DIEVČA Z OBLAKOV
Dievča z oblakov
(rozhovor s Luciou Huliakovou, dievčaťom z oblakov)
Lucia je doslova a do písmena „Dievča z oblakov.“ Spoznal som ju na horách, keď práve nelietala. Z nášho prvého rozhovoru mi utkvela v hlave táto veta: „Ja tie hory poznám viac zhora ako po zemi.“ Lietanie má v krvi už odmalička, keď so súrodencami trávila na letisku veľa času. Začala pred 14 rokmi a láska k nebesiam jej trvá dodnes. Ako sama vraví: „Lietanie je ako vírus – keď to človek skúsi, už sa toho nezbaví a časom zistí, že sa mu lepšie kráča vo vzduchu ako na zemi.“
Text Thom, Lucia / Foto Lucia Huliaková
Prezraď nám niečo o sebe. Ako dlho sa venuješ lietaniu ?
Pochádzam z letectvu naklonenej rodiny, môj starý otec bol inšpektor, examinátor, letecký akrobat na vetroňoch aj na motorových lietadlách, vynikajúci meteorológ a tzv. zakladateľ plachtárskeho lietania na letisku v Očovej. Od ranného veku som s mojimi súrodencami trávila veľa času na letisku. Priviedli ma k tomu rodičia, keďže obaja boli piloti. Takže reálne lietanie mojimi rukami začalo pred 14 rokmi, trvá dodnes a myslím, že keď to raz človek skúsi a urobí pre to viac ako maximum, tak ho lietanie prepadne ako nejaký vírus, už sa toho nezbaví a časom zistí, že sa mu lepšie kráča vo vzduchu ako na zemi.
Nemáš pri lietaní strach?
Tam, kde končí strach, začína zábava a ja lietam pre radosť, nie pre dokazovanie si svojich schopností pred ostatnými. Nie je to pre mňa hanba odložiť štart, resp. neletieť vôbec. Ak mám obavu, tak možno len z jarnej termiky, ktorá je veľmi živá, turbulentná a pripomína to miestami jazdu na húsenkovej dráhe.
Pri lietaní sú dôležité 2 veci. (Aspoň u mňa.) A to rozvážnosť a duchaprítomnosť. Je to skôr vždy o tom ako ste na danú situáciu pripravení a čo si v lietaní viete a môžete za tie roky lietania a zbierania skúseností dovoliť. Vo výcviku sa učia manévre aj nácvik krízových situácií a skôr ako ich žiak nevie zvládnuť sám, nepohne sa vo výcviku ďalej. Je to aj o tom ako dokonale zvládate samých seba, pretože skoro vždy je chyba niekde medzi kniplom, odborne nazývanej aj riadiaca páka a sedačkou … Každý sme iný – a každý inak reagujeme v krízovej situácii. Treba predvídať vývoj letu. Počasie však ovplyvňuje minimálne až 90% letu.
Osenka – Vetroň VSO-10c gradient je môj typ lietadla už 10 rokov
Aké boli tvoje začiatky a koľko času venuješ lietaniu teraz?
Je to veľmi individuálne. Lietanie je už v dnešnej dobe dostupný šport z hľadiska možností a letísk, ale vždy záleží na podmienkach, počasí, ľuďoch, financiách a ako si veríte. Chce to vytrvalosť, rozhodnosť, veľa času, chodiť na letisko a venovať sa tomu z praktickej stránky a hlavne aj z teoretickej. Nedať sa odradiť, keď vám to nejde – skôr zotrvať, výsledok sa neskôr určite dostaví. Toto sú približne veci, bez ktorých sa nepohnete.
Mne to trvalo asi 6 mesiacov aj s teóriou po pilotné skúšky. Prihlásite sa na jar do kurzu, prejdete teóriou, neskôr začínate prax, potom nasledujú sólo lety a ukončenie výcviku dosiahnutím kvalifikácie GLD – pilot vetroňov.
Od momentu, keď už Vám vydajú preukaz GLD kvalifikácie na leteckom úrade, ste oprávnení pilotovať to, na čo máte typ. Postupne, náletom hodín v termike, sa pilot zdokonaľuje a vlastne učí sa každým letom niečo nové, posúva hranice vzdialeností, časovej vytrvalosti dopredu – a tým sa z neho stáva pilot-športovec. Preškoľuje sa na nové typy vetroňov, výkonnejšie – tie, ktoré má dostupné. Takže stále sa to točí okolo Vášho času, financií a aj vytrvalosti.
Lietaniu venujem maximum čo sa dá zo všetkých mojich aktivít. Je to priorita. Väčšinou každý víkend od apríla do októbra. Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, že ma od jari do jesene počas letového počasia veľmi nestretávajú na horách. Prečo aj – tam, kde iní idú pešo, ja si radšej zaletím. Oddych prichádza keď prší a keď je zima, vtedy sa ten čas pretavuje do ďalších činností napr. turistika, skialpinizmus.
Aké je to pozerať sa na hory z oblakov?
Viditeľnosť a otvorený pohľad do ďaleka. To je asi to, čo má človek, keď sa rozhodne lietať v horách. A odvaha … Páči sa mi výraz jedného vždy optimistického pilota, ktorý rád lieta v horách: “Tak a teraz sa ideme kochať.” … Je to niečo neskutočné. Za pár hodín sa dá preletieť takú dlhú vzdialenosť nad slovenskými horami, ktorú niektorí ultra-trailisti, bežci alebo turisti prejdú cca za 1,5 dňa. To je to, čo ma fascinuje. Človek síce pri tom nevydá silu, nepáli kalórie, no má z toho krásny zážitok – minimálne taký, aký ho má bežec, ktorý aktuálne tie hory zdoláva.
Lietanie v horách si vyžaduje veľa tréningu. Napríklad Vysoké Tatry. Krása. Môj sen ich raz lietať – no keď vidím fotky z lietania okolo Gerlachu, tak mám pocit, že keď je termika, tak ani poriadne vrchol nevidno, je v mraku. Nízke Tatry sú úžasné. Skvelý pocit, keď Vám mávajú turisti, čo vyšli na Chopok, Ďumbier.
Keď však aj “vrabce chodia pešo” – čo je výraz na nie až tak letové počasie pre plachtárov, vtedy presedlávam na paragliding. V ňom som nováčik. Je to podobné ako lietanie na pevnom krídle, ale handra je handra – ako sa hovorí. Je to pre mňa relax. Zletieť si napríklad Donovaly, Straník. Tam sa už ale spája niekedy aj hike and fly. Paragliding má bližšie k turistike a je to zvláštny pocit keď človek sedí v sedačke, okolo neho všetko sviští a letí v tej mase vzduchu. Drží ho vztlak, nasáva termický prúd a vidí tú celú panorámu okolo seba. Ťažko je to popísať, musí sa to zažiť.
Nad Tatrami, lietanie na motorovom lietadle WT-9 Dynamic
Čo Ťa na lietaní najviac baví?
Lietanie mi dáva iný rozmer, iný pohľad na veci. V lietaní prepínam na iný mód, na nejaký iný film v hlave, kde nič, ale naozaj nič neriešim. Už keď ma vytiahnu vlečným motorovým lietadlom do vzduchu, viem, že už musím zo seba dať maximum, lebo aj tá cesta k usadeniu sa do lietadla nie je vždy easy. Hlava oddychuje a poviem úprimne, niekedy keď točím kľudný stúpavý prúd, doslova sa do neho tak „zahryznem“, že počúvam len vzduch ako sviští okolo mňa. Je to neskutočný relax.
Prečo vetroň a nie čmeliak?
Ticho. Ticho lieči – ako sa hovorí. Lietanie bez motora je ako turistika po vlastných a nie po vlastných v lanovke. Ťažšie. Človek v oboch prípadoch rozmýšľa rovnako. Ale keď príde kríza v podobe vytratenia výšky, motorár má motor a ja už len vlastnú hlavu ako sa odtiaľ dostať. Páčila sa mi veta, ktorú mi povedala jedna stará pani pri hrabaní sena, keď som musela núdzovo pristáť pod Nízkymi Tatrami. „A čo Vám vietor došiel?“
Takže základným rozdielom je to, že v bezmotorovom lietaní sa využíva fyzika na maximum. Konkrétne termika, pomocou ktorej sa pilot – plachtár pohybuje. Je to akýsi „motor“ pre neho. Po vytiahnutí vlečným lietadlom, resp. navijákom do určitej výšky pilot hľadá stúpavý prúd. Ten samozrejme nie je vidieť, ale signalizuje to najmä zmena rýchlosti stúpania do pozitívnej hodnoty. Ukazuje to prístroj variometer na prístrojovej doske.
Termika sa v našom podnebnom pásme tvorí tak od marca do októbra. Má veľa podôb od mrakov na oblohe pripomínajúc baránčeky, búrkové mraky až po úplne čistú oblohu. Vzniká, keď sa zemský povrch, oráčina, rúbanisko, tmavé plochy, veľké plochy budov, vplyvom slnečného žiarenia zohrejú a následne sa určitým poryvom (auto, vlak, kombajn, pohyb ľudí, vietor, …) odtrhne, narazí na nejakú prekážku, stúpa nahor, kde ak je veľký rozdiel teploty nočnej aj dennej, tak sa teplý vzduch kondenzuje a vzniká z neho oblak. Ak nie, oblak nevznikne – vtedy sa hovorí „čistá termika“. Pilot je týmto javom limitovaný a keď to „vypnú“, tak bez motora ďaleko nezaletí. Takže musí stále pracovať s meteorológiou, v kokpite stále rozmýšľa ako a kam sa posunie, analyzuje, …
Motorový pilot má o starosť menej, no zase pri štarte a pristátí musí vykonať viac úkonov – ale, samozrejme, musí byť dobre pripravený na počasie, do ktorého poletí. Aktuálne si motorový výcvik začínam robiť, som v štádiu študovania teórie a pomaly sa učím lietať na motorovom stroji.
Vetroň pri štarte – preškolenie na typ vetroňa VSO-10c gradient, 2006
Čo všetko zatiaľ pilotuješ ?
Mám vlastné padákové krídlo, keďže sa venujem paraglidingu už rok a bolo to zatiaľ najdostupnejšie riešenie z hľadiska ceny. Vlastný vetroň je u mňa hudba budúcnosti. Zatiaľ mám vetroň na prenájom.
Momentálne lietam jednomiestny typ vso-10 gradient. Po svojom ho volám osenka, je to starší vetroň vyrobený v roku 1972, kombinácia laminátovo-kovového trupu, drevených krídel, potiahnutý sklolaminátom. „Môj“ vetroň váži 250 kg, max. vzletová hmotnosť je 380 kg, minimálna hmotnosť pilota aj so záchranným padákom je 63 kg, čo u mňa znamená dovažovanie na letovú hmotnosť. Rozpätie krídel je 15 m. Okrem padáku a vetroňa sa teraz školím aj na motorové lietadlo. To ešte nemám až tak zmapované, ale je to trochu ťažšie na ovládanie. Elektronika je elektronika.
Ako si najďalej zaletela, resp. tvoje bežné trasy? Ktoré slovenské pohorie máš zhora najradšej?
Aktuálne lietam na mojom materskom letisku Očová. Je to malé športové letisko blízko Zvolena. Z vrchu to tu poznám asi najlepšie. Mám však skúsenosti s inými letiskami, no najviac asi s lietaním v Martine. Poloha tohto letiska Martin-Tomčany mi dáva veľmi dobrý základ na lietanie neštandardných letov na jeseň, keď sa lieta tzv. svahové lietanie na Magure alebo vlnové lietanie. Za bežných podmienok počas roka je to krásne polietanie nad Turcom. Táto skúsenosť mi dala veľmi veľa, kedy som ani len netušila, kde je Ostrá, Tlstá, Rakytov, ale aj z hľadiska toho, že keď sa lieta v Martine, tak sa lieta nad kopcami a nie v doline – tá pilotov “ťahá dolu”.
Lietanie na majstrovstvách SR juniorovv Partizánskom, 2009
Najčastejšie lietam tam, kde je počasie letu schopné. Prevažne z Očovského chotára volím trasu preletu alebo náhodného polietania si väčšinou na smer Lučenec, cez priehradu Ružiná, potom cez Hriňovú alebo Slatinské lazy domov – alebo, ak mi to počasie dovolí, tak letím z Očovej na Poľanu na Horehron, kde si z Osrblia nastúpam výšku a vyrazím na Nízke Tatry. Priznám sa, už dlho som Nízke Tatry nelietala, čo mi aj chýba, ale určite sa ku nim vrátim. A práve tie nezdolané Nízke Tatry a Kráľová Hoľa patria medzi moje top destinácie. Paradoxne je Veľká Fatra jedna veľká výzva. Mám pred ňou rešpekt. Členité pohorie, nie je tam kde núdzovo pristáť. Pochodenú ju mám z časti aj po vlastných, ale prelietanú málo.
Lietadlo vo všeobecnosti doletí tak ďaleko ako je schopný pilot s ním vyhľadávať stúpavé prúdy, pretože tie sú pre neho vlastným motorom. Rádovo je to aj 1000 km, ale to sú už rekordy – bežne v našich podmienkach je to od 100-500 km, niekedy aj viac. Často sa stáva, že sa lieta 3 – 5 hodín, záleží na počasí. Môj najdlhší let trval 6 hodín 20 minút. Vtedy som otočila dvakrát trasu Očová-Ďumbier, Donovaly, Banská Bystrica v sólo lete a na dvojsedadlovke to bola dosť dlhá trasa Martin – Kráľová Hoľa – Chopok – Očová – Prievidza – Partizánske – Martin a paradoxne bol to najkrajší narodeninový darček. Niekedy je to aj na celý deň.
Keď sa nedá v horách plachtiť, skialpinizmus je moja druhá voľba relaxu v zime, Santa Catherina Valfurva, Sunny Valley, Taliansko
Lietala si aj súťažne?
Súťažne som lietala ešte pred vysokou školou, kde som patrila do juniorskej reprezentácie. Teraz som už taký „vlk samotár“. Počas vysokej školy bolo času na lietanie málo, aj finančne to bolo obmedzené, preto súťaže išli do úzadia, ale rada sa nejakej zúčastním aj teraz, už len mimosúťažne. Obľubujem lietanie na Slovensku, pretože je veľmi rôznorodé a za jeden deň sa toho dá veľa vidieť. Na súťaži je veľmi dobré to, že vás organizátor pošle letieť trať aj do počasia, do ktorého by ste ani neštartovali. Táto skúsenosť ma posunula veľmi dopredu. Letecké súťaže majú takú rodinnú atmosféru, keďže sa tam stretávajú ľudia z rôznych kútov Slovenska a je tam veľká zábava.
Čakanie na počasie na letisku v Očovej, v pozadí vývoj búrkového mraku Cumulonimbus
Čo tvoje plány do budúcna?
V hlave je veľa plánov, od preletu dlhého 300 km v sóle nad Slovenskom cez preškolenie sa na výkonnejší typ vetroňa, po získanie kvalifikácie PPL (private pilot licence) a kvalifikácie inštruktora bezmotorového lietania (FiGLD), vycestovať za lietaním na Aljašku a Nový Zéland. Vylietať sa na padáku tak, že by som niekdy vedela dať bivak a zletieť z kopca, možno konečne skúsiť voľný pád z 3000 m a zopakovať lietanie vo veternom tuneli až po neskutočne veľa plánov, vecí a akcií spojených s lietaním. Základom je vidieť veci pozitívne v tomto smere, mať zdravý nadhľad, motivovať ľudí k lietaniu a mať vždy záložné riešenie.
Aj keď si uvedomujem, že je to beh na dlhú trať a veľa ľudí to môže vnímať nereálne z mojej strany, stále sa riadim výrokom: „Prekážky sú presne to, čo budeš vidieť, keď sa prestaneš pozerať na svoj cieľ.“
Ďakujem veľmi pekne za príjemný rozhovor a želám Ti, nech sa nielen tieto plány stanú skutočnosťou.
