Fatra Ru(m)n 2014 – Očami a nohami Janurkovcov :)
Toto je príbeh z našeho lokálneho eventu vo Veľkej Fatre, očami mladých veselých ľudí z našej komunitky :). Pasáže o strave som cielene nechal, aby ste si mohli spraviť porovnanie keď napíšem výstup ja. Títo dvaja išlo stravou pripravení ako čisté ľalie :). Užívajte dobre, tyger 🙂
Čo to je ten FatraRun?
FatraRun je horský beh vo Veľkej Fatre, organizovaný pod záštitou FatraAdventures (http://fatraadventures.blogspot.sk/ ). Pretek sa konal v sobotu 08. 11. 2014 a my (Katka a Petrík) sme sa ho zúčastnili prvý krát. Trasa behu vedie zo sedla Malý šturec – Kráľová studňa hotel – Krížna – Ostredok – Koniarky – Chyžky – traverz popod Ploskú – Chata pod Borišovom v celkovej dĺžke 24,2 km a 1135 m prevýšenia. Tento rok sa zúčastnilo celkovo 48 bežcov, z toho 40 mužov a 8 žien.
Čo tomuto behu u nás predchádzalo?
Najprv sme boli s Petríkom na pochybách, či vôbec túto super akciu časovo a logisticky stihneme, pretože momentálne bývame 1,5 hodiny autom od Martina (rodičovský dom v MT = naša východzia operačná základňa pre všetky výlety od Fatier až po Tatry 🙂 ) a predsalen – dostať sa nejako ráno na Šturec, odbehnúť si pol Veľkej Fatry, oddýchnuť si chvíľu na chate a dostať sa v rozumnom čase dlhou Necpalskou dolinou naspäť do Martina po veci a psov a precestovať ešte ďalšiu 1,5 hodinu, aby sme stihli nakŕmiť hladnú mačku, sliepky, prepeličky a hlavne podojiť kozy. 🙂 Celkom fuška a únava večer zaručená. Ale podarilo sa nám to nejako na otočku zmanažovať, za čo som veľmi rada. 🙂
Ako to v deň FatraRunu prebiehalo z pohľadu Katky?
Pár dní dopredu sme stalkovali Aladina na SHMÚ-čku, pre predstavu, do akého počasia ideme a aké oblečenie tomu uspôsobiť. Keďže na športové výkony má snáď najväčší vplyv strava z predošlého dňa, dali sme si v piatok na raňajky i obed záležať na množstve zjedeného ovocia (na kilá banány, datle, jablká, …) a na večeru tristo kíl zemiakov so zeleninou – jednoducho, aby zásoby glykogénu v svaloch boli doplnené na maximum. 🙂 Dopriali sme si cez 9 hodín výdatného spánku, aby sme boli fresh.
V sobotu ráno sa zobúdzame do dažďa, ale nenechávame sa tým odradiť. 🙂 Ja pijem priebežne 1,5 litra teplej vody s citrónom a následne raňajkujem 10 ks šťavnatých sladkých pomarančov – v takom množstve hojne zasýtia, skvelo hydratujú a ľahko sa trávia, nebežím potom ako „s kameňom v bruchu“ a ani smäd ma počas behu neprekvapí. 🙂
Balíme náhradné oblečenie a môžeme vyraziť. Za odvoz na Šturec srdcervúco vďačíme Kalimu. Asi pol hodinu čakáme, kým sa postupne dostavia skupinky ďalších bežcov. Organizácia je uvoľnená, oboznamujú nás s traťou. Zhrčujeme sa všetci dokopy a ja sa dávam do reči so sympaťáčkou Bobou, stojacou vedľa mňa. Pýtam sa, koľko si myslí, že jej to bude trvať. Vraj okolo 3 hodiny 20 minút. Z predošlých skúseností som si podobný čas dopredu kalkulovala v hlave aj ja, tak sa pýtam, či sa k nej môžem pridať. 🙂
10: 35 ŠTART
Pozerám, že sme sa s Bobou postavili dobre (asi do polovice) – nemusia predbiehať nás a nemusíme ani my. Zo Šturca po Kráľovu studňu (hotel) je to cca 10 km a 600m výškových po vcelku mierne stúpajúcej širokej lesnej ceste – celý čas „bežateľné“. Už po pár minútach zisťujem, že si tempom veľmi dobre vyhovujeme a aj si stíhame miestami pokecať. 🙂 Vravím si, ako fajn, vyzerá to na sľubnú spoločnosť až do konca.
Asi na pol ceste k hotelu Kráľova studňa sa na chvíľu značka oddeľuje od cesty pekným serpentínovým chodníčkom v lese a znovu nabieha na cestu. Striedavo sa obiehame s jedným bežcom , keď si odskočím do kríčkov a chvíľu bežíme spolu traja, debatujeme. Pri hoteli išiel ujo bežec napred, my si s Bobou narýchlo dopĺňame vodu vo vnútri a ideme ďalej. V hoteli pozeráme priebežný čas – 1 h 15 min.
Od hotela na Krížnu hustne hmla, na pár miestach duje aj vietor, prehadzujeme cez seba bundy. Na potvoru, hneď prestáva fúkať a bundy zhadzujeme (a takto asi ešte 2x). Vysielač na Krížnej do poslednej chvíle ani nevidíme, v tomto úseku sa pomerne ťažko orientuje, až stretávame znovu „nášho“ bežca, ktorý si takmer urobil zachádzku na Donovaly, pred ktorou nás na štarte varovali. 🙂 Ja by som sa tam zrejme domotkala tiež, nebyť Boby, ktorá tú časť trasy pozná lepšie. Uja bežca nechávame za sebou, no chvalabohu, už všetci traja pokračujeme správnym smerom.
Mierny zbeh a následne stúpanie na Ostredok, Boba vyťahuje tyčinku a ja 3 kusy čerstvých datlí, aby ma neskôr neprekvapil energetický útlm. Miestami sa začína trhať hmla a ponúka nám krásne výhľady do okolia, dokonca na chvíľu v diaľke vidíme aj pána Borišova, cieľovú destináciu našich telesných schránok. 🙂
Blata nenápadne pribúda, čo nás núti trochu spomaliť a viac si čumieť pod nohy. Na nohách mám zrovna obuté Inov-8 Baregrip 200, vďaka ktorým sa mi vôbec nešmýka, takže mi tento terén až tak neprekáža a zvoľňujem skôr zo zvyku, že blato = letieť k zemi. Prichádzame na Ostredok, kde si všimnem akurát chýbajúcu tabuľu a znovu trochu zbiehame. Stúpame do kopca popod Suchý vrch, ďalšie fešné výhľady na Borišov a Ploskú, vydávam pazvuky nadšeného charakteru. 🙂
Dostávame sa k „technickejšej“ klesajúcej pasáži – k blatu sa pridávajú aj kamene a trčiace korene pomedzi. Inak veľmi pekný úsek riedkym lesíkom. Boba má dolu kopcom asi pol minúty náskok, ja idem o niečo opatrnejšie kvôli skalám, na ktorých Baregripy držia horšie ako v bahne. Spoza stromov počujem, ako ju vítajú na nečakanej občerstvovačke, pribieham tiež, dávam si vodu. Za povzbudzovania pokračujeme. Cez Koniarky chytám zimomriavky – stáva sa mi to bežne v naozaj krásnych miestach, ktoré „majú ducha“. 🙂 Sem tam ihličnany, listnaté stromy v jesenných farbách, opadané lístie, pomedzi roztrúsené skaly a mach.
Dobiehame k Chyžkám. Riešime problematiku, ktorú možno poznajú aj dlhovlasí páni – vražedné zipsy na Bobinom ruksaku, ktoré sa jej snažia zožrať vlasy. Nasilu ich trhám zo zipsu von a vymieňame si gumičky do vlasov, nech si ich môže zopnúť do drdolu. Mierne komplikácie pokračujú – k riadnemu blatu sa pridáva aj suchá tráva a táto kombinácia sa nám obom „parádne“ lepí na podrážky. Nesieme si aspoň po kilku navyše. 🙂 Na skalách priebežne oklepávame, čo to dá.
Traverzom popod Ploskú stretávame aj prvých paparazzov a o pár minút už na nás striehne s foťákom Petrík a beží s nami smer chata. Pred nami v diaľke vidíme bežať jednu dievčinu a Petrík vraví, že ju týmto tempom ešte stihneme dobehnúť. V sedle sme ju obišli a do kopca k chate pod Borišovom sme vyliezli rýchlym krokom, za riadneho povzbudzovania ostatných bežcov a mojej mamy. Za to im patrí veľká vďaka a najmä parťáčke Bobke za príjemne strávené 3 hodiny 10 minút a 2 sekundy. Skončili sme spolu na 2. a 3. mieste spomedzi žien apekne si spolu zabehali a pokecali. Ďakujem. 🙂
Po dobehnutí …
Prezliekam sa do suchého oblečenia – väčšiu časť som si odniesla v bežeckom opasku Deuter Pulse EXP 4, mikinu mi doniesla mama. Pijem vodu, objednávam teplý čaj. S Petríkom vyžieram banány a kopu čerstvých datlí, ktoré lahodia aj ďalším mlsníkom okolo, tak ponúkam. 🙂 Usmievam sa, šťastná od endorfínov a čerstvého zážitku. Chvíľu posedíme, oddýchneme, povzbudíme ďalších dobiehajúcich. Aj keď by sme najradšej ostali až do „záverečnej“, lúčime a zberáme sa dolu do doliny, aby sme ešte stihli docestovať a postarať sa o zverstvo. 🙂
Čo ma láka na FatraRune a podobných akciách?
Podať výkon a posúvať svoje hranice vlastného fyzického tela a jeho vytrvalosti. Prekonávať sa. Vyčistiť hlavu a posilniť si psychickú odolnosť. Spoznať nových ľudí podobnej krvnej skupiny. Vidieť nové miesta. Zažiť si tú atmosféru. Či človek skončí medzi prvými, nie je posledný, alebo „len“ v zdraví dokončí a neumrie pri tom 🙂 – to nie je až tak podstatné.
Ja som si znovu potvrdila, že v dlhších trasách ( aspoň 20+ km) jednoducho nachádzam potešenie. Veľmi si užívam aj kratšie behy do vrchu alebo krosy (obvykle 4-12 km), no mám pocit, že pri výkone trvajúcom „len“ okolo 1 hodiny nemám takú možnosť sa s mojím telom lepšie zoznámiť, zosúladiť a prepnúť do „EjhaAleSiToDákoValím“ módu. 🙂 Možno to sami poznáte, že po cca 15-tom kilometri sa zrazu nohy rozbehnú záhadne ľahko a rýchlejšie, prepnú na automatiku a po 20-tom kilometri Vám je aj ľúto, že sa blíži koniec, keď by ste to radi potiahli aspoň na 30. 🙂 V takej chvíli by som sa chcela vedieť vcítiť do kože skúsených ultrabežcov, ktorí sa na 30-tom kilometri ešte len rozbiehajú – z mojej strany čistý obdiv. Každopádne, čím dlhšie sa hýbem, tým lepšie a spokojnejšie sa mám.
Keďže sa s Petríkom už dlhšie zaujímame aj o zdravé stravovanie a celkový vplyv jedla na našu každodennú i športovú výkonnosť, radi svoje poznatky overujeme/testujeme v praxi práve aj účasťou na takýchto pretekoch. Je to pre mňa veľmi dobrý pocit, spoznávať lepšie svoje telo počas a po výkone – napr. cítiť, kedy čerpá energiu zo zásob glykogénu v svaloch a kedy už prepne na spaľovanie mastných kyselín, vedieť čo potrebuje na rýchlu regeneráciu, správne fungovanie a vychádzať tak samému sebe nápomocne v ústrety, atď. Telo je dar a pohybom i vhodnou stravou si ho treba hýčkať. :-*
Čo som si z FatraRunu odniesla?
Plno výborných dojmov 🙂 – počnúc ľuďmi, nekončiac krásnou krajinou. Na takýchto akciách mám veľmi rada to, že medzi bežcami/turistami/milovníkmi našej prírody panuje priateľská, uvoľnená a komorná atmosféra. Často sa mi pritom stane, že spoznám niekoho nového, no mám v sebe hrejivý pocit, že sa vlastne poznáme už oveľa dlhšie. Napokon, sú to práve spoločné zážitky, ktoré najviac budujú výnimočné a silné vzťahy medzi ľuďmi, pretože keby sme len prechádzali okolo seba na ulici, dosť možne by sme sa na seba ani nepozreli, nespoznali sa. A hoci sme všetci rôzni a i naše osobné ciele, ktoré si na takýchto podujatiach kladieme, sa môžu navzájom líšiť – v danom momente sme ako partička dobrých priateľov – plní pozitívnosti, solidarity a pochopenia.
A takto máme (nie len) vďaka behu a horám k sebe ako ľudia o niekoľko krôčkov bližšie.
Ďakujem a snáď sa vidíme na ďalších behoch alebo potulkách našimi končiarmi,
Katka Janurka 🙂
A z pohľadu Petríka?
V prvom rade musím spomenúť, že pasáž odo mňa nebude taká poetická ako Katkina (koniec-koncov ja som tu hlavne za technické veci, tak slohy odo mňa nečakajte 😀 ). A ako tak formátujem Katkin text z wordu do html, nedá mi nenapísať: ‚TAK SLEČINKY MALI ČAS AJ NA KECANIE! 😀 :D‘. No ale poďme k veci.
Ráno sme vstali, obaja sme do seba naládovali najprv tak po litri vody a potom asi po 2 kilá pomarančov.(ja možno aj 3 😀 ), aby sme na preteku boli dostatočne hydratovaní. Taktiež aby žalúdok bol už v čase preteku prázdny.
Počasie nevyzeralo najlepšie,
podľa predpovedí hrozil dážď. Keď som pozrel z okna, ani sa mi veľmi nechcelo kamsi na hrebeň 😀 . Poobliekali sme sa a pobalili veci na beh. Svokre, ktorá išla autom do Necpalskej doliny a potom pešo na Chatu pod Borišovom, sme do vaku prihodili foťák a nejaké veci na prezlečenie. Kali nás potom zobral jeho autom na Šturec, spolu s Tygrovým bratom.
Na štarte už bolo zo 15 bežcov
a ďalší pribúdali. Počasie nakoniec nebolo vôbec také hrozivé, ako vyzeralo zdola. Bola síce hmla, ale dosť teplo a vietor len miestami, aj to veľmi mierny. Trochu sme pokecali so známymi, rozohriali sa. Štart sa oproti plánu o pár minút posunul. Napokon, keď sa všetci nastúpili do šesťstupu, sa s úderom 10:35 vyštartovalo.
Spočiatku som šiel mierne,
hľadal som si tempo. Cesta na Kráľovu studňu má ležérne elegantný sklon, bola pekne bežateľná. Viditeľnosť vďaka hmle bola asi len 20 – 30 m. Keď som sa už dobre zahrial, obehol ma Tyger s kamerou, tak som sa skúsil chytiť jeho tempa.
Na moje prekvapenie som to zvládal, dostal som sa dokonca aj trochu pred neho.
Na štarte bola spomínaná nejaká skratka hrebeňom cez Krásny kopec, trafiť sa mi ju však nepodarilo a v hmle ísť neznačeným chodníkom by asi nebolo bohviečo. Na Kráľovu studňu som dobehol teda po červenej, na dohľad pred ani za sebou som nemal nikoho. Hotel som zbadal asi keď som bol 20 m od neho.
Trochu som tam zmätene pobehal, kým som sa zorientoval.
Úsek na Krížnu sa mi zdal nekonečný,
lebo som ho až tak dobre nepoznal. Každú chvíľu sa mi zdalo, že už musí byť vrchol a stále nič. Za sebou som počul hlasy ďalších bežcov, hoci som ich nevidel. To ma nútilo držať tempo na hranici VO2max. Plot okolo vysielača som uvidel opäť asi 10 m od neho. Hore som pre istotu spomalil a zorientoval sa podľa rázcestníka, aby som sa neprešiel do Revúc 😀 . Kolega, čo bežal za mnou, bol očividne zorientovaný lepšie, lebo to strihol kúsok popod a dostal sa predo mňa.
Na nohách som mal Inov-8 Mud clawy a v blatistom úseku pod Krížnou som s nevôľou zistil, že na chodidlách ťahám tak pol kila navyše.
Blato zmiešané so steblami trávy na črieviciach celkom statočne držalo.
Takže malé mínus do ich doterajšieho hodnotenia. Kolega, ktorého som medzitým dohnal, mal obuté Inov-8 X-talon a ako som si ich bližšie všimol, s nalepeným blatom boli na tom podobne. Po preteku sa na lepenie blata sťažovala aj Katka v Inov-8 Bare gripoch, tak to asi bude rozšírený problém. Na druhej strane však musím vyzdvihúť, že Mud clawy držali perfektne aj napriek magľajzu. Často som s ľahkosťou prebiehal úsekmi, kde bolo vidno šmyky pretekárov predo mnou.
Na Ostredok to bola pohodička,
hmla sa miestami začínala trhať, takže som sa už aj kochal výhľadmi. Nad Chyžkami bola veselá skupina turistov, ktorá ponúkala občerstvenie – zrejme aj v podobe alkoholovej. Nemal som čas bližšie to skúmať, lebo chalan v X-talonoch mi akosi začal utekať, tak som len prebehol okolo.
Kdesi za Chyžkami mi došli zásoby glykogénu,lebo som si neuvedomil, že to bude výkon viac ako dvojhodinový. Tak ma ani nenapadlo uzobávať ďatle s predstihom. Telo sa začalo prepínať na spaľovanie mastných kyselín, na čo je však potrebné asi 30% viac kyslíka ako pri spaľovaní glukózy (podrobnejšie sa tejto téme budem venovať v blízkej dobe). Srdce som cítil až kdesi v krku ako sa snažilo dopraviť dostatok drahocenného plynu do buniek. Narvať do seba nárazovo všetky ďatle, čo som mal (asi 150g), to už veľmi nezachránilo. Tak som sa do cieľa už celkom vytrápil a borec v X-talonoch mi definitívne ušiel.
Na Chatu pod Borišovom som dorazil v čase 2:17:40, ako siedmy v poradí. Bolo to pre mňa úplné prekvapenie, na informáciu o umiestnení som reagoval slovami ‚Ale h**no!‘ 😀 . Svokra už bola tam aj s foťákom a náhradnými vecami, tak som sa chytro prezliekol a nahádzal do seba ďalšie ďatle a banány. Potom som s foťákom vyrazil oproti Katke.
Cestou som fotil všetkých dobiehajúcich. S Katkou som sa stretol v traverze pod Ploskou a odbehol si záverečný úsek ešte raz, samozrejme som cvakal o stošesť.
V záverečnom stúpaní sa rozvinul súboj o druhé miesto v kategórii medzi tromi babami, za nadšeného povzbudzovania mužskej časti publika.
Fatra ru(m)n 2014 bola skvelá bežecká akcia, na budúci rok ideme určite opäť.
Petrík
P.S.:
Originál článku si môžete prečítať aj na Janurkách tu.
