Dachstein I.
Dachstein I.
Dachstein bol cieľom Fuči, Maurica a ostatných členov tripu.. Ferrata Johannes (E) ich doviedla až k … To zistíte v článku o tomto nádhernom svetakúte.
Text Mária FUČI Fúčelová / Foto Mária FUČI Fúčelová
Naše dobrodružstvo sa začalo hecovaním na FB, kde som len tak ako výstrel do tmy napísala, že či niekto nejde na Dachstein, pretože som sa po presune na polročnú (možno ročnú) stáž do Linzu priblížila k Alpám len na skok a už mi srdiečko trhalo, že som v nich ešte nebola. Takže najskôr sme sa dohodli len s Mauricom a nakoniec sme skončili šiesti. Dve trojčlenné družstvá boli OK. Plánovaniu sme toho moc nedali a vlastne sme to zorganizovali asi 48 hodín pred samotným začiatkom. Takže chalani mali prísť v sobotu večer a vyzdvihnúť ma v meste Selzthal, ktorý mali po ceste a ja som tam prišla vlakom rovno z Linzu. Nejako sa im nepodarilo vyraziť, keď chceli, a tak som ich musela čakať tri hodiny v prázdnej, ale zato teplučkej čakárni. Rozložila som si teda karimatku a spacák, lebo som potrebovala oddýchnuť – a tri hodiny čakať a nespať je nepríjemné, keď vám klipkajú oči únavou. Napriek veľkej únave som veľa nepospala, pretože lampy mi presvietili aj cez viečka. No minimálne som si trošku oddýchla.
Myslela som, že keď chalani dôjdu, tak ma počas spánku prenesú, aby som mohla spať ďalej, ale oni mi gentlemansky poslali SMS, že sú za chvíľu na vlakovke a že sa mám nachystať. Tak som zbalila svoje saky-paky a ani som nestihla vyjsť z čakárne – chaloši už boli v nej a hádali sa, kto mi zoberie batoh. Prišli asi o 00:24 hodiny rannej a potom nás čakal presun ku spodnej stanici lanovky Sudwandbahn nad dedinku Ramsau. Hodinu na to sme sa už chystali ku spánku, niečo sme konzumovali a hľadali vhodné miesto na karimatky – a o jednej hodine rannej sme už spali hlbokým spánkom spravodlivých otcov.
Ráno o šiestej mi zvonil budík a ja som sa po troch sekundách spánku zobudila a nechápala som, prečo sa mi budík prenastavil alebo ako druhú možnosť som ešte brala, že časový posun spôsobil zmätenie môjho telefónu. Takže rýchle ranné zobúdzanie a rýchly štart sa rozplynul niekde v rannej hmle – nejako sme sa balili, jedli a pomaličky vytmolili zo spacákov. Keď sme boli všetci šiesti nachystaní, vydali sme sa pod nástup k ferrate Johann náročnosti E. Nástup sme mali pomalý, lebo chalani z druhej skupiny sa dosť zastavovali na fotenie a my sme ich čakali, ale keď sme došli ku chate, tak tam sme sa už rozdelili. Chalani z druhej skupiny sa rozhodli, že si dajú ešte ferratu Anna, ktorá začínala pod Johannom a že potom budú pokračovať na Johanna – a dobre že tak urobili, lebo sa v Anne tak vytrápili, že na Johanna radšej hneď zabudli a išli normálkou cez ľadovec až pod vrcholovú ferratu Dachsteinu.
My sme boli v trojici ja, Mauric a Mišo a celkom sme si frčali. Dostali sme sa pod začiatok ferraty, a tak sme nahodili postroje a zapriahli sme sa do karabín. Prvé dva úseky boli ľahučké – až sme prišli k peknému previšteku. Tak sa Mauric rozhodol, že do neho nastúpi, no bol to celkom hustý previs na to, aký ťažký batoh mal a bez postupového istenia – tak sa v ňom trošku potrápil, pretože to išiel načisto, bez držania oceľového lana. Ja s Mišom, keďže sme nemali v batohoch lano, tak sme sa zapreli do oceľového lana a už sme aj boli hore.
Celá ferrata nám trvala 3 hoďky a išli sme fakt pohodovým tempom. Kde-tu sme sa zastavili a pofotili, čosi zjedli a zas sme bežali hore. Neustále precvakávanie karabín ma dosť štvalo, a tak som sa snažila si to nevšímať.
Zato sa mi hora odmenila krásnymi výhľadmi a kolmými platňami, po ktorých sme skackali ako také zajace. Príjemné lezeníčko. Náš veľký plán – dať si na konci ferraty čajík v chate Seethalerhutte, skončil tak rýchlo ako sme urobili posledné kroky vo ferrate, pretože chatka bola zatvorená. Dávame teda obedovú pauzičku, sedíme na slniečku pri chate a užívame si jedlo, počasie a príjemný čas.
So slovami, že ešte je toho dosť pred nami, vyrážame cez kúsok ľadovca smer vrchol Hoher Dachstein. Nasadili sme mačky, no len na chvíľu, a na začiatku vrcholovej ferraty sme ich opäť zbalili do batohov. To sme ale nemali robiť – na čo sme prišli, až keď sme sa vracali dole. Sneh bol pomerne čerstvý a ešte nedržal na skale tak pevne, a tak sa šmýkalo neskutočne.
Postup nám to spomalilo natoľko, že kým sme vyšli na najvyššie miesto – odkiaľ nasleduje dlhý traverz, tak sa ku začiatku ferraty dostali chalani z druhej skupiny a zakričali nám, že má o piatej začať husto snežiť a fúkať.
Bolo 3:30 a nás čakal ešte nejaký kúsok pred nami. Počasie sa nejako zrýchlilo, pretože hmla sa začala zaťahovať a začalo snežiť len niekoľko minút po tom, ako nám chalani kričali zlú správu. V hlave sa začalo vypočítavanie. Zatiaľ sme pokračovali v ceste, no na začiatku traverzu – odkiaľ už bolo vidieť kríž, ktorý bol prerušovane ukrytý v hmle, sa počasie zhoršilo natoľko, že sme začali riešiť možnosť zostupu.
Vedeli sme, že by sa nám podarilo bez problémov vyjsť, ale čo sa týka zostupu, už to bolo ťažšie. Mišo ešte nikdy nestál na mačkách, a tak v nich nemal istotu – nechceli sme riskovať, že sa niečo stane. Preto sme po chvíľke kukania na seba a konverzácie na úrovni telepatie s Mauricom rozhodli, že ideme dole. Nasadili sme mačky a začali zostupovať. V tej chvíli mne a Mauricovi napadlo, že keby sme si ich nechali od začiatku, tak sme to mohli stihnúť, ale na tom už vtedy nezáležalo. Poučili sme sa do budúcna. Zostup nám trval hodinku, lebo sme postupovali pomaly – pretože sa už zatiahlo a začalo dosť fúkať a snežiť. Na konci ferraty sme radšej zlaňovali, pretože sme nechceli nechať Miša zostupovať. Zopakovali sme si metodiku zlaňovania s prusíkom a v pohode sa dostali na ľadovec. Tadiaľ sme si už vykračovali po ratrakovanej cestičke a kecali. Ja som bola trošku mĺkva, čoho si Mauric všimol a pochopil, že mi je trošku ľúto. Ale určite mi nebolo ľúto, že sme sa sem vydali a že sme v poriadku. Takže už vtedy mi v hlave chodila myšlienka na dokončenie tohto krásneho kopčeka. Chlapci kecali a ja som viedla vnútorný rozhovor.
Keď sme sa dostali k lanovke, trošku som vychladla a začala mi byť zima a aj ma trochu bolelo brucho. Keď nad tým tak premýšľam, asi už som bola hladná a kvôli tomu trošku vyčerpaná. Preto, keď sme sa rozhodovali či budeme zostupovať ferratou alebo lanovkou, sme zo začiatku váhali. Nechcelo sa nám platiť 21 eur za lanovku, ale keď sme prišli ku ferrate a zadívala som sa dole do hmly, tak pri pomyslení , že nás ešte čakajú pekné dve hoďky pomalého schádzania, som povedala, že mne sa už nechce. Chalani mi pritakali a dvojhodinovku sme stiahli za tri minúty. Neskôr sa to ukázalo ako dobré rozhodnutie, pretože keď sme sa dostali k autu, tak sme si začali variť a úplne zabudli na čas. Spamätali sme sa, až keď som si uvedomila, že ešte musím ísť na vlak. A že ich v nedeľu nebude veľa jazdiť. Takže sme sa rýchlo zbalili, lebo vlak mi išiel niekedy okolo 19:00. Už si nepamätám presne. A rýchlo vyrazili na cestu.
Ešte musím pripomenúť náš kulinársky kútik a menu, ktoré sme si vytvorili. Pozostávalo z predjedla vo forme grilovaného Camembertu vo veľkosti mojej ruky s chlebom a olivami a z hlavného jedla. Vifonky s chia semiačkami a tony a tony olivového oleja. Samozrejme, Mauric mi ho tam zlial všetok, aby som si mohla vychutnať túto bombu. Trošku som s tým bojovala, ale nechali mi len trošku, tak som to zvládla.
Cestu autom si moc nepamätám, pretože som sa rozvalila na dve sedačky a zaspala v sekunde.
Zobudila som sa až niekde kúsok pred Selzthalom, kde mi trošku zrýchlil tep čas odchodu vlaku a čas, ktorý ukazoval môj telefón. Takže trošku behu nakoniec pomohlo, že som stihla naskočiť do vlaku, ktorý akurát prichádzal spolu s nami na stanicu. Rozlúčila som sa s chalanmi a už aj nastupovala. V pohodičke som sa dostala do Linzu ešte v peknom čase, dostatočnom na dobrý oddych. Chlapci došli domov niekedy okolo jednej hodiny rannej, myslím. Našťastie bez problému, pretože aj oni už boli unavený, no aspoň sa mohli striedať. Skvelý výjazd plný srandy, lezenia, krásnych hôr a pohody. Uvidíme sa v blízkej dobe na vrchole Hoher Dachstein.
