Veľký Mlynárov žlab ako alpský štýl lezenia vo Vysokých Tatrách
Veľký Mlynárov žlab je krásna ale poriadne vytrvalostná zimná alpská lezecká túra vo Vysokých Tatrách. Prečo vytrvalostná ? Samotné prevýšenie Mlynárovho žľabu je 1000 metrov a výstup cez Veľký Mlynárov žľab nám trval cca 6,5 hodiny. Bez lana sa to dá údajne výjsť za 4,5 bez náhlenia sa. Pozor je to LEZECKÁ túra takže ak sa niekto cíti okamžite, že to pôjde bez lana tak ja za seba poviem, že som rád že sme tam lano mali. Nástup pod stenu je cca tri-štyri hodiny od začiatku doliny. Cesta je špecifická tým, že možnosti návratu z nej sú veľmi slabé až ťažko realizovateľne. V podstate cesta z Veľkého Mlynárovho žľabu vedie cez vrchol 🙂
Nástup pod Veľký Mlynárov žľab
Nástup je v Bielovodskej doline. Osobne odporúčam večer pred výletom prepspať v Tatra fóre, čo je lokálne ubytovacie zariadenie, kde panuje veľmi priaznivá atmosféra pre horolezcov sprostredkovaná majiteľom Jožkom. Tatrafórum sa nachádza na konci Lysej Poľany. Následne treba vyraziť skoro ráno, aby ste stihli včas nastúpiť do žľabu a absolvovať týchto tisíc výškových metrov. Partia sme mocná. Marek D. , Pán Očko, Pán Gabriž, Katka, Vladino a Tyger. Cestou stretávame lesníka Martina, ktorý nás kontroluje či máme jamesáky, pretože chodník je uzavretý v zime pre bežných turistov, a používa sa len ako nástup do steny.
Noste so sebou jamesáky, oplatí sa to. Po tom čo sme ho stretli za horárňou a preukázali sa, pokračujeme na otvorenej lúke kde vchádzame do lesíka a dlho šlapeme mierným stúpaním pod Veľký Mlynárov žľab. Keď ho už máme po pravej strane vôjdeme do lesíka, prekročíme ltt potok, lebo kamene sú zľadovatelé.
Dalej nastupujeme strmákom pod žľab. V obodbí čerstvého a nestabilného snehu je žľab, extrémne lavínozný.
Veľký Mlynárov žľab prvé dĺžky
Pod žľabom si mimo spádnice ľadu dáme sedáky, obujeme mačky a rozdelíme matroš. Očko a Marek naliezli do cesty sólo. Naše zvyšné dve dvojice sa naviazali na lano. Ja mám dnes prvenstvo v mojej zimnej lezeckej výstroji. Mačky Grivel Rambo, cepíny Grivel carbon Tech machine a topánky La Sportiva G5, by mali zabezpečiť že sa nebudem na výstroj vyhovárať. Pán Gabriž s Katkou odlezu preč a ostávame už len my ako posledná dvojica s Vladinom. Spodná časť ľadu neostala v bohvieakom stave, lebo pred nami šiestimi išlo tesne cca 5 poliakov do steny. Vladino vylezie cez ľad a teraz je rad na mne prvý raz seknúť elitnými cepínmi do ľadu a nakopnúť monohrotom rozbitý ľad. Dal som si predsavzatie, že nebudem ťať ako retardovaný, ale veľmi decentne, aby som bol schopný precítiť jemnosť výstroje. Zbrane vchádzajú do ľadu ako niť do vankúšiku. Keďže tesne pod ľadom tečie vodopád, jeho hrúbka nie je bohvieaká a miestami je deravý. V týchto pasážach si pomáham skalou na boku kde vidím ako veľmi robí monohrot, oprotí mojím predošlím mačkám. V pasáži kde to bolo rozbité a mixové sa dlho nezdržím a preleziem to napohodu celé do výlezu a už iba šlapanie za Vladinom do štandu.
Vladina najdem s napuchnutým nosom, pretože dostal pecku ľadom do šišky. Samozrejme, že je spokojný lebo má zážitok.
Tu chvíľu počkáme kým Katka odlezie, aby neboli znovu ľadý do hlavy a Vladino vylieza do druhého trochu rozbitého ľadu. Je to naprd, lebo skoro celý Veľký Mlynárov žľab je jedná zbernica lavín, ľadu a hocicočoho čo padá. Takže pri počte ľudí ktorý je v stene, nás takmer neustále niečo triafa počas lezenia. Pána Gabriža počujeme stále hromžiť nad nami. Vladino vylezie hore, a teraz idem znovu ja. Celkom rozbitý ľadík znovu. V myšlienkach balansujem medzi pocitom prepadnutia sa do potoka alebo úspešne prevedeného kroku dohora z diery ktorá je v ľade. Zbrane držia super, ľavá noha je dobre postavená v skale na monohrote a šup ho hore. Druhý ľadík bol možno 10 kroková záležitosť. Znovy vyliezam do strminy za Vladinom a tu začína jedna z nekonečných pasáži kde sme šli súbežne na lane spolu cez tvrdý sneh.
Osobne som prvotne z toho nemal dobrý pocit, pramenilo to dosť z toho, že som si doma zabudol Ypsilónky, alebo keď chcete bungee na zbrane. Takže som zo začiatku balansoval medzi tým, že mi spadne zbraň dole a potom, že keď sa ich nebudem držať padnem dole ja 😀 . Takže čo sa týka psychiky mal som to pestré. Jasný dôsledok, ako sa teraz málo pohybujem v tomto teréne. Beriem to ako fakt, treba chodiť viac a bude zas pokoj v hlave a môžem sa sústrediť len na výkon tak ako to bolo v Tatranských klasikách.
Šlapeme čo to dá stále strmina, nekonečná strmina. Nepijeme nič a ja si veselo nesiem v ruksaku 2,5 litra vody. No kondičku super, na radosť z alpského štýlu nič moc. V našom coworkingu v martine mám tonu bombus tyčiniek na súťaže pre tyger.sk čitateľov, a v stene samozrejme ani jednu. No ale aspoň chudneme. Prichádzame pod ďalší ľad kde práve ťahá pán Gabriž dĺžku a Katka ho istí. Spravíme vedľa nich štand, počkame kým Katka odlezie a znovu ide Vladino a nacvakáva lano do expresiek, ktoré nám tam decká nechali.
Veľký Mlynárov žľab a jeho prvá polovica je za nami
Tretia expreska je daná na zaujímavom mieste. Vladino ju cvaká, a odlieza kusisko dohora. Ja za ním následne roboticky leziem a užívam si stále extrémny konfort nových G5 v ktorých mi rekordne nie je zima na nohy. Ideálne teraz používam merino ponožky Mund a Teko, aby som vedel spraviť aj nejaké porovnavnie neskôr. Počas lezenia je famózne sledovať nakopávanie v La Sportivách G5, pričom mi to nijako neobíja prsty keď kopem mačkami Rambo do ľadu. Na druhej strane nimi nekopem ani nijako extra nazvyš, stále sa snažím spravíť len jedno nakopnutie a postaviť nohu na ňom. Rambo mačka si plní svoju úlohu exelentne. Ľad sa výborne lezie na začiatku, v strede sa narovnáva a trošku sa začína lámať a vyššie je už tvrdší sneh.
Tu opäť lezieme súbežne asi tri lanové dĺžky. Kde prídeme pod poslednú pasáž Veľkého Mlynárovho žlabu. Tu nás čaká pán Očko, Marek, ktorí sú tu dosť dlho, lebo sa nezdržujú s prácou s lanou. Do toho pred nami doliezol pán Gabriž s Katkou a tiež nás čakajú. Ako dolezieme s Vladinom naraz k nim, rovno sa poberajú dohora obliezajúc strminu traverzom. Pod nami je mega žľab a strmina, tu by bol pád tak fatálny, že by nebolo treba asi ani záchranu volať. Tu počas šlapania hore pociťujem pocitovú únavu stehien, nie je to laktát, ale demineralizácia, ktorá pramení zrejme aj z ľahkej dehydratácie a hlavne dvoch hodín spánku pred touto horolezeckou túrou. To je u mňa už pravidlo, pred niečim väčším dám minimum spánku, má to byť však naopak. No čo už nemám na to moc šťastie a náš Janko oslavoval prvú časť svojích narodenín. Posledný úsek lezieme cez mixovú trávičku, kde Vladinovi hovorím, aby ma priistil hore. On však hovorí, že nie je treba a nech sa sústredím na lezenie. Takže toto bude prvá mixová pasáž pre moju lezeckú výbavu. Vravím si, že zbrane a mačky mám špičkové a lezecký to je pre mňa ľahký terén, len nepadnúť dole, lebo pôjde so mnou aj Vladino. Predsa len to je však skoro kolmica a tak riešim 800 metrov pod sebou. Posledný úsek žľabu sa zužuje a dostávame sa v jeho polovici do extrémne sypkého snehu. V jednom mieste prešľapávam sneh 3 minúty, aby som sa dostal vyššie o jeden krok. Vidím hore potenciálnu hranicu horizontu, ale netrúfam si povedať, že je to konečne koniec.
Pán Gabriž práve ťahá úsek, a od vrchu nakúka pán Očko. Za chvíľu cvaknú Katku na lano a tá rýchlo prelieza poslednú pasáž. Potom zhodia lano Vladinovi, ktorý mi povie „ukážem ti Vladino ako to s ľahkosťou preleziem“ a už ho niet. Následne na tieto štyri rozbité mixové metre hodia aj mne lano a tiež to za chvíľu preleziem. Hore sa pučíme v malom sedle, pijeme vodu, asi aj niečo jeme a pripravujeme sa na zostup. Tento úsek je možné považovať asi za koniec zimnej lezeckej túry v ceste Veľký Mlynárov žľab. S Vladinom si len bachneme pästičky a vieme, že dole sa môžeme viac radovať.
Zo sedla začneme schádzať po vyšlapanom traverze dolu stenu, až prejdeme pozvoľne do druhého strmšieho žlabu, kde sa to dá dobre schádzať po stojačky.
Potom prichádza pasáž, ktorá ústi do úzkeho hrdla a musíme sa otočiť tvárou k stene a používať techniku zliezania. Takto to trvý asi 30m a potom sa zas otočíme a cupitáme strminou dole. Chalani nás už čakajú pod stenou, kecáme, pijeme a jeme mega stuhnuté tyčinky.
Padne tu aj horálka, taá je fajna, tá nezmrzne 😀 . Do toho opierame trošku Jegera z Vladinovej ploskačky a borovičky z plasťáku od coly s presvečením, že ide o sprite. Vyzávame tu mačky, odkladáme cepíny a balíme narýchlo matroš.
Teraz začína nekonečný vytrvalsotný zostup, ktorý je lemovaný krásny utíchajúcim svetlom zo západu slnka. Vôjdeme do lesa v ktorom asi každý piaty krok prepadávame po stehno do snehu a trvá to celé minimálne hodinu a pol.
Vladina nájdem sedieť tichúčko na zemi, kde mi oznámi, že nemá chuť kráčať akonáhle sa prepadne. Kamarátsky mu podám ruku a idem sa prvý prepadávať, toto mi až tak nevadí. Beriem to ako jedinú výhodu zo zimného behania v horách a skialpinizmu. Dáme dve pauzy a všetci máme navzájom dosť času na to, aby sme sa viac spoznali a pokecali spolu. Takto mixujeme rozhovory s pánom Gabrižom, Katkou a Vladinom cestou dole. Pán Očko a Marek sú dnes motorové myši a dávno už zlezený dole.
Po nekonečnej tortúre konečne zídeme znovu dole do Bielovodskej doliny. Odtiaľ už len 5km nakoniec doliny.
Ďakujem za super výlet celej partií, ktorá bola veľmi pohodová. Katka liezla dnes prvý raz niečo tak veľké, dlhé a mala perfektnú výdrž a pekne liezla, ja z jej skúsenosťami by som svojho času asi reval potajme v kúte kdesi 😀 . Dnes sme chudli, takže ako mi chutili Bombuus tyčinky vám ešte nepoviem, a ani ako mi vydržal teplý čaj v Laken termoske. Čo vám však poviem je, že dnešný celodňový test topánok La sportiva G5, mačiek Grivel Rambo a cepínov Grivel Tech Machine Carbon dopadol výborne. Dúfam, že to isté budem môcť o nich povedať aj na ďalších zimných lezeckých avantúrach tento rok.
Ďakujem za čítanie a nezabudnite sledovať aj náš Youtube kanál kde sa budem veľa vyjadrovať k jednotlivej vystroji.
Časová náročnosť lezeckej turý cez Veľký Mlynárov žlab:
- Nástup pod stenu: 3-4 hod
- Výlez cez Veľký Mlynárov žľab 4-7 hodín (podľa zvolenej lezeckej stratégie)
- obtiažnosť je cca ,WI3 až 4
- Zostup žlabom do žabej doliny cca 1 hodina
- Návrat celou Žabou a Bielovodskou dolinou na jej začiatok cca 3-4 hodiny
Túra je vhodná pre ľudí, ktorí majú navrch vo vytrvalosti v zime a nemajú problém s lezením ľadou a obrovskou expozíciou. Je vhodné, aby aspoň jeden z dvojice bol skúsený horolezec. Nie je vlhodná pre začiatočníkov.
Použitá horolezecká výstroj a výbava:
- Topánky La Sportiva G5 (video prvé pocity)
- Mačky Grivel Rambo
- Cepíny Grivel Tech Machine Carbon
- Prilba Climbing Technology Orion (recenzia)
- lezecký sedák Singing Rock Garnet
- Ruksak Ferrino Ultimate 38 waterproof
- Nohavice Karpos Schiara (recenzia)
- Nohavice Ferrino Blouberg (recenzia)
- Primaloft bunda Ferrino Viedma (test primaloftiek)
- Softshell bunda Karpos Schiara (windstopper)
- Bunda Ortovox Merino Fleece Zip Neck Hoody Men (ako sa obliecť na jeseň)
- Brynje funkčné tričko (test)
- Rukavice Ferrino Micro
- Rukavice Ferrino Spire
- merino ponožky Teko
- Termoska Laken
- Buff čiapka Thermonet
- nákrčnik Buff Thermonet