, ktorá aj napriek nepremokavosti nasiakla vodou. Vzduch sa k večeru blíži k teplote 5 stupňov Celzia a dážď hustne, je hmla, sotva vidno na pár krokov predo mňa. Nachádzam sa niekde za 75-tym kilometrom a klesám z vrcholu hory Whistler.
Klesanie predo mnou od poslednej stanice s jedlom a vodou je cez 1700 metrov a je to veľmi dlhé klesanie o dĺžke 20 kilometrov. Hľadím pred seba a hľadám záchytný bod, ktorý by mi napovedal ako ďaleko som od stanice. Je niečo po desiatej hodine v noci. Som sama. Cítim sa slabo a stromy ma
desia. Telo sa trasie zimou a oči vidia čo by vidieť nemali. Biele zajace… Naozaj ich tu toľko je? Mám halucinácie. Ťažko sa mi hľadá motivácia aby som pokračovala, ale nevzdávam sa a pomaličky bežím dolu kopcom. V hlave si premietam kilometre od štartu a premýšľam kde som spravila chybu.

AKO TO VŠETKO ZAČALO
Ráno v deň závodu vstávam o 1 hodine ráno aby som sa dostala na štart včas.
Vonku je zima a v malej kaviarni na rohu nepodávajú teda nič moc 😀

Štart tohto závodu je iný ako ostatné. Je noc, zima prichádzajúca od hôr na konci Septembra predchádza až do morku kostí a ľudia nie sú takí veselí ako bývajú cez leto, keď skorý ranný štart je príjemné osvieženie neskôr horúceho dňa. Dnes však nie, všade je ticho a čakáme na štart. Čelovky
pripomínajú vianočné osvetlenie a vnášajú do noci trochu jasu a hravosti. Som pripravená na štarte a čakám.

Skoro ráno sa bežci zoskupujú na mieste štartu
Gary Robbins dáva predhovor ako vždy a odpočítava sekundy do štartu.

ČAS ODBIL

Bežím po asfaltovej ceste za bežcami v šortkách a napchatým batohom na chrbte. Je mi chladno ale beh ma zahrieva. Zle vidím, keďže moje dioptrie sú čoraz silnejšie a nedokážem s okuliarmi bežať. Žmúrim a držím sa v dave. Gary Robbins, organizátor závodu, bicykluje v čele a vedie nás na koniec asfaltovej cesty, kde začína prvé prudké stúpanie. Za pomoci čelovky hľadám označenie trailu a bolí ma hlava. Moje oči sa trápia a nedočkavo čakajú na východ slnka. Pridám do behu a snažím sa zrýchliť aby som stihla všetky časové zóny, ktoré ak nedám včas, vyradia ma zo závodu.

Tak toto nie je vôbec sranda vidieť počas hlbokej noci pri traili ktorý práve bežíš…
Čakajúc na vrchole na najlepšie zábery.
Photo: BrianMccurdyphotography

DOBRÉ RÁNO


Slnko lenivo vychádza a derie sa medzi mraky. V mysli si želám aby nepršalo a ak má tak nech to príde až na konci, tesne pred cieľom. Nepremokavá bunda, náhradné tričko, jedlo, voda…všetko
mám pri sebe a príjemné ma to ťaží na chrbte. V nejakom momente vytiahnem svoj plán vpísaný na papier a kontrolujem si čas.
Držím sa nadmieru dobre a blížim sa k druhej stanici. Niečo je však inak
ako kedysi. Cítim sa zvláštne, nenadšená z behu, vnímam to skôr ako utrpenie než radosť, ktorú zvyčajne cítim. Chce sa mi zastať a ísť domov.
Prečistím si myšlienky a pridám do behu. Na druhej stanici sa sotva zastavím a bežím k tretej.

Aj takými miestami vedie nás závod.


Rozostup medzi nimi je 21,5 kilometra čo mi prevracia žalúdok a srdce mi začína rýchlo byť. Snáď najdlhší úsek aký som kedy bežala bez vody. Tá mi došla priskoro a musím si poradiť sama ako to zvládnuť. Tento úsek je samé stúpanie a nikoho nevidím ani pred sebou, ani za sebou. Konečne
začujem hlasy. Moja motivácia je na bode 0 a tak počkám na tých pár bežcov a pridávam sa k nim. Ich prítomnosť mi pomáha bežať v pred a držať si dobrý čas.

Nádherne pohľady dolu pred tým než začalo rapídne stúpanie hore kopcom.

AID STATION

Konečne vidím stanicu s jedlom, vodou a príjemnými ľuďmi. Nahodím na tvár úsmev a posadím sa na zem, nech si oddýchnem. Stretávam známe tváre. Mark mi podáva polievku a pýta sa ako sa cítim.
„Končím.“ Hovorím s úsmevom.
„ Bolí ťa niečo? Je ti zle?“ Pýta sa Mark.
Ale ja len pokrútim hlavou a poviem: „Už ma to nebaví“.
On sa zasmeje, sadne si vedľa mňa a hovorí, že to zvládnem. Vraj som silná, stále sa usmievam a až si oddýchnem, pôjdem ďalej.

Verte či nie, tých pár slov mi zahrialo srdce a do žíl vošlo toľko energie, že som sa videla prekračovať cieľovú rovinu. Preto som sa zodvihla a bežala ďalej. Do pekla s tým, že ma čaká výstup na horu Whistler. Nejak sa tam doplazím a zvyšok budem riešiť neskôr.

Krásna Kanadská príroda

Dážď silnie, ale stúpanie ma mierne zahrieva. Nevládzem, nohy sa mi trasú, nemôžem jesť. Jedlo mi nechutí a bolí ma žalúdok. Premýšľam kedy som naposledy jedla. Polievku pred pár hodinami, myslím. Kedy som naposledy pila? Polievku pred pár hodinami. Vtedy mi začína dochádzať. Možno preto som taká slabá, som dehydrovaná. Ale necítim sa smädná. Tvrdohlavo odmietnem napiť sa vody a v noci sa ďalej škrabem na vrchol hory. Ani si neuvedomuje kedy sa tak zotmelo.

Prevýšenie od poslednej stanice je cez 1500 metrov na vzdialenosť
14.5 kilometra. Je to pekelne ťažký úsek. Po tvári mi steká dážď a pot a cítim, že som blízko.

KDE TO VLASTE SOM?

Rozhliadam sa okolo a konečne vidím svetlo. Zapriem sa do nôh a snažím sa tam dostať čo najrýchlejšie. Vidím biely stan, ktorý chráni ľudí pred vetrom a chladom. Dnu je ohnisko na plyn a príjemne teplo.
Chalani ma vítajú a ja si konečne sadnem do kresla a skloním hlavu. Skoro sa rozplačem. Nie preto, žeby som sa cítila mizerne, nie, práveže je mi teplo, jem zemiaky a teším sa spoločnosti, kde hrá hudba miešaní so smiechom mladých ľudí.

Je mi do plaču, možno až takpovediac horkého smiechu, lebo si uvedomujem, že tam nie je možnosť že ukončím závod. Som na vrchole hory Whistler, Gondola v noci nefunguje, deti na stanovisku nemajú auto a najbližšia pomoc by prišla až o 2 hodiny alebo na druhý deň.


Zhlboka sa nadýchnem a usmejem na bežkyňu, ktorá je hneď za mnou. Objíme ma a zahrejeme slovami. Zodvihnem hlavu a poviem „ Do pekla s celým závodom, poďme dolu.“
Bežkyňa mi navrhne rýchlu toaletu než sa vydáme na cestu Mordorom. Postavím sa dnu do budovy vyhrievanými záchodmi ( že aký luxus !! ) a čakám. Dievčina na mňa pozerá: „Tebe netreba?“
„Nie, od štartu vôbec ani raz.“

Popravde, jej výraz tváre ma vydesil viac ako možnosť podchladenia najbližších pár hodín.
Rázne ma posadila s prednáškou o dehydratácii. Viem že to je nebezpečné. Preto som sa prinútila ísť na záchod aby som jej podala správu o farbe môjho moču.
„Červeno-hnedá,“ hovorím jej a sama si uvedomujem, že to je alarmujúce. Napijem sa vody a dúfam, že so mnou ostane ak skolabujem.

Toto som ja na 70tom km ( odfotená na luxusných záchodoch s vyhrievaním) pred 20 km prudkým klesaním, počas hlbokej noci, v daždi, s už pokročilou dehydratáciou tela. Na fotke vyzerám ako tuleň, ale verte mi, že to bolo vtedy to posledné čo ma trápilo 😀


Trochu vydesená sa zabalím do survival blanket nech mi je teplejšie. Vyjdeme von do hustého dažďu a hmly, ktorá odráža svetlo našich čeloviek. Nevidím značenie a ani ona nie. Blúdime, hľadáme až nakoniec vidíme slabo ružovú vlajky. Dlžíme si tempo aby sme stihli časový termín na ďalšiu stanicu.

Našli sme sa 4 bežci a spoločne sme sa predierali nocou, hľadajúc značenie trailu počas hmly a silného dažďa.


Klesanie je strieda so stúpaním. V žilách mi koluje adrenalín, cítim sa znovu pripravená čeliť ďalším kilometrom v tomto nepriaznivom počasí. Zakopávam o kamene, ktoré nevidím, šmýka sa mi, padám.
Znovu vstanem a zisťujem, či je niekto za mnou. Znenazdajky sa pred nami niekto objavuje. Vysoký, svalnatý muž. Vyzerá strateno, nemá čelovku a sedí na zemi. Kolegyňa mu dáva svoju náhradnú a pomáhame
mu na nohy. Je slabý a vôbec nevládze.
Žiaľbohu, pre mňa to bol koniec skupinového behu a musela som urobiť rozhodnutie. Oslabený bežec nemohol ísť sám ale bol príliš pomalý na moje tempo. Nestihla by som byť dolu včas ak by som ostala s nimi dvoma. Obaja mali pomalé tempo a nemali v pláne dobehnúť včas. Rozlúčila som sa a vydala vlastnou cestou.

SAMA, BLÚDIACA NOCOU

Trasiem sa od zimy a nevidím kde som. Všade samý strom, ticho, desivá noc. Svetlo čelovky mi slabne ako voda obaľuje batérie vodou. Modlím sa aby nezhasla. Vidím okolo seba zvláštne objekty a kde tu skákať biele zajace. Neviem či zaspávam za behu, alebo strácam vedomie, či videnie.
Občas sa prefackám po tvári, ale nepomáha to. Zatrasiem hlavou no moje oči sa zatvárajú. Nohy napredujú automaticky, necítim už žiadnu bolesť.

Snažím sa dýchať tak aby ma hlboké nádychy zahrievali. Už si nekontrolujem čas, len dúfam, že tam už som. Na mobile mi zapípa správa. Vytiahnem mobil a vidím že mi píše kamarátka. Vraj ma čaká, kde som. Zavriem oči z vďaky že niekoho tam mám so suchým oblečením a teplým objatím. Ak sa vôbec ešte dá, pridávam do behu.

SVETLO NA KONCI TUNELA

Vidím svetlá dediny, šípky, blikajúce autá a konečne stanicu. Ani nenahlasujem svoje bežecké číslo ale kráčam priamo k autu kde ma caka Teresa. Prezliekam sa do suchého oblečenia. Niekto ku mne prichádza. Otočím sa a vidím medika, ktorý sa ma musí opýtať na zdravotný stav. Neklamem a priznávam pravdu, že mám halucinácie, zaspávam za behu, že som skoro nič nejedla posledných 6 hodín. Som nesmierne dehydrovaná.

Tento závod bol posledný pre moje topánky. Odišli do smetného koša so cťou a úspechom o akom iné botasky môžu len snívať. RIP


Myslím, že možnosť prekročiť 89 kilometer nebola moja možnosť. Ani z hľadiska zdravia, ani z hľadiska rozumu. Milujem svoje telo, milujem beh a nebola som chorá už 7 rokov. Preto som s usmiala a nahlas odsúhlasila, že ďalej nejdem a prijímam svoj prvý status DNF- Did not finish. Necítila som sa sklamaná. Od cieľa som bola menej než 30 kilometrov, ale od hospitalizácie menej než pár minút.

Moja medaila útechy

V CIELI


Nechala som sa zaviesť kamoškou Teresou do cieľa, kde sme si spolu sadli a z radosti dali poriadny vegánsky burger ako zakončenie toho dňa. Počas jedenia ku mne prišiel Gary a daroval mi špeciálnu formu odmeny za statočnosť- ružovú vlajku s podpisom a krásnymi slovami. Pre mňa hodnotnejšie ako samotná medaila…

Takto Gary vždy čaká celú noc aj ja toho posledného bežca aby mu zagratuloval.
Photo: Scott Robarts Photography

Komantáre

komentárov