Keď vypustíte Tygra v Alpách aneb ClimbingRunning philosophy
Tento trip začal total crazy storkou a to s kamarátkou. Dostali sme info od jej brácha, že chce aby sme mu doniesli zajace „belgické obre“. Rozumejte donieslo zo Slovenska z Levíc do Soeldenu v rakúskych Alpách . Parťáčka sa pýta či ideme do toho, že to bude trip, a aj zaskialpujeme v lokálnych horách s ubytkom u jej brácha. Vravím si „jasnačka“ poďme do toho. Priebeh kupovania zajacov vo veľkosti malých oviec nebudem opisovať, ani to že sa im ich pestovatelia prihovárali slovami „mui, mui“ a krčili sa ako trpaslíci keď šli okolo ich zajačincov ( to som skoro nedal so smiechom ). Zajace prežili transport s trvalým prihováraním sa na benzinkách, a priebežným vetraním kufra nášho auta.
1 ďeň búšenia
Soelden ukáž čo máš v sebe ?
V deň príchodu sme pospali asi 4 hodky a šli sa prejsť na skialpoch po zjazdovke asi do výšky 2500m. Bol som rozbitý ako bábika, napriek tomu, že som nešoféroval a dostával mikrospánky :D. Hovorím kamoške, kurča mne sa už nechce šľapať, poďme dole. Snažila sa ma ešte trošku motivovať nech ideme vyššie, tak sme ešte kúsok šli až kým sme nevideli predposlednú stanicu lanovky. Fúkal mrazívy vietor, ktorý nás príjemen šlahal do lýčiek, a tam sa to stalo !!! Zbadal som v pozadi krásnu 3 tisícovku, uchoval v pamäti a zjazdili sme dole.
3tisíc m.n.m idem si po teba vybehnúť
Budíme sa ráno, kamoška ide so svojím bráškom na zjazdovky lyžovať, a ja si chcem vybehnúť na kopec Karleskogl 3015 m. n.m. ktorý som včera videl len z diaľky. Dostanem sa na začiatok cesty kade sa ide autom po nástup k zjazdovke, t.z. že musím vybehnúť 10 km asfaltom do výšky 1800 mm cca s prevýšením 500 m. Tu stretávam prvých rakušákov ktorí sú hotoví z toho, že bežím. No u nás to je pohodka na SVK tu behá každí, ale tam sa každí vozí po nástup.
S ruským prízvukom im po nemecky vysvetlím, kam idem a čo za projekt. Pokrútením hlavy z ich strany pochopím, že to sa tam nepatrí takto trénovať. 🙂
Dobieham na zjazdovku, kde sa už všetci spúšťajú k bufetíku ktorý slúži ako základňa k nabombeniu sa na slniečku z prvého piva.
Vyťahujem paličky a vybieham hore po zjazdovke tak, aby som nikomu nezavadzal a nikoho neohrozoval. V polke zjazdovky asi po 30min behu cítim už výšku a rednutie vzduchu. Tí čo viete, tak toto je možné cítiť pri námahe už od 1500m n. m, tu som sa nachádza práve v 2200 m. n. m. Po ďalšiu kabínkovu stanicu to je ešte 460 výškových metrov. Tam vybehnem už vcelku v pohode, výška nestúpala rýchlo, terén je dobrý,
Kohla paličky sa parádne, držia a sú ľahučké.
Nový svet tak toto som skoro nedal
V eufórii kukám okolo seba, a vidím stovky ľudí pohybujúc sa v lyžiarkach okolo, sedieť kvantum ľudi za barovými stoličkami a užívať si ApreSKi atmosféru. Všetci na mňa kukajú ako na Gandiho, ktorý práve prišiel iba v rúchu hore. Ja som bol rozdielny od nich len teniskami, vyhrnutými elasťákmi ruksakom s jednym cepínom a krátkym tričkom :D. No ničto, všetci tu riešime nejaký svoj projekt. Hlavné je, že už som na dosah kopčeku predomnou a vidím jeho dve jasné pro- bežecko lezecké línie. Z ľava a z prava hrany. Neznalosť terénu zo mňa nerobí hrdinu a idem sa spýtať do miestneho salomonShopu. Mladá predavačka po oslovení a požiadaní o info ktorou variantou sa dostanem v pohode hore, len nevrlo odpovedá, že na to musím mať výstroj a tým to hasne. Vidím, že sa jej nechce so mnou komunikovať. Nezazlievam jej to, asi mi mala najprv na zem vypadnúť 100 eurovka. Myslel som, že bude mať aspoň trošičku motiváciu keď uvidí, že mam salomonky na nohách. Pýtam sa jej kolegu, ten ma posiela za lanovkármi. Prejdem ku lanovkám, spýtam sa zametajúceho pracovníka o info, a ten ma pošle hneď za „skúseným“ kolegom, ktorý vraj aj lezie…..“pparaaaDA“ . Pusti ma za bezpeč. ohradku, a tam vidím týpka ktorému vidno, oheň v očiach po strávených dobrodružstvách v horách a vyrysované črty tváre.
Vybalím na neho otázku o projekte, on sa zamýslí a odpovie mi, choď radšej z prava, ale je tam treba už mať „určitý alpine experience“. Vravím mu jasnačka, nie som samovrah, leziem v horách. Ak uvidím, že to je už príliš veľa na moje bežecké mačky, otočím sa bez hanby. Potrasieme si rukou, zaželáme všetko dobré a idem si dať jedno malé pivo za 4 eura. Na chvíľu si sadnem vonku a fascinujem sa projektíkom. Dopíjam pivo a vybieham preč smer ľadovec. Od ratrakistu sa dozviem, že niečo odhrnuli až po ľadovec, takže sa dobre pobeží.
Prvý raz behom cez ľadovec
Keď dobieham k ľadovcu, cítim peckovú atmošku, slnko hreje ako má a pritom mrzne. Veľmi mi to sedí, aj tá výška aj teplota aj terén. Na chvíľu zastanem, kuknem pred seba na stúpajúcu stenu, ktorá začína za ľadovcom. Obujem si bežecké mačky, nahodím ruksak, rozkráčam sa a prejdem kontinuálne do pomalého poklusíku. Cupitám ľadovcom za pomoci paličiek až sa dostanem opäť pod rúšok tieňu steny ktorá je predo mnou. Jej strmosť sa zvyšuje až zastanem, zložím si jednu palicu a hodím do ruksaku, vyťahujem cepín a bežím ďalej až sa dostanem do sedla. Tento pocit kedy valím strminou v tvrdom snehu v teniskách s cepínom v jednej ruke a paličkou v druhej je úžasný, nikde niet nikoho, som tu úplne sám.
V sedle je na výber
Vybieham teda zo sedla pravou variantou na svoj vytýčený vrchol, neviem ani jeho meno ani výšku ale páči sa mi. Idem traverzom, kde musím prejsť z behu na opatrné kráčanie kvôli expozícii a strmine svahu, nie som istený a je to tutová šluchta. Dôjdem však do štádia kedy mi začínajú podstrelovať mačky. Pomaly začínam chápať, že to takto nepôjde, hrebeň nadomnou je zasenežený a plný prevejov. Hmm, takže ani tadeto to nepôjde. Nič to je tam ešte druhá 3tisícovka na druhú stranu zo sedla 🙂
Zídem do sedla, a vybieham na druhý vrchol po hrebeni, kde to prejde kontinuálne do lezenia po skale, ale v ľahkom teréne. Trošku sa občasne hýbe kdesi kameň, ale s tým rátam. Na mieste kde treba liezť oboma rukami dávam cepín cez plece a paličku mam v ruku a používam len voľné prsty na hýbanie, vyliezam na hranu kopca už len 30m dlžkových ma delí od kríža na vrchole, a možno 5 výškových metrov.
Posúvam sa ďalej, ale po tom čo cepínom prerazím dieru do snehu ktorá presvitá, pochopím že stojím na preveji, a musím okamžite zísť nižšie. Pokračujem kúsok nižšie ale opäť mi prestávajú stačiť bežecké mačky, pretože na taký sklon im chýbajú predné hroty na ktorých by som sa postavil v takomto strmáku. Zvažujem, vrchol, česť, prestíž, zdravie, zodpovednosť, hrdinstvo, život……ukľudním sa trochu predýcham a vraciam sa naspäť. Ničto vo výške 3000tis som, všetko podstatné som preliezol, prebehol a je kopa iných krížov kde sa môžem odfotiť. Nakoniec sa pri nich aj chcem odfotiť takže kvôli tomuto tu nemusím zahynúť :).
Záver dňa
Pomaly zleziem naspäť, tie expozície sú perfektné. Pribehnem do sedla, zbehnem dole stenou. Napojím sa na roztopenú asfaltku aby som už nebežal po zjazdovke, a bežím až dole do dediny cez rôzne skratky, a záver ukončím aj tak jednou z mnohých zjazdoviek.
Trip dopadol na peckovú, skoro som nič nejedol okrem dvoch banánov, a jedného malého piva 🙂
Zistil som, že ten vzduch a tie hory okolo so slnkom a snehom, majú mega veľa energie v sebe, takže nemusím skoro vôbec jesť na projektoch do 8 hod 🙂
Som zvedavý čo mi prinesie ďalší deň. 🙂
Tu biii kontiňjút…….. časť 2
