Beh na Minčol 2015
Dlhšiu dobu sme sa tešili na sobotu 31. októbra, pretože do bežeckých kalendárov pribudol 1. ročník Behu na Minčol. Keďže organizátorského vesla sa ujal Martin Kais, fatranský makač z Višňového, a lokálne akcie treba podporiť, nechceli sme na tomto podujatí chýbať. 🙂 Napriek tomu, že sa jednalo o novátorskú prvotinu, na trať s parametrami cca 6,5 km a 900 m stúpania dorazila silná zostava nielen zo stredného Slovenska, ale aj kamaráti z Košíc či Bratislavy. Taký úspech v množstve účastníkov (153 kusov) zrejme nečakal ani samotný mr. Kaisík, no ak nerátame prirýchlo miznúcu kapustnicu, tak bol výborne pripravený na všetko. 😀 Organizáciu hodnotím na výbornú, na trase nechýbali občerstvovačky pre prípadne zomierajúcich pocestných, počasie tiež dokonale vybavené, trať v krásnej prírode. Štart v dedinke Višňové, cieľ na vrchole Minčol (1364 m.n.m.) – s parádnymi výhľadmi do všetkých strán a cestou kvalitné strmáky, ale aj zopár roviniek či miernych klesaní. A ako to celé prebiehalo?
Do Višňového sa v zložení ja, Petrík a Kika Kotlebovie dostávame autom vďaka ochote prívozu mojej spolužiačky z gympľa – Peťke Fraštiovej a jej priateľovi Dušanovi Krištofovi. Peťa sa zo dva týždne predtým namotala na túto akciu trochu aj vďaka nášmu janurskovskému blogu – čo ma teší, že to má aj nejaký ďalší vplyv okrem vypľutia si mojich duševných výlevov. 😀 Inak toto je už skoro Ad Revidendum po piatich rokoch a si vravím, že do budúceho roka by som mohla stihnúť na beh po horách ešte naštelovať ďalších 28 či koľko spolužiakov, aby som nemusela za nimi prísť na stretko do krčmy. 😀 By sme si usporiadali vlastné triedne preteky do vrchu, napríklad. Alebo aj nie – každopádne, …
… keďže Peťa ešte v tejto chvíli úplne presne nevie, čo od podujatia očakávať, robíme si pred štartom našu možno poslednú vysmiatu priateľskú fotku. Pre istotu, keby ma po behu začala silno neznášať … 😀 Registrujeme sa u Kaisíka, ktorý si pomýli moje prvé meno s Petríkom („Ahoj Petra“) – tak ja viem, že sa už na neho začínam príliš podobať, aj s tým jedným chlpom čo mi vkuse rastie na brade. Darmo. 🙂 Stretávame aj naše obľúbené známe osobnosti – napríklad Jaríka Jandúcha s jeho povestnou upratanou dodávkou a v skvelej bežeckej obuvi. 😀 Keď zrovna nebehá v čižmových kanadách, tak je skúseným ambasádorom barefoot behu v päťprsťákoch Vibram Fivefingers. 🙂 Je tu aj náš drahý Róbert Zymberi, ktorý vyzerá, že nacvičuje levitovanie a lietanie (Keby sa ma opýtal, tak mu prezradím, že lietanie je veľmi jednoduchá záležitosť. Prosto skočíte do priestoru a pri páde sa snažíte netrafiť zem – aspoň podľa jednej našej obľúbenej knižnej päťdielnej trilógie.). Napravo od Róberta sa vítame s Tomášom Belianskym, ktorý je už v našich horách ako doma a môžete ho poznať napr. z Magurského projektu. Každú chvíľu očakávame aj Lukáša Šichtíka, ktorý by mal podľa avizovaného plánu prihrmieť zhora. Chcel si dať trasu MT – ferrata na Martinky – 1. Minčol – preteky Višňové – 2. Minčol – vyhodnotenie Višňové – 3. Minčol – Vrútky, ale nakoniec išiel „iba“ do Belianskych Tatier. 😀 Okolo sa zľahka mihol aj frutarián a ultrabežec, Rišo Zvolánek, čomu som fest rada, že znovu k nám zavítal. 🙂
Ja dnes pretekám prvý raz skoro po troch mesiacoch a Petrík ide fotiť na trasu (fotky sú prevažne od neho), asi 20 minút napred. Po vyvrtnutí členku na Ultra Šelme mi išla kondička znateľne dolu, a tak od seba nič extra neočakávam – no teším sa, že si znova konečne užijem tú „push the tempo“ atmosféru. Tesne pred jedenástou sa zgrupujeme pred štartom a čakáme na vypustenie. 🙂 Staviame sa v početnej guči bežcov kdesi doprostred, ešte si v duchu hovorím, že Riša Zvolánka vpredu nevidím a ŠTART.
Beží sa po modrej značke, najprv asi 500 metrov zhruba po rovinke, a potom začíname výraznejšie stúpať. Lesná cesta je široká, ale aj tak chvíľu trvá, kým si nájdem svoje miesto, hlavne keď akýsi spolubežec valibuk sa mi prevalí do cesty, až ma vysotí.
Za prvým výrazným stúpaním sa však sito preoseje a už sa dá ísť vpohode. Myslím si, že všetci borci sú už predo mnou, keď tu zrazu sa spoza mňa vyrúti vysmiaty Rišo a šplhá si to ľahko predbiehajúc všetkých okolo. Aj ja chcem. 😀 Stihne len povedať, že zmeškal štart asi o tri minúty a už ho skoro vpredu nevidieť. Davač. 😀
Asi prvý kilometer som videla aj Róbertov chrbát, no teraz stalkujem siluetu Peťa Knížata asi 30 metrov predo mnou. Popri tom si obzerám okolité jesenné lesy a hry farieb s lúčmi slnka pomedzi stromy.
Dojem z prírody mi trošku kazí počúvanie hudby z plechových pseudoreproduktorov na mobiloch okolo mňa šplhajúcich sa juniorských závodníkov, no nedarí sa mi ich striasť, sú proste dobrí. 🙂 Idú zaujímavým mix štýlom pomalého kráčania v rovnejšom úseku vs. zbesilých výbehov do kopca, takže ich síce asi tak 10-krát predbehnem, ale o pár sekúnd vždy aj oni mňa šprintom. 😀 No čo narobím, zostáva mi jedine nabrať naspäť kondičku …
Na občerstvovačkách vidím hlavne čaj, ale nezastavujem, aj tak je pocitovo príjemné teplo … vlastne sa až prehrievam, zniesla by som kraťasy. 😀 Peťo Knížat sa mi pomaly vpredu stráca, aj cítim, že som o čosi spomalila. Fotka je od Vindexfoto z fejsbúčku. Čo chvíľa v týchto lesných miestach zbadám ceduľku cieľ 1000 m. Si vravím, pohodička, kilometrík len … uhm, jasné.
Keď začnem vychádzať nad súvislú hranicu lesa, už sa cítim ako pán a pocitovo už vari bude koniec. Strmák kvalitný za mnou a tu zrazu ceduľka 500 m. Ej, do ďábla!
V ušiach mi rezonuje Petríkova obľúbená veta po pretekoch, ale v cenzúrovanej verzii: “ ****, no je mne toto treba?“.
Zjavne hej, lebo si to koniec koncov užívam. V takom prostredí, no aby nie … 🙂
Odmeňujúce výhľady na Krivánsku časť Malej Fatry.
Petrík fotí dobiehajúcich tesne pred cieľom – vľavo Ján Ďurmek, celkový víťaz pretekov (40:12). Vpravo Peťo Habánek, organizátor Behu cez Vápeč – ktorý tiež podal výborný výkon (48:50).
So super časom dobiehajú aj Milan Kotrík (50:25) a opozdilec Rišo Zvolánek (50:51) aj s kvalitne zapnutým číslom. 😀
Kdesi za nimi vysmiaty Tomáš Beliansky s časom 53:03, ktorý si nesmierne užíva to, že Petrík dnes nezávodí a Šichtík nedorazil, a tak bol z našej tlupy prvý. 😀 Kúsok za ním dobieha aj Robo Zymberi s časom 54:26 – vyzerajúci ako kôpka nešťastia, asi sa mu nepodarilo vzlietnuť. 🙁
Vo svojich päťprsťáčikoch sťa blesk sviští vzduchom aj Jarko Jandúch (55:23) a Petrík cvakne aj už oddychujúceho Mirka Kovalíka, ktorý s časom 42:50 skončil 2. v kategórii a 4. celkovo. 🙂
Dobieha aj Peťo Knížat (1:01:16), ktorý mi stihol ešte nadeliť dvojminútku náskok a doplazievam aj ja s časom (1:03:06), celkom rada, že už je koniec. 😀 Po konzultácii s ostatnými bežcami sme sa pocitovo zhodli, že ceduľka s 1000 m bola aspoň dva kilometre od cieľa, ak nie viac. 😀
Na vrchole užívame atmošku, výhľady, slniečko, spoločnosť spotených tiel a vysmiatych tvárí. Vítam sa so škriatkom Petríkom, ktorý okolo lieta v mikulášskej čiapke, luna sandálkach a krikľavo-zelených rukávoch, vyzerajúc pritom ako Grinch. Robí nám fotku s Rišom Zvolánkom, Danom Vojtekom, Matúšom Orlovským a Martinom Kovaľom (ktorý mal dosť dobrý čas 45:26 a 13. miesto celkovo).
Dobieha aj Kika s časom 1:12:13. Stretávame aj Bobču Mazákovú s hafušou Bakom, ktorí prišli podporiť z MT strany. 🙂 Aj s dr. Tygrom, ktorý však ešte nedošiel a ja si hovorím, že či nie je zase kdesi v kríku v predklone zalomený, netušiac, že tak na seba uvaľujem kliatbu na polovičku zvyšného dňa. 😀
Bobča fotí Petríka a ten potom cvaká okolité panorámy.
Dobehli aj naši poslední druhovia z partičky – Peťka s Dušom (1:16:13), a pochvaľujú si spokojne podujatie. Tak som rada, lebo vzrastá nádej, že ma nebudú nenávidieť. 😀
Už sme úplne kompletní (samozrejme, okrem Tygra ešte stále :D), tak čo by sme sa so škriatkom neodfotili.
Pes Bačko vyvoláva silný rozruch medzi milovníkmi hebkých huňatých slintajúcich zvieratiek.
A už prichádza aj očakávaný veliteľ termoskového komanda, Tyger. Všetkých nás ponúka výborným horúcim čajom. Ďakujeme. 🙂 Pamätná foto pre Peťu s Dušom, Bobča fotí ako chlípeme čaju 🙂 …
Jarko, Tomáš a malé chlapča Robertík na vrchole – už len kýblik s hrabličkami do rúk a aj 5 korún do ohňa by som za neho dala. 😀
… pamätná foto aj pre všetky ženy … a Tygra. 😀
A frčíme pomaličky dolu na vyhodnotenie ako Liga neohrozených.
Na vyhodnotení pri chate pod zjazdovkou je to už v plnom prúde rozbehnuté, polovica kapustnice zožratá, pivo sa ozlomkrky čapuje. Tam hneď aj Petrík smeruje.
Na chvíľu zložil svoj škriatkovský šat a pózuje Jánovi Sopúchovi.
Bez prestrojenia sa ale cíti nesvoj, takže sa znovu ohákne.
My sme sa zgrupili na vyhriatom trávniku, posedávame, rečníme, vyhrievame sa. S Peťom Knížatom, Peťou a Dušanom vedieme plodnú debatu o tom, čo kto študuje a koľko akých písmeniek bude mať pred menom. Keďže mňa pri slove škola chytá mierna depresia, zároveň mám v sebe takmer až závratné jedno deci piva a na hlavu mi pleští (sponzorské) slnko, tak vhodím do pléna, že ja mám pred menom štyri písmenká a titul PANI. Potom vybuchnem do hurónskeho samosmiechu, čím dávam nenápadne najavo, že som akože práve bola vtipná a ľudia sa majú zasmiať. Chvíľu na to sa rozoberajú vzťahy, pohnútky a priority mladých dievčat vo veku cca 18 rokov – Dušo hovorí niečo v zmysle, že v tomto veku dievčencami ešte hýbu hormóny a myslia na iné veci. Ja nato zase trepnem storku zo života, že „napríklad na svadbu“. Zase sa samo-rozrehocem … ale keďže vtípky o manželstve mi už došli a zároveň mi okolo-letiaci škriatok Petrík zobral zvyšok piva (chvalabohu), stávam sa o pár minút znovu nudným človekom.
Pri toľkom sedení na slniečku mi akosi prestane chutiť dopĺňať tekutiny, až ma mozog rozbolí a začína mi byť divne, mierne nevoľnícky. To na margo toho Tygra v predklone. 😀
Kým si časť posádky spokojne pochlipkáva na kapustnici a mne vytroví aj posledná zmienka o pive, vyberám sa s mojím škvŕkajúcim Johanom na lov. Je fajn svoje brucho nejako noblesne nazvať, pretože teprf potom vie nabrať vzťah k jedlu na obrátkach. 🙂 Odnavigujem ho k zhromaždeniu banánov a pýtam si od tety všetky bodkované, ktoré nájdeme.
Bohužiaľ, odchádzam iba so skromnou zbierkou siedmych, ale pre menšiu svačinu po výkone mi to nateraz postačí. Tomáš Beliansky sa mi smeje, že on zje naraz iba dva. Nuž, ja mám natrénované banánožrútstvo a on zas lepšie behá do kopca. 😀
Všetci hodujeme, iba Robo si zrejme išiel nabrať kapustnice príliš neskoro, zostal preňho iba výškrabok z dna a teraz temným pohľadom blúdi, že komu by vynadal. 🙂
A prichádza vyhodnotenie behu, ochutnávkovo pár foto, lebo bolo veľa kategórii 🙂 – kategória ženy F – 1. miesto Margita Kirkpatrick (52:18) a 2. Anna Balošáková (55:15).
Hlavná ženská kategória E – 1. miesto Romana Pavliková (57:27) a 2. Evelína Franclová (57:47)
A hlavná mužská kategória A – 1. miesto Janko Ďurmek (40:12), 2. miesto Martin Jančuš (42:04) a 3. Štefan Štefina (43:01). Po vyhodnotení sa lúčime s dezertérskou časťou našej početnej tlupy a psychicky sa pripravujeme na druhý výšľap na Minčol smerom domov. 🙂 Tyger s Petríkom podporia svoje telesné schránky pred touto výzvou aj priľahlým voľne pohodeným ríbezľovým vínom, ktoré nenápadne okupovali poslednú polhodinku sledujúc, či sa objaví ribíz majteľ.
No ten sa neobjavil. Mňa, Roba a Bobču s Bačkom vyhnali napred, aby si mohli cestou hore sami užívať vlny ribízového blues a riešiť pri tom genézu všetkého možného. Decká idú najprv popri mne, ale keďže mi je stále mierne „do predklonu“ zle a vlečiem sa, tak ma nechajú na dohľad za sebou. Pijem vody čo to dá, aby som dobehla režim, aj keď mi nechutí.
Niekde v 3/4 kopca nás dobiehajú Tygroškriatky a ideme spolu. Nenápadne im naznačujem, aby kúsok za mnou zaostávali … aby som nemala pocit, že idem veľmi pomaly – („Môžte prosím kus za mnou zaostať, aby som nemala pocit, že idem až tak slížovo? 😀 „). Vyhovejú mi, zlatí. 😀
Ako vidím záblesky krásneho mäkkého svetla zlatej hodinky pred západom, tak ma zlopocitnosť prechádza a vychutnávam. Dodriapkame sa za Robom a Bobčou a kocháme sa okolím.
Sme tu práve včas na posledné slnečné minútky a ja mám zimomriavky po tele od úžasu. Západy slnka neomrzia. 🙂 Robo vraví, že západ slnka na horách ešte nevidel – sme ho odpanili teda. Petrík fotí panorámu …
… a potom aj nás, nech máme peknú pamiatku.
Dve pamiatky.
Slnko sa s nami rozlúčilo – dovidenia zase zajtra … 🙂
… vrcholu Minčola venujeme posledné pohľady a poberáme sa do sedla Prašivé. Od Tygra sa pritom dozvedáme, že Bobča je žena mnohých kvalít. O tom sa veru nepriem, do voza aj do koča by ste ju mohli naložiť a ešte lepšie by bežala popri. 🙂 Pokračujeme po žltej dolu na Jedľoviny, kde si dávame čo-kto po čaji či pivku.
Cesta je zaujímavo vtipná, keďže na skupinku 5 ľudí (z toho 2 opité telesá a 1 v sandálkach, čo je tiež diagnóza) + 1 hafuša máme iba dve čelovky, a to mi ešte Petrík ráno hundral, že načo ich chcem vlastne pribaliť. 😀 Prvú polhodinku sa ale dá ísť aj bez čeloviek a neskôr rýchlo zisťujeme, že pripitý Tyger nakoniec na genézu s koreňmi, lístím a skalkami svetlo nepotrebuje a ide si svoje aj potme. Na Jedľovinách sa lúčime, zima vďaka jasnej oblohe narastá a cestou po Záturčí mi stihne tak vyhladnúť, že frčím s Petríkom chôdzou 9 km/h za vidinou jedla (dala som si iba skromné 3 večere) a tepla … a postele po skvelom dni.
