Krížna krížom krážom 2017

Po minuloročnej Ultra Fatre pribudli na grúňoch Veľkej Fatry ďalšie preteky s dĺžkou trate nad 42 km – Krížna krížom krážom ultra. A veru sme sa tam aj vybrali, na prvé väčšie podujatie v tejto sezóne.

Na výber boli dve trasy – kratšia (25 km, 1200m+), ktorá sa konala už po tretíkrát a premiérová dlhšia (52 km, 3400 m+). Katka bola ležérne opáčiť dvadsaťpäťku a ja som si dal prvú tohtoročnú päťdesiatku. A ako to teda vyzeralo?

Krížna krížom krážom Ultra

Štart bol už 07:30 v Tureckej a keďže nie je úplne jednoduché dostať sa tam tak skoro ráno, zvolil som prespanie kúsok vedľa, v Starých horách. Ráno teda nechávam Katku spať (ona začína až o desiatej) a ja valím na štart. Nechal som si od budíka iba hodinu času a zisťujem, že to asi nebol najlepší nápad. Mám totiž od Tygra nafasovanú fungl novú bežeckú vestu – Ferrino X-track vest, takže musím dumať nad správnym pobalením a zároveň sa zaregistrovať, dostať do seba 2 litre šťavy ako raňajky a trochu sa porozcvičovať. Ani sa nenazdám a už bežím. S pochybnosťami – či som všetko stihol a či mám všetko so sebou.

Začína sa zahrievacím stúpaním s miernym sklonom cez Ramžinú na Úplaz. Snažím sa držať mierne tempo, nehnať so dopredu, veď na taktizovanie je ešte času dosť. Aj tak mi ešte v bruchu ločkajú 2 litre šťavy. 😀 Popri ceste rastú lány bielo kvitnúceho medvedieho cesnaku. Na Úplaze sa rozdvojuje krátka a dlhá trať, my odbočujeme doľava a strácame výškové metre strmším zbehom do sedla Japeň. Zbeh si užívam, fajný mäkký podklad. Prehadzujeme pár slov (nie posledných) aj s ďalším bežcom.

Nasleduje ďalšie mierne stúpanie až po hotel Kráľova studňa – pomerne nezaujímavá zvážnica, ktorá sa neskôr napája na cestu pre autá k hotelu. Až som prekvapený ako rýchlo som hore, hotel nechávam za sebou a už som na prvej občerstvovačke na Kráľovom prameni. Obsadenie celebritné – vodu mi dopĺňa samotný Tomáš Kačmarčík. 😀 Akurát trochu zápasíme s vrchnákmi fľašiek, ktoré ani za nič nešli odšróbovať.

Ďalší zbeh do Dedošovej doliny, blatistý strmák so sem-tam trčiacimi roxormi z poškodených schodíkov vyhĺbených do svahu. Niekto mi volá, necháva to fest dlho zvoniť – ale čo, nemám kedy dvíhať, musím pozerať pod nohy. Na pozvoľne klesajúcej ceste nižšie v doline sa zase dobiehame s kolegom bežcom a už aj zisťujeme, kto odkiaľ pochádza – obaja sme rodení žilinčania.

Pri Drobkove začína najväčšie dnešné stúpanie, 750 výškových metrov na 3,7 km. To už je aj na solídny vertical samo o sebe a nie to v rámci päťdesiatky. No ale ja keď vidím poriadny strmák, tak zabúdam na pud sebazáchovy a zrýchľujem. Srdce mi bije až kdesi v krku, ale aspoň predbieham 3 – 4 ďalších bežcov. Hore sa odkrýva najkrajšia časť dnešnej trasy – lúčne hrebene okolo Ostredku a Ploskej. Inak toto sú veľmi ľúbezné miesta na behanie všeobecne – mäkké hlinené chodníčky, plynulé klesania a stúpania, parádne výhľady.

Pod Suchým vrchom je ďalšia občerstvovačka aj s tajným členom z tyger.sk – Thomom. A od neho fasujem aj tajný občerstvovací matroš v podobe zlatého moku. Plechovku do seba otáčam na ex, fotečka a frčím ďalej cez Koniarky a Chyžky. Díky, Thome, toto bol hajlajt preteku. 🙂 V stúpaní na Ploskú zisťujem, že na ten Ostredok som to nemal tak hnať. 😀 Síce len asi 220 výškových metrov, ale ledva prekladám nohy.

Z Ploskej strmo dole do Vyšnej Revúce, vraj je to veľmi pekná trasa. 😀 Obzerať sa nestíham, musím kukať pod nohy, … chodníček samotný mi prišiel taký nezaujímavý. 😀 Fakt neviem, aké výhľady sú tam. V dedine je tretia občerstvovačka. Doteraz som si pekne vyberal, čistá voda, banány. Po asi 2/3 trasy však už som v stave „Zožere aj smrtke p*ču“, ako zvykol hovorievať maestro Laci z Prievidze, takže plnými hrsťami do seba tlačím čo vidím. Hrozienka, hroznový cukor, magnéziové tablety a zapíjam to kolou.

Záverečné kilometre sú zabiják, lebo vedú po zvážniciach vysypaných hrubým kamením – som vďačný za tvrdú podrážku Origenov, ktorá zmierňuje ostré hrany. Dobieha ma aj kolega, s ktorým sme sa dali do reči skôr. Zlaďujeme tempo a bavíme sa o sandáloch a behaní všeobecne. Aj sa predstavujeme, volá sa Roman. Odpútava to moju pozornosť od nedobrého povrchu a čoskoro sa pred nami objavuje Turecká a cieľová rovinka. Roman ešte burcuje do šprintu a bok po boku prebiehame cieľom.

Tu už čakajú vyškerení bicyklisti a dobehnuvšia Katka. Moja prvá cesta vedie do potoka schladiť ubolené nohy. Dobehol som s časom 06:40:32, 15./16. miesto celkovo, 9. v kategórii. Spokojnosť, lebo som čakal niečo tesne pod 8 hodín.

Krížna krížom krážom Sky Race – 25km a 1200m stúpania – Katka

Čosi po ôsmej sa vymotkávam z postele, dávam dokopy svoju pohužvanosť z celotýždňovej (rozumej celoročnej :D) nevyspatosti, popíjam vodenku a litrík pomarančovej šťavy, balím dva batôžky – jeden si so mnou trochu zabehá, druhý sa bude poflakovať v kultúrnom dome a čakať na môj majestátny návrat. Pred deviatou vyrážam peškom zo Starých hôr do Tureckej, kde-tu čosi pokluskám, keď tu zrazu za dedinou ma stopne auto s bežcami, či nechcem zviesť. Reku dobre, prisadám na tie dva kilometre a už sme aj na štarte. Díki moc. Chalani idú kdesi zaparkovať, ja sa osamotene v dave nadšených športuchtivých ľudov ponevieram s nádejou smerom ku šenku, lebo netuším kde je registrácia a krčma je istota, tam všetci všetko vedia. Ba hej, ma hneď pošľú dobrým (čiže opačným) smerom. 🙂 Chalani medzičasom zaparkovali a tiež valia do krčmy, obraciam ich teda na pravú vieru, že len v kultúrnom dome nájdu to, čo hľadajú. 😀

Po registrácii sa prechádzam vonku jastriac pohľady, či zočím echt známejšiu tvár medzi pomerne známymi tvárami. Posedím si obďaľeč na lúčke, vydrúľam trochu grepovej šťavy ešte, poteším sa správe od Kubítka z rodu Vrán, že sa túla pekným výletom po Stohu a Malej Fatre, stretnem akurát Ivka Bielika, ktorý sa uteká prezliecť, lebo je 15 minút do štartu. Už-už sa začína prejavovať moja socially awkward introvertná časť, keď na mňa zrazu zavolá bájny Robertiček od Zymberkov, ktorý prišiel s M.R.C.I.N.A.-mi. 🙂 Mojej spoločenskej stránke sa uľavuje, že sa môže zapojiť a vítame sa.

Zanášam si s ním batoh č.2 do kulturáku a už sa zgrupujeme na štartovej čiare. Teda, ja tak 20 metrov za ňou, štartuje nás dosť veľa – 116. 😀 Veď na koniec až idem, lebo nemám skoro zhola nič nabehané (viem, to hovoria všetci, ale keby ste videli smrteľnosti-vážnosti v mojich očiach, keď to tu píšem, verili by ste mi :D), tak nech aspoň nezavadziam. Inak, strašne dlho som žiadny článok nenapísala z x-y rôznych dôvodov, tak povedzme, že experimentálne skúšam, čo to so mnou urobí. 🙂

O desiatej vybiehame v dave hojnom, rýchlici sa hneď strácajú vpredu, ja si cupkám možno sto metrí so Zymberíčkom a potom sa odpája ku předuuu aj on. Začiatok stúpa pozvoľna po asfaltke, zabáčame doprava nad Tureckú, stúpania trochu viac, tu už rezko kráčam cca rovnako rýchlo ako ostatní bežia, tak čo sa budem. 😀 Zabáčame doľava už na lesnú cestu po zelenej značke, ktorá sa potom kľukatí úbočím kopca na Ramžinú, kde križujeme prvý potôčik – v sandálkach Luna jedna radosť, nohy osviežim 🙂 a pokračuje sa neskôr cez druhý potôčik až strmším stúpaním z lesa von na lúčne vyššie položené krásnosti poblíž rázcestníka Úplaz.

Tu začínam ťahať foťák z vrecka na každých 500 metroch, lebo sa otvárajú neskutočne oku lahodiace pohľady na hrebene Krížnej a Líšky. Na Úplaze sa dávam prudšie doprava, stále po zelenej vbieham traverzom do lesíka s výhľadom na Hotel Kráľova Studňa a okolité kopčoky, skalky. Tu mi napadne, že kdesi v bučkoch pňoch isto vyskočí Thom Krajča, že ho azda aj stretnem, no ten nakoniec číhal na Petríka. 😀

Pri prameni pribieham na občerstvovačku, zobkám trochu pomaranča a jabĺčka. Chvíľku porečníme a idem strmšie nahor po červenej ku Krížnej, tu už je o poznanie viac turistov, čo poznať nie len so zvyšujúcim sa počtom úhybných manévrov, ale aj s narastajúcim množstvom otázok s miernymi obmenami či sa mi dobre beží v tých šľapkách. 😀 Najľepšejše! Prisámnaozajfaktakožezafestnajľepšie. 🙂

Na Krížnu dokluskávam nejako s časom 1:57 – čo si hrdo hovorím, že nie je až také tragické vzhľadom na nekondičku, aľe iba do chvíle, kým v cieli nezistím, že najrýchlejší šikovný Duško Krajčovič už bol v tom čase 6 minút v cieli. 😀 Ňach.

Aj hľa, ma tu hneď na vrchole milované smraďochy vítajú – Lucka s pánom Huváčom z Crimsonphoto.sk a Michalko Hudák, ktorý sa pár dní predtým v mojom sne takmer utopil v ľadovom bahne prepadnúc sa celou svojou dĺžkou do klziska. 😀 Ale podarilo sa ho vytiahnuť, takže teraz mohol bikovať s Huváčmi na Krížnu. 😀 Kecáme, selfíčkujeme, po pár minútach sa poberám zbiehať na druhú polovičku trasy.

Cez 1000m nastúpaných už mám za sebou, čomu sa moc neteším, lebo radšej chodievam do kopca – častokrát rýchlejšie ako z kopca. 😀 Ale tie výhľady, ľudia! Počasie nenormálne praje. 🙂 Zbieham na Líšku, kochám sa Nízkymi Tatrami a vôbec, pri rázcestníku ma povzbudzujú, že musím zabočiť doľava, aľe ja mám čas, tak sa pristavím, pokecám, pofotia ma – veď lebo aha, teta beží v sandáloch, poď sa pozrieť. 😀 (! Yes, nepovedali „v šľapkách“, 10 points to Gryffindor. :D)

Do Rybovského sedla ma ťemer od chrbta prevaľcujú traja nečakaní cykhlísti a potom sa široká cestička kľukatí nekonečne pozvoľna klesajúc a stáčajúc sa raz smerom na Majerovu skalu, raz na Veľký Šturec. Aľe krásnuô veru to tam a ja všetko fotím, samozrejme.

Kde’s tam ma dobieha behožienka, Bibka Buganová, s ňou zdieľam niekoľko kilometrov, aj druhú občerstvovačku (kúsok pomaranča a jabĺčka) a drobčíme zvažnicami popod Majerovu skalu. Začnú nás obiehať 50-tkári, prvého sme nestihli, ale rúti sa Maťko Kovaľ, o chvíľu neskôr Roman Šulhánek a ďalší. Prechádzame na o niečo strmšie pasáže zbehu, kde mi Bibka ubieha a mne sa tak nejako už nechce, až si uvedomím, že treba sa aj napiť a zožuť jednu jablkovo-škoricovú tyčinku. Pomohlo, ale terén začína byť nepríjemnejší, makadam ostrý a veľký pomaly ako moje nohy, všade vysypaný. Tí, čo to išli na rýchlosť, museli isto veľmi nadávať, lebo bežať po niečom takom dokáže byť vrcholne nepríjemné a zároveň nebezpečné. Pre mňa pomaličky celkom vpohode, lebo sa to dalo ako-tak obchádzať bokmi.

Ako začínajú miestami najstrmšie a záverečné asi 3-4 km zbehu, ozve sa mi koleno, že čo za sprostosti vymýšľam, keď hranica mojej momentálnej nabehanosti je tak 15km. Takže len zbytočne pripomeniem to, čo všetci bežci dávno viete, že pravidelnosť a postupnosť – a nie sa trepať bez poriadnej prípravy na preteky ako ja. 😀 A pomedzi to zrazu ešte dákych 150m treba nastúpať? No, to už sa mi teda vôbec nechce. Ale dosť aj kvôli tomu, že som už na rozrúbanej zvážnici a tie najkrajšie prírodné scenérie mám za sebou – a to je to, čo mňa asi najviac motivuje.

Nejako to teda ale aj s nadávajúcim koľenom dovartujem do cieľa s časom 3:47 čosi, záverečná rovinka sa mi beží dobre, v cieli ma organizátor vyspovedá, ako sa mi bežalo v sandálkach po makadame a vôbec … 😀 Pokecám so známymi, Zymberlík ma chváli, že nejdem až tak dlho po ňom. 🙂 Prichádzajú aj Michalko s Huváčmi, dobieha Petrík svoju ďalšiu 50-tku na konte s veľmi pekným časom, nekultúrne žerieme v kulturáku banánové čipsy a raw tyčinky. Michalko vyfasoval dva lístky na obed – v spoločnosti 4 vegánov sa nemusí báť o neočakávaný prídel kuraťa s ryžou. 😀 Potom sme kukli vyhodnotenie, troška sa postrečovali, …

Nuž … a rozutekali sme sa všetci domov (k Huváčom, na ďalšie nekultúrne žrútky :D). Veľmi dobre bolo a mne po dlhšom čase zase poriadny endorfínik z behu nabehol, rozjasnil myseľ. Stojí to za to – príroda, priatelia, pohyb, … No, krása. Ďakujem.

Petrík, Katka