Popradským hrebeňom
Popradským hrebeňom
Nedávno Fuči písala o projekte ÖTZTAL a som preto veľmi rád, že pokračuje a prináša Nám/Vám niečo z rodnej hrude! Koncom októbra 2015 sa vybrala spolu s Maurícom do Tatier, Vysokých Tatier na Popradský hrebeň. Preto užívajte fotky aj písmenká.
Text Mária FUČI Fúčelová / Foto Mária FUČI Fúčelová
Keď by som mala popísať, ako začali plány ísť liezť Popradský hrebeň, tak by som asi nepoužila veľa slov. Mala som ísť na dva dni domov na Slovensko a vlastne som vôbec neplánovala ísť niekam na hory, okrem Magury ráno. No pri ceste z Linzu domov som si uvedomila, že sa mi nebude chcieť tak skoro cestovať naspäť a keďže v pondelok malo byť v Rakúsku voľno, tak som sa rozhodla, že zostanem ešte dva dni a pomôžem čosi mamine a skočím na hory. Stačilo s Mauricom prehodiť pár slov a už bola ruka v rukáve a padla dohoda o Popradskom hrebeni.
Počasie vyzeralo krásne a podmienky taktiež, takže sme sa dohodli na štvrtú hodinu ráno. Keďže sa menil v tú noc čas, chvíľu sme museli riešiť, či ideme po starom alebo po novom, ale nakoniec sme to zvládli dohodnúť. Takže ráno budík 3:30 a dohodli sme sa, že Maurico mi ešte zavolá, aby sme si boli istí, že sme vstali v správny čas. Vstala som teda podľa budíka, no Maurico mi nevolal, tak som si nebola istá, či sa mi čas neposunul alebo posunul a tak som si ľahla s tým, že sa mi určite ozve, keď bude správny čas. Netrvalo to ani päť minút a už mi zvonil telefón. Trošku mi prišlo ľúto, lebo som sa už dlho dobre nevyspala, ale tešila som sa na to čo príde, keď už sa prebudím a budeme v kopcoch. Takže som sa zase pekne vytrepala z postele a rýchlo obliekla. Dohodli sme sa, že Maurico po mňa príde keďže to má aj tak po ceste – tak som mala taxi až z domu. Už si nepamätám, či sa môj plán, že si ešte pospím, podaril alebo nie, no každopádne sme dorazili celkom čerství na Popradské pleso.
Moja druhá najobľúbenejšia dolina sa ešte topila v hlbokej tme. Po krátkej prechádzke sa trošku rozvidnelo a začali sme pozorovať krásne ostré vrcholky nad nami. Tešila som sa ako malé decko, že ideme zase niečo poliezť. Bola síce pekná zima, ale očakávali sme že na obed sa to zlepší, takže nám bolo teplo. Na chate sme dali malú pauzu a chvíľu pokecali, ale nezdržovali sme sa príliš, aby sme všetko v pohode stihli.
Začali sme hľadať úzky chodníček za chatou, ktorý bol v popise cesty. Tentokrát viedol Mauric a ja som si cestu kukla len zbežne, takže išiel prvý. Chodníček nebol problém nájsť, tak sme celkom rýchlym, ale pohodovým tempom stúpali hore. Po ceste sme našli úchvatný bivak, kde určite budem musieť ísť. Čarovné miesto. Dali sme tam menšiu pauzu, pokochali sa a s tým, že sme ešte len na začiatku, sa vydali ďalej. Terén sa začínal meniť na stále viac svalnatejší a to priamoúmerne zdvíhalo moju mieru nadšenia.
Dostali sme sa až do Dračej doliny a odbočili sme do ľava na vežičky Popradského hrebeňa. Neboli sme si istí, kde sa chodník napája obvykle, ale páčila sa nám jedna možnosť vybehnutia na hrebeň a tak sme sa celý nedočkaví začali štverať naň. Na hrebeň sme sa dostali ešte niekde pred prvou Popradskou vežičkou a začali sme sa štverať cez ne. Mám pocit, že druhú sme obišli zľava, pretože sa nám to zdalo vhodnejšie. Ale za ňou sme už pokračovali čistým hrebeňom až do konca.
Celý hrebeň vystihuje Mauricovo obľúbené slovo „Čarovné“. Šplhali sme bez lana, pretože sme sa cítili dobre. Snehu nebolo veľa a slniečko krásne vyhrievalo skalu, takže sme si liezli ako králi. Preliezli sme všetky Popradské vežičky a niektoré z nich zahrňovali celkom fajnové zliezanie v jemne rozpadnutom teréne, až sme sa dostali pred Malú Popradskú kôpku. Tam sme dali chvíľku rozjímaciu pauzu a polebedili na slniečku. Myslím že Maurico aj niečo jedol, lebo neprítomnosť jeho podkožného tuku zvyšuje nutnosť neustáleho dokrmovania.
Na vrchole Malej Kôpky nás čakalo krásne prekvapenie. Okrem nádhernej platne aj úžasný vzdušný zlaňák, o ktorom sme ešte netušili. Dnešným testerom som bola ja a tak sme nachystali lano a začala som sa spúšťať dole. Úchvatný a zároveň trošku neistý pocit, keď visíte v prázdnote a nie ste ani dostatočne ťažký, aby ste sa šmýkali po lane. Takže som lanku musela trošku pomôcť a súkala sa do kýblika, ale našťastie mi trošku pomohla aj váha môjho batohu a tak som spokojne zlanila. Naskytol sa mi pohľad kráľov a tak som sa rozhodla, že na pol ceste zastavím a počkám na fotku zlaňujúceho Maurica.
Zostal príjemne prekvapený, rovnako ako ja, keď pochopil, do čoho sa to dostal a tešil sa ako malý chlapec. Pred nami sa týčili posledné časti tohto krásneho nedeľného polezeníčka. Predná Popradská lávka, Predný Popradský zub, Prostredná Popradská lávka, Zadný Popradský zub, Zadná Popradská lávka a nakoniec Veľká Kôpka. Krásne a neskutočne príjemné lezenie čo nás čakalo, je lepšie zažiť ako čítať a preto všetkým lezcom odporúčam navštíviť tento opomínaný hrebienok.
Na Veľkej kôpke sme dali asi najdlhšiu pauzu. Mauric zjedol všetko, čo so sebou vytrepal hore a ja tak nejako nápodobne. Zamaškrtili sme si na tyčinkách z DM-ka s ananásovou príchuťou. Pustili si muzičku, trošku zatrsali, trošku opálili naše tváre a neskutočne si užívali ticho a krásu, čo sa do nás vpíjala z každej strany. Takto nacucaní sme sa rozhodli zostupovať smer Chata pod Rysmi. Napadlo nás, či na ňu ešte neskočíme, ale rozhodli sme sa, že to pre nás nie je nejaký nutný checkpoint, ktorý by sme museli absolvovať, tak sme kráčali dole. V jednom mieste sme usúdili, že asi by to chcelo mačky pre istotu a tak sme ich obuli a už aj o chvíľu vyzúvali, keď sme sa dostali na chodník smer Popradské pleso. Ten sme zbiehali štýlom kontrolovaného šmyku, takže sme si to výtečne užívali. V jednej časti Mauric uvidel možnosť sáčkovania bez sáčku – tak sme naskočili na zadky a šmýkali sa skoro až k plesu.
Od plies sme viac menej bežali, až mi Maurico vykríkol, či ho chcem uhnať – tak sme to striedali. Dostali sme sa až na Majláthovu chatu, kde sme dali cesnačku a Maurico ešte niečo iné a ja som usúdila, že sa mi do žalúdka zmestí ešte jedna. Fajnovo napapaní sme kráčali po diaľnici z Majláthovej chaty smer Popradské pleso vlaková zastávka, kde nás čakal náš Mauricov tátoš.
Nemali sme dosť a tak sme sa celí nabudení rozhodli ešte v aute, že dáme After párty na Magure. Išla som si domov pre bežecké boty a Maurico zatiaľ, že pôjde pokecať z Bobíkom, mojím susedom a najväčším MTB pánom v Turčianskej kotline, u ktorého bývali vždy najlepšie After párty. Rýchlo som prezliekla, obula a šla za ním, no nejako sme sa tak rozkecali, že prešla hodina a pol a zrazu už bolo kopec hodín. Ešte na mňa neprišiel úplný útlm, ale nejako sa nám už nechcelo vstať a ísť a tak som Mauricovi povedala, že dneska už na to kašlime. Lebo ten kto zaváha nemá a mali sme vyraziť hneď a nie sa ešte vykecávať dlho do noci. No každopádne aj After párty stála za to a tešili sme sa z nej. Takže asi hodinu pred polnocou sme uznali, že už je čas a každý sa vydali iným smerom za spoločným cieľom a to teplučkom našich vlastných postelí.
