Psotkov memoriál 2015 – keď Vysoké Tatry menia plány
Psotkov Memoriál 2015 je obtiažne popísať keďze som to zažil pred týždňom, takže je to celkom výzva s mojou krátkodobou pamäťou … ale keď niekto leňoší, tak musí potom trpieť. Alebo cibriť pamäť.
Psotkov memoriál. Táto výzva stála nado mnou už celý rok a neskutočne som sa na ňu tešil.
Bol som pripravený na najťažší beh tejto sezóny. Keďže sa to koná v októbri a prechádza z Tatranskej Lomnice cez Hrebienok po červenej turistickej značke na Sliezsky dom, odtiaľ hore na Poľský hrebeň, potom rekreačne cez sedlo Prielom na Zbojnícku chatu a nakoniec druhá časovka z chaty po nástup do Priečneho sedla. Odtiaľ už zasa rekreačne do Tatranskej Lomnice cez Téryho chatu. Samozrejme bol aj celkový limit – 6 hodín. Spolu to dávalo 36km a +2000m výškových.
Celý vystresovaný zháňam mačky, ktoré boli v povinnej výbave v prípade zlého počasia a keďže u nás bolo asi 5 stupňov a pršalo, tak v Tatrách sa určite čerti ženili. Inak stresujem aj preto, že čert vie, ako sa taká mačka vôbec obúva – keďže som to ešte nikdy nerobil.
Ráno vstávam o 2:30 … po dvoch po sebe nasledujúcich nočných to bolo v celku zaujímavé, ale vstal som. Nastupujem na Regio Jet do Popradu. Vo vlaku dostávam samozrejme minerálku, ale čo som nečakal, tak pred Popradom ma budí ujo sprievodčík, že mám pomaly vystupovať a podáva mi croissant. Do Tatranskej Lomnice musím ísť ešte ďalšími 2 spojmi, ale ja mám toto cestovanie hromadnou celkom rád. Na prezentácii som asi prvý, ako vždy, ale hneď som dostal facku. Zmena trasy!!! … ideme behať okolo Hrebienka. Človek celý nabudený, že ideme extrém a oni na nás takto. Po tejto správe čakám sám celý zúfalý na štart a možno ak by prišiel aj niekto známy, tak na neho vybehnem, že čo to ideme za detskú trasu. Nakoniec stretávam Dalibora Dvorštiaka a trošku nálada stúpla po vypustení zo seba pary, že nejdeme cez sedla. Ráno sa ešte ubytuvávam, na izbe som s dvoma staršími pánmi. Jeden ide basic a druhý extrem.
Štart na Psotkovom Memoriáli 2015
Ani sme sa nenazdali a zaznel štart. Spravil som zopár krokov a bolo zle. Nohy som mal drevené. Asi takto nejako sa asi cíti človek, keď chce bežať so sádrou. Celé zle. Všetko mi vadilo. Väčšinou si preteky užívam a ľudia sa často pýtajú, či aj na dačom nefrčím, keď sa stále usmievam – ale teraz sa zo mňa stal skôr nejaký škret alebo ohyzda, ktorého všetko rozčuľovalo … či to bolo blato, či kaluž, hmla, zima, kamene, korene, kosodrevina, či cesta do kopca či z kopca … všéétko zle. Našťastie som stretol na konci prvej časovky Dalibora a ten ma upokojil, že beháme pre radosť a nie pre zlosť.
Ešte aj trošku vyšli z hmly hory 😀
Spolu sme pocupitali dolu zo Sliezskeho domu do Starého Smokovca, kde začína ďalšia časovka. Zase čosi strašnéé. Ale tak za polhoďku sme boli už aj hore na Hrebienku a už som videl iba guľáš. Všetci sa naháňali dole a kričali za mnou, že mi nič nezostane. Ale ja už viem ako to na takýchto akciách chodí. Polovica sú ľudia čo mäso nemôžu a teda ja začínam mať hody. Morálka mi stúpa na maximum 😀 … prídem do cieľa … hneď hľadám guľášový lístok a vychutnávam si dobre že nie najdôležitejšiu vec preteku 😀 … a hľa, ani som nestihol dojesť svoju porciu a už od jednej slečny zo Švajčiarska dostávam druhú porciu. Nevravím, že som nejedol už aj lepší guľáš, ale po týchto dvoch som už úplne zabudol na to, že to na preteku vôbec nešlo. Postupne ako pribúdali hodiny som sa pripojil ku ultrasu z Tatranskej šelmy. Veď treba hľadať nových známych … a už to išlo … zábava sa stupňovala, aj keď dodatočne sa na facebooku objavilo, že to že vraj bola slabota 😀 Večerný program pozostával zo steak párty v miestnej reštaurácii, kde pán zubár ochutnával raw steak … tak samozrejme vyskúšam. No poviem tak, že podľa mňa takto nejako môže chutiť aj živý slimák 😀 … inak to mäso bolo tak živé, že to nešlo odkrojiť ani príborovým nožom. Podľa mňa to mäso iba okorenili 😀 … po zopár pivách zábava graduje ešte viac a vynárajú sa také nápady, že hneď ráno vstávame a ideme na Svištový štít, potom na Satana, potom na Kežmarský, Lomnický … proste zrazu chceli isť všetci všade. Pôvodné plány boli ísť na Rysy z Poľska, ale keďže sa povedalo, že idú so mnou inde, tak nenamietam. Nakoniec asi po ešte ďalšom pive padol návrh vyraziť ihneď na Kežmarák, aby sme ráno ešte stihli Lomničák. No z tohto plánu bolo akurát to, že sme sa presunuli o pár metrov ďalej, kde už boli vlastné hitovky a začalo sa tančiť. Veď čo to je 30km v nohách. To predsa elitu nezlomí. Samozrejme, chalani museli mať baby na chrbte, lebo všetci burácali silami po toľkých pivách a kilometroch bez sediel. Okolo polnoci to tam opúšťam, tak neviem kedy to skončilo, ale keď som prišiel ráno na raňajky, tak jediný kto vstal boli kamaráti Pražáci. Slovensko nejako na Lomničák zaspalo. No nič, ideme tam aj keď nikto to tam nepozná.
Počasie je fajn, aj keď Tatry nevidno pre hmlu. Veď nevadí, dúfame že príde boh vetra a dokým vyjdeme na Skalnaté pleso, tam bude slniečko. Na Skalnatom plese sme ale radi, že vidíme seba. Tak poďme teda do reštaurácie. Tam ma skoro zlákal nanuk, keďže vonku je tak pekne, ale nakoniec to vyhrala horúca čokoláda. Jano Bartas pozerá webkameru na Lomnickom a prechádzajú nám zimomriavky po tele. Hore je úžasne, svieti slnko a krásna inverzia. Ja, Jano a Zuzka Urbancová sa odpájame od skupinky a ideme hore. No len ako sme vyšli z reštiky, tak sa strácame kdesi pri vlekároch – už som myslel, že hneď dostaneme pokutu, čo tam robíme, ale oni nám normálne že ukázali chodník kade sa dá isť do Lomnického sedla. Cestou na nás z každého rohu čumia kamzíky, celkom vyvalené čo tam robia ľudia v takom počasí.
Vyšli sme do sedla, ale slnka nikde. Parťáci sa celkom ponáhľali na halušky (keďže potom budú čučať vo vlaku až do Prahy), tak Zuzka by nás už najradšej hnala dole, ale my sme boli strašne premotivovaní inverziou – tak utekáme spoločne ešte vyskúšať Lomnickú vežu, ale taktiež hmla.
No nič. A nejdeme teda ešte trošku vyššie? … do jedenásť päťdesiaaaaaaat päť … no čo už s vami. Bolo 11:58 keď sme uvideli slnko. Ale potom to nakoniec prišlo … prišli sme do neba. Stáli sme priamo na oblakoch a mohli sa kochať všetkou tou nádherou okolo. Každý, kto chrápal po opici, mohol banovať.
Zo desať minút sme sa povyhrievali na skalách ako hady, lebo ťažko sa odtiaľ odchádzalo, ale raj netrvá asi nikdy večne – tak sme museli makať naspäť. Veď vlastne aj halušky, čiže jedlo je raj … Či? … o 12:15 vyrážame z výšky 2400m.n.m. a za cca hodinu 10 minút sme krížom cez všetko – zase cez stádo čumiacich kamzíkov a všetky zjazdovky zjazdili až do Tatranskej Lomnice vo výške cca 900m. Stihli sme teda aj halušky, čiže nebude zle u Bartasovcov a aj s plným žalúdkom môžeme nastúpiť každý na svoj vlak a kochať sa spomienkami na úžasný víkend v Tatrách. Víkend, ktorý dopadol úplne inak ako som si plánoval, ale nakoniec to bolo úžasnejšie ako to čo človek sníval. 🙂
Lukáš
Kedže tyger bol zase hyperinvestigatívny je k dispozícií aj druhý nezávislý report zo Psotkovho memoriálu 2015. Ten pre nás napísal Yorge za čo mu vrelo ďakujeme :).
Report zo Psotkáču 2015 part 2 od Yorgeho
Už dlho nás lákalo absolvovať zrýchlenú turistiku po našich krásnych veľhorách aj so štartovým číslom a keďže Tatranská šelma má vždy pre nás nevhodný termín, voľba padla na Psotkov memoriál.
Vychutnať si panorámy, aké vedia ponúknuť len Tatry, uctiť si pamiatku Juzeka a spol. a ešte si pri tom aj dobre zašportovať – kombinácia, ktorú nemožno odmietnuť a tak v piatok 19:00 vo výdatnom lejaku štartujeme motory a smerujeme do Tatranskej Lomnice. Cesta bez problémov, okrem hustoty dopravných nehôd, ktorá sa napokon ustálila na hodnote 1 karamból/80km.
Registrácia v hoteli Sasanka prebehla bez problémov, až na to, že sme sa dozvedeli neveselú správu, že namiesto škriabania sa cez sedlá sa budeme, vzhľadom na poveternostné podmienky, šmýkať po lúkach na úrovni medzi Smokovcami a Hrebienkom.
Tradičné večerné cestoviny na studeno padli vhod a tak tesne pred polnocou začíname kľúčovú časť prípravy na sobotný zážitok- spánok.
Ranné rituály asi opisovať nemusím a tak sa ocitáme na štarte, spolu s ďalšími cca 170 nadšencami horského behu a tešíme sa na štart prvej časovky, ktorá viedla z Tatranskej Lomnice cez Studenovodské vodopády na Sliezsky dom. Formát týchto pretekov bol naozaj zaujímavý, kedy sme sa medzi dvoma časovkami a do cieľa (všetko poväčšine z kopca) presúvali v lážo plážo tempe v očakávaní ďalšieho štartu.
Druhá časovka viedla po zjazdovke zo Smokovca znova na Hrebienok, kde som v cieli zhodnotil, že som to prepálil ako štvorkár na obchodnej palacinky a tak som si to vychutnal až do dna.Z cieľa druhej časovky som išiel ešte proti trati pozrieť Moniku, ktorá statočne bojovala a napokon z toho bolo 6 miesto medzi dievčencami.
Do cieľa absolútneho sme sa už domotkali s ľahkosťou a bez stresu z celkového časového limitu, ktorý bol stanovený milosrdne – cca 6 hodín. Tešíme sa na stretnutie o rok a veríme, že nám príroda umožní preskúmať aj sedlá spolu s horskými chatami. Psotkovmu memoriálu dávam päť turistických mačiek z piatich.
Výsledky pre Psotkov memoriál 2015
– Výsledky pre Psotkov memoriál 2015 kategória basic
– Výsledky pre Psotkov memoriál 2015 kategória Extrém
Kto by chcel predsa len ešte viacej nasať atmosféru zo Psotkovho memoriálu
prikladáme aj video z predošlého ročníka, ktoré natočil Martin Dlugolinský.
Zdroje:
