Koruna Oravy ako súčasť astrálnej avantúry
Koruna Oravy
Parametre 75km a prevýšenie 5500+, projekt ako stvorený pre 4,5 člennú skupinu s obsadením Deniska Paulechová, Kubo Kubačka, Julo Lamoš, Ja a pol člena Lukáš Kalanka. Tu polku ešte vysvetlím.
Koruna Oravy a jej začiatok
Vstávam o druhej ráno. Prejedám sa bábovky do prasknutia a utekám na vlak. Vo vlaku o tretej ráno mi volá nejaké cudzie číslo. Čakám, že to bude niekto z parťákov. No predstavuje sa mi ako Lukáš Kalanka. Neverím vlastným ušiam. Ešte si to prajem zopakovať, ale je to tak. Pýta sa ma, že kedy ideme na Korunu. Vravím mu, že už idem vlakom. Nadávky. Následne o tretej v noci obvoláva všetkých známych. Každý ho asi posiela do čerta. Nakoniec už prídem aj do Kráľovian. Zvítavam sa z Dendou a Kubom. Inak vidíme sa prvýkrát na živo :). Pýtam sa ich, či môžeme počkať ešte na Kaliho, a keď sa dozvedám, že hej utekám von za Julom, ktorý práve prišiel autom a dohadujeme či ide pre neho naspäť. Julo sa nad ním zľutoval a išiel po neho. My zatiaľ hodinu trčíme v príjemnej spoločnosti s opitými osadníkmi stanice, ktorý si tam dosť hlasne poprdkávali a ešte na to aj slastne vždy zamrmlali v spánku 😀 ..nakoniec dobehne Kali.. v obleku. Pozeráme na neho, že to čo je za
Kali sa rýchlo prezlieka, hodi oblek do ferrino ruksaku a ideme. Kali mal aj čo to vypité, tak keď sme prechádzali hlavným železničným ťahom po moste cez Oravu som sa aj o neho bal aby nepadol rovno do rieky 😀 ..za mostom sa hneď odbočuje vľavo do kriakov a hneď sa strácame. Ale iba asi 50 metrov. Vraciame sa ale nohy to už trošku pocítili. Okrem samozrejme Julových goráčových. Myslím samozrejme topánky nie nohy. Vychádzame na starý chodník na Šípy značený srdiečkami. Kali mal všelijake poznámky na všetko, ale mrzí ma, že si na nič nespomínam. Dobre, že sme sa od smiechu tam neváľali po zemi. Inak, minimálne sme prišli na to, že uniesť nevestu alebo aj ženícha na Korunu Oravy môže byť celkom zaujímavé 🙂 ..takto podgurážený prichádzame v dosť slušnom tempe na Šíp. Kali chytro nahadzuje oblek.
Ešte ja pofotím, zachvíľu vychádzajúce slnko, dokým sa Kali opäť prezlečie do pracovného. Inak mal oblek z Ozety 😀
Valíme dole. Cestou sa strhla prudka hádka medzi mnou a Julom, či ideme cez lúky alebo cez Hrdoša a následne 6-7km asfaltu. Samozrejme, že som vyhral. Ale nie, nebol to až taký boj medzi nami. Lúky sú fajn. Ale keď sa ide začiatkom augusta a cez noc. Krásne odtiaľ vidno perzeidy. Na Hrdošovej skale som nikdy nebol a na lúkach by bolo podľa nášho názoru ráno vody ako v bazéne. V Žaškovskom sedle zmizli ovce. Normálne mi chýbal ten besný štekot psov, a strach že prídem o gate ak sa nepoponáhľam. Hneď za sedlom sa nám naskytá krásny výhľad na .
Medzi sedlami nad Žaškovom a pod Ostrým je to dosť mokre. Jediný suchý je Julo s goráčom. Po chvíľke nad sedlom pod Ostrým sa ocitáme na Hrdošovej skale. S krásnym výhľadom naspäť na Šíp, ale taktiež Malú Fatru a na Stoh, ktorý nás ešte čakal ako posledný vrchol.
Ďalší zbeh až kdesi po lúku, ďalšia čerstvá vodička do topánok. No a teraz kde? Vyberáme si jednu z vyberaných zvážnic a pokračujeme dole ďálej. Vybiehame opäť na lúku, spájame sa so značkou a po zvážnici až dole do Komjatnej. Dostávame sa na úroveň inverzie.
V Komjatnej svadobčanovi dochádza palivo. Začína hybernovať. Predsa len 7km asfaltu po svadbe asi nie je prechádzka ružovou záhradou. Mňa zaráža sklon terénu. Myslel som si, že pôjdeme dole kopcom ale ten potok tiekol kdesi opačne. Kde odteká potok z Komjatnej??? Ale tak zase v zime deti môžu mať 4 kilometrovu zjazdovku pre sánky na ceste. Dole nasadnú na bus, vyvezú sa na horný koniec dediny a tak 5x a majú krásny deď za sebou. Len neviem, či tam bude aj potom ten autobusár. Nad Studničnou ešte pozor na kravy. Zvyknú tade prechádzať cez cestu. Ten kto nepozerá pod nohy môže dostať šmyk na čomsi hnedom. Všetci sa už nevieme dočkať Valaskej Dubovej a Jánošíkovej krčmy. No samozrejme musela byť ešte zavretá. To nebola príjemná vyhliadka. No nič doplníme vodu, Kali trochu pospí na stole. No následne sa rozchádzame. Kali ide na stop do Ružomberku a my ďalej na Choč. Najväčšia sranda bola v tom, že Kaliho kľúče od domu boli v Julovom aute v Kráľovanoch. Kali musel zájsť do Ružomberka, odtiaľ do Kráľovian, Julo mu dal kľúče od auta, a potom isť do Vrútok a až potom domov. No a potom sme zistil, že ak Kali v noci nevstane a nepríde nám naproti, zase Julo zostane na stanici v Kráľovanoch 😀
Cesta na Choč ubehla rýchlo. O chvíľu sme už aj stáli na vrchole. Hore fotíme gýčové bezoblačné fotky, dáme vrcholovku č.2 a utekáme dolu.
Po ceste dole sa rozplývam nad behom do Choča. Každý kúsok trate sa mi vrýval pod kožu a predstavoval som si aké to tam je. Hlavne tie najstrmšie úseky. Vo Vyšnom Kubíne chceme znovu kofolu, ale opäť nám nebolo dopriate. Všade otvárajú krčmy až poobede. Chlapíka z dediny sa pýtame ako sa dostaneme medzi Tupú a Ostrú skalu. Aj nám čosi povedal, ale aj tak si myslím, že sme šli s horolezcom Kubom jeho cestou. Tá jeho cesta nás zaviedla na opačnú stranu Tupej skaly. Ale tak nedbám. Aspoň som si popozeral lezecké sektory. Ako mi Julo vysvetlil. Sektor pri lezení je to isté ako u náš bežcov segment 😀
Takže prechádzame cez Tupú skalu, odkiaľ sú nádherné výhľady na všetky možné smery. Na Choč, Kubínsku hoľu, Rozsutec i Stoh.
Zchádzame do Dolného Kubína už až s fatamorgánami s kofolou, pizzou, či cestovinami. 
Po ceste nám poradili reštauráciu Oáza. Samozrejme, že sme prišli úplne inde. Nakoniec sme boli v Kolibe pri rieke Orava. Ale stálo to za to. Ku polievočke podľa vlastného výberu nám priniesli predjedlo Chleba s masťou, škvarkami a cibuľou. Cítil som sa ako na najluxusnejšej pretekovej občerstvovačke. Najedli sme sa tak, že sa až ťažko stávalo 😀 . V Kubíne sme si okrem iného urobili hanbu na 5 rokov. A o keď sme sa učili piť vodu z fontány. Štastní z vody ako malé deti. .
No teraz by som mohol spomenúť svoju krízičku. Ono to prišlo už vlastne po Šípe. Ono priznávam, že tí ktorí vraveli, že do týždňa sa po Projekte Maguris nedám do hromady, mali pravdu. Možno som si nepomohol ani tým, že predtým deň sme boli behať na Klín. Stehna som cítil už po zbehu zo Šípu. No a teraz po tom obede to bolo opäť dosť šialene. Vybehnúť na lúky nad Dolným Kubínom až po spodok Kubínskej holi dalo mi riadne zabrať. Začalo ma všetko hnevať. Aj to, že Julo musí isť na záchod, či ďalší dvaja museli ísť do chaty do bufetu. Proste som chcel iba ísť a nič nevnímať. Ale keďže všetci znovu stáli, tak som šiel za nimi naspäť do tej chaty. Bolo mi fakt biedne. Vravím si, že musím doplniť kofeín a cukry. Dávam si 3 deci Coca Coly za 1,2€. Možno aj kvôli tej cene sa mi zrazu tak polepšilo. Ako sme sa odtiaľ pohli, bol som ako znovuzrodený. Kubínsku hoľu som priam vybehol. Posledné metre som už šiel na skoro 20 výškových metrov za minútu. Fotíme ešte gýčové výhľady aj na Kubínke.
A následne vrcholovku č.3 na Minčole na korune Oravy
Romantika na korune Oravy
Inak vedeli ste o tom, že na vrchole stavajú vesmírnu stanicu? 😀 ..po ceste dole nás stihol západ slnka. Najprv to vyzeralo, že nič neuvidíme, lebo sme boli v lese a videli sme iba preblysujúce krvavo červené oblaky a lúče. Ale nakoniec presne pred odchodom slnka sa nám ako na dlani otvorila malá lučka. Tak sme porobili aj zopár romantických fotiek 🙂
No a potom dlho, dlho do Zázrivej. Do dediny sme sa dostali presne o ôsmej. Pýtame sa, že dokedy môže byť otvorený Jánošíkov dvor v Petrovej. Nik nevie, ale posielajú nás do miestneho penziónu, ktorý je neďaleko povyše Jednoty. Tam, ale zatvárali o ôsmej. Nakoniec asi sme vyzerali hrozne biedne nám ale otvorili a úžasne kuchárky nám ešte zohriali vývar a aj napiť nám dali. Možno bez nich by sme už neboli medzi živými 😀 ..takže sme im tam nakoniec po zavretí ešte poriadne nasmradili a pobrali sa ďálej. Teta od baru sa o nás aj celkom bála, že ideme do noci do lesa. Že normálny turisti, čo ku nim chodia, z jednej strany prídu, potom sa vyspia a až potom pokračujú ďálej. No nič, ubezpečili sme ju, že medvede sú fajn a išli sme na to. Na Jánošíkovom dvere sme ani nie za polhoďku. Samozrejme tam bolo zatvorené. Dobre že sme sa nakoniec najedli v Zázrivej. Vychádzame na sedlo nad Bielou a ideme do toho krpálu do sedla Zákres. Krízičku teraz dostala Deniska. Postojíme. Popýtame sa, že či to zvládne, že či to neukončíme, ale Deniska je bojovníčka. Skúsime zopár sypačiek, energetických vymoženosti, možno nejakých kofeiníkov a ide sa ďálej. Inak tu už vyhnali mňa do predu robiť tempára. Ja čo vždy uzatváram skupinu. Ako sme stúpali do výšky začalo sa rozfúkavať. Začali sme sa obliekať. No poviem to tak asi sme nahádzali na seba všetko čo sme mali. Ešte čo sme šli hore až na Rozsutec tak sa to dalo zniesť, lebo fúkalo od juho-východu. Julovi hneď ako sme zašli za sedlom nad Bielou do lesa skapala čelovka. Tak skúšal Killianové tréningy po tme po lese a učil sa jemne došlapovať 😀 Vrcholovka na Rozsutci bola asi tak, že sme sa všetci počkali za skalou. Vytiahli foťák, rýchlo pribehli ku rozkokošníkovi, cvakli a utekali dole. Čiže vrchol č.4
Z Rozsutca, aspon ja, som šiel asi rýchlejšie ako Killian s Matterhornu, taká mi bola zima dokým sme nedošli opäť do lesa. Nechápem ako to odskákal Julo s trošku svietiacou čelovkou. V medziholí dávame krátku prestávku. Podopĺňame cukry a ideme hore na posledný náš vrchol. Stoh nesklamal. Na začiatku blatko, neskôr po skončení lesa víchrica. Ja ako tempár som si nahodil ale celkom dobré tempo, lebo mi nebola ani zima a ani som sa nepotil. A celkom aj ostatní stíhali. Zo minútku sme hore s Julom počkali parťákov, rýchlo dali vrcholovku č.5 a valili sme dolu.
No a ako to má byť, teraz prišla čerešnička na torte. Zjazd zo Stohu po zelenej o druhej v noci je celkom mokrý a strmý. Po tej tráve a ledva viditeľnom chodníku sme šli ako po ľade. No ak som nebol aspon 5x na zemi tak ani raz. A Julo bez čelovky 😀 Dobre strmý úsek máme za sebou. O chvíľu prichádzajú za nami aj Kubo s Dendou. Ževraj počuli nejaké čudné zvuky. Zachvíľku ich počujeme aj my. Zhodujeme sa na tom, že už začína ruja. Čiže jelene. No, nasledujúci úsek tu vyzerá asi tak, že človek ide pomedzi stromy tak husté, že sa prediera vetvičkami alebo kríčkami, ktoré striedajú maličké lúčky. No ja som videl tie medvede asi všade ak nie ešte viac. Taký hluk aký sme robili vtedy v národnom parku o tretej som nerobil asi nikdy a nikde. Sme tam vytlieskávali a vypiskovali stále. Ešte teraz mám z toho husiu kožu. A to mňa moji parťáci nasadili ako prvého. Ževraj mám GPS hodinky a mám navigovať v tej húštine, kde poriadne ani chodník nebol. Chvíľku sme ešte postúpali na Žobráka, kde zase trošku krízička na nás prišla. Ale tak nasypali sme do seba už asi všetko čo sme mali. Povylievali všetku prebytočnú vodu, aby nás neťažila a zvládli sme aj týchto posledných 100 výškových metrov. Ešte jedno prudké klesanie húštinou a sme na zvážnici. Človek ak chcel mať pokoj v duši tak sa nesmel pozrieť mimo cestu lebo všade na okolo na nás pozerali samé oči. Proste všade samé medvede 😀 Takto vypiskujúc a tlieskajúc sme sa dostali už skoro až ku stanici, už sme konečne počuli aj hlásenie vlakov na stanici. Nakoniec ešte jeden tobogán ..cesta rozbitá ťažbou tak že, buď človek prebehoval z jednej strany na druhu, alebo išiel spodkom kde bolo asi 20cm štrku a lístia, alebo išiel krajom, kde ale riskoval že každú chvíľu skončí na zemi a nakoniec aj tak vo vnútri tobogánu. Potom už iba lúčka nad Kraľovanmi, podchod a sme na stanici. Zvládli sme korunu Oravy za 24:45 h 🙂
A Julo si toto našiel za stieračom auta 🙂
No čo viac dodať. Keď sa zíde kvalitná super partia, tak sa dá zažiť asi ozaj všetko. Bez Vás parťáci by nič nebolo. Som rád, že sme to spolu dali a zažili kopec zážitkov. Určite každému odporúčam vyskúšať si to. Lebo viete, čím dlhšie ste na horách a na nohách, tým viacej zážitkov zažijete :).
s pozdravom,
Luky Šichta 🙂
