Malý Ľadový štít, Veľký Ľadový štít a Baranie sedlo v rozličných podmienkach, Vysoké tatry
Malý Ľadový štít je miesto, kde zrejme väčšina z Vás bola, ja však nie. Chcel som ho spoznať tak, ako väčšinu okolia Malej Studenej doliny a dolinky pod Sedielkom. Ako som písal už pred tým aj v článku Baranie rohy narýchlo a naľahko. Žiaľ, toto obdobie bolo špecifické aj vysokým množstvom úmrtí.
Článok budem písať zľahka, v štýle „prečo neboli teraz podmienky vhodné aj na „ľahké“ zimné výstupy pre turistov“ – ako výstup na Malý Ľadový štít. Zároveň spomeniem, prečo si myslím, že to boli nebezpečné podmienky pre horolezcov. (Nebudem sa tu teraz zaoberať problematikou ľudí, čo majú nakúpenú lezeckú výstroj, ale málo skúseností.)
Takže späť k článku. Rozhodol som sa „vybehnúť“ na Malý Ľadový štít (2 602,7 m n. m.). Do výstroje som si pribalil 2x Petzl Quark, mačky Petzl Sarken a ultra ľahkú lezeckú prilbu Camp Speed, ktorú som už recenzoval – ideálna na takéto rýchle výpady. Zvyšok výstroje nájdete na konci článku.
Z Téryho chaty vyrážam teda o 09:00 ráno, dobre najedený a dám tomu chvíľu, než sa dám do ľahkého poklusu v mačkách. Nie je to bohviečo behať v ťažkých botičkách ako Scarpa Triolet s mačkami, ale super tréning pre namotaných ľudí. 🙂 Vbieham do dolinky pod Sedielkom a pokračujem strminou žľabom do Sedielka. Tu som tiež nikdy nebol a hore už valím len rýchlym tempom s cepínmi v rukách. Sedielko mi naskytuje pekné pohľady na Javorovú dolinu (teším sa keď si tu pôjdem pofičať v teniskách v lete).
Malý Ľadový štít
Krásny pohľad je určite aj na hrebeň smerujúci na Širokú vežu a v poslednom rade smerom na Malý Ľadový štít. Ten je mojím cieľom na začiatok. Pokračujem teda svižným tempom cez kombináciu kameňov a trošky snehu.
Po chvíli prichádzam na rozdvojku, ktorá napravo poskytuje „normálku“ a naľavo ústi žliabkom na bočný pilierik M. Ľadového štítu.
Rozhodujem sa pre ľavý variant, chcel by som si aj zľahka zaliezť, okrem toho potrebujem cibriť techniku v kolmejšom teréne.
MISIA je jasná, nikomu a ani sebe nechcem nič dokazovať. Kde si budem neistý alebo sa báť, okamžite sa otáčam.
Takže žiadne hrdinstvá nemáme v pláne, okrem toho mám rád život a chcem sa venovať horám ešte dlho. Prichádzam ku žliabku, ten je kombináciou tenkej vrstvy ľadu a snehu. Naliezam do neho, nie je dlhý a ani kolmý, možno 6-metrový, opatrne si zasekávam zbrane a kladiem dôraz na dobre postavené nohy. Postupne ho preliezam, rád by som to preletel ako UELI Špek ;), ale skúsim najprv začať tým, že si naostrím mačky a hroty zbraní. 🙂
Takto preliezam túto ľahkú pasáž a opäť sa staviam priamo na nohy. Po chvíľke rýchleho tempa som blízko Malého Ľaďového štítu a o chvíľu aj na štíte samotnom.
Dobre sa obzerám a snažím sa učiť orientovať podľa štítov a bodov, ktoré poznám – blízko alebo aj ďalej. No dobre, trošku mám s niektorými krízičku ich rozpoznať 😀 … ale hlavne som chcel skúsiť prepojiť Malý Ľadový štít s Veľkým Ľadovým štítom. Keď sa však pozerám z vrcholu na medzi-hrebeň, vidím, že je suchý a nevidím to ružovo sólo v mačkách. Možno som ho len nepochopil správne z opisu, aký mi podali na Térynke. Nazriem do popisnej oldschool knižky od Kroutila (rok vydania snáď 1940 🙂 ), ale aj tak to moc nechápem.
Všetci vraveli, že to je easy pízi. V teniskách si to viem na sucho predstaviť popreskakovať a ľahko preliezť – ale nie v mačkách. Navyše mám v nich nie veľa nachodené/lezené po skale. Napriek tomu nehodím hneď flintu do žita a schádzam ku hrebeňu, nech si ho obzriem zblízka – možno to treba podliezť traverzom. Vyleziem na začiatku hrebeňa, ale keď vidím, že tam fakt nie je sneh, poviem si – tak toto nie. Bolo by to lepšie bez mačiek prejsť, ale zase sa nechcem vytrepať kdesi na kúsku ľadu alebo snehu neistený.
Toto nie je dobrý nápad ísť sólo, keď som to nikdy predtým nebol, prejdem to prvý raz v zime s lezeckým parťákom – podľa toho sa tu vrátim sám alebo nie. Nezabúdam na predsavzatie. Po tom, čo si to tam dosť dlho obzerám, vraciam sa naspäť na vrchol a idem skúsiť zísť po hrebeni, ktorý som videl dole z dolinky.
Na Térynku furt posielam SMS o svojom pohybe a o smere, ktorým chcem ísť ďalej – už keď som tu sám.
Nazerám naň, je naklonený smerom na Térynku a aj vysnežený, niekde v polovici má zo dve prerušenia od snehu a čistú skalu … to by šlo. Pomalinky zostupujem, sklon sa dvíha, všade perfektne zmrznutý sneh, od spodku po vrchol a všade dookola. Tu v jednom momente mi zrazu „šmykne“ mačku a vyhodí nohu. Razom spravím pohyb, na ktorý som už rokmi zvyknutý na rýchlych horských zbehoch v teniskách. Vybalansujem to telom a ustojím potenciálny pád.
„Ty vole, to čo bol za sneh“ – pozriem sa. Bol to sypký sneh v ničom sa vizuálne nelíšiaci od okolia. Keby som tu spadol, nemyslím si, že by som sa zastavil cestou dole. Po takomto snehu v takejto expozícii odmietam ísť neistený bez parťáka. Podotýkam, je to jednoduchý, „len“ dosť naklonený choďák. Nič kde by sa väčšina z nás lezcov vôbec istila, keby bola vo dvojici. Nikdy predsa nebol dôvod a okrem toho doteraz bolo úplne všetko pevné a zmrznuté.
Celé tieto dni som nerozumel tomu, ako mohli zahynúť toľkí horolezci pri zostupe. Neverím, že by podcenili terén, keď boli aj skúsení. Nechce sa mi veriť, že by to bolo zakopnutím. Po tomto šmyknutí myslím, že už poznám odpoveď. Toto som nikdy nezažil pri zimných lezeniach – či s Peťou alebo inými kamošmi. Je jasné, že sa vraciam naspäť. Teraz sa rozhodujem pre nástupovú variantu, nech to tu viac spoznám v okolí. Ako zliezam/schádzam, je celý nástup na tenkom ľade v kombinácii so „šotolinou“ v pohode na dobré mačky a lezecké cepíny. Miestami čistý naklonený ľad. Neviem si predstaviť, že by som tu bezpečne pendloval v turistických mačkách bez predných hrotov s veľkou plochou. Idem po stope, ktorá ma zavedie až do mikro komíniku, ktorí opatrne zleziem dole v kombinácii: jednou rukou chytám skalu a druhou sa zasekávam do ľadíku. Vravím si, akože poctivý „chodáčik“. Nohy ani nenapracem vedľa seba.
Chvíľu na to vidím, ako hore nastupuje trojica turistov. Ja si pomaly zostupujem dole po tenkom ľade a hlavne opatrne – nech im nič nezhodím na hlavu. Prilby samozrejme nikde … pravda je taká, že ja som svoju tiež zabudol nasadiť v Sedielku. Na hrebeni som si ju už však nasadil. Keď sa zdravíme, pýtajú sa ma „či je hřeben dobrý“ – vravím že „hrebeň k Malému Ľadovému štítu áno, ale tu za rohom to nie je bezpečné, hlavne ak máte každý jeden dlhý turistický cepín a turistické mačky. Dávajte si ozaj veľký pozor, ak idete hore. Ja byť vami, nešiel by som ďalej“. Niečo si povedia a pokračujú ďalej vo výstupe. Obdivujem ich v tomto a just nechápem, ako sa môžu tak stavať k takýmto informáciám s pocitom, že všetko dajú. Zaželám im v duchu šťastie a opatrnosť a zbieham dole do Sedielka. Tu sa najem v skratke a bežím dole už poriadne nasvietený slnkom.
Celkom to kĺže rýchlo v mačkách. Dole len tak zosvištím a bežím ďalej dolinkou pod Sedielkom okolo Modrého plesa, až vybieham znovu na hrebienok nad traverzom. Ten rýchlo obleziem a dobieham do doliny piatich Spišských plies.
Hmmm, ku Térynke vidím smerovať zástupy ľudí, tak tam sa najesť asi nepôjdem. Niekto lieta s dronom nad dolinou, tak to je už fakt úlet. Bežím ďalej hlbšie do doliny, aby som sa znovu trochu najedol, lebo ma chytá znovu hlaďák. Sa mi zdá, že vo vysokých botách s mačkami viac spaľujem.
Veľký Ľadový štít – to nebude len tak
Po chvíľke pauzy zapadá znovu slnko za hrebeň vedľa mňa a opäť je kosa ako prasa na nos. 😀 Je cca -10 stupňov v tieni. Strašne sa mi nechce ísť dusiť hore rampou na Veľký Ľadový štít. Tak by som sa vrátil na Térynku a šiel si pospať … frasa aj s lenivosťou. Po chvíľke sa staviam, píšem SMS o mojom ďalšom pokračovaní a dávam sa do pomalinkého poklusu. Prichádzam k rampe a vidím, že je poriadne dlhá. Nastupujem do nej, nasadzujem si prilbu a púšťam sa do kontinuálneho šľapania v tempe hore svahom. Začína to byť trošku exponované, spodný hrot niekde mením za predný hrot na zbraniach a sledujem líniu stopy. Tu som tiež nikdy nebol, pekné to tu je, nikde nikoho. Som rád kombinácii oblečenia, čo som zvolil na nohách. Spodky od Zajo a vrchné elastické nohavice Ferrino Blouberg. Momentálne „elita“ počas testovania od Fatry po Tatry.
Hore sa dostávam do pasáže, kde to je už dosť naklonené, prechádzam opatrne po predných hrotoch cez krátky ľadík a za pomoci zbraní sa ľahko cez to dostanem cez zmrznutú trávu. Prichádzam k dosť exponovanému traverzu, kde si hovorím – tu to je pekne nebezpečné na turistiku. Zase v duchu obdivujem ľudí, čo sa sem vyberú „na diviaka“. Opatrne to prejdem na hrotoch a vyjdem na hrebeň smerujúci k Veľkému Ľadovému štítu. Ten má ešte exponované pasáže, až dôjdem na hranu, kde treba liezť ponad veľkú šľuchtu po suchej skale. Ďalej po prelezení čaká kolmina s málo snehom a skalou. Toto je opäť situácia ako z opačnej strany. (GoPro mi vybil mráz, takže nemám dôkaz … akoby som tam ani nebol. 🙂 ) Po chvíli počujem, ako schádzajú Česi dole, na to sa dvíham z kľudu a padám preč ľahkým behom po hrebienku dole. Na exponovaných častiach spomalím, niečo preskočím, ale všetko veľmi opatrne. Stále mám na pamäti zakopnutie. Pribieham k sedielku na hrebeni, kde som vyšiel. Rozmýšľam, že by som si mohol vybrať batériu z GoPro a dať ju do vrecka elasťákov. Možno to zašľape potom. Zbieham dole po rampe, dokiaľ to je možno, a potom striedam rýchle schádzanie tvárou k stene a tvárou od steny. Podľa potreby. To je fakt dlhá rampa, valím ako drak a aj tak nekončí. Konečne pribehnem dole, ale keď vidím, ako som to rýchlo otočil takmer spod vrcholu, píšem na Térynku SMS, že mením plán.
Bežím ešte traverzom poza Spišské plesá, aby som si vybehol ešte do Baranieho sedla, ale nemám čelovku a je 15:00, takže si švihám. Dobehnem pod sedlo, odložím tam ruksak poza kameň a púšťam sa do tempa kombinácie pohybu chodidiel s mačkami s pohybmi rúk a cepínom. Konečne tu je sneh, od ktorého viem, čo môžem čakať … „furt blatko“. 🙂 Skúšam GoPro a funguje znovu.
Takto vychádzam hore s laktátmi v stehnách, ale zato zaliaty zlatistým slnkom. Z tohto mám radosť. To je môj štýl. Zapínam na chvíľu GoPro a bežím dole. Stehná opäť kvíkajú ako 3 týždne dozadu. 🙂
Zbieham pod sedlo a bežím smer Térynka poza pleso. Pribieham ku chate, dávam dole mačky a idem na surf. 🙂 Vnútri si už zahrievam telo štamprlíkom, polievkou z cesnaku 🙂 a líham si spať.
Členky dostali zabrať, ale dneska som sa veľmi veľa naučil a pochopil. Ľadové štíty si ako prechádzku spojím s lezeckým kamošom. Som na to zvedavý, ale bude to sto a jedno keď som istený než bez istenia.
Aktuálna situácia bude už trošku iná, lebo začalo snežiť. Dávajte si však pozor, lebo nový sneh nebude previazaný so základom a budú hroziť lavínové nebezpečenstvá. Sledujte stále HZS. Horám zdar, a hlavne opatrne a prinajlepšom s parťákom.
Použitá výbava:
- Ferrino Kunene ľahká nepremokavá bunda
- Ferrino Hoste sofshell bunda
- Ferrino Primaloft bunda
- Ferrino Blouberg elastické nohavice
- Zajo Peak spodné termo prádlo
- Sherpa X merino ponožky
- Ferrino Olen rýchloschnúce tričko s dlhým rukávom
- Adidas adistar termo tričko s krátkym rukávom
- CAMP X3 600 ruksak
- CAMP Speed prilba
- Petzl Quark cepíny
- Petzl Sarken mačky
- Didriksons rukavice
- Buff
- Štrikovaná merino čiapka
