Keď vypustíte Tygra v Alpách aneb ClimbingRunning philosophy part 2
Noc prebehne v pokoji a mieri. Budíme sa do nového rakúskeho dňa. Presne ten istý deň ako na Slovensku, len v Rakúsku :).
Zajacom sa darí a už im plánuju výstavbu domčekov.
Parťáčka s bráchom plánujú medzitým zase ďalšiu lyžovačku, a ja uvažujem, kam sa pôjdem znovu vypráskať.
Na druhej strane ked dám ruku na srdce, tak sa priznám, že zase až tak veľmi som neuvažoval :). Počas predošlého dna, keď som bežal traverzy asfaltkou ku zjazdovke, videl som na opačnej strane doliny „good looking“ kopček. Nakúkam do mapy, popýtam sa nejaké info bráška a mám jasno.
Ku kopcu musíš aj nastúpiť.
Všetko je teda jasné, decká idú na lyžovačku, a ja na behačku. Približný smer viem, a tak teda ním aj bežím. Dneska som si však zobral do výstroje o jeden cepín navyše. Predsa len ma trošku mrzelo, že som kvôli materiálu nepokračoval ďalej. Som presvedčený, že s dvomi cepínmi by som to preliezol napriek tomu, že som nemal predné hroty na mačkách. Nič to, cupítám už popri malebnom potoku v Soeldene smer kopec Soldenkogl 2904m.
Pri tomto potoku pocítim, že mi tu je fajn ako doma v Turčianskej kotline.
Kopce sú behom veľmi rýchlo na dosah, tečie tu rieka a celé je to obkolesené horami.
Toto je 1x čo pocítim niečo takéto mimo domova. Cítim, že toto by sa mohlo stať mojím druhým domovom. Preto mám takú túžbu sa tu znovu vrátiť a dokončiť projekty.
Keď prebehnem cez most potoka, dostávam sa k oblasti domácich chatiek, kde vybehnem po schodoch, krosnem záhradu, a hneď ma aj vychytá domáci pán. Ospravedlňujem sa, a pýtam sa na cestu. Pánkohovorí, že idem správne a nech prokračujem až po asfaltku, a potom nech porobím kadejaké orientačné triky (nebudem vám sem opisovatť koľko krát mi povedal doprava a doľava, sám som si to nezapamätal) 😀
Keď sa chce, tak sa dá aj pokojne s drevom
Tu vidím zaujímavý úkaz, ktorý nám na Slovensku ide oči a dych vyraziť. Bežím okolo lesných pracovníkov, a tí neťažia v lese, ale zkraju lesa zbierajú drevo do vlečky, ktoré je z búrky popadané a polámané. Takto postupne nazbierali slušnú kôpku dreva bez toho, aby mali holorubné pláne.
Potom je jasnačka, že tu tí ľudia, majú všetci penzióniky a chatky na prenájom, pretože nemajú zlikvidované prostredie.
Toto isté som hovoril aj u nás vo Fatre. Kebyže si dedinka Turčianské Kľačany a jej mega aktívny urbár nevyrúbe holorubné pláne hneď vedľa turistického chodníku a ešte aj stromy popri ňom, tak môže pomaly začať žiť turizmom. Nemcov a iné krajiny okolo by sme mohli priniesť na sprevádzanie.
Z toho by mali každý rok príjmi za prenájom ubytovania, a mohli tak žiť aj ich deti. Takto majú jednorázovo peniaze z dreva a zničenú oblasť. Späť k téme.
Radosť bežať.
Les je tu nepoškodení, ľudia si v kľude vandrujú po chodníkoch, a kde tu sa aj celkom dosť snehu nájde. To však našu teniskovú filozofiu nijako nenarúša ani s mokrými ponožkami 🙂
Chata sa mi zdá byť dneska nejako v nedohľadne nekonečná, ale to je tým, že idem cez les a nevidím obzory. Za chvíľu vybieham na zvažnicu a v duchu si vravím, že sú prasatá tí čo písali značenia, lebo to nesedí. Z toho miesta už vidím chatu. Dobehnem, sedí tam očividne chatár s mladým synakom, niečo cez 30 rokov.
Popýtam si veľké pivo, a trošku sa s nimi
pustím do debaty. Pýtam sa na kopec a turizmus atď.
Budte ostražití čomu uveríte v Alpách.
Kukám tak spoza toho piva na luxusnej drevenej terase na kopček Soldenkogl a vyzerá dosť blízko. Pýtam sa chatára, za koľko som hore? Do toho mu upresním, že chôdzou, nech si to viem odvodiť.
Hovorí, že keď budem bežať tak som hore určite za hodinu. Vravím si, pecka!! A treba tam cepíny? Pýtam sa. Hovorí, že netreba. Kurča, to je pecka, myslím si. Takže na tak krátko si nemusím brať ani vodu,
ani oblečenie, ani jedlo, a ani výbavu.
Pekne si teda necháme bežecké kraťasy Craft, tričko s dlhým rukávom, kameru do ruky a Buffku s brýlami.
Nadšene som vybehol z chaty s gopročkou v ruke. To som však ešte nevedel, že sa veci budú mať inak.
Snažím sa cupiať čo najefektívnejšie, nech sa neprebáram do snehu. Kľučkujem pomedzi snehové políčka, a snažím sa to čo najviac napriamiť na potenciálne ľahko leziteľný terén.
ClimbingRunning konečne si môžem zase poliezť
Pribieham pod stenu. Úsek, ktorý sa mi zdá najleziteľnejší a zároveň čo najlogickejšia línia ku vrcholu, nech môžem aj bežať po pilieri.
Lezie sa peckovo, akurát trošku problém, že kde nechám paličky. Tak ich dávam za golier poza chrbát a funguje :).
Niekde nachádzam trávnate pasáže v nejakom kúte. Tie sa snažím jemne obliezť nech sa tam nezavraždím. Len jedna pasážbola taká, že som sa zamyslel, predýchal a preliezol ďalej.
V podstate nič dramatické, akurát sa tam netreba vytrieskať s uvoľnením kameňom v ruke, prípadne sa šmyknúť na tráve v strede steny. Hodina dávno prešla, a to som možno v polke kopca na vrchol. Hovorím si, starý germán ma chcel ošuškať, aby som nebol úspešný :D, a tak pridávam do tempa.
Trošku na mňa prichádza dehydratácia, ale valím ďalej. Dobehnem na zasenžení hrebeň a už iba kúsok. Takto dobiehám k ufo krížu, robím selfika, a teším sa, lebo sa zadarilo, a hore som sám.
Do doliny je krásny výhľad. Vidím aj Stubai hutte po hrebeni ďalej, a vravím si, aká škoda, že nemám o deň nazvyš. Bol by som to šiel hneď ráno bežať a celé by som to otočil za 10-12 hodín naspäť.
Ničto, príďem znovu :).
Zbieham dole, ale už vynechávam lezecké časť a zbieham po piliéry dole, kde tu nejaký skok spravím a valím ďalej. Dobieham k ľadovcu, teplo je ako na Floride, a na mňa čím ďalej tým viac dolieha nedostaok vody.
Hovorím si v duchu, že toho starého rozdrapím, ževraj hodina hore, však počkaj. Na ľadovci sa samozrejme prebáram a šťastne sekám snehovú škrupinu do píšťal, až do momentu kedy mi začne z nich tiecť krv a začnú štípať. Potom sa už musím spúšťať po zadku. Ide to do dole super fást, ale nemyslel som na to, že mi to začne dvíhať časť kraťasov, ktorá zakrýva zadok na jeho polovičkách :D.
Takýmto štýlom ma štípe už aj sedacia časť zadku. A tak zase na nohy a na píštali. Viem, že to je už len otázka času, a budem dole pri chate. Takto prebehnem/ šúcham zvyšok ľadovca a zbieham cez rozmočenú trávu ku chate.
Starý dobre vidí, že to nebola hodina a vidí aj krvavé píštali. Nie je treba nič vravieť…jeden z nás dvoch je za wola :D. Berem matroš, ďakujem za postráženie, a valím preč do doliny. Krásny zážitok za mnou a neviem sa dočkať podobných projektov. Medzitým zistím, že brat vyhlásil na FB, nech sa ozvem rodičom, lebo nemam roaming aktivovaný, a oni si mysleli, že idem kdesi len na odskočenie si :D….až kým nezbadal fotky na FB, ako stojím v Alpách na vrcholoch 😀
Soelden, veď vy tu nemáte ešte zďaleka všetko zaznačené
Na druhý deň odchádzame, ja sa ešte rýchlo stavím do FreiZeit centra, a vysvetľujem pani, že by som chcel kecať s niekym, kto to tu riadi a pomôže mi zaznačiť do mapy projekty a pomôže vzniku ďaľších.
Hovorím jej o kopcoch, o behu, o snehu atď. Ona mi na to odpovedá, že prečo by chcem bežať na kopec teraz, keď je zima ? Vravím jej, že nechcem, ale už som bol :). V tom prestane, zdvihne telefón, a dožaduje sa manažéra.
Zbadala, že to ide 😉 avšak on je preč, ja musím isť preč, a takto sa míňame. Necháme si mail, ale niet nad osobný kontakt a nadšenie, ktoré z neho sála.
Do skorého videnia Soelden people 🙂
ps: ináč ta dolina sa volá Otztal. To je tam, kde našli zamrznutého Otziho, keď trénoval v horách barefoot 🙂
ps: chcete aj video z behu ? 🙂 ak chcete napíšte tu na stránke pod článok, a ja ho doplním :).
Matroš použitý na trase:
1. ultra ľahká bunda Camp Magic jacket
2. XA PRO 3D ULTRA ale bez goráču
3. Ľahký a premakaný batoh CAMP X3 600
Kde nájdeme tú chatku ?
No na webe tuna : http://www.stallwiesalm.at/stallwies_alm.html
