Horolezectvo v Alpách, alebo Enverská trilógia
Už to bude rok, od kedy som si dal po prvý krát „dávku enverskej žuly“, a od vtedy sa neviem dočkať, kedy opäť uhasím svoj absťák. Piolova škola rajbáskov mi dala zabrať, no rozšírila moju lezeckú abilitu do ďalších sfér. Vtedy som si hovoril – „Veru, musím potrénovať tie rajbasy…“. Rok utiekol ako voda a ja som na tom istom, ako vtedy. Avšak v aute sedíme silná zostava, tento rok sa ku mne pridal rajbásový tanečník Janko a lezúnik Maruška. Som veľmi rád, že sme sa na tento trip dali dokopy práve my traja. Pre Janka a Maru je to premiéra v Chamonix – a vlastne celkovo prvá návšteva Álp. A tak som urobil všetko preto, aby som pripravil super truper program pre mojich TOP parťákov, kde Envers des Aiguilles rozhodne nemôže chýbať …
Včera sme vyrazili neskoro bolo mi jasné, že budeme musieť pankáčiť niekde na diaľnici. Dlhú cestu znepríjemňujú vysoké teploty a my, hoci aj v klimatizovanom aute, sa varíme vo vlastnej šťave. Míňame Martigny a ja viem, že odtiaľto je to už len kúsok, už len jedno sedlo a sme tam. Vrcholky hôr, ktoré lemujú posledné kilometre do Chamonix sú zahalené v oblakoch, predpovede počasia zatiaľ bohužiaľ vychádzajú – hore sa ísť nedá. Voľný čas vypĺňame túrami k ľadovcom Bossons a Argentiere a keď sa nedá ani to, behaním po Chamonix. Počasie sa ale postupne zlepšuje a my 15.6. nastupujeme s našimi sviňami na zubajdu, smer Montenvers. Všetci sme radi za vláčik a ani si radšej nepredstavujeme ísť to všetko pešo. Na naše orlie hniezdo nás čaká ešte kopa rebríkov a už zomierajúci ľadovec Mer de Glace, na ktorom sa cítime, ako na prechádzke mesačnou krajinou. Veru, je to na zamyslenie kam ľudstvo speje … Čoskoro sme hore a na veľkej terase pod chatou si vytvárame naše hniezdo, náš domov na najbližšie dni.
Noc bola úžasná, plná hviezd a tajomných nočných scenérií. Tak mi to teda opisovali detská pri raňajkách – ja som samozrejme spal tvrdým spánkom. Slnko zalieva dolinu žiarivým teplom, dnes bude krásne počasie. Pobalení vyrážame k stenám 1st Pointe des Nantillons, kde nás čaká prvá miestna klasika, cesta Guy-Anne L´insolite 6a+. Línia začína hneď vedľa malých yosemitov, skalnej formácie, ktorá dostala názov vďaka krásnym špárovým cestám, pripomínajúcim lezenie na El Cap. My ju obliezame z pravej strany a po prvej dĺžke je nad nami kľúčová špára za 6a+. Nie som žiadny pieskar, a tak mi neostáva nič iné, len rúbať hore celú špáru na sokola. Pfuu, ešte, že som trafil všetky friendy na prvý krát, hore sa dostávam celkom vytečený. Tretia dĺžka je v sprievodcovi popisovaná ako remarkable, tvorí ju diagonálna špára s dobrými chytmi, ale za to o dosť horšími stupmi. Človek opäť visí v rukách a tak treba, pokiaľ nie je vytrvalosti na rozdávanie, dupať hore čo to dá. Celý šťastný cvakám ďalší štand a kričím na Janka a Maru, že sa môžu pripraviť na ďalšiu lakocinku. Takéto krásne lezenie pokračuje až na vrchol. Neuveriteľné lezecké a skalné kreácie nás sprevádzajú vo vyrovnaných 12tich dĺžkach celej cesty. Záverečné platne sú unikátne, sú vyzdobené „žulovými gombíkmi“ a pripomínajú skôr lezenie zlepencov v Grécku ako alpskú žulu. No a po nich nás čakal zaslúžený vrchol. Táto cesta patrí spolu s cestami Le Piege a Le Marchand de Sable do tzv. Enverskej trilógie a nám skrsla v hlave myšlienka „Prečo neskúsiť celú trojicu?“.
Guy-Anne ponúka naozaj pestré a poctivé lezenie s veľmi dobrými možnosťami istenia. Prvá dĺžka je v tope zakreslená ako „nástupové predĺženie“ druhej dĺžky a my sme natiahli obe dĺžky naraz. Táto naša „prvá dĺžka“ má dva štandy od seba vzdialené asi 7-8m. Rozhodne odporúčam ešte potiahnuť a doliezť do vyššieho štandu, ktorý je tesne pod kľúčovu špárou.
Ďalšia noc bola ešte krajšia ako prvá a ja som to zas prespal. Začínam uvažovať o budíku, ale aj tak viem, že by ma to nevytiahlo zo spacáku. Takže si pri raňajkách iba predstavujem masívny pás hviezd pretínajúci nočnú oblohu, strácajúci sa za hrebeňom Rocherfort. Dnes ideme liezť cestu Le Piege 6a+, ktorá sa nachádza na veži Tour Verte, tesne nad chatou. Cesta je často lezená a okupovaná šialenými zombie-lezcami, a tak volíme skorší nástup. Pod stenou sme sami a ja na pohodičku nastupujem do prvej dĺžky. Hneď po pár metroch mi pretáča budíky. Naliezam do širokej špáry, na sedačke mi visí iba jeden väčší friend. Skúšam ho založiť a liezť ďalej, ale ten pohľad na takmer otvorený friend a potenciálnu zemovku mi rozhádzal hlavu a ja zliezam k nitu a sadám. Hneď prvá dĺžka mi preverila hlavu a aj výbavu. So zmiešanými pocitmi sa odhodlávam, a leziem opäť. Tento krát zakladám menšie friendy do steny vpravo od špáry a s rozhádzanou hlavou doliezam do štandu. Janko aj Maru si tú dĺžku vychutnali a s úsmevom doliezajú, ja som si v nej urobil zopár šedivých vlasov. Druhá dĺžka je naozaj skvostná, ja si opravujem resumé a na pohodu preliezam sokolíka a pekné platne. Druhý štand je super pohodlný, na veľkej terase sa všetci stretávame a pozorujeme húfy zombie-lezcov, ktorí sa začínajú rojiť pod stenou. Stadzi preberá štafetu Janko a ťahá ďalšiu dĺžku, ktorá ústi v nepohodlnom štande pod kľúčovkou.
Nie je miesto ani čas na vegetenie, beriem matroš a naliezam do skalných lupeňov. Každý z lupeňov cinká iným tónom a človek má sem-tam nepríjemný pocit – „Po čom to vlastne leziem?“ Nado mnou je kľúčová pasáž, previslý výlom. Hovorím si „Ten vyzerá OK, ale isto bude na ním nejaký zádrhel!“. Nemám si ako pozrieť kľúč, iba do toho naliezť a potom bojovať a improvizovať. A tak teda preliezam výlom … Dole sa ozývajú moje pokriky zmiešaných pocitov natečeného endorfínu a strachu. Musel som vyzerať komicky, minimálne ma tak bolo počuť. Ale ten pocit bol naozaj super a dĺžku s úsmevom preliezam! Janko aj Maru si krásne zabojovali a doliezajú za mnou, z ich očí kričí: „Wooow, ti musí jeb.ť!“. Odtiaľto je to už na Jankovi, nad nami sú záverečné dve dĺžky na pohodičku. Na vrchole si robíme kopu fotiek, dopĺňame energiu Kompava tyčinkami a bežíme dole. Cestou míňame zombíkov, ktorí sa nepozerajú na okolie a lezú slepo hore. Nepríjemný pocit, no musíme sa aj my nastaviť na chaotický systém Francúzov: „Každý robí, čo chce.“ a zlaňovať cez ľudí až dole.
Le Piege znamená pasca a myslím, že si ju v tejto ceste nájde každý niekde inde. Niekto v kľúčových pasážach, iný (s deficitom veľkých friendov, ako ja) v prvej dĺžke. Tímovo sme sa ale zhodli, že pascou pre nás všetkých boli húfy lezcov, preto osobne radím ísť do tejto peknej cesty skoro ráno alebo neskoro poobede. A nezabudnite si aj veľké friendy!
Túto noc som bol hore, na krátku chvíľu som videl to nočné predstavenie hviezd, obrovský závoj mliečnej dráhy tiahnuci sa celou oblohou. YEAH! Ráno vstávame opäť skoro, dnes sme v hre iba ja, Janko a náš cieľ – cesta Le Marchand de Sable 6a+ v stene Tour Rouge. Krásna, avšak najtvrdšia línia zo všetkých troch. Už v popise varujú na podhodnotenú klasifikáciu. S cestou som sa zoznámil už minulý rok, vybrali sme si ju ako „čerešničku na torte“ nášho výletu. Vtedy som dostal poriadne po prstoch. Teraz stojím pod stenou a som plný očakávaní, aké to bude. Opäť do nej naliezame po dvoch dňoch lezenia, koža celkom drží, ale nohy vykazujú známky opotrebenia. Do prvej dĺžky nalieza Janko, je o pár metrov dlhšia ako bola minulý rok. Sneh sa odtopil a obohatil dĺžku o nástupový bouldrik, pri ktorom sme sa obaja zhodli, že zvýšil klasu minimálne o pol stupňa. Prvá dĺžka veru preverí všetkých prelezuchtivých lezcov …
Ďalších pár dĺžok lezieme plynulo a užívame si krásne, nie veľmi náročné lezenie. Chlieb sa pomaly začína lámať v piatej dĺžke. Tá ponúka unikátne lezecké formácie – traverz v rajbase smerom nadol. Hint je jednoduchý – to čo najprv stúpate, neskôr chytáte, až zleziete do otvorenej špáry, ktorá vedie k skalnému bruchu. Za ním sme si už obaja odfúkli a doliezame po parádnych odštepoch až do štandu. Janko je v rajbáskoch ako doma a túto krásnu dĺžku si elegantne vytancoval na prvom, ja za ním doliezam a som rád, že mám takého silného parťáka! Sme v štande, únava sa začína prejavovať, sme vymäknutí a opuchnuté nohy v malých lezečkách sa tlačia všetkými smermi. Nado mnou visí kľúč celej cesty, morálka začína klesať a ja nastupujem do super otvorenej špáry. Šialené, šialenééé lezenie! Dĺžka sa nechce vzdať zadarmo a bojuje o každý meter. Veru, každý meter mi pretáča budíky a nechápem, akú obtiažnosť vlastne leziem?! Lezec tu musí vytiahnuť všetky triky, aby sa dostal cez špáru, hand-less tarverz, bouldre a rajbasy až do sladkého štandu. Mne sa to bohužiaľ nepodarilo, triky došli a morálka zdochla. Do štandu doliezam AF, som zbitý, ale aj tak mám radosť z môjho „lezenia“. V hlave si stále opakujem šialené lezecké pasáže a začínam doberať Janka. Pomaly ťahám lano a modlím sa aby sa nenaplo, aby to aspoň on vyliezol voľne. Bohužiaľ cesta tvrdo vzdorovala aj jemu a Janko si posedel. V štande sa obaja na tom všetkom smejeme a trocha nechápeme. „Wooooow, tak toto bola aká morda!“. Snažíme sa nájsť ekvivalent toho čo sme práve liezli s cestami v našich Tatrách, ale márne….
Endorfín opadá a my sa musíme rozhodnúť, čo ďalej. Uvažujeme, či dávame ďalší pokus a posnažíme sa to voľne preliezť, alebo to vzdávame a končíme náš boj o túto cestu. Sme naozaj unavení a naše nohy sú po treťom dni už pekne na madere. Nakoniec volíme ústup, lezenie ďalej nás takých rozbitých a bez kľúča neláka. S Jankom si ešte dávam sľub, že sa sem vrátime a zvesíme náš pytel. Hor sa teda na obed za Maru, ktorej máme čo to porozprávať. Le Marchand du Sable je TOP cesta a rozhodne ju odporúčam každému. Ponúka lezenie, s ktorým sme sa na slovenských skalkách či v Tatrách nikdy nestretli. Klasifikácia tejto cesty je čistý blud, treba mať nabehané o trocha viac a netreba si ju nechávať na koniec, keď je človek už KO. Je ťažké porovnávať tak rozličné štýly lezenia, ako sú v tejto ceste napríklad s Tatrami. Dať klasu je citlivá téma. Osobne si ale myslím, že cesta pustí lezcov, čo v Tatrách ťahajú 8-čky, rozhodne nie, ak ich top je okolo 6a+ (7-).
Zdroj:
kamaráti z Climbingjunkies
