Tatranská šelma Vertical 2015

Tatranská šelma Vertical 2015

V sobotu 1. augusta 2015 sme sa vybrali na Tatranskú šelmu Vertical – Beh na Slavkovský štít. Je to extrémny závod a doposiaľ najnáročnejší beh do vrchu na Slovensku a v strednej Európe s parametrami cez 7 km a 1400 m stúpania. Trasa začína v Starom Smokovci po modrej značke a od úpätia lesa až po samotný vrchol vedie panoramatický turistický chodník s nádhernými výhľadmi na okolité skalnaté štíty a doliny kde-tu ozdobené žiarivou vodou tatranských plies a pliesok. Za zvolenie takejto skvelej trasy a za výbornú organizáciu môžeme vďačiť Matúšovi Vnenčákovi a hlavnému sponzorovi preteku, DYNAFIT-u.

Aj minulý rok sme na toto podujatie s kamarátmi zavítali – no keďže sme behávali ešte len necelé 3 mesiace, ja som si netrúfla s vtedajším málom skúseností postaviť sa na štart. Z nás dvoch teda bežal len Petrík (v poradí 57. s časom 1:24:19) a ja som fotila pretekárov na trase. No hneď som si povedala, že najbližšie to už skúsim aj ja. 🙂 A tak nám po roku o pol šiestej ráno zvoní budík, v rýchlosti berieme prichystané veci z večera a sadáme do auta. Cestou naberáme kamarátov – Roba Zymberiho, nášho už skutočne legendami opradeného talizmana a Kiku Kotlebovú, pre ktorú toto bude jeden z prvých „veľkých závodných počinov“. 🙂

Valíme si to z Turca špeciálne na Robove želanie po novej diaľnici D1 – pekné výhľady na Malú Fatru. 🙂 Celou cestou kŕmim seba a šoférujúceho Petríka x-y kilami dyne, pričom Robo len závistlivo každých 5 minút komentuje, že tak dlho nikoho raňajkovať ešte nevidel. 😀 Zastavujeme na jednom z odpočúradiel s výhľadom na krásne pohorie Tatier a debatujeme o Vysokohorskom behu cez Klin a aj o dnešnej trase na Slavkáč – keď Kike a Robovi ukazujeme, ktorý grúň to vlastne je, Robo prekvapene zadre, že veď to predsa má byť len nejaká dvojkilometrová trasa, nie? Nuž, niekto si zase nepozrel propozície a mapu vopred … 😀 V Kikinom výraze tváre sa dá vyčítať, že na Robov fejsbučkový optimizmus v štýle „K: Čo si mám so sebou zobrať? Koľko vody? R: Nič ti netreba, je to pohodička.“ sa už nebude toľko spoliehať, hlavne keď sa nám schyľuje k Tatranskej Šelme Ultra. 😀

tatranská šelma vertical 2015 a naša partička
tatranská šelma vertical 2015

Z odpočívadla Važec je takýto pekný pohľad na skoro celé Vysoké Tatry.

Vysoké Tatry pred pretekom Tatranská šelma ultra

Prichádzame do Starého Smokovca a ideme na registračku, zvítavame sa s ďalšími kamarátmi – Robom Šarudym, Lukášom Šichtom a Peťom Knížatom. Štart bude o deviatej. O náročnosti preteku niečo vypovedajú aj turistické cedule, ktoré hlásia čas na vrchol Slavkáča okolo 5 hodín – pričom nám pretekárom je dopriaty limit 2 hodiny na zápis do výsledkovej listiny. 🙂 Zamakáme si trošíčku. Môj želaný odhad pre dnešok je 1:45:00 – snáď to dám. Slnko pečie takmer bez mráčku a tu dolu začína byť horúco, a tak tuším, že nie len výstup, ale aj zostup bude náročný, keď nám bude pleštiť do hláv. Po registračke sa ešte vraciame k autu, aby si tam všetci mohli odložiť veci a skupinovo hľadáme WéCko. Sandálkový Robo nám hovorí, že on už bol od rána 4x na potrebe v neďalekom luxusnom hoteli – asi sa nad ním zľutovali. S nádejou, že sa mu hotelieri poďakujú keď na piaty raz privedie rovno celú pestrofarebnú tlupu plnomechúrnikov, sa tam poberáme. Nevyhodili nás, yes! 😀

tatranská šelma vertical 2015

Prvé pohľady spod Slavkovského štítu pre Tatranksou šelmou ultra
Prvé pohľady spod Slavkovského štítu

 

Čakáme na registráciu , tatranskú šelmu vertical 2015, Foto: Ján Sopúch (http://scientific.rajce.idnes.cz/)
Čakáme na registráciu
Foto: Ján Sopúch (http://scientific.rajce.idnes.cz/)

Tatranská Šelma vertical 2015

O trištvrte na 9 je pri štarte výklad trate, Petrík sa rozbeháva hore-dolu, ja bežím akurát tak posledný raz na záchod, lebo veď dyňa. A vôbec, hádam nebudem niesť do takého grúňa zbytočnej váhy navyše. 😀 Želáme si šťastlivo, staviame sa každý na svoje miesta, chalani kdesi v prvších radách, ja s Kikou zhruba v strede – je nás cca 200 bežcov, a tak odhadnúť výhodné postavenie je ťažké (aby sme nemuseli na trase predbiehať milión ľudí a oni zase nás).

Foto: Ján Sopúch (http://scientific.rajce.idnes.cz/)
Foto: Ján Sopúch (http://scientific.rajce.idnes.cz/)

Vybiehame – Kiku s Peťom Knížatom nechávam niekde za sebou, Petríka pomerne rýchlo strácam z dohľadu vpredu, v záplave tiel sa treba kukať radšej pod nohy, nech o niekoho nezakopnem. Začiatočný chodník je našťastie dosť široký, aby sa dalo rozumne pomestiť, kým sa viac roztrúsime podľa svojho tempa. Ako cestou míňame turistov, všetci sa nám ochotne uhýbajú nabok – takisto po celej dĺžke trasy až k vrcholu, takže vďaka za to. 🙂 Ja sa asi prvé tri kilometre držím zhruba v rovnakej zostave 4 mužov podobného tempa, trasa je zatiaľ bežateľná, ale chodníček sa v tejto lesnej časti zužuje a ťažšie sa obieha, najmä niektorých kolegov s paličkami (človek pred vami je už meter ďalej a pritom jeho paličky máte ešte pod nohami, prípadne keď ho predbehnete, tak vám ešte nimi stihne omylom udrieť do nohy zozadu … ale umenie kľučkovať sa môže raz zísť :D). Jeden chlapík sa od nás odtrháva a keďže ani mne to takto už nevyhovuje, idem s ním. Priedbiehame celkom veľa bežcov a bežkýň – na niektorých z nich už podľa hlučného sípavého dychu poznať, že prestrelili a spomaľujú.

Foto: organizátorský tím- Tatranská šelma vertical 2015
Foto: organizátorský tím

Ako sa dostávame na úroveň kosodreviny a začína „kamenné schodisko“, bežať sa už súvisle veľmi nedá a prechádzam do rýchlej chôdze – tu sa znovu miešajú karty v zostave, lebo sa mení typ záťaže. Kolegu spolubežca nechávam za sebou. A chytám sa dvojice chlapíkov predo mnou. Hoci bez slov, ale zdá sa mi, že sa takto na čele v trojici pekne vzájomne hecujeme do tempa. Občerstvovačku na Slavkovskej vyhliadke sme už prešli, mám vodu, tak som nezastavila. Pred sebou vidím „vrchol“ a škriabem si to rukami-nohami-zubami po tatranskej žule smerom k nemu. Keď naň prídem, vôbec ma neprekvapí, že ešte nie je koniec – zrazu sa otvorí výhľad na nekonečnú cestičku k Slavkáču, ktorý si majestátne hovie asi 3 kilometre odo mňa a medzi nami sú ešte ďalšie dva pseudo-vrcholy. 🙂 Našťastie som o tom vopred vedela, ale kľudne by tu niekto mohol zostať v šoku. Výhľady však začínajú byť neskutočné, nádhera všade navôkol a brutálne dobrá viditeľnosť. Aaa, mierne zakopávam – Katarínka pod nohy čum. Rozkaz, šéfe – obzeračky si nechám do cieľa.

S rastúcou nadmorskou výškou sa normalizuje teplota a pofukuje príjemný vánok, ale predsa len slunco peče a kdo se vleče, ten mu neuteče – líčiská mi horia červeňou pri tej makačke. 🙂 Ale užívam si to, veď neleziem cez dobre-že-nie-metrové schody každý deň a aspoň budú mať moje stehná na čo spomínať. Po vrcholkoch veľkých skál sa ide parádne, horšie je to sem-tam s nejakým zákerným menším kameňom, ktorý sa tvári pevne a pritom sa celý so mnou bohapusto posunie, keď naň doskočím. Neslýchaná drzosť. Zo dva-traja bežci kamzíci nás priebežne popredbiehajú, ale inak si vlastne až do cieľa držím rovnomerné tempo a parťákov. Kdesi sto či dvesto metrov pred vrcholom sa objaví Petrík, povzbudí a ide so mnou.

Foto: organizátorský tím/ tatranská šelma vertikal 2015, Katka počas zbehu
Foto: organizátorský tím

Posledných asi 50 metrov je trasa vyznačená páskou a stáča sa prudšie doľava, vidím dav povzbudzujúcich ľudí. Do cieľa som si v tej rýchlosti vybrala celkom vhodnú cestičku, takže sa mi tento posledný úsek dal aj bežať – dalo sa to cez tie skaliská zvoliť aj nešťastne a ísť takmer „po štyroch“. Od organizátorov dostávam fľašku s vodou, vyškieram sa spokojne na vrchole, podarilo sa mi to dať s časom 1:41:40 – takže som si ešte aj polepšila od môjho prvotného odhadu, super. 🙂 Zvítavam sa s Petríkom, Lukášom a oboma Róbertíkmi (Robo Z. skončil len cca 2 minúty predo mnou – no veď dočkaj času ako husa klasu, ťa raz vari dobehnem 🙂 ). Pár minút na to prichádza aj Peťo Knížat a oddychujeme všetci pospolu, debatujeme a panuje veľmi príjemná endorfíniková atmosféra. Trošku sa aj pofotíme, kocháme sa magnificentnými výhľadmi na okolité štíty.

Tatranská šelma Vertical 2015, Fatranci v akcii
Tatranská šelma Vertical 2015, Fatranci v akcii

Začína nám byť upotencom chladno, aj keď sme sa priobliekli – vo výške 2452 m.n.m už nie je 30 stupňov ani v sparné letné dni. 😀 Kika dlhšie neprichádza, tak jej Petrík ide naproti a nakoniec aj my, aby sme sa rozhýbali. A už si to šinie vysmiata a spokojná s krásnym časom cca 2:16h – má byť na čo pyšná, pri prvom a zároveň najťažšom behu do vrchu + v takom teple. 🙂

Kika na trati Foto: organizátorský tím na Tatranská šelma Vertical
Kika na trati
Foto: organizátorský tím

Pretek z pohľadu Petríka

Foto: Ján Sopúch (http://scientific.rajce.idnes.cz/)
Foto: Ján Sopúch (http://scientific.rajce.idnes.cz/)
Robo Š. na trati Foto: Radek Leszczynski (bezvabeh.cz), Tatranská šelma Vertical 2015
Robo Š. na trati
Foto: Radek Leszczynski (bezvabeh.cz)

Štartujem asi z tretieho radu – konečne som to raz dobre odhadol a nemusím po prvých 500 metroch obiehať kopu bežcov. Chvíľu sa držím s Robom Šarudym, ten ale vo svojích sandáloch Luna akoby letel nad terénom, tak ho nechávam ísť dopredu. V stúpajúcom lesnatom úseku nad Hrebienkom si viac-menej držím pozíciu. Na rovnejších úsekoch síce predbieham ja, ale v miernych stúpaniach zase strácam. Je tu presne ten sklon trasy, ktorý nemám rád – nikdy sa neviem rozhodnúť medzi behom (ktorý je už zbytočne energeticky náročný) a rýchlou chôdzou (ktorá je zase pomalšia).

Nad hornou hranicou lesa, Tatranská šelma Vertical 2015 Foto: organizátorský tím
Nad hornou hranicou lesa
Foto: organizátorský tím

Na občerstvovačke, ktorá je na vyhliadke nad Hrebienkom, sa odkrývajú prvé pohľady smerom na Lomničák. Nezastavujem sa, lebo vodu mám aj so sebou a získavam niekoľko miest. Povrch prechádza na typické tatranské chodníky vykladané veľkými kusmi žuly, treba poriadne pozerať, kam položiť nohy. Na dychu začínam cítiť redší vzduch. Snažím sa dobehnúť bežcov predo mnou, ale nejako to nejde. Zrazu sa spoza mňa ktosi vynorí, predbehne ma a hovorí: „Poď, poď…“. Lukáš Šichta – s ktorým mávame podobné tempo aj výsledky. Hovorím: „Ty p**a malá!“ a pridávam. Odrazu zisťujem, že doteraz som nešiel nejak naplno a vďaka Lukášovi preraďujem na vyšší stupeň. Lukáš je riadny bujak – večer pred pretekom absolvoval Žilinský večerný beh, spal asi hodinu a po Slavkáči išiel ešte bežať na ďalšie preteky. A na druhý deň ferratu na Martinské hole, ale to už nestojí ani za zmienku. 😀

Pod Slavkovským nosom, Lukáš ešte za mnou Foto: Pavol Orolin
Pod Slavkovským nosom, Lukáš ešte za mnou
Foto: Pavol Orolin
Lukáš na trati Foto: Radek Leszczynski (bezvabeh.cz)
Lukáš na trati
Foto: Radek Leszczynski (bezvabeh.cz)

Kdesi nad Slavkovským nosom zbadáme v diaľke dokonca aj Roba Šarudyho, čo nás ešte viac povzbudí. Nakoniec Lukášovi o pár metrov ubieham, Roba míňam niekde pod záverečným strmým stupákom. Tento úsek je pokrytý kamennou suťou a je dosť šmykľavý. Tu stretávam naproti idúceho víťaza – Joža Hlavča. Začínam nadobúdať pocit, že tento rok je na každom preteku do vrchu prvá vracajúca sa osoba práve on. 😀 No čo, je vo forme. Po šmykľavom úseku ešte krátka rovinka, kde sa už ale nedá veľmi predbiehať – človek je rád, že trafí nohami na kamene a nie do dier. Nakoniec dobiehame 4 naraz v zástupe so sekundovými odstupmi. Tento rok sa mi podarilo obsadiť 18. miesto v kategórii (21. celkovo) s časom 1:18:45 a zlepšiť svoj minuloročný výkon o 5 a pol minúty.

Dobieham do cieľa ... Foto: organizátorský tím
Dobieham do cieľa …
Foto: organizátorský tím
S Lukášom tesne po dobehnutí
S Lukášom tesne po dobehnutí

Chvíľu za mnou dobieha aj Lukáš a Robo Š., kocháme sa výhľadmi. Vyrážam naproti Katke, cestou povzbudím Roba Z. S Katkou ešte raz vybieham suťovitý úsek. Hore si všetci vymieňame dojmy a fotíme sa. Potom si uvedomíme, že ešte nám chýba Kika. Mne už je hore celkom chladno, preto idem naproti ešte aj jej. Šmykľavý úsek po tretí krát. 🙂 Nakoniec sme teda hore všetci.

A sme hore všetci Foto: Pavol Orolin
A sme hore všetci
Foto: Pavol Orolin
Robo Z. na trati Foto: Radek Leszczynski (bezvabeh.cz)
Robo Z. na trati
Foto: Radek Leszczynski (bezvabeh.cz)
 Peťo na trati Foto: Radek Leszczynski (bezvabeh.cz)
Peťo na trati
Foto: Radek Leszczynski (bezvabeh.cz)
Foto: Pavol Orolin
Foto: Pavol Orolin

Panoramatické zábery z vrcholu

140
141
142

A vdaka skvelej viditeľnosti sa nám naskytli takéto pohľady na Tatry

150
160
170
180

A ide sa dolu …

Tak ešte chvíľku pobudneme, fotíme vrcholovky v našej plnej silnej zostave a poberáme sa pomaličky dolu, vyžierajúc sušené hrozienka. Teda ako kto, Petrík so sandálkovým Robom letia a miznú v diali pod nami. 🙂 Ja s Robom Zymbabwem, Kikou, Peťom a Lukášom si to vychutnávame s výhľadmi a ľahkou konverzáciou. Sem-tam krátka prestávočka, lebo Kike sa mierne točila hlava z tej nádhery okolo, ale vo výsledku svižné tempo. Svižné tak veľmi, že Zymbabwík to vzdal a ušiel nám … 😀 nadol nám to trvalo 2,5 hodiny – a to sme aj miestami pobehli. 😀 Takýmto štýlom asi raz pochopím ako je možné, že najlepší chalaniskovia vybehnú nahor na našu Kľačiansku Maguru za dákych 23 minút, pričom ja súvislým behom (cítiac sa pompézne) to len nadol dávam cez 30. 😀 Fňuk.

Prichádzame do Smokovca a stretávame Kikinu maminu, ktorá jej doniesla blahodárne ovocie a jablkový džús – hneď sme ho od peku a smädu hulvátsky vydrúľali. Vyprahnutí sa šinieme ku autu – Petrík so Sandálkami si hovejú v tieni stromov a rečnia … a majú vodu! Pijem liter, zajedám čerstvým hroznom. Ideme na vyhlásenie výsledkov, ktoré je pár km odtiaľ v hoteli v Novej Lesnej. Ľudkovci si dávajú obed, ktorý bol v cene pretekov, ja s Petríkom rozdávame naše obedové lístky – hoci sme hrozné osobnosti a je s nami strašná nuda (aj Robo Z. to potvrdil, takže je to pravda), výhodou chodenia s Janurkami na preteky je, že sa aspoň zdarma nažeriete ďalšími porciami výberových jedál typu guľáš/rezeň, takže neváhajte. 😀 Po obede sedíme v hotelovej záhrade a čakáme na výsledky, s Petríkom tlačíme trsy banánov. Po vyhlásení sa lúčime s Peťom a poberáme domov, Roba Š. vyhadzujeme na stanici v Poprade, lebo si nezaslúži ísť s nami až do Martina … či vlastne, lebo nemáme takú kapacitu v aute. 😀 A s Kikou a Zymbym sa ešte cestou zastavujeme v Čutkovskej doline v Ružomberku a šup ho tam do ľadového potôčka, lebo je prosto hic na skapanie. A to by tak snáď mohlo byť pre tentokrát aj všetko. 🙂 Veľmo radi prídeme aj nabudúce!

190
200
220

Logo Katka@janurky.sk

1758 Celkovo prečítané 1 Dnes prečítané

Komantáre

komentárov