Ultra Fatra 2016





Ultra Fatra logo

Ultra Fatra je nováčik z radu tých bežeckých terénnych pretekov, ktoré by sme mohli označiť ako „extrémne“. Aj keď extrémom je v podstate všetko, kde musíte zájsť za hranicu komfortu a skúšať prekonať samého seba – pre niekoho je to beh na 10 km, pre niekoho na 140 či viac. V tomto prípade sa však o slovíčka netreba prieť. Ultra Fatra je prosto poctivý horský ultra trail, ktorý Vás rozhodne preverí. A k tomu to nádherné prostredie hrebeňa a okolia Veľkej Fatry ako odmena za vynaloženú námahu, keď si dáte výlet na jeden šup z Harmanca až do Ružomberka … Paráda!

Ultra Fatra prevýšenie trate

V piatok robím desať robôt, chystám – aby všetko bolo, nie je času nazvyš, ak chceme s Petríkom stihnúť konkrétny spoj do Harmanca o 17:20. Aj tak tradične 4 minúty meškám. Cestovania dosť – Petrík z Trenčína do Ruskoviec, odtiaľ spolu do Martina, do Bystrice vlakom, autobusom do Harma(ta)nca. 🙂 Celkom divočina – dostať sa na štart. Vo vlaku si už hovejú naše spriaznené a bežecké duše v podobe Kubka z rodu Vrán, Peťka alias mr. Knížata a Paliho od Medveďov, ktorí sú našimi hlavnými spolubojovníkmi na tento víkend. Cestu si spríjemňujeme nielen hodnotením rastového vývinu barančekovského účesu mr. Knížata, ale aj fotením selfíčok k pohoršeniu spolucestujúcich. 🙂

vo vlaku

Širák pred

Prichádzame do Harmanca a ideme sa hneď zaregistrovať do školskej telocvične. Fasujeme pretekársky equipment vrátane čipov a poberáme sa hľadať ešte za vidna vhodné miesto na nocľah. Troška sa prejdeme do priľahlej doliny, kde objavíme asi len trávnaté močiare a strmé svahy. Petríka chytá nerv, že je už hodinu bez piva, tak sa kdesi napred vyparí – až naše putovanie skončí tam, kde sme začali, hneď vedľa telocvične v miestnej krčme. 😀

Širák 37 - Harmanec

Okolo pol jedenástej rozmýšľame, že sa zložíme priamo na školskom ihrisku, ktoré však medzičasom zamkli. Nevadí – kúsok trávnička za budovou školy pri kope štrku, muriva a rozbitých dlaždíc (a vôbec) vyzerá aj tak lepšie. Poza budovu si to sem-tam hučia kamióny. To pravé miesto pre náš 37. širák. 🙂 A ešte na nás aj napršalo. A to len preto, že s nami nocuje aj mr. Knížat. Pretože vždy, keď on širákuje, tak prší. *lol* Každopádne, vyspali sme sa kupodivu dobre + neplánovaný budíček o 5:00 v podobe pána, čo nám ponúkol sa ísť umyť a nabrať si vodu do miestnej kotolne. 😀

Širák 37 - Harmanec

Dávame sa dokopy a 6:15 už hovieme vo VIP beži-buse, čo nás vezie kúsok vyššie ku štartu. Kecáme s kamarátmi a mierne mrzneme do 7:00, kedy hromadne vybiehame v počte +- 100 bláznov. 🙂

Na štarte Ultra Fatry

foto: organizátor
foto: organizátor

Petríkova Ultra Fatra

Zoraďujeme sa na štarte, s Katkou si vinšujeme šťastnú cestu. Po vyrazení mám akosi plnú hlavu myšlienok, tak si ten úvod ani veľmi nepamätám. 😀 Viem, že chvíľu som išiel s Peťom, chvíľu aj s Katkou, robili sme aj pár fotiek. Uvažujem hlavne o tom, či idem dobré tempo, či nejdem prirýchlo na začiatok. Hodnotím stav nôh, tá zlomená zrastená sa zdá v poriadku, ale tá druhá ešte pamätá na MF50, na ktorej sa mi podarilo preťažiť si prednú šľachu na píštale – snažím sa vedome upravovať techniku chôdze/behu tak, aby nebola príliš strnulá a napnutá. Ani sa nenazdám a som na prvom z vrcholov – Japeň. Nasleduje zbeh do Starých Hôr. Tu ma predbieha Bobča, ktorá zbehy valí ako namydlený blesk.

Ultra Fatra - v stúpaní na Japeň

Rozvodná skriňa

V Starých Horách je prvá občerstvovačka – organizátori akurát dostávajú sprd od miestneho ujka, že nemajú mať kanistre s vodou položené na rozvodnej skrini, že tam je 300 (600 ?) voltov. 😀 Asi keď tam prší, tak dávajú od tej skrine zátarasy na 4 metre. 😀 No nič, dopĺňam si vodu, hádžem do seba pár banánov, nejaké beriem ešte do rúk aj na cestu a začínam stúpať na Majerovu skalu a Krížnu. Konečne si aj začínam uvedomovať, čo sa deje okolo. V stúpaní predbieham Bobču tentoraz ja, z oboch nás leje pot, lebo je strašne vlhko a vôbec sa neodparuje. Modrá turistická značka je maľovaná len veľmi zriedka a trochu mätúce sú aj šípky nasprejované po zemi z dvoch ročníkov behu Krížna krížom krážom, ale nakoniec nachádzam správnu cestu.

Niekde pod Majerovou skalou vidím pred sebou Kuba, tak ho dobieham a zlaďujem tempo s ním. Púšťame sa do reči a zrazu všetko akosi rýchlo ubieha. Majerova skala, Krížna, … zrazu sme na Ostredku, kde treba robiť prvé selfie so značkovníkom. Zámerne kvôli tomu som si bral nejaký starší zdedený smartfón – samozrejme, že ako mám prsty od malinového oleja ako UV filtra, tak dotyková obrazovka vôbec nereaguje … kľajem tam ako dláždič a vyťahujem tehlu Evolveo s rozlíšením 1280×960 … dúfam, že tam bude čosi vidno.

Ostredok - Veľká Fatra
Hintá k**va nechce fotiť …
Ostredok - Veľká Fatra
… tak ma fotí pre istotu aj Kubo

Prekvapenie na trati

Od Ostredku pokračujeme cez Suchý vrch a zamýšľam sa nad tým, že sú miesta, na ktorých som síce už bol nie raz, ale nikdy som sa nimi nepokochal, pretože to vždy boli preteky. Toto je jedno z nich – som tu už tretíkrát (predtým 2x Fatra Run) a vždy si len čumím pod nohy. 😀 Pod Suchým vrchom je prekvapko v podobe tajnej občerstvovačky zorganizovanej partiou zo salaša pod Suchým vrchom. Samozrejme tam majú aj tajný matroš v podobe nejakej bohovice, ktorý ale vynechávam. 😀

Traverzom popod Ploskú sa dostávame na oficiálnu občerstvovačku na Chate pod Borišovom a tu stretávam aj Thoma Krajču. Ďalšie banány zalievam mojím obľubeným ionťákom – nealko pivom. Po chate nasleduje Ploská – na to, že je Ploská, je to teda riadny strmák. Tu definitívne nechávam Kuba za sebou a dolu už pokračujem osamote. V sedle stretávam Katkiných rodičov, ktorí si vyšli turisticky z Revúc. Hovoria mi informáciu, že som okolo 12. miesta, čo sa mi nejako nepozdáva …

Ploská - Veľká Fatra
Prvá z dokonalých umeleckých fotiek z tehly Evolveo

Pokračujem popod Čierny Kameň a Minčol na Rakytov. Štartové pole je už roztrhané, v členitom teréne málokedy vidím niekoho predo mnou či za mnou. Až v stúpaní na Rakytov samotný je vidieť vzadu v diaľke hadíka bežcov. Z vrcholu je inak krásny 360° výhľad na snáď všetky vyššie slovenské pohoria – Tatry jedny, druhé, tretie, celá Veľká Fatra naokolo, Kriváňska aj Lúčanská Malá Fatra … Veľmi sa ale nekochám a faklím ďalej, popod Skalnú Alpu až k hotelu Granit na Smrekovici. Ide sa mi ozaj dobre, mám pocit, že som zvolil od začiatku dobré tempo.

Rakytov - Veľká Fatra
Selfie na Rakytove – stelesnená dokonalosť

Desiate miesto?

Tesne pred Smrekovicou mi náhodný turista hovorí, že by som mal byť okolo desiateho miesta … čo mi zapadlo s informáciou od Katkiných rodičov, lebo zo dvoch som odvtedy predbehol. Stále sa mi to však akosi nepozdáva. Na občerstvovačke pri hoteli Granit zalievam ďalšie banány nealko pivom – dobrovoľníci trochu divne na mňa pozerajú, keď banány namáčam v soli. 😀 Potom si všimnú Luny na nohách … pozerajú ešte divnejšie. 😀 Prehadzujem pár slov s Jožom Václavíkom, organizátorom Ponitrianskej stovky, ktorý tiež pomáha na občerstvovačke. Ďalší banán do paprče a bežím ďalej.

foto: organizátor
foto: organizátor

Na ďalšom úseku hrebeňa už nie je široko-ďaleko nikoho, ani turistov, tak radšej dávam prípadným medveďom o sebe vedieť občasným pískaním. Ďalším zo selfie vrcholov je Šiprúň, kde trochu dochádza k zmätkom … trasa naň totiž nie je turisticky značená, iba vychodená … pár bežcov predo mnou tu kufruje, ja radšej minútu pozerám do mapy, aby som sa uistil. Nakoniec ale všetci nachádzame ten správny vrchol, robím ďalšie selfíčko. Zbeh dolu, prejsť popod Vtáčnik a som na zjazdovke Malinô Brdo – predné stehná dostávajú riadny nášup, s nádejou pozerám dolu na občerstvovačku, ktorá sa ale nie a nie približovať.

Šiprúň - Veľká Fatra
Šiprúň – asi?

Piate?

Na občerstvovačke galiba – nie sú banány. 😀 Rovno za behu chytám nealko pivo a obzerám sa, čo tam ešte majú. Zrak mi padne na hroznový cukor – natlačím si ho plnú hubu a prelejem pivom. 😀 Chuť zaujímavá, ale v danej chvíli je mi to celkom jedno. Nezdržujem sa, lebo podľa mojich výpočtov – odkedy mi turista povedal, že som okolo desiateho miesta – by som mal byť okolo piateho. Krátke zbehnutie po asfalte (fuj) a ide posledný kopec.

Sidorovo – chuťovka na záver

Síce som vedel, že na koniec ma ešte čaká 275 výškových metrov, ale nečakal som, že budú sústredené asi na 200 metroch dĺžkových. Nekončiaci strmák, ledva prekladám nohy jednu pred druhú. Konečne som hore – a vravím si, že už len dolu hrebeňom Sidorova. Ale nieeee … ono to ešte miestami zase stúpa. :-S Síce nie veľa, ale v danom stave som už celé Sidorovo x-krát preklial. Stretávam Šichtíka s Tomášom Belianskym, ktorí valia vlastný 80 km projekt opačným smerom. Šichtík podpichuje, že kde sa flákam, že prví sú už skoro 2 hodiny v cieli … posielam ho do prdele 😀 (alebo p**e? už neviem) a bežím (behokráčam) ďalej. Konečne vychádzam z lesa na lúku, pod sebou vidím Kalváriu a dole pod ňou vytúžený Ružomberok. Záverečný prebeh parkom a som v cieli.

Sidorovo - Veľká Fatra
Túto asi nazvem … tajomný les? Selfie zo Sidorova

Zisťujem, že buď urobili chybu v počítaní ľudkovia na trati – alebo tí, čo som ich obiehal, neboli všetko pretekári … tak alebo tak, končím na 9. mieste. Čas 8:53. Jedlo v cieli zatiaľ nie je veľmi k dispozícii, tak vyjedám ešte čo mám so sebou a čakám na Kuba. Ten nakoniec za mnou zaostáva o nejakých 50 minút (22. miesto, čas 9:42) – prvýkrát skúšal počas ultráku pivo, ale nesadlo mu. Spolu potom odkrivkáme do Tesca nakúpiť dajakú poživeň a potom už čakáme na Katku.

foto: organizátor
foto: organizátor

Katkina Ultra Fatra

Moja dnešná misia je jasná – prežiť a užiť. Celkový limit je stanovený na 13 hodín, čiže od 7:00 do 20:00 – aj s medzilimitmi po trase (napr. Smrekovica 15:00). Nemám ktovieako nabehané, tak som už dlhšie uzrozumená s tým, že limit na 99% nestihnem a budem rada, ak to dám aspoň za 14. Aj čelovku som si k tomuto naladeniu pribalila, veď vidno je už len do deviatej a na Malofatranskej 50-tke pred mesiacom som šla bez nej do cieľa už za šera. 😀 Ale skúsim, čo to dá … Do kopca budem frčať ako fretka s maximálnym nasadením, rovnejšie úseky pobežím/poklušem a dolu strmšími zbehmi sa budem opatrtkom vliecť. Teším sa veľmi na krásy Veľkofatranského hrebeňa.

Štart mi tiež pripomína MF50 – kráčame v hadíkovi a hodnú chvíľu trvá, kým sa trošku roztrúsime. Hneď sa stúpa do grúňa smerom na Japeň. Kubko letí kdesi dopredu, Petríka vidím kúsok pred sebou, mr. Knížatove kučierky tiež vlajú kdesi v popredí. 😀 Začínam makať – najbližších 16,5 km mám jedinečnú šancu si ako-tak vybojovať schopný „náskok“ (rozumej, nezaostávať až tak moc) – čaká nás tu totiž 1850 m stúpania až po Krížnu a to ja veru môžem.

Ultra Fatra - stúpanie na Japeň
Stúpajúci hadík na Japeň

Do kopca život položím …

Stúpame na Japeň a ja postupne dobieham Petríka, ktorý sa udivene pozerá, či neprepaľujem. Oboznamujem ho s mojou taktikou „do kopca život položím“ a ideme kus spolu. Neskôr, na rovnejšom, mi uteká a lúčime sa. Na lúčkach hore dobieham na chvíľku Bobču, no pri prvom miernom zbehu pred Japeňom sa mi táto hbitá znamenitá fatranka stráca. 🙂 Ej, veru aj krásne skončila – na 3. mieste medzi ženami s časom 9:53! Gratulácia mocná. To už ale predbieham. 🙂 Naskytajú sa výhľady na nadchádzajúce dobrodružstvo – Krížnu a Majerovu skalu.

Ultra Fatra - pohľad z Japeňa

Kdesi na vrchole Japeňa si množstvo bežcov nechtiac predlžuje trasu rovno k hrebeňu, pretože značenie nie je bez pohľadu do mapy úplne zrejmé. Mňa našťastie po pár metroch otočia, keď vidím, že asi desiati idú nadávajúc oproti mne. 😀 Bočíme a zbiehame z grúňa smerom do Starých Hôr na prvú občerstvovačku a kontrolu.

Ultra Fatra - na Japeni
Foto zapožičaná z článku od Vetroplacha

Zbeh je to výživný, pomerne strmý a z veľkej časti čerstvo blatistý, miestami kvalitne rozbrázdený. Sandálky našťastie dobre v blate držia a na najbahnivejšie úseky mi pomáhajú paličky. Bežíme zrazu pekným kľukatým lesíkom a užívam si to. Dolu v dedine kusisko asfaltu. Dobieham na občerstvovačku, dopĺňam vodu. Típco z vetroplachmagazínu si fotí moje nohy v sandáloch a ja so smiechom hundrem, že aj hlavu mám. 😀 Lebo aj na MF50 mi niekto fotil iba nohy a hlavu odrezal. 😀 Nuž …

Ultra Fatra - občerstvovačka v Starých Horách
Staré Hory – foto zapožičaná z článku od Vetroplacha

Stúpam smerom na Majerovu skalu – čo sa dá, to pobehnem, ale stúpanie je zväčša prudké. Do kopca viacero pretekárov predbieham, z Majerovej skaly kúsok dolu zas oni mňa, taký scenár dnes bude ešte mnohokrát. 🙂

Ultra Fatra - pod Krížnou
Ten švindzík na grúni vľavo je vysielač na Krížnej

Vyžieram prvú polku ovocnej raw tyčinky. Chalani mi priebežne píšu krátke správy, ako na tom sú. Na Krížnu frčím ako z dela, šťastná, že dávam vrchol len cca 30 minút za Petríkom s Kubkom. Not so bad so far …

Hrebeň Veľkej Fatry
Vítam sa v bežeckom raji

Áno, v šľapkách!

Lížem himalájsku soľ, lebo začínam po pití čistej vody cítiť sucho v ústach. Nasleduje totálne malebný a fantastický ploužák hrebeňom. 🙂 Krásne bežateľné, úžasne kochateľné, no proste nádhera. Posúďte sami. Na Ostredok dobieham dosť rýchlo, prvá selfie kontrola, fotí ma spolubežec. Priebežne odpovedám kde-komu na zvedavé otázky či pohoršenia ohľadom mojej obuvi. Asi začnem nosiť transparent s nápisom „áno, beží sa mi dobre v tých žabkách/šľapkách“. 😀

Katka na Ostredku

Zbeh z Ostredku
Zbeh z Ostredku

K salašu pod Suchým vrchom, kde je tajná občerstvovačka, na ktorej znova dopĺňam vodu, aby som si ju rovno aj vyliala na seba a do seba, pribieham opatrne. Taký kamenistejší úsek dolu kopcom – na toto som ja neistuô. Veru ma tu hneď aj obehol menší dav bežeckého národa. 🙂 Však počkajte – ešte bude stúpaní, mecheche. 😛 Cez Koniarky a Chyžky bežím skoro všetko, takisto traverz popod Ploskú. Tu stretávam aj Thoma z našej tyger.sk úderky, ktorý ma povzbudí a takisto veľkú kopu turistov, ktorí sa však hneď všetci ohľaduplne uhýbajú a slovne podporujú. Super atmosféra. 🙂

foto: organizátor
foto: organizátor

Prichádzam na ďalšiu občerstvovačku – chatu pod Borišovom, asi o 11:50. Kým som bola na Chyžkách, chalani dali akurát Ploskú. Stále nie som až tak hrozne zaostalá. 😀 Na ChpB tlačím vodu s pomarančom a zisťujem, že Petrík beží už bez Kubka popredu, popod Minčol akurát – tam ma pred 4 rokmi nečakane požiadal o ruku, huncút jeden. 🙂

Takmer na deň presne 4 roky dozadu na veľkofatranskom Minčole :)
Takmer na deň presne 4 roky dozadu na veľkofatranskom Minčole 🙂

Zdržiavam sa možno 10 minút a vravím si, že s tým limitom to možno nakoniec predsa len dám – 3 hodiny na Smrekovicu by som snáď mohla stihnúť. Je už však úmorné teplo a dusno, takže uvidím. Lejem si priebežne na hlavu cícerky vody z fľaše, štipkujem soľ, žerem druhú raw tyčinku. Brutálne mi chutí. Strmý stúpák na Ploskú je už celkom makačka, mám čo robiť – leje zo mňa ako zo záhradnej hadice. Na vrchole som asi za 25 minút a čaká ma tu mamina s ocinom, ktorí si dali túričku zo strany Revúc. 🙂 Potešená som veľmi za takúto podporu – ďakujem, 2. selfie kontrola.

Ultra Fatra - Katka na Ploskej

Ultra Fatra - pohľad na trasu
Zbeh z Ploskej

Z Ploskej zbežík do sedla, moc to nesilím, lebo začínam v strmších miestach cítiť trochu koleno. Zľava cez les obieham Čierny Kameň, znovu opatrnejšie – kamene a korene v kľukatom chodníčku.

Ultra Fatra - pohľad na trasu, Čierny Kameň, Ploská
Obzretie sa za seba – Čierny Kameň a Ploská

Kúsok popod Minčol, spomínam s úsmevom na udalosti spred 4 rokov. Priebežne sa neustále obiehame s partiou rovnakých bežcov, podľa sklonu terénu. Dobieham ku potoku a celé nohy si chladím aspoň minútku v prúde ľadovej vody z rúrky – výhoda sandálí, že sa môžem namočiť. 🙂 Bohovsky to uľavuje pocitu únavy.

Vifonkový rezanec

Začína stúpanie na Rakytov. Tu som do kopca vyžutá ako vygrcnutý vifonkový rezanec, ale aspoň idem rovnomerne plynule … pomaly. A navyšujem zaostalosť. 😀 Každopádne ďalšia voda + soľ + raw tyčinka mi pomáha zbystriť myseľ. Na vrchol Rakytova sa vyliepam o 14-tej s mierne vypľutou dušou. 3. selfie kontrola.

Ultra Fatra - Katka na Rakytove

Petrík mi akurát volá, že na Šiprúni sa nemám nechať okabátiť červenou značkou a ísť na vrchol rovno, po neznačenej vychodenej – na mape je trasa k vrcholu označená ako červená, ale v skutočnosti nie. Že si to tam viacerí nechcene predĺžili. Ja v mierne zahmlenom stave brblem, že oukej a s ubiedenou dušou sa pýtam, či si myslí, že za necelú hoďku to stihnem až na Smrekovicu k limitu … Vraj hej … Tak to ma povzbudil, idem na to.

Ultra Fatra - pohľad z Rakytova
Zbeh z Rakytova

Z Rakytova najprv pozvoľnejšie, neskôr strmo dolu sutinovým štrkom – je to pre mňa boj, lebo koleno troška protestuje – oceňujem znovu tie paličky na odľahčenie. Beh to ale nie je. Nejako sa došuchnem, modliac nech už to klesanie skončí, dolu do sedla a znovu je to pomerne bežateľné popod Skalnú Alpu až k Močidlu pri Smrekovici. Mám ešte 15 minút. A zase do grúňa – trošku achnyyyyeeeee už v tomto stave, ale idem čo ma pustí. K hotelu Granit na kontrolu a občerstvovačku prichádzam 7 minút pred limitom. Aňooo?!? No celá šťastná, čo Vám poviem. 😀

Ultra Fatra - občerstvovačka na Smrekovici

Obžerstvo

To znamená, že si doprajem trošku fajront a konečne sa zdržím dlhšie – až takmer pohodinku, lebo som sa akosi zasekla pri jedle. 😀 Dve minútky pred limitom dobieha mr. Knížat, debatujeme a uvažujeme, že zvyšok trasy pôjdeme spolu – aj keď on je rýchlejší z kopca a ja zas do kopca. Limit tu sa mi zdá dosť prísny, pretože cez desiatku bežcov dobieha tiež zhruba v tomto čase, no už pár minút po limite, sú diskvalifikovaní a patrične sklamaní. Máme na posledných asi 14 km ešte vyše 4,5 hodiny a to si konečne plne začínam veriť, že to stihnem. Tak som pookriala. Pijem vodu, žeriem jabĺčka, pomaranče, dve tyčinky, soľ. Doteraz som jedla poskromne a cítim, že potrebujem viac. Trošku som to stihla prehnať, lebo s mr. Knížatom vyrážame do kopca obaja prežratí a s ťažkým bachorom. 😀 Nuž … Inak, povšimnite si prosím širokánskeho Peťovho úsmevu. 🙂

Ultra Fatra - občerstvovačka na Smrekovici

Krásne ihličnaté lesy, široká lesná cesta vystriedaná kľukatým chodníčkom, smer Nižné Šiprúnske sedlo, po ďalšej asi polhoďke aj značne znormalizované bruchá. 😀 Niekde tu mi Petrík píše, že už úspešne dofinišoval a Kubko, že s protestujúcim žalúdkom zbieha zo Sidorova posledný úsek. Ide sa dobre, vo dvojici s Peťom kluskáme a rečníme.

Ultra Fatra - trať

Ultra Fatra - Katka na trati

Na Šiprúň skoro netrafíme, lebo na nás číha Petríkom spomínaná pasť v podobe červenej značky, ale našťastie nám znovu niekto ukáže smer a nemusíme zachádzať. Držíme sa stále poblíž pár bežcov, hore-dolu sa míňame. Na Šiprúňi iba akýsi pseudovrchol a selfie č. 4 – keby nebolo cestou dvoch krásnych výhľadov na blížiaci sa spásonosný Ružomberok, tak by som možno bola mierne znechutená. 😀 Ale stále pohoda.

Ultra Fatra - Šiprúň
Šiprúnisko schovaný pred svetom

Zo Šiprúňa pomaličky dolu, mr. Knížat popredu s bežcom, ja sa šuchcem v úzadí a nie a nie ho dobehnúť, aj keď je stále na dohľad. 🙂 Relatívne nekonečný úsek k Sedlu pod Vtáčnikom, ale je to pre mňa nový kraj, takže objavujem, kochám a nadchýňam sa aspoň v duchu, lebo nahlas sa mi už moc nedá. (Aj keď – ešte stále som nezačala spievať, čo značí, že skrytých síl mám ešte dosť. :D)

Ultra Fatra - stretnutie na trase
Tomáš a Šichtík pokročili, odkedy ich stretol Petrík
Ultra Fatra - Malinô brdo
Naše fotiace siluety na vrhole zjazdovky – Ružomberok pred nami už takmer na dosah

Schádzame strmou zjazdovkou na Malinô Brdo k hotelu Malina – asi 15 minút pred limitom na ďalšiu a poslednú občerstvovačku, okolo 18-tej – a teda cca 2 hodiny pred záverečným celkovým limitom. Ešte máme čo robiť – čaká nás síce len 6,5 km, ale v podobe neľútostného Sidorova. 😀 Ľôcham tej vody, čo to dá a jedla tu pre mňa moc nie je, tak zhrabnem za hrste hroznového cukru.

Zombie na Sidorove

Ideme s Peťom ďalej, strmo dolu po asfaltke asi 500 m smerom na Sidorovo, keď tu zrazu ma osvieti a zakľajem, že paličky ostali hore na občerstvovacom grúni. Vravím, nech ma nečaká a letím zlostne nazad. Schmatnem paličky, ďalšiu hrsť hroznového cukru, dievčina mi prihodí ešte jeden pakeľ a bežím nazad dolu k Vlkolínskym lúkam. Dobrovoľníci odkláňajú trasu smerom do kopca v lese a začína 275 m stúpanie na necelom jednom kilometri. Tých pár z nás, čo sa držíme dlhšiu časť trasy relatívne v rovnakej kope, už ideme nahor ako zombíci. 😀 Ale aj tak sa mi darí trochu predbiehať do kopca, lebo viem, že ešte bude tiahle aj strmé klesanie, tak musím makať. Vrchol Sidorova je vykúpením – aj keď na zombie fejsi mi to nadšenie nevidno, selfie č. 5. 😀

Ultra Fatra - Katka na Sidorove

Už len 5 km, to prežijem – mám na to hodinu a pol do limitu. No hej, ale v nohách cez 50 km, strmý svah predo mnou, troška blatka, skaly, korene. Také nepríjemné celkom v tejto chvíli a za paličky som zase raz maximálne vďačná. Držím si však dobrú náladu, lebo pomaličky začína klesať slnko a osvetľuje hrebeň, po ktorom ideme, krásnym mäkkým svetlom. Ani teplo už nie je také neznesiteľné. Len prekvapivo ešte nečakané 3 či 4 medzikopčeky, na ktorých si moje nohy oddýchnu. Fakt radšej chodím v strmine do kopca ako naopak. Po nekonečnej nekonečnosti prichádzame na lúky pri Kalvárii nad Ružomberkom. Tie výhľady, zaliate slnkom … vďačne. 🙂

Ultra Fatra - nad Ružomberkom

Ultra Fatra - nad Ružomberkom
Posledný lúčny trailík pred záverečným asfaltom

Bežím konečne zas – po lúčke, okolo množstva búdok s Ježišom Pánom, asi posledný kilometer asfaltu pred nami. Pozvoľna zrýchľujeme, v uličke nás čakajú Petrík s Kubkom. Bežíme cez krásnu aleju stromov na námestí A. Hlinku, povzbudzujú ma moji rodičia. Spoločne v dvojici s mr. Knížatom dobiehame šprintíkom posledné úseky a som tam. 12 hodín 34 minút. Pred limitom. Živá. Šťastná. Zahmlene unavená, ale maximálne spokojná. 🙂

foto: organizátor
foto: organizátor

Vychutnávam to všetko. A jem. A jem, veľa. Koľko sa zmestí. 😀 A tá ľadová sprcha (po desiatkach sprchujúcich sa teplou vodou predo mnou :D) v miestnom gymnáziu bola naj – spravila zo mňa zase človeka.

Nemať a použiť

Ultra Fatra - v cieli

Takto vyzerali moje nohy po tých cca 57 km v bežeckých Luna sandáloch. A takto vyzeral Kubko Vrančuk po tiež toľkých – usmiaty ako vždy. 🙂 Viď. aj super mapu – Petríkom z lásky vytlačenú a zalaminovanú, ktorú som mala celý čas so sebou, ale som sa vlastne ani raz do nej nepozrela – iba mi furt šušťala v imaginárnom želanom vetre. Ale ako sa hovorí – radšej mať a nepoužiť, ako nemať a použiť. Či nie? 😀

Kto ste sa o mňa báli a slovne sa nadomnou počas behu starostili – a že Vás bolo niekoľko desiatok, tak sandálková bilancia je dokopy cca 4 mierne podšmyknutia na sutine či blate, potkla som sa zľahka 2-krát na trčiacom koreni, lebo som si nečumela pod laby a zakopla som sandálami (o podrážku, nie o prsty) raz. Čiže žiadna bolesť či zohyzdené paprčky – *klop, klop, klop*. 🙂 Popravde, čo som tak sledovala spolubežcov, tak som sa potkýňala aj šmýkala azda najmenej – a veru, že sa miestami bolo kde. Pre mňa zatiaľ v Lunách najbezpečnejší pocit spomedzi všetkých mnou skúšaných beži črievic.

Čo sa podujatia Ultra Fatry týka, je to jeden z najťažších behov a pretekov pre mňa doteraz vôbec a zároveň jeden z najkrajších víkendov, v ktorom sa spojilo toho toľko, čo mám rada. 🙂 Veľké ďaku – nielen mojim rodičom, Petríkovi, Kubkovi z rodu Vrán, mr. Knížatovi, Palimu od Medveďov, Baške a Dadikovi, ale všetkým, ktorí držali palce a s ktorými som mala možnosť pobehnúť, poplaziť, pokecať, zoznámiť sa, pozdieľať dojmy a momenty z tejto super akcie …

Širák po

Nuž a čo po takomto výživnom behu a poriadnom dobrodružstve? Z námestia sme sa k noci pomaličky odšuchtali naspäť na Kalváriu do kopca, aj keď krivkajúci Petrík bol za to, aby sme si objednali taxík. 😀 Nuž, pre širák č. 38 treba čosi vytrpieť … 🙂

Širák 38 - Kalvária Ružomberok

Krásny výhľad na hviezdy a nočný vysvietený Ružomberok spolu s východom slnka a sladkým žltým melónom bol iba čerešničkou na tejto celej genialite.

Širák 38 - Kalvária Ružomberok

Ďakujeme!

a

5573 Celkovo prečítané 1 Dnes prečítané

Komantáre

komentárov