Malofatránská 50tka a príprava na ňu očami našej Fatranky :)

Malofatranská 50tka

Ako sa zo mňa stala Malofatranka,

 Proces „malofatranský“ začal vlastne pred pol rokom ked som chodila do práce ako každý iný občan, 7x do týždňa. Trebalo nejak zabiť čas v zabudnutej časti malého mesta na južnom Slovensku. Keď som prvykrat stretla Tygra, tak to bola iná sranda…asi v oktobri minulého roku. V tom čase som mala na pláne isť na 3 hodinovy výlet na maguru s kamoškou, ktorý som verejne publikovala na sieti. Tyger tam zavesil, že možno dobehne.  Vravim si, že „OK“ a pritom si ťukám na čelo…necheckla som ani fotku na Fejsbuku, že reku nejaky starý pán tu robi machra. Po vyše trojhodinovom výstupe na magurku ma zalial pocit šťastia…proste od puberty malo na mňa toto miesto blahodarný učinok (rovnako postihnuti občania, rozumiete). Zrazu vidim cválať niekoho hore poslednym kopčekom ku chate, vravim kamoške, že tomuto nerozumiem, že to su iní práskači…..povzdychneme si a hybaj na čaj, bolo ešte chladno…ten práskač došiel do baru, rovno ku mne, spoznal ma (však sme boli jediné baby na chate), vravi „Ahoj, ja som Vlado“….a mne padla sánka….
…a tak sa to celé začalo 🙂
Nie nie nie, nezaľúbila som sa na prvý pohľad. No tak dlho som nestretla niekoho kto byl bol tak zanietený a tak s láskou rozprával o športe, behu a prirode…a vôbec už som zabudla o čom všetkom. Ale ten pozitivizmus a nadšenie…také motivujúce… že moja pomaly degenerujúca športová duša zatlieskala. A tak som pomaly začala poznavať ostatné maguristické legendy a rovnako poznačených „magorkov“. Ako keby som bola mravec, ktorý konečne nájde mravenisko…tu som doma, tu patrím. Och, ešte mi Tyger pisal, že ako ma zoznámi so všetkými jeho kámošmi a s jeho brachom, že ten je jeho vzorom. Nezoznámil. Zoznamila som sa sama.
Bracho sa nesral :). Hneď na začiatok šup na nejaku 8 hodinovú túru. Nevadí. Bude sranda. Bola. Potom už nie. Hlavne tá s Kamzíka do Pezinka, v mraze a vetre. Bracho asi skúšal koľko znesiem 🙂 Veru, musela som prejsť niekoľko horských km a výškových m+ aby som pochopila aká úžasná je naša matka Zem. Doteraz sú mi tie kopce ťažké, ale tá energia z prirody, z lesa, zo spievajucich vtáčikov a tečúceho potôčika…to nezahráš. Šport a priroda= radosť a pokoj. Zaľúbila som sa. Do bracha, i do prírody.
Malofatranská 50tka a výhľady na Malú Fatru
Časté počúvanie o stovkách a iných diaľkových pochodoch, doberanie ostatných, že kedy začnem aj ja…tak prišlo na vec… priamo v rodnom Turci: Prechod malou fatrou, 50 km, cca 3600m+, dať do 15 hodin= project MF50. Že reku nahovorim aj Bobču…rovnako športovo „šibnutá“. A tak začal tréning prvý aprílový týždeň. Moje tréningy boli často dvojfázové, že ráno som si odbehla lajtovo 5-10 km a poobede som “vybehla” magurku alebo martinky. Každú sobotu som sa snažila mať čo najviac traffic.
Screenshot_2

Tréningové dni mali nádych pestrosti, raz som bola viac unavená, inokedy plná energie. Na konci prvého mesiaca sa  prekvapivo objavila bolesť kolien, ktorej sa doteraz neviem zbavit. Kolienka životom rozmaznané, škoda.

Malofatranská partička Výšľapistov
Aby som však veci uviedla na správnu mieru, zoznámme sa 🙂 Volám sa Janka, mam viac než 30- rokov, aj kilogramov… milujem šport a prírodu a som veľmi pomalá…v šľapaní do kopcov. To viete, taký zadok ťahať hore…nezažijete, nepochopite 🙂 Každopádne, som úplne normálna obyčajná ženská, ktorá nebeží 10 km za 45 min (najskôr asi za 56 min)… to len aby ste mali obraz. Proste nie som ani  geneticky talentovana, ani húževnato posadnutá super výkonmi. Len mám rada šport a prirodu.
No dobre, budem úprimna…niekedy tie kopce fakt neznášam. Niekedy vlastne ani neviem prečo ich vyšľapávam a pýtam sa ich, že reku prečo si nevzali dovolenku. Alebo si hovorim, že reku stará treba ti toto?…motivácia je kľúč. Ten môj furt strácam.  Moja motivácia je veľmi citlivá. Celá ja. Sme kamošky. Namiesto kopcov, ide občas ona na dovolenku.

Tak som sa teda zaregistrovala na tu MF50 hneď v prvý deň registrácie, nech si to nerozmyslím. Som disciplinovaná, takže som to zobrala poctivo. Bobča je kamoška, rovnako “šibnuto” disciplinovaná (ak som to ešte nespomenula).

Májové tréningy boli celkom produktívne.

Screenshot_1
Začala som mať pocit, že čím viac tie kopce navštevujem, tým viac mi priateľstvo opätujú. Druhý májový týždeň bol v tréningu prelomový, lebo som si chcela vyskúšať modelovku trasy celej MF50. Celkom som bola nervózna, lebo som vedela, že ak to nedám, tak to bude jednoducho prúser. Išla som s Brachom rano o šiestej. Trasu sme si trošku skrátili, lebo podstatnejšie bolo dať všetky potrebné výškové metre. V dĺžke to bolo nejak 42km. Počasie bolo ideálne. Na začiatok som si myslela, že mám celkom dobré tempo, lenže po 11km ma už celkom pekne boleli kolená. Neskôr pozerám na hodinky, tie kričia na mňa, že som pomalá. Sadam si pod Stohom na trávu, cca 20km našej cesty a chce sa mi plakať. Nechápem, proste celý život športujem a teraz tu zlyhávam. Brachove objatie a to, že proste musim valiť ďalej pomáha a tak dávam tomu ďalší pokus. Tak som to pochopila, že proste musím vypnúť, nemyslieť a ísť. Na Chatu pod Chlebom, pre nás to bolo nejaký 27 km sa dostávame v celkom dobrom čase. Potešilo ma to a celkom zmotivovalo. Dostala som ešte nejaký adapt nech sa mi uvoľní bolesť v nohach. Asi. Neviem či adaptom, alebo tým časom…ale hrebeňovku som si celkom švihla. Už som bola síce riadne unavená a výstupom na Suchý už aj celkom mimo. Nejaký hlas sediaci už na kopci mi vraví čas, asi 12 hodin. OK. Asi môže byť. Bol to veľmi dôležitý deň. Dala som modelovku LTT, potešilo.
posedikfoto3
Posledný májový týždeň som išla tú istú modelovku ešte raz s Bobou. Ono je to fakt nádherná trasa a krásne výhľady na okolitú krajinu. Raz tade určite pôjdem úplne lajtovo, posedim na lúčkach, na kopčekoch porozjímam a tentokrát „nekamoša“ Stres nechám doma.  S Bobou to celkom frčalo. Počasie sa nehnevalo. Už som vedela približné časy kde a o koľkej by sme mali byť. Tentokrát som mala taký interný plán dávať aj lepšie časy. Cesta nám rýchlo ubiehala vďala naším plnohodnotným debatám, ktoré s Bobou zvykneme viesť. Možno niektoré témy si zopakujeme, ale nám to nevadí. Pri tejto modelovke sme na Chatu pod Chlebom došli o pol hodinu skôr ako pri mojom prvom pokuse. Pri poslednom stúpaní na Suchý som mala tendenciu poslať Bobu hore samu. Verbálne mi to už aj šlo z úst, ale napokon solidarita vyhrala. Tentokrát môj hlas vraví čas 10 hodin. Perfektné.
Malá Fatra a pohľad na Rozsutec
A tak moje májové tréningy mali čo do seba.
V júni mi už nevychádzalo veľa trénovať, lebo však bolo potrebné sa aj socializovať s inými spoločenskými skupinami. Dva prvé júnové týždne som sa snažila aspon nabehať viac dĺžky ako som bola zvyknutá. Na južnom Slovensku to v tom teple bol občas dosť masaker. Víkend pred MF50 som si dala v priebehu štyroch dňoch 3700m+ a cca 40 km dĺžkových. Dokonca jeden večer som sa snažila vybehnúť na magurku. No myslím, že túto činnosť ešte stále ponechám tým povoleným.
Týždeň pred MF50. Už som začínala byť nervózna. Predsa len, príprave som venovala určitý obsah a objem úsilia a myšlienok. Moje dve absolvované modelovky mi  dodávali trošku istejší pocit. Mnohí však vieme, že na trase nás môže hocičo prekvapiť. Sama som nebola v úplnej psychickej pohode a bála som sa, že ma začnú veľmi bolieť kolená a tiež iných vonkajších okolností. No strach je náš najhorší nepriateľ, treba ho nechať spláchnutého v záchode pri prvom rannom volaní.

Deň, keď sme valili a Malofatranská 50tka je tu

Malofatranská 50tka je tu a s ňou ranná kávička 4.30 v drevenici v Terchovej, aké romanticke. Spala som 1-2 hodiny, lebo moja postieľka to proste nebola. V dobrej náladičke sme sa vybrali na štart kde už mi vlastne nebolo všetko jedno. Cítila som sa fyzicky fajn, trochu tlaky v hlave kvoli nespaniu. O 6tej hodine niečo v diaľke zatrúbilo. Aha, bolo načase sa pohnúť. A tak…prvých zahrievacích 5 km prešlo v družnej debate s ostatnými, aj keď veľakrat som vypínala myseľ, lebo som sa nevedela sústrediť na hovorené slovo. Po tých istých 5km som sa vycikala s tým, že som chcela všetkých blízkych nechať predo mnou aby som si ja mohla ist to svoje. Prvých 16 km bolo super, asi vďaka ženšenu, ktorý mi naordinovala Boba. Počasie mi vyhovovalo, ale začala ma bolieť hlava. V Zázrivej som si lupsla ďalší ženšen, ktorý som skombinovala s ibuprofenom. Vynikajúce. Chutilo.Teraz to iste bude mať spád. Malo.
pohostenie v ZázrivejPohostenie v Zázrivej.Tak sme valili ďalej, s Bobou a našou žilinskou turkynou Žužu. Bolo nám super, pokecali sme a cesta dobre plynula. Žužu som dovtedy poznala len pri pive s borovičkou a teraz konečne aj na Malofatranskej päťdesiatke. Po ceste zisťujem aká je to super ženská. Pri príchode na ďalšie stúpanie na Medziholie/Stoh som predpokladala, že zostanem zase sama, ale moja tabletkova kombinacia asi zabrala. Vôbec som nečakala, že sa s babami budeme držať spolu…dobre sa nám šlo. Na 30 kilometri sme nekompromisne bojovali o chodníčky s lanovkármi a chladničkármi. Dnes proste nebol ich deň 🙂 Chata pod chlebom, 32 km, polievka, čaj, prestávka 25 min a odchod.
Malofatranská 50tka a občerstvovačka na Chate pod Chlebom
Takto “fresh” sme sa vybrali na náš už veľmi známy úsek. V diaľke sme videli mračná, ale pri tom vetre som verila, že sa to nejak prefúka. Prefúkalo k nám, začalo pomalinky pršať. Už sme boli na Malom Kriváni, obliekali bundičky a šup ďalej. Žužu šľapla na plyn a zmizla nam z očí. My s Bobkou sme skôr spomalili, lebo skupinka v ktorej sme sa nedobrovoľne ocitli riešila veľmi nepodstatné veci a nám to vyčerpávalo energiu. Keďže sme s Bobčou uz boli naučené chodiť spolu, vedeli sme presne kedy byť ticho, kedy a čo hovoriť, kedy kráčať a behať 🙂 Dážď bol teda veľmi osviežujúci, trošku aj chladnejšie, no cesta nám ubiehala dost rýchlo kvôli našej prozaickej debate. Skôr sme mali pocit, že sme na jednom z našich výšľapov kde opäť nestretávame nikoho. Citili sme sa veľmi dobre. Trošku nás boleli nohy, ale za to psychicky úplne naporadku. Prišli sme pod Suchý, čo boli ešte posledné výškové na zdolanie, 15 min nožička ku nožičke…huraaa hore…a dole po mokrých skalách, čo nám vzalo trochu času. Stretávame našu „ukecanú“ skupinku, rozmýšľam čo ďalej …problem solving mi celkom ide…pozriem na Bobču, jej tiež..vie presne na čo myslím. Začali sme bežať až ku chate. Naša posledna zastavka na Chate pod Suchým, 44 km, dávame čajík a že reku posedime, nemame sa kam ponáhľať. Nemali sme za cieľ dať čo najlepší čas,ale skončiť to v danom limite 15 hodin. Čítame správičku od Tygrika, veľmi povzbududzujuce, ďakujeme. Zároveň sa dozdvedáme, že niektorí z našich výšľapistov majú zdravotné problémy a končia. Veľmi nás to s Bobčou mrzí, lebo sme sa chceli tešiť za všetkých a so všetkými.

Posledná staničná zakončená. Valíme dole do cieľa. Pán doktor, ktorý je na jeho prvej stovke valí s nami, prekecáme celú cestu a zisťujem, že túto trasu nemam rada ani zdola, ani zhora. Sľubujem si, že už ju nikdy nepôjdem. Už sme na asfaltke dole pod kopcom. Aj sme začali trošku bežať, ale ešte šetríme energiou. Na lúčke sa už pomaly rozbehneme, citime sa úplne v pohode a šťastné….a presne tak dobehneme do cieľa. Čučoriedky dobehli. Vravia, že skutočná dĺžka trate je 56 km. Písali 50,6 km. Je to jedno. Organizátori ešte chceli aby sme im zapozovali kedže stále vyzeráme „fresh“. Hodime reč s ostatnými. Vyobjímame sa so Žužu. Zaželáme šťastie panovi doktorovi, ktorý pokračoval ďalej….a my…my si ideme ten náš skvelý pocit zajesť polievkou.

výsledkova listina
Malofatranská 50tka a diplom z nej

Jankin Blog : http://mf50.blogspot.sk/

Ak sa Vám páči tento článok tak si rozhodne prečítajte ako dopadol tyger nasledujúci ročník 🙂
malo Fatranská paťdesiatka

Komantáre

komentárov