Gruzínsko aj ski(alp) trip časť tretia

8 apríla, 201627 júna, 2016 Vladi "tyger" Martynek Gruzínsko, horský beh, Skialp

Prelínanie sa medzi zjazdovkami, horami, miestnymi reštikami a večerným pivom naberá na obrátkach. V prvom a druhom článku o Gruzínsku sme sa zoznamovali s prostredím a konečne sa viac aj rošportovali, teda aspoň ja :D. Áfterky ktoré tu stihnem v rámci nálady vo mne nechávajú hlboký zážitok, hlavne tá kde som objavil Kubov nekompromisný tanečný štýl. Tak ako som sa na ňom ja zabavil sa on zrejme on zabavil na mne, ale tak to má byť. Bolo možné pocítiť aj jemne temperament gruzínskych žien, ktoré boli origosh z Ukrainy :D…ale aj tak fajn. Hlavne keď sme jednu vyšibali :). Myslím, že ale po temperament sme až do gruzínska nemuseli chodiť lebo niekedy sa za zaň ani slovenky nemusia hambiť….ehm :D. Na tajných psy- techno áfterkach bolo ešte ďalších pár zombíkov z lokálnej lyžiarskej scény, ktorí sa prelínali do dídžejov a bežne sa pohybujúce bytosti. Bol tam aj jeden severan, ktorý ma fakt zaujal….ale odhalil ma, že ho fotím tak sa prestal správať tak ako sa správal :D…..to by sa vám rátalo :)..škoda lebo som myslel, že bol tak zliaty, že som pre neho neviditeľný :). Tento článok bude rozdelený na dve časti, prvú s bežeckým zážitkom okolo hlavného mesta a druhá s finálnou skialpovačkou na rozlúčku. Mali sme pred sebou akurát naplánovaný trip do hlavného mesta Tbilisi a potom do kúpeľov na večer.

Duchovná strava pre srdce športovca

Cestou do mesta sa zastavujeme na jednom veľmi mystickom mieste. Lokálnom veľkom a hlavne starom pravoslávnom chráme. Mystickejší by bol keby tam neboli žiadny ľudia, ale aj takto to malo dosť do seba. Múry boli tak super staré a k tomu s pôvodným písmom, to bolo niečo čo som ešte nezažil. Jeho predné múry lemovalo z vonkajšej strany množstvo stánkov a malých obchodíkov. Pomaly odídeme z tohoto malebného miesta a presúvame sa autom k ďalšiemu kostolíku. No..toto už bolo na mňa dost kultúry, pri pohľade na nekonečné hrebene okolo, aj keď malé, mne vyskakuje túžba aspoň trocha zodrať dezén tenisiek a pocítiť šmyk na prachu pri downhille. Decká idú ku kostolíku v sprievode Čače a ja sa prezúvam do druhých tenisiek. Následne si to pústím s chuťou dole hrebienkom až nad cestu, kde sa pozriem na niečo čo tak skoro zase neuvidím, nie nie sú to moje ponožky ale rozľahlá krajina s hrebeňmi :). Odtiaľto ideme na hostel, a následne do kúpeľov, z nich sa vrátime opať na hostel. Po akcii prespíme v v tomto parádnom hostelíku, naozaj veľmi pekne zariadenom, komornom a dvaja ľudia čo tam pracovali boli ozaj milí. Ráno sa stretávame na nádvori hostelíku s kamarátmi a kamarátkami, ktorým sa už nedalo spať. Neviem prečo, ale tak sa udialo :). Decká sa vyberajú do mesta, a ja sa vyberám behať okolo mesta. Preto ten názov „aj skia(alp)“.

Bežecký underground okolo Tbilisi

Podľa mňa som spal tak dve 2-3 hodiny, a zároveň si myslím, že niektorí nespali vôbec 😀 😀 . Obliekam veci naľahko, neberiem si vodu nebieriem si jedlo. Chcem to vidieť hlavne z vrchu. Je to niečo ako Košice alebo Bratislava, dokola obkliesnene lesmi a malými hrebienkami. Len podľa mňa to tu má dookola aj 50km :). Vybieham z bytu, dievčine v hosteli rozprávam, že sa ešte vrátim a veci si nechávam. Nuž trošičku nám nevyšli organizačne raňajky, takže idem aj na lačno. Toto sú presne podmienky kedy by si nemal ísť športovať, ale zároveň aj podmnienky, ktoré ťa naučia všetko o tvojom tele a sile tvojej mysle. Rátam s tým, že mi bude ťažko a mám už prichystané odpovede :). Vždy je to len boj medzi vlastnou ambíciou- odhodlaním a voči slabosti vlastnej mysle.

Vybieham poza mesto, obchadzam staré domy, preskakujem množstvo smetí okolo. Nabieham do traverzu a sledujem líniu hrebeňa. Beh je to príjemný, ináč by si tu strašne užili enduráci na bikoch, lebo celá takáto línia sa tiahne okolo mesta. Hore dole, doľava, doprava a mesto stále po pravej strane. Je veľké a vidím tu priestor na projekt :)…ale nie dnes s tak perfektným spánkom za sebou. Trošku ma tu mätú niektoré línie a pár krát sa vraciam naspäť z kríkov. No dobre keď netrafím, trošku sú tu kríky s tŕňmi ale ináč top trasa.

Keď bežíš a sa ti zmenia plány

S vyhliadkami na mesto obieham v traverze ďalšie baráky podomnou a stretávam sa zoči voči s kaukazským psom. Tých tu behá veľa, aj pri letisku, aj v meste, aj mimo mesta. Pes odchádza pomalinky z chodníku dole ale zato sa otočí a pozerá sa na mňa. Vidím, že to nebude len tak ale zase nerátam s tým, že až tak. Spomalím a prejdem do chôdze, keď som 3 m od neho, prihovorím sa mu. „Fešák, fešáčik“. Netrvalo mu dlho než túto informáciu spracoval v môj neprospech a z hlasným vrčaním skočil po mne.

Tyy kokos ltt sa uhnem jeho výpadu, on mi popri tom len lýzne papuľou stehno a ja sa samozrejme strepem dole briežkom. Celkom vystrašený sa staviam hneď na nohy a sledujem čo ten blázon bude robiť. Jasné, že nikde nikoho a tak ako nikto nevie kde som ja nevie to ani o tom psovi. Táto situácia je len medzi nami dvomi. Ja som jeho odkaz pochopil, a keby ešte raz na mňa zaútočil on, pochopil by ho tiež odo mňa. Som rád, že k tomu nedošlo a pomalinky idem preč. Mierne vyvedený z miery, pridávam zase do klusu a študujem terén. Tieto traverzy nebudú v pohode už asi pre mňa na behanie dneska. Natočím sa viac na hrebeň a vybieham smerom hore, plúca si len tak „krochtajú“ keďže pokračujem v ranných a večerných cvičeniach s powerBreathom.

Do toho začína pršať a je príjemne teplo, takže nemusím trpieť aspoň nedostatkom oblečenia, ktoré som si vzal. Mal by som asi začať behávať v teplejších krajinách, tu dáfa ten minimalizmus väčší zmysel :). Vybieham hore, otáčam sa naspäť na smer odkiaľ som prišiel a bežím po hrebeni. Tam dobieham k plotu a k niečomu ako lunaparku. Kokos tak toto je dosť depresívny flek, vyzerá to tu ako po apokalypse a ešte takéto psychadelické scenérie. Už len, aby pomaľovaný šašo na mňa vybehol a dám také intervaly, že lepšie už nebudú :). Za plotom vidím niekoho ako ochranára oblečeného, ale tvári sa ak oz ŠTB keď ma tam vidí obkukávať teren. Tak sa opriem o plot a kričím na neho „exuse me“. Ten keď vidí, že ho vidím tak pridá do kroku a už mi tam niečo vykrikuje. „Sir, please, get away from the…“. Čó aký „away“ si vravím, sa namotal snáď…mladý chalanisko ale tvári sa vážne. Tak pochopím, že je vystrašený z toho, že sa opieram o plot. Pýtam sa ho čo a ako a či to je vojenský priestor, keď má paniku, hovorí, že áno. Aháá ok, však sa ukľudni a spravým dva poslušne kroky naspäť. Hovorím mu ako sa dostanem odtiaľto preč, tak dva metre odo mňa je bránička a ukazuje, že ju mám preskočiť. Si robí snáď zo mňa srandu, tak tu nie a tam hej. Hovorí mi, že to je ok a že nikto mi nič nebude haluziť. „Ok thank you very much and good bye“

Týmto vlastne vchádzam do areálu lunaparku, uff toto nie je nič moc na psychiku :D…mega areál spravený len na zábavu. Kupujem si vodu, a sledujem ako zbehnem hrebeňom dole, ale musím preskočiť zábradlie. Ty vole nieže tu začnú strieľať po mne, už si prestávam byť hocičím istý v Gruzínsku. Spýtam sa v stánku čo s tým, tam mi povie o ceste dole pre autá..hhm, ale ja vidím kde som cca ubytovaný a to je teda pekne od ruky potom. Na to si ma odchytí jeden američan, a mi vysvetľuje ako vyšli hore po hrebeni a potom podliezli tamtu dieru v plote ktorá je zakrytá plachtou. Normálne vyzerá t ak zvláštne, že mám pocit, že ma tam chce dostať a klepnúť po hlave 😀 😀 …ale to už asi detoxikujem :)). Poďakujem mu, podám mu ruku a v tedy má asi on pocit, že ja od neho niečo chcem.

Odkrývam plachtu a vliezam cez plot do lesa a objavujem ďalší pekný downhill dole a presne po hrane piliériku zo spodku. To sa mi páči to je ono. Nasvietené slnkom, a pražíš dole, tak ako to poznáme z Fatry. Dobieham takto luxusne dole, napájam sa na asfaltku kde to už poznám a vraciam sa do hostelu. Tam si fuknem ešte sprchu, recepčná mi dáva na seba kontakt, keby som netrafil nášho guida Šaka. Tomu volám z ich telefónu, že som fresh a spravil by som si s nimi stretko. „Jasné tyger“ vraví mi je asi rád, že som prežil, hlavne od prvého dňa čo som trošku odtrhol lavínku…ale inak sa nedá keď poletuješ priestorom sám. So Šakom sa vychytávama v centre, naložia ma do dodávky 4×4 a vozia ma po meste ako utajaovaného svedka. Medzi tým ma nakŕmia a ja počas tohoto „drive- by“ zaspávam a dávam športovca presne to čo tak potrebuje najviacej. Nestáva sa často, že môže slovák spať v centre Gruzínska v dodávke počas bieleho dňa 🙂

Neskôr sa stretneme s deckami a vrátime sa naspäť na ubytko. Dnešný deň si prvý raz nedávam R2 od Enervitu, ktoré som používal ako regeneráciu počas viac fázových tréningov. Na druhý deň sa zobudím, a mám svalovicu ako prasa po celom tele, a to som len bežal :))…paradoxne ma bolia ruky ako „ďas“. Jediný rozdiel medzi týmito dňami, bola absencia R2 po tomto behu (nebojte testujem ho aj na SVK teraz, takže budeme mať ucelený výstup o ňom).

Posledný skialp tak si ho uži

Ráno sa naraňajkujeme, hlásia posledný pekný deň tak sme to akurát aj vychytali. Rozmýšľam nad tým, že by som si mohol dať posledných rozlúčkových pár bezpečných výšľapov v priestore, niečo čo poznám s pár zjazdami a pivkom pomedzi to, len ako to skĺbiť. Teploty lietajú hore dole takže ráno bude teplo a po obede zase ochladenie, pred cestou som dostal dobrý matroš na voskovanie pásov, tak „davaj het“ nanášam ho aktívne na pásy pred každým tripom, aby sa mi nelepil sneh. Rozhodne chcem ísť naľahko, takže všetko lavínové okrem piepsu nechávam mimo ruksačiku, kam sa to ani nezmestilo. Inač fest zaujímavý ruksak, menší ako polka dlane 😀 (Seasummit). Nahádžem do neho, PowerBar smoothie geli . Gelom som sa snažil vyhýbať, ale mali sme rozpravu s dovozcom o tom, že tieto budú fajn aj na moj citlivý žalúdok, pretože majú 60 % ovocnej zložky v sebe. Tak vravím ok, beriem, však keď mi bude z toho nafigu aspoň budeme vedieť.

Slnko vypieklo čo sa patrí a ja som vyrazil asi o 10:00 z apartmánu, však sme tu posledný deň tak kam sa budem náhliť. Šlapem po zjazdovke, trošku ľutujem, že tu nemám šiltovku a po chvíli odbáčam zo zjazdovku na bočné pláne. Decká tu 3 dni dozadu jazdili freeride stenou, a my sme ich pozorovali z piva :)…preto nastupujem ja reverzne do tejto časti. Cez pláne sa dosť rýchlo prevalím, vidím tam moslimskú rodinku v tenisôčkach cupitať po snehu. Trošičku som im narušil vnímanie reality, keď preletím okolo narýchlo na pásoch. Nič to veď iba na chvíľku som im narušil sled nekonečných selfíkov a dovolil vydýchnuť ich SD karte :).

Keď prídem na koniec pláni pred stupákom, zbadám tam skupinku nemcov ako si lepia pásy na svoje ober veľké lopaty. Pozerám na nich z diaľky a a hodím do seba zatiaľ powerBar smoothie. Mám rešpekt, lebo je mega teplo a trošku som prehriaty. Sadne mi však bez problémov, čo je fajn. Opriem sa do pásov a valím k nemcom. Pokecáme štýlom „you are going up ?“ na to polotupý úsmev obe strany a obe strany odpovedáme „yeah“ :)…ale aspoň sme pokecali. Kuknem ja na ich lopaty oni na moje „garnižle“ tenké a pochopíme, že tam dôjdeme v „different time“. Zas sa usmejeme a pozdravíme. Vyletím teda rýchlo do sedla, tam si dám dole bundu, porozopínam nohavice a začnem dusiť hore kopcom. Týý vole ako to ide ľahko, aké je to ľahké trénovať keď človek nemusí pracovať, prípadne musí pracovať málo. Vidieť výsledky cvičenia objemov pľúc, poriadne doplnenej výživyu v tele vždy po tréningu, a hlavne to, že som mohol makať skoro každý deň.

Čo nevidieť som hore, robím si dokumentáciu vecí čo som sem vzal na testovanie a o nejaký čas prichádzajú nemci. Zas pokecáme, zakývame si a ja valím dole. Doletím do sedla, nahodím pásy a začnem šľapať hore, o chvíľu na to letí oproti mne Majo, kričím na neho ale je v nekompromisnom freeride móde, za ním lyžuje Laura tá ma zbadá tak na chvíľu zastane. Prehodíme pár viet o ich ďalšiom pláne. Idú ešte buchnúť zjazd dole a ísť na kopec odkiaľ som sa vrátil a potom ísť hore lanovkou po zjazde znovu. „Ok možno sa vidíme“ vravím jej. Chcem výjsť hore na pivo, a potom zas zlyžovať dole do sedla a znovu hore na kopec. Lučíme sa a ja si valím hore tempíčko, aby som čo najviac napražil. Vyletím hore pri „rádio stanici“ prešmýkam sa pomedzi lyžiarov, a div, že nevyskočím z kože a lyží do apreskička kde si ešte vo vzduchu objednávam pivo :). Zasadnem na terasku a soskám. Tóó je luxus. Slnečné pecky do tváričky a pivečko do hlavičky. Nič to budú svaly uvoľnenejšie. Medzi to príde Majo MagdolenMauss jeden super týpek, a zasadne so mnou. Vrelo pokecáme a vychutnávame si pominuteľnú nesmrteľnosť z piva. O chvíľu sa lúčime a ja už pražím na lyžiach ku zjazdu. Tam stretneme Majca a Laurič. Tá ide ešte otočiť jednu jazdu hore a Majcovi hovorím, že sa počkáme v sedle, kým tam prídu ja už budem mať kopec vyšlapaný aj zjazdený.

Následne sa púšťam do zjazdu, ten si mimoriadne vychutnám aj keď sa trošku potrápim na niektorých miestach. Jazdím pomedzi skaly až dôjdem na čistejšiu líniu. V sedle zhodím pásy, srknem vody, a pražím znovu hore. Teraz to ide tak ľahko, že sa až hambím keď obieham skoro polobehom chalanov čo sa tam trápia s doskami a furt zapadnú do snehu. Pozdravíme sa plní pochopenia, a valím ďalej. Hore foto, a davaj dole. Počas lyžby dole už vidím decká ako lyžujú do sedla, kuknú na mňa, kývnu smer a valia zo sedla preč. Zjazd natáčam už ich smerom do doliny, trošku pasie, potom dobrá papuľa, staviam a letím za nimi. Takto dojazdím zase s nimi do rezortu kde už je všetko ok. Máme rozlučkové jedlo s naším Shakom (guidom), ktorý má nekonečne množstvo prípitkov a mne je jasné, že práve to nás dá dole znovu :). Na fotke je už trošičku spuchnutý, ale klobúk dole ako sa o nás staral. Vedľa neho je jeho neodmysliteľný parťák GIGI (mauss), ktorý nás hlavne vozil a tutový týpek to bolo, ináč inštruktor lyžovania aj so Shakom.

Týmto sa uzatvára môj trip s týmito parádnymi ľudmi, aj keď väčšinou bez nich :). Na druhý deň odchádzame a ideme „konečne“ domov, kde ma už Fatra čaká. Pomedzi to v aute máme ešte áfterparty na elektroincký štýl so Shakom, veďla mňa sedií Katka s Ďurim a za mnou sedí ešte jeden Ďurí, naše auto je pojazdný lazaret, keďže máme troch s poranenou nohou v aute 🙂

Tieto riadky boli napísane za pomoci Gruzínskeho čierneho čaju a verného psieho kamaráta a kráľa Fatry…Baka :), lebo ten keď ma zbadal povedal. „Tyger…zamysli sa“ a sám sa ponoril do seba 🙂 😉