MÁRIO JÁNOŠ: NÍZKOTATRANSKÁ STÍHAČKA 2017
Nízkotatranská stíhačka 2017
Nízkotatranská stíhačka je jedným z tých pôvodných, prvých a exkluzívnych pretekov, o ktorom keď som pred rokmi počul, premkol ma pocit malého chlapca, ktorý vidí v encyklopédii obrázok kozmonauta vo vesmíre a povie si „Achh! To by som raz chcel…“ A veru, dávaj si pozor na to čo si praješ, mohlo by sa ti to totiž splniť.
NTS je beh hrebeňom Nízkych Tatier (a niečo i cez Starohorské Vrchy) z Telgártu cez Kráľovu Hoľu, Veľkú Vápenicu, Čertovicu, Chopok, Dereše a tak ďalej až po Hiadeľské sedlo, Kozí chrbát a cieľ na Donovaloch. Sú to preteky dvojíc, čo podujatiu dáva špeciálnu atraktivitu a spoločenský rozmer a náboj im pridáva (respektíve pridáva-la) eliminácia pomalších dvojíc v polovici trasy … Zvyšok si milý čitateľ prosím dogoogli.
Pre nás s Andrejom to bol tento rok už druhý pokus o prebehnutie. Prvý bol vlani, avšak skončil pre slabú pripravenosť množstva účastníkov na nepriaznivé vysokohorské podmienky už na sedle Priehyba (cca 30 km) – preteky vtedy organizátori stopli a my sme od toho dňa plánovali návrat. Zdravie a vášeň pre ultra nám obom vydržala celý rok, kondícia sa nezanedbala, a tak sme sa v piatok, 14. júla, zase raz začali zbierať v registračnom priestore Základnej školy v Telgárte. Od prvej chvíle na mieste však niečo pripadalo iné.
Organizátor sa chvályhodne z minulého ročníka poučil a povinná výbava sa naozaj povinne kontrolovala – a to dokonca tak principiálne, že napríklad vlastný pohárik musel zvládnuť test nepriepustnosti vystavený približne 40% alkoholu, v prípade pochybnosti neraz i opakovane. Medzi ľuďmi sa povráva, že touto (alebo inou) zaťažkávacou skúškou výbavy niekto i neprešiel (tipujem to na tú nepremokavú vetrovku s kapucňou) a hlavný orgster na štart osoby nepustil. Cez to všetko stále presakuje ten pocit inakosti, niečo sa zmenilo, ale čo to je?
Po úspešnej registrácii sme sa s Andrejom presunuli do neďalekej reštaurácie na večeru – personál sme varovali, že sme prvá vlna veľkej tsunami stíhačov, ktorí sem čo chvíľa prídu tiež. Tak že by sa trochu rozbehali a rozcvičili, lebo všetci budú chcieť stihnúť po jedle a pive aj večerný povinný briefing. Akurát, že vlna nedorazila – a to ani na ten briefing. Toto je tu iné! Chýbajú tu ľudia, mnoho ľudí. Komorná atmosféra malého počtu zdravého jadra je síce príjemná, ale nejako visí vo vzduchu otázka – „Kde sú všetci?“. A ešte jedna – čo spôsobilo takýto významný medziročný pokles záujmu o toto nádherné kultové ultra podujatie? Niečo na premýšľanie.
Mário Jánoš a Andrej Feik, NTS 2017
Štartujeme ráno o 5:30, čo je veľmi dobre, zvyšuje to nádeje rýchlejších na dokončenie za svetla. Osobne by som privítal ešte skorší štart – po vzore zahraničných (US) podujatí, kde sa vybieha za ranného šera. To by sme to potom za toho denného svetla možno stihli aj my. Novinkou ročníka je výbeh na Kráľovu hoľu po (napoly) asfaltovej ceste, nakoľko podľa ochranárskeho úradníka bežci na turistickom chodníku nepomerne zvyšujú jeho eróziu bla bla bla, takže povolenie použiť chodník sme na rozdiel od inej nedávnej bežeckej akcie nedostali. (Odporúčam ďalej sa nad tým ani hlbšie nezamýšľať …) Pre nás to znamenalo zopár kopcovitých kilometrov navyše a teda nejakú tú hodinku plus k predpokladanému očakávanému príchodu do cieľa. Snáď im to naše nedočkavé polovičky odpustia.
Počasie aj teplota sú ideálne, hrozba zrážok sa zatiaľ nepotvrdzuje, je krásne behateľne a nám to aj ide rovnako krásne. Po ľahkej občerstvovačke na Šumiaci (cca 5. km) sa začalo 12+ km neprestajné stúpanie v sklone, ktorý láka k behu – ale myšlienka na zostávajúcich 100+ km trochu (a celkom správne) brzdí v rozlete. Tak trochu bežíme, trochu kráčame a snažíme sa nájsť to správne tempo, o ktorom si myslíme, že by sme snáď vedeli udržať. Občerstvíme a doplníme fľašky na milej občerstvovačke navrchu a púšťame sa po hrebeni – práve tu sa začína tá rýchla, behateľná časť. A tá nám šla výborne! Kilometre odsýpali, popredbiehali sme nejaké dvojice, odbavili si kontroly a užasli nad palacinkami a sviežim ananásom na neoficiálnej občerstvovačke na Andrejcovej (25. km). Ani sme sa nenazdali, boli sme v polovici v sedle za Lenivou a vzápätí na Čertovici. Zatiaľ tretie miesto, ale odstupy veľmi tesné. Tu ja absolvujem veľký pit-stop, prezúvam tenisky, štipľavé Salomony za pohodlné Inov-8-ty, prezliekam prepotené tričko. Slnko nás v prvej polke vôbec nešetrilo, tak nahadzujem na seba popri žuvaní a prehĺtaní niečo s krátkym rukávom. To bola kardinálna blbosť.
Nasleduje totiž najvyššia a exponovaná Ďumbierska časť NT. Navyše deň sa prehupol do druhej polovice – už bude len chladnejšie. Neprišli sme ešte ani po chatu MRŠ (62. km), keď sa do nás oprel ľadový severák – až kosti zaprašťali. Neváham ani sekundu a obliekam vetrovku, ktorú ako povinnú výbavu nesiem od štartu. Konečne! Nepremokavá a vetruvzdorná 20-tisícka Ferrino Kunene prvý krát v akcii. Je až zábavné, aké krásne počasie bolo od kedy si našla cestu ku mne – ešte som ju nemal príležitosť preveriť. Dnes to zmenil studený front, ktorý síce s meškaním, ale predsa dorazil. Zapínam sa po krk, lebo fakt fúka, ale stále ešte pečie poobedné slnko – som zvedavý, ako to High-Lab membrána udýcha.
Prvá hmla a jemný dáždik chytáme kúsok pod Krúpovým sedlom, no zrážky to boli len propagačné. Trasa nám stále ubieha rýchlo, mne sa beží a stúpa výborne, no našim súperom to ide ešte lepšie. Už sme piaty, aktuálne tretia dvojka nasadila famózne neudržateľné tempo a štvrtý český pár je nejaký rýchly na občerstvovačkách – my sme ich pár krát prekonali bežecky, oni nám obratom zmizli po bleskovom doplnení tekutín, kým sme mi ládovali nejaké skutočné kalórie. Robím si mentálnu poznámku, že TAKTO sa to robí a mám sa ešte čo učiť. Tajne dúfame, že im to takto bez jedla dlho nevydrží, len nevieme, čo si nesú a užívajú za výživu cestou. Po Ďurkovej (77 km) zima a vietor zosilneli natoľko, že vyberám šatky a rukavice – totálne mokré od potu a studené ako ľad. Tak toto ma veľmi nezohreje, trochu si zanadávam nad vlastnou školáckou chybou a príjmam skrehnuté ruky ako fakt. Našťastie sa stále dobre a celkom rýchlo hýbeme. Napriek zhoršenému počasiu a nastupujúcej únave máme super náladu a je nám príjemne – ako len v stúpaní na Veľkú Chochuľu po 90+ kilometroch môže byť. Uvidíme, ako s našou pohodou zatrasie zbeh z Prašivej a následný masochistický bombónink – takmer kolmý výstup na Kozí Chrbát. A veru nezatriaslo, najprv totiž na Chochuli z hmly a znenazdania vystrčili hlavu kamaráti bežci zo Zvolena, ktorý si tam prišli vychutnať pretek, trochu výčinov nehostinného horského počasia a hlavne podporiť a povzbudiť. V zápätí nám skvele naladený tím v Hiadeľskom sedle (95. km) potvrdzuje, že najbližší pár za nami je 3/4 hodiny.
Záver si teda už skutočne užívame, bežíme pre radosť a zo zmyslu pre poctivé pretekanie aj inak na stom kilometri nebehateľné stúpania. Vítajú nás svetlá Donovalov. Aj keď ešte nie je úplná tma, vytiahli sme čelovky, keď sme si ich niesli až sem celú tú cestu. Cieľové parkovisko, ohlušuje trúbenie nejakej lodnej sirény – asi nech celá dedina vie, že sa tu niečo deje. Posledné kroky za aplauzu a úsmevov okolo stojacich prítomných, rodiny a priateľov je snáď tá najmagickejšia a najúžasnejšia vec na ultra. Hodiny pôžitkárskej driny a únava sú zabudnuté, rezonuje v nás šťastie a naplnenie z úspešného zavŕšenia ďalšej výzvy. Objímame sa s našimi polovičkami a zaradom so všetkými naokolo.
Sme teda piaty a sme absolútne spokojní, nakoľko sme šli poctivo a svedomito, no pritom stále aj na pohodu a pôžitok. Na toto sme mali, toto nám dnes naša kondícia a telo dovolili. Dnes neboli žiadne neočakávané komplikácie, čo by stáli za zmienku, dnes sa neudiala žiadna dráma, dnes to bol len čistý a krásny pôžitok z rýchleho a ľahkého pohybu v horách. Dnes to bolo aj vďaka orgom a všetkým dobrovoľníkom veľmi dobré – a ďakujeme. Sme naplnení do sýtosti. Snáď nám ten pocit vydrží, myslím … aspoň tie dva týždne, kedy sa s Andrejom postavíme znovu na štart a čelom ďalšej výzve. Čaká na nás 140 km a +9500 m v Taliansku: Orobie Ultra Trail. Ale to už bude iný príbeh …
5. miesto – Mário Jánoš/Andrej Feik, 16:26 hod
Parametre trate:
