Outdoor recenzia: samonafukovacia karimatka Open air

Už dlho pred začiatkom nášho Projektu Širák sme sem-tam chodili prespať niekam vonku, prípadne sme časť nocí počas letných dovoleniek v Slovinsku a Chorvátsku strávili v stane. Spočiatku sme používali najobyčajnejšie karimatky „od číňana za euro deväťdesiat deväť“, ktoré sa síce hneď dotrhajú, ale aspoň neizolujú od zeme. 😀 Samozrejme, následkom ich používania vznikla snaha zaobstarať si niečo kvalitnejšie. V tom čase sme sa ešte nejako výraznejšie neorientovali v outdoorovom vybavení a voľba samonafukovacích karimatiek Open air bola viac-menej vecou náhody. Jednoducho nám prišli pod ruku v jednej predajni nábytku. 🙂 Výber to však nebol práve najšťastnejší – prečo, to sa dozviete v nasledovných riadkoch.

Open air samonafukovacia karimatka 3 cm

Od samotného výrobcu sa o nej nedozvieme príliš veľa: „Kompaktný samonafukovací matrac pre kemperov či prieskumníkov cestujúcich naľahko, pre deti na spánok a víkendové chvíľky oddychu.“ (Ehm, zaujímavý popis … a to je ten v angličtine, slovenský je ešte divnejší :D) [web výrobcu]. Vhodná na jar, leto a jeseň. Hrúbka 3 cm.

Funkcia samonafukovacích karimatiek

Tento odstavec kľudne preskočte, ak s tým už máte skúsenosti. Princíp takýchto karimatiek spočíva v ich konštrukcii – mäkký penový materiál s hrúbkami bežne 2 – 10 cm je potiahnutý nepriedušným odolným poťahom. V jednom mieste poťahu je umiestnený uzatvárateľný ventil – po jeho otvorení sa vnútorný penový materiál svojou pružnosťou začne rozpínať a naťahovať do vnútra vzduch. Karimatka sa vystrie a nafúkne do hrúbky. Potom sa ventil zatvorí a vzduch sa zadrží vo vnútri, prípadne sa ešte trochu môže dofúkať ústami. Pri balení sa ventil opäť otvorí a celá karimatka sa silou roluje – to z nej vyfúkne vzduch a opäť skomprimuje vnútorný penový materiál. Po správnom zbalení má ako celok minimálny objem oproti nafúknutému stavu.

Možno si poviete, prečo tam teda vôbec je tá pena vo vnútri, keď sa to aj tak fúka vzduchom. Nuž preto, lebo práve vďaka nej je možné dosiahnuť pekný rovný tvar, rovnomerne hrubý. A ešte sa to aj samo nafúkne. 😀

Prvotný dojem

Pri poctivom vyfúknutí je veľkosť testovaného modelu porovnateľná s najobyčajnejšími karimatkami. Čo už je menej porovnateľné, je hmotnosť. Výrobca ju na stránke neuvádza, ale na obale bolo písané tuším 980 g – celkom dosť. Samozrejme sme ich hneď nafúkali – hrúbka 3 cm je už ozaj luxus. Sama o sebe sa karimatka nenafúka na nejaký veľký tlak, ale stačí pridať dva – tri objemy pľúc a je dosť tvrdá. V takomto stave je veľmi pohodlná, výborne izoluje od zeme, bedrový kĺb a rameno sa do nej nezaborí ani pri ležaní na boku. Na spätné zbalenie je však potrebná dosť veľká sila a trochu skúseností – keď ju balí Katka, tak karimatku jednoducho nevládze dostatočne stláčať a je potom tak o 30 percent väčšia, ako keď ju balím ja.

Používanie

S veľkosťou a objemom sme nemali nejaký zásadný problém – na naše batohy Deuter sa dajú tieto karimatky jednoducho a prakticky upnúť do bočných popruhov. Počiatočné nadšenie z pohodlnosti však rýchlo opadlo – už po niekoľkých prespaniach vonku sa objavili prvé dierky (alebo trhlinky či netesnosti?). :-S Ich veľkosť je však taká, že je nemožné ich nájsť ani ponorením do vody – t. j. nedajú sa ani zalepiť (súprava na opravy je priložená v každom balení). Takže večer si hoviete na fajnom, pevnom 3 cm matraci, ale do rána ste vyfučaní – miestami tak centimeter od zeme. Síce to stále trochu hreje a nepustí vlhkosť od spodku, ale aj tak nič moc. Ďalšou nevýhodou takéhoto stavu je aj to, že karimatky stále robia to, čo majú v názve – samy sa nafukujú. To znamená, aj keď sú zbalené – ráno sú pekne zrolované a po celodennej túre máte na batohu nafúknutý riadny mech.

Možno keby sa využívali stále len v stane či na piesku, vydržali by dlhšie. Ale kdesi v lese či na lúke jednoducho nemáte šancu podklad vyčistiť tak, aby na ňom neostali ozaj žiadne konáriky, ihličie či ostré kamienky – takže tie mikroskopické trhlinky sú takmer isté.

Ďalšou nevýhodou tohto konkrétneho modelu je to, že povrch je pomerne hladký – a tým pádom je malý súčiniteľ šmykového trenia medzi spacákom a karimatkou – jednoducho sa z nej kĺžete dole. Sem-tam sa v noci treba na ňu vracať, hlavne v menej rovnom teréne. 😀

Takže vo výsledku sme tieto karimatky poriadne využili odhadom tak 20-krát a momentálne sú v polo-použiteľnom stave, keď si ich buď v noci dva-tri krát prifúkneme alebo sme do rána na zemi. Preto sme si pred začiatkom projektu Širák zaobstarali karimatky nové – skúsenosti s nimi pribudnú v dohľadnej dobe. Mne osobne sa po skúsenostiach s Open air celkom znechutili samonafukovacie karimatky, preto sme prešli ku klasike (aj keď nadupanej 🙂 ). Podotýkam ale, že nemáme skúsenosti so samonafukovacími modelmi zvučnejších značiek – snáď Tyger čosi v dohľadnej dobe zrecenzuje. 🙂

Celkový verdikt