Malofatranská päťdesiatka, bez zimnice by to bolo ľahké

Malofatranská päťdesiatka

Je to krásny pretek snáď v najkrajšom pohorí na Slovensku…sorry Tatranci :D. Dĺžka 50 km a prevýšenie 3800 výškových metrov.

V prvom rade to, že som tam šiel, je Bobčine maslo. 🙂 Keďže som si potreboval oddýchnuť aj mentálne od projektov bežeckého/chodiaceho charakteru viď 70 km s prevýšením 7800 m za 24 hodín, začal som sa opäť viac venovať lezeniu. Vedel som však, že Bobča bude rada keď tam pôjdem a chcel som ju aj podporiť trochu. Jej objemy, ktoré natrénovala, mala aj tak sama v pohode zvládnuté :). A tak som sa v rámci povinností, času a možností pripravil, zabehol som si 2x 19km. Nuž viac času som nebol ochotný trénovať v teple, a mám ozaj problém trénovať na preteky, tie mi nie sú až takou výzvou. Ako sa však dočítate – ak sa ich rozhodnete dokončiť, určite sa vedia pohrať aj s telom a aj s mysľou.

Deň pred  MF 50 je všetko supš

V mocnej kombinácií brácho, Bobča, tyger a Jimmy prichádzame do Terchovej busom, ktorý sme my chalani zmeškali, lebo všepravdu vraviace CP.sk malo autobus napísaný na neskôr ako ozaj bol. Nevadí, slzu zabijeme syntetickým Radler pivkom. V Terchovej nás už čaká Bobča, spravíme ešte rýchly Lidl booj nákup a valíme na ubytko do penziónu Jánošíka. Zhodíme veci, a ideme sa zaregistrovať. Janka Gajdošová Martyneková je už v plnom nasadení na registrácii, do toho je tam stálica Luiza „Dzina“ a Maťa „Kotyrka“ 🙂 s Kotyr-Babej bójom. Táto mocná partia registruje všetko potrebné pre adeptov na de-mineralizačnú samovraždu, ktorá nás čaká na druhý deň.

Stretávame ešte nášho kamoša Lukáša „Gyurcsianya alebo Dúriusa,“ ako už len chcete. Je to motivátor, lebo na MF 50 trénoval v Prahe na Vítkovskom schodišti.

Chalani sa trošku povzbudzujú vínkom a sa mi zdá, že to chceli ešte uzemniť malým frťanom. Prvý raz si večer nedávam nič ako pivko, atď., lebo by som bol na mieste šťastný a ráno zase nie.

Minulý rok mi stačil s Kalim a Zuzkou Gelnarkou do 00:30  😀 . Líhame si spať, ráno skoro vstávame.

Ráno je mocné ako zvyšok predobedia

Ráno sa budím trošku spuchnutý, lebo celú noc mi priali autá pri ceste so psíkmi dobrú noc. Stále lepšie ako opica. 😀 Z raňajkovania takmer nič, lebo mne sa nedá jesť tak skoro. Stihnem zbuchnúť aspoň zelený čaj, to je ako pre vás kávičkárov ranná káva. Z WC tiež nič, lebo potrebujem na to trošku viac času, takže iba taká „light“ verzia. Malofatranská päťdesiatka je aj pretek, kde chcem otestovať, či mi bude stačiť na takú trasu kapsička Ferrino X-HYPER. Všetci sa promptne zbalíme a valíme na štart, brat so svojím presným harmonogramom, nás čaká pod stromom a symbolicky tam vyhulieva cigaretku 🙂

Prvá časť: Malofatranské nebíčko

Nazdar a štart

Štart je za 8 min. = 06:00 a ja letím ešte na WC, lebo som ráno nedokončil misiu tak ako sa patrí. Stretávam tam Riša Pouša, veľkého ambasádora, športovca a spisovateľa Vetroplachu. Prehodíme pár viet, usúdime, že lepšie zmeškať štart ako WCko :D. Z WCka prídem akurát a už sa štartuje, rýchlo spravím foto prvej vlny, Janky sa spýtam kde sú naši a premotkám sa k nim postupne.

 

Výšlapisti v mocnom zastúpení

Členovia našej FB skupiny Výšľapy nielen v Turčianskej kotline. Ako tak cupitáme po asfaltke, stretávam mnoho našich Výšľapistov. Maťko Krajňák, Katka Furindová, Katka Janurová, Peťo Janura a Luky Šichta tam už cupital, hneď bol samozrejme odhalený. 😀 Babej bój zarovno so mnou, Jimmy, Boba, Gyurcsany a brácho, boli rozptýlení v priestore.

Bolo Vás tam viac, ale keďže som mal misiu na WC-ku, tak som nestihol všetkých zbadať. Dobiehame pod Boboty, kde začína dobrá tlačenka a hadík. Ospravedlňujem sa tým, čo som tam predbiehal, ale nestihol by som nič nafotiť, tak som šiel trošku mimo chodníček. Atmoška jak prasa, vidím odhodlanie, ľudia sú tolerantní a hadík je dokonalý. Cestou hore vidím aj Bobču, ako si to valí.

Z fotiek spoznávamm aj 100-kársku legendu Slava Gleska, ktorého foto ilustrácie ma vždy pobavia, jeho legendy sú opradené mojím bráchom Ičym „Androidom“ z pretekov.

Takto sa dostaneme po prvú kontrolu, kde Jimmy zasvieti svojou mohutnou korbou – snom všetkých ženských sŕdc, ktoré ešte nemali Horu za chlapa. 😀

Tu už vidím aj Lukyho Šichtu vysmiateho ako sa patrí 🙂

Ja si dávam heslo akcie „Počas tréningu si sa mal sústrediť a premáhať, teraz si užívaj pretek“, takže sa ani nikde nenáhlim a v pokoji zapisujem číselká do kontrolného papiera. Z Bobotov je výživný zbeh do Štefanovej. Potom do sedla Medziholie, paradoxne sa mi ľahučko cupitá vo Vivobarefootkách, ktoré sú dnes tiež na teste. Nie preto, že sú to barefootky, ale že mám tak málo nabehané. 🙂 Počas výbehu do Medziholia stretávam Janka Obucha, snáď jedného z najskromnejších 100-vkárov, s Maťkom Kubíkom. 
Debatíme až sa to zvrhne, a tak idem trošku ďalej už sám. Stretávam mamu svojho psa Baka 😀 „Tošku“ s Doskym, adoptívnym pánom počas preteku, kým skutočný pán Miško beží predo mnou do Medziholia. 

Chlapci ochotne zapózovali a tlačia do stehienok 🙂
V sedle Medziholie je občerstvovačka, super zabezpečená, so všetkým čo treba. 🙂 Ionťáky, voda, ovocie (jablká, dyňa, banány, pomaranče, citróny, avokádo, …) hroznový cukor, coca cola, kofola a kadejaké iné démonizmy.

Stratégia je taká, že na občerstvovačke vypijem 0,5 litra tekutín a 0,7l si naberiem do fľašky, ktorú medzi tým vypijem po ďalšiu občerstvovačku.

Valíme teda hore na Veľký Rozsutec, tam odhalím fotografa, bách mu fotku :).

Stále som prekvapený ako sa mi dobre a ľahko valí hore kopcom, a to sa moc nesnažím. Len nezabudnúť na heslo, prišiel som si to užiť a aj tak nemám natrénované. Hore stretnem KubíkMauza, ktorý sa s Jančim očividne o dosť kratšie zdržal na občerstvovačke. Pofotíme, a valíme dole Rozsutcom cez kosovku a korene, trošku na držku, ale ok. Toto pekne zbehneme, veľmi dobre sa mi beží. Barefootky držia poctivo na to, akú záťaž im dávam, ale darmo majú poctivý dezén. Dobehnem medzi Rozsutce, odtiaľ doprava na červenú, tempo udržujem a ešte pijem v pohodičke. Nastúpim do lesa, tu je krásny traverzový trail, ktorý sa vyrovná, aby nakoniec padol dole. Ďakujem bikerom, že ma tam raz nezrazia, lebo je to fakt krásny trail 😀 … 😉 Tu sa naskytuje príležitosť pre krásny downhillík, trošku agresívnejšieho rázu. Kombinácia vyšmýkaného zaprášeného chodníku s trčiacimi koreňmi a a odskakujúcimi turistami je akousi maturitou v downhille. Tu začínam pociťovať mystické pocity jednoty s barefootkami, kde doskočím tam podržia, hocičo si predstavím pod chodidlom, to sa stane (peniaze som si nepredstavoval, takže Džin to nebude 🙂 ). Akoby sme sa jedným stali, nič ma neruší, iba valím. Zbieham ku spodku zbehu, kde stretávam Kaliho – čo som prekvapený, lebo som myslel, že bude kdesi v kýbli vpredu. Očividne idem rýchlejšie ako som si myslel. Stále ale nejdem hranu a ani sa nechystám ísť, ide to samo, telo proste len ide. Traverz sa musím trošku nútiť nech len cupitám, len nie chôdza, baví ma to, konečne si to užívam. Takto pribehnem znovu do Medziholia. Tam už sedí Zuzka Gelnárová, podávam im svoj rozdrapený papier, bez čísla, nechtiac som ho rozdrapil pri vyberaní na poslednej kontrole. Ochotne sa núka mi nájsť číslo podľa mena a mňa pošle zatiaľ občerstvenie nadusiť do seba. Áááá avokádko sem sa, ešte ťa nespapkali? Bách ho hneď dva kusy do bruška. Citrón a Materina dúška tiež do vody.

Myslím, že tu začínam robiť chybu. Teplota stúpa a ja som si dal možno len 3 dcl vody do seba a naberám fľašku.  Prichádza Kali, ja mu vravím, že už valím, nech ma nedobehne a na to dostávam označenie „hajzlík“ :D. Zuzka, ďakujem ti za obsluhu s číslom a zápisom. 🙂

Okolnosti na Malofatranskej pätdesiatke sa menia

Vykračujem smelým tempom do Stohu. Áno, ten Stoh, čo zakaždým keď ho vidím si prajem, aby som ho mohol traverznúť alebo sa mu nejako inak vyhnúť. Krásny kopec z diaľky, ale svojím špecifikom „ja nikdy neskončím“ ho ozaj nemám rád. Takto čekujem dobre viditeľnú kontrolu v polke kopca cca, kecám s chalaniskom z Čiech, ktorý ide stovku, obieha ma a zdá sa mi, že má šialené tempo.

Chvíľu vyššie na to zastávam na pár sekúnd od štartu, už ma začínajú pobolievať stehná a hlavne som si všimol, že mi začína otvaráť stehenný sval. Rozumejte, že keď stojíte na jednej nohe, tak fixujete pozíciu svalom, tento však už začína trošku povoľovať keď si stúpam nohami smerom hore. Mmmm, začína to byť fajn o chvíľu. 😀 Do toho mi zahrá presne tá pasáž zo „setu“, ktorú som chcel, aby hrala cestou na STOH. Set mal 1 hodinu aj 20 min a vyšlo to presne 😀 … cítim Stvoriteľa, mám zimomriavky a radosť. Vyjdem hore, pokecám s chalanom z Kysúc, ktorý mi spraví fotku (ináč bol s dr. Nosáličom a dr. Harenčiarom na Lavaréde s kysuckou partiou … chalani vedia/pozn. redakcie/). Pozriem sa dobre čo som prešiel a čo ma ešte čaká. V prvom rade ma však čaká veľmi výživný a za odmenu dopriaty zbeh zo Stohu … no načo ? 🙂  

Zbieham dole, bomby do stehien sú príznačné, spomaľujem nech ich nerozbijem zbytočne. Dobieham na rovinu a teplo stúpa. Všetci, s ktorými som sa však rozprával hovorili, že v túto hodinu im bolo celkom v pohode, oproti poobediu. Je cca 10:10 pred obedom. To znamená, že už to začína.

Druhá časť: Malofatranské pekielko

Tak ako dobre bolo budem len spomínať a takmer to aj vzdám :).

Prvú polovicu MF 50 si bežal v pohode, ale druhú nebudeš

Cítim, že ako náhle začína stúpanie smer Poludňový grúň, spomaľujem. Prichádzajú poloznáme stavy so žalúdkom, ale je to zatiaľ slabé. Začína mi byť však strašné teplo. Slnko mi pečie do šišky, ako lampa na policajnej stanici počas vypočúvania. Spomaľujem, začínajú ma obiehať ľudia, ktorý boli za mnou s 10 min rozdielom. Spomaľujem, aby som sa netrápil, takto to ozaj už v mojom veku nemá význam pre mňa. 😀 Tu ma dobieha Kali, a „čože čože“. 🙂 Trošku sa napijem z jeho ioňtáku, má ho sladký ako čerstvo uvarený džém, ešte že ma upozornil a nedal som si viac ako pol deci. Mega hnusný ho má, spomínam mu už aj kŕče v stehne, dáva mi magnéziovú tabletu, ktorá chutí presne ako magnézium na vysušovanie rúk počas lezenia. Takže bude asi dobré. 😀 Zanecháva ma za sebou, ešte mu kričím, či idem ja tak pomaly alebo on rýchlo, kričí mi, že ide furt rovnako … ok, už viem, že som v „pierdoliu“. Okrem iného tu presne skončil aj môj tréningový objem na MF 50. Bol to 22 km trasy. 🙂 Frasa, a to som sa tešil na moju obľúbenú bežeckú časť Fatry a musel som si sily vystrieľať na Stohu, nemám to tu fakt rád. 🙂 Prejdem okolo turistov, a smerujem na vrchol Poludňáku. Hore sa už šmochtlíkam, musím si veľa sadať, ľudia ma obiehajú, už idem pomalšie ako turisti a furt mi je na grc. Už len vydržať po chatu pod Chlebom. Na hrebeni stretávam Lindu, povzbudzuje každého kto letí okolo, prehodíme pár slov, zaspomíname na minulosť 😀 … a idem ďalej. Na Hromovom ma predbehne Maťko Kubík a pred ním je Janči Obuch stále, každý rok to takto robia. 🙂 Tesne pred chatou stretávam spolužiaka Standa s priateľkou a psíkom, to sú už fakt riadne stavy, ale vyzerajú skutočne, tak sa teda s nimi rozprávam. 🙂 Sú aj na fotke takže ok, obdivujem ich, že idú dobrovoľne do toho tepla. :D.  Dôjdem na chatu pod Chlebom, vyvalím sa hneď do tieňa občerstvovačky.

Čo tak si dať zimnicu, Malofatranská päťdesiatka by bola ľahká bez toho ?

Nemám chuť ani piť ani jesť, kŕče v stehne sú na hrane, cítim, že ma preženie na záchode a samozrejme stále prítomné „na grcanie“ je tu tiež. Ledva si cez kamošov vypýtam zeleninovú polievku. Ináč obrovská poklona organizačnému tímu za ústretový krok voči ľudom čo nejedia mäso, za tie možnosti. Aj na chatu pod Chlebom vás pozdravujem, navarili ste výborne. Nehanbite sa to mať aj bežne cez víkendy ako ekvivalent, ku kapustnici a vývarom :).

Kým vládzem, idem ku kadi, vložím si do jej ľadovej vody nohy po stehná. Je to fajn, ale cítim, že sa celý neponorím – asi by som ovracal celé Šútovo, také mám pocity. Po chvíli vyťahujem nohy – malý chlapec, niekoho syn, sa mi prihovára, že pozri ako hodím žabku. Zo slušnosti k nemu sa pozerám, ale keby vedel ako bol blízko toho, aby som ho ovracal, asi by to nechal tak. Rodičia, prosím vás, dávajte si pozor na tie deti v horách. 🙂 🙂 Tomuto podobný stav poznám, idem do chaty kde je chladnejšie. Skočím ešte na záchod, kde ma preženie prvý raz. Ľahnem si vedľa radiátora na lavičku a tam ležím.

Boj len začína

Ako tu ležím a snažím sa ukľudniť, dostávam mikro spánky, začína mi byť zima a mám ľahkú triašku. Do toho zase zaspím, v tom sa zobudím na „tyger … si to ty ?“ Uff, čo? Eej, to je môj sused Piwo s Aničkou. Jasné, hej som. „Si v pohode?“ pýta sa ma. No, ani moc nie, ale ináč hej, dodávam asi s 1/10 humoru v komunikácii. 🙂 Poprosím ho, či by mi vypýtal deku na zakrytie, a či by mi zobral veci z vonku (kapsičku/ polievku/ barefootky). Všetko mi vybaví, za čo mu veľká vďaka. Zakrývam sa a zase zaspávam. Po asi 4-tom mikrospánku mi zvoní telefón, že … a našla som vám občiansky preukaz na chate pod Chlebom, dám ho Martinovi Drozdovi … vravím „veď ja som na chate pod Chlebom“, ale už nebol signál. Šáhnem si na vrecko na kraťasoch a ozaj prázdne. Ma vyrúti, som tu, ale tá pani to nemôže vedieť 🙂 … nemám však energiu riešiť „stupídny“ občiansky, presne pre toto ho nechcem nosiť do hôr, lebo ho vždy vytratím. Po chvíli sa však začínam cítiť lepšie, začínam byť stabilnejší.

Svitá na dokončenie, alebo predsa nie? Vzdaj to, je to ľahšie

Už mi je ako tak lepšie, aj na polievku pomyslím, dám pár chlipov, ale zelenina – to ešte nepôjde. Vyjdem von poobčumovať trošku na občerstvovačku, sadnem si na lavičku a s niekým debatím. Do toho spoza chrbátu „Zlatík a ty čo tu?“ Kuknem za seba, a to Bobča v plnej pohode – len som ju nespoznal v tej skejťáckej šiltovke. 😀 Bóóže, to je hanba, sa tu prechádzam akoby nič a pritom som bol hotový ešte chvíľu dozadu 😀 … nuž vysvetlím jej čo a ako a ako. Doje polievku a mi vraví, no poď Zlatík. 🙂 Ako mi tak krúti črevá, poviem jej „určite ešte nie :)“ … a tak sa zdvíha, rozlúčime sa a odíde s druhým idolom ženských sŕdc, Gallim z Terchovej./*som z toho v pohode, Galli nerobí projekty, on iba preteky 😀 … preto sa budem Bobči stále páčiť … budú o trošičku ťažšie ako MF 50tka a 100vka, na to sa mi však chce trénovať*/ Do toho príde Majo s Ričim. Majo je nevyspinkaný a Riči má úpon na kolene odprúdený. Celkom mi to vyhovuje sedieť s kalikami, cítim sa uvolnenejší. 😀 Pokecáme, Riči je sklamaný z vývaru, núkam mu svoju zeleninovú polievku a hneď mu šľape fajne a pochvaľuje si ju…som vám hovoril ,že bola fest fajn:). Majo mu ponúkne chladivý sprej na úpon, a trošku sa mu polepší.

Majo sa pýta, že kedy chcem ísť? Hovorím mu, že ešte by som ostal, on nato že by tiež ostal. Tak si zaľahnem ešte pod deku a potom nech ma čekne, keď sa pôjde ďalej. Ešte skočím posledný raz na WC- dobre ma opäť preženie a ide sa na trasu. (Sorry baby, že som bol na vašom WC-ku ale Riči ma nechcel pustiť a mal som krízu :D)

Vychádzame z chat,y stretávam ešte Standa s priateľkou, prehodíme slovíčko a lúčime sa. Dobre som si pospal. 😀 Idem za chalanmi do Snilovského sedla, kde je prevýšenie asi -2 m :), ale cítim, že ešte nie som celkom fit. Dôjdeme do Snilovského, chalani idú normálnym tempom, ale akonáhle začína stúpanie na Krivánsku hranu, začína mi byť zase na grc, až do takého štádia, že posielam chalanov preč. To sa fakt nedá takto, na 4 krát som vyšiel na Krivánsku hranu, čo je asi 400 m a prevýšenie 20 m.

To ani oddýchnutí turisti z lanovky takto nejdú. Zakaždým som sa postavil, pokráčal, hneď na vracanie a sadám si znovu. Vyjsť na hranu bolo ťažšie ako dôjsť na chatu pod Chlebom. To slnko vkuse bije do tej hlavy, lezie mi to na nervy. Nie je tu niekde tieň, nič … pijem aspoň vodu čo to dá, vyjdem na hranu a zase si sadnem. Teraz to vidím, moja obľúbená časť Fatry. Ja nemám v sebe ani kúsku sily, aby som ju pozdravil klusíkom a úsmevom na tvári. Namiesto toho sa pozerám späť na Rozsutec a rozmýšľam. „Frasa, čo je …“ dám si aspoň ďatle od Bobči, aby bolo dosť glykogénu, zapíjam to vodou a hlavne kľud.

Padne rozhodnutie, ak mi bude na vracanie aj cestou na Pekelník (1609 m. n. m), otočím sa a prídem späť na chatu pod Chlebom a odstúpim z preteku. Nemá to význam, ísť polku trasy s takmer rovnako veľkým prevýšením. Viem, čo ma čaká, nebude tam ešte priestor na oddych, telo musí fungovať. Došmochtlím sa na Pekelník, a iba kukám.

Je to krása, má to jednu výhodu, toľko krát som tadeto bežal a šiel na pešo, a nikdy som sa toľko nekochal, je to fakt pekné, dokonca krásne. Už chápem, prečo to baví starých ľudí chodiť pešo tadeto, oni majú svoju hranu a kľud, tak ako ho na tomto mieste mám aj ja.

Na Pekelníku dávam občerstvenie s ďatlami číslo 2 a zase zapíjam vodou. Tu hľa, sondujem cez špionážny telefón Nokia Lumia brata v diaľke, a vravím si – ten by mohol mať byliny na vyliečenie môjho brucha 🙂 … ADAPT 232 a Schizandra. Dostupné na googli alebo Bingu, hľadajte cez čo chcete. 🙂 Čistá príroda, ale nehúli sa to. 😀 Takto pokecáme, oberiem ho o byliny od PhytoDr. Pane Sowičku :)/(lokálny astrálny úlet 🙂 ). Takto si brácho dá tradičnú cigaretku a valí ďalej. Ešte okolo nás prejde dievčina z Čiech, pochváli si zablúdenie a popraje šťastie. Kráčam chvíľu s bráchom, medzi tým prešiel okolo Zbyněk s Gabikou (manželský stovkársky pár) a fičí sa. Na hrane malého Kriváňa ide brat už viac hore, ja sa tu dám zase dokopy s Maťou z Nitrianskej oblasti a obdivujem, že takto zvláda tieto kopce bez tréningu výškových metrov. Obieha nás ešte ďalší chalanisko.

Pred Malým Kriváňom stretávame Danku, ktorá s Julcom podporuje už celý deň na slnku účastníkov MF tripu. Robí nám fotku, za to ju uznávame. 🙂 Vychádzame na Malý Kriváň, ukazujem Maťke kde zbehne do traverzu, ešte sa má spýta či zvládam, lebo mi samozrejme zase bolo na grc, ale vravím, že jasnačka skúseností mám dosť. Všetko mám so sebou, keby mega kríza, tak zbehnem do chladnejších dolín a šup ho domov. 🙂

Na Malom Kriváni (1 670,9 m n. m.) fotím poľských bikerov, odtiaľ je tá erózia, nie z LKT truckov a ťažby dreva (bože chráň dobrých a milujúcich pilčíkov Malej Fatry :), osobne by som odrezal aj bežcom štuple z trailoviek, lebo aj oni môžu za eróziu, tým padom aj ja … zlý tyger). Dosť bolo vyznania k týmto milovníkom prírody, pokračujeme. 🙂 Hore zase sedím, jem ďatle, pijem vodu. Zbieham do Priehybu (1 462 m n. m.). Do toho mi zvoní telefón a volá mi Riči „čau Kapitán, kdesi ?“ hovorím mu „nazdar Kapitán, zbieham do Priehybu, už sa mi dá znovu cupitať“ on na to „ok išiel by som s tebou, som v traverze do sedla pod Suchým v tieni, teraz mi tu klepalo sánkou 20 minút“ 😀 … ok, to by šlo :D. To určite zo zimy. Už chápete prečo som na začiatku povedal, de-mineralizační samovrahovia ? 😉

Do toho stretávam milú českú 100vkárku, ktorá sa kochá Fatrou a trošku nedoceňuje technicky náročnejší terén, čo my lokálni samozrejme chápeme. Pokecáme a valím ďalej do traverzu, kde už stretnem Katku Janurku a Ričiho.

Teraz sme už neohrození a užívam si to naplno, rovinky by sa mi dali aj cupitať, ale mám v paži. Svoje som si dnes odbojoval a už len výletík a sranda s kamarátmi. Bojovať sa bude o sto šesť na projektoch zase. Valíme do frasa smer sedlo pod Suchým. Konečne sme tam, a valíme hore. Teda oni. 😀 Ja si sadám na zadok zase po 15 m. Kurďajs aj s tým na grcanie stavom. Katka vraví, tak choď pomalšie, odpovedám jej, že to som už šiel. „Choďte ďalej, dobehnem vás dole kopcom“ kričím im. Takto sa po kúskoch vycapkám hore, už som doma, už to bude len ľahké a je mi neporovnateľne lepšie ako na Pekelníkovom zombieLande. Hore je všetko ok, a čaká nás tam Julec. Pofotíme sa a valíme dole. Samozrejme, že Julec ešte stihne nabiť atmosféru kusom kamarátstva a veselosti.

Zbiehame dole na chatu pod Suchým, občerstvujeme sa. Tu vidíme našu mladú vychádzajúcu hviezdu, Lukyho Šichtu, ako sedí a obaja vyvalene na seba spustíme „a ty tu čo?“ Ja som ho síce v prvej polke trasy predbehol, ale on nevedel, že som zomrel na chate pod Chlebom a ja som si myslel, že je dávno v cieli MF50 – ale ako vysvitlo, išiel MF100 a už mu to nevychádzalo ako by chcel. Dcká su ochotné na občerstvovačke, ako všetky predošlé kontroly a stanovištia. Na chate stretávam opäť Gyurcsanyho „Lukáša“ a dobre sa zakecáme. Katka s Ričim idú dole, Katku bolí zase nárt pravej nohe a Ričiho ten úpon. S Gyurcasnym schádzame teda neskôr, veľmi si tiež pochvaľuje svoj stav, ale na to, že trénoval na vítkovskom schodišti, to dal perfektne. 🙂 Cestou dole nás dobiehajú 2 české stovkárky, a tak trochu srandujeme a oni nás na oplátku pozývajú s nimi džentlmensky dokončiť stovku. PparáDA, tak ledva som sa zotavil z päťdesiatky a ešte sto, nie? Som blázon, ale nie šialenec a samovrah. 😀 Na záver z trasy nad starým strečnianskym hradom na povzbudenie, že aj keď vám je na mretie, sranda môže byť.

O chvíľu dobehneme decká a spolu s Ričim a Katkou cupitáme pod hrad, potom cez Nezbudskú Lúčku a až do cieľa. Tam náš čakajú veľké ovácie 😀 … bože, ako sa hanbím. 😀 Chalani si samozrejme neodpustia, že kde som bol, atď. … ale som rád, že som sa na to nevykašľal – Keď však dám ruku na srdce, mojou zásluhou to moc nebolo, že sa vzchopilo telo, len som mu dal na to príležitosť. Následne sa kocháme už totálne perfektne pripravenou Finish občerstvovačkou z dieľne dr. Drozda a jeho support Special teamu :). Pomedzi to už aj nejaké pivko priletí.  

Keby som nemal zimnicu a bežal by som stále takým ľahkým tempom ako polku trasy, bolo by to ľahké a článok by nebol tak dlhý. 🙂 Tak isto Katka to zmákla super s tým nártom a Riči s tým úponom, díky za veselú časť trasy s vami. 🙂

Bobča obdržala tretiu pozíciu medzi ženami na trase MF 50. Začo jej gratulujeme a ju ovšem uznávame. 😀 Podľa fotiek vidím, že sa jej šlo ľahúčko, čo neskôr aj sama potvrdila. Mohla by nám ináč napísať, ako sa správne pripraviť na horský maratón, keby sa jej ovšem chcelo. 🙂

Priatelia hodne zdaru do ďalšieho projektu či preteku. Lebo v tejto časti už iba pivkujeme a jeme 🙂
Po dobrom občerstvení ideme na lak, ktorý mešká 40 minúť. ŽSR Ďakujeme, že ste nás informovali a takto sme mohli príjemne čakať keď sme boli plný energie a ani trochu unavení. 
Na druhý deň idem po brata aj s Bobčou a jeho ženou Jankou, došiel úspešne stovku. Vyzerá dobre a decká na poslednej občerstvovačke tiež. 🙂

Organizačný tím MF100vky v cieli

No a samozrejme nemohol som si odpustiť. 

Ďalší report by mal vyjsť z dieľne janurky.sk, čo sú ambasádori nášho outdoor serveru pre oblasť behu 🙂 – Aaaaaa, už ho tu máme. 🙂

Ak vás príbeh z preteku/ pochodu Malofatranská päťdesiatka zaujal, môžete vyčekovať outdoor článoček našej Fatranky, Janky ako sa k tomu dostala a ako sa pripravovala 🙂

Komantáre

komentárov