Zimný krosový beh Trojkráľová trojka 2016

Ako aj minulý rok, tak aj tento, nás 6. januára čakal ďalší ročník zimného krosového behu Trojkráľová Trojka z organizátorskej dielne Adama Lisého a Johnyho Pristacha. Tieto preteky sa konajú v Strážovských vrchoch, konkrétne sa beží vŕškami Vysoká, Kňaží Stôl a Bradlo – tento rok však došlo k zmenám na trase a štartovalo sa v obci Ľutov, pričom pre bežcov bola pripravená o niečo dlhšia trať s parametrami 18+ km s 850 m stúpaním. Celkovo sa zúčastnilo 73 bežcov.

Cez Bánovce nad Bebravou prichádzame autom do Ľutova niekedy pred pol deviatou a šinieme si to na obecný úrad, kde sa to už naakumulovalo bežeckou atmosférou. Ideme na registráciu a zvítavame sa so známymi i neznámymi tvárami. 🙂 Na fotke s Mirkom Bitarovským, spoluorganizátorom chystaného Čachtického Krváku, s ktorým som si vopred dohodla pokus o spoločné pohodičkové tempo niekde na konci bežeckého konvoja. 🙂

Rečníme, pripravujeme sa, nasadzujeme si bežecké návleky, lebo tentoraz znovu vyšlo zasnežené počasíčko a -4 stupne, hoci sňahu je len pár cm vrstva. Vítame sa aj s kamarátom Peťom Knížatom, ktorý prišiel tak skoro, že vyfasoval štartovné č. 1 a pomáhal ešte škrabať zemiačky do polievky pre bežcov. To ho ctí. 🙂 Petrík dostal č. 49 a ja okrúhlu 50-tku. 🙂

Vonku sa už bežci začínajú v plnom prúde rozbehávať a vravím si, že na takéto niečo som ja ešte stále príliš lenivá a zase sa rozbehám až na 18 km trase. 😀 Idem ešte na toaletu z bočnej strany úradnej budovy, kde zisťujem, že na chlapských WC je plno a rad. Vyzerá to, že na dámskych prázdnejšie, ale keď vojdem do chodbičky k dvom kabínkam, z jednej sa nenápadne ozve značne mužský hlas s vysokým piskľavým ženským prízvukom „obsadené“. 😀 Ďalšiu minútku dusím smiech a potom sa rozhodnem ísť si nájsť vonku nejaký sympatický krík, to bude zrejme rýchlejší počin. Podarilo sa. 😀 Ideme si ešte dovnútra užiť posledné chvíľky tepla a vypočuť pred-bežecký príhovor Adama Lisého, kým nás dve minútky pred štartom nevyženie von na štartovnú čiaru.

Petríkov pohľad

Ešte minútu pred štartom naprávam batoh a zrazu si uvedomím, že stále stojím pred štartovou čiarou. Asi by som sa mohol postaviť za ňu. 😀 Pichnem sa do peletónu kdesi zboku a už aj sa beží. Samozrejme, som príliš vzadu a prvých dvesto metrov sa prebíjam za vedúcou skupinkou. Vidím tam Tomáša Podperu, tak kalkulujem tempo – snažiť sa ich dobehnúť nemá význam, tak ich aspoň pomaly budem strácať z dohľadu. 😀 Z dediny sa rýchlo dostávame do lesa – sklon stúpania je tu presne taký, ako nemám rád – ani bežať, ani kráčať. Hľadám si vhodné tempo a zisťujem, že som trochu prepálil štart.

Pokračujeme na lúku a opäť do lesa. Konečne prichádza záchrana pre mňa – stúpanie na prvý z vrcholov trojky – Vysoká (509 m.n.m). Ozaj neviem, prečo je Vysoká, keď je pomaly najnižšia z okolitých kopčekov. 😀 Tu už kráčajú všetci a posúvam sa o miesto vyššie. Z Vysokej nasleduje zbeh s prvkami Spartan Race – chraštie a preskakovanie výmoľov. V klesaniach obyčajne strácam, ale dnes to nejako ide. Jednak som sa začal učiť „opičí krok“ z knihy Bosé běhání (mierne pokrčené kolená, spustené ruky, dlhšie kroky, ale stále dopad na prednú časť chodidla) a jednak to v tenkom snehu v Merrel Trailglove 3 príjemne podšmykuje dopredu a zároveň tlmí. Vietor mi sviští okolo uší a získavam ďalšiu priečku. Zbeh viac-menej pokračuje až do Trebichavy, kde je prvá občerstvovačka. Nezastavujem, ain’t nobody got time for that. Mám so sebou vo fľaške pomarančovú šťavu.

Za Trebichavou sa formuje trojica, ja dobieham bežca predo mnou a nás dobehne ešte tretí. V klesaniach im trochu utekám, v bežateľno/kráčateľných stúpaniach zase náskok skresávajú. Krútime sa lesnými cestičkami, vôbec netuším, ktorým smerom vlastne bežíme. Zorientujem sa až na druhom kopci z dnešnej trojice – Kňaží stôl (637 m.n.m.). V zbehu opäť utekám prenasledovateľom – v rýchlosti zakopávam a naťahujem sa na chodník. Našťastie do mäkkého, hneď vstávam a bežím ďalej. Posledné stúpanie na Bradlo (561 m.n.m.) a už len dole kopcom. Na vyhliadke pod Bradlom skoro zrážam turistov – úzky chodník, strmý svah, šmykľavo … nakoniec sa mi to podarilo nejak skorigovať bez kolízie, ale tetu so sánkami som svojim úhybným manévrom asi značne vydesil, najmä keď som sa kúsok pod ňou rozčapil o zem. 😀

Posledný zbeh do dediny trochu vypúšťam, lebo mám dostatočný náskok a viem, že nadol som rýchlejší ako moji dvaja spolubojovníci, Martin Jakubis a Milan Makiš. O to väčšie je moje prekvapenie, keď sa na záverečnej rovinke v Ľutove obzriem a vidím ich len zo 20 metrov za sebou. :-O Chtiac-nechtiac musím zabrať (ako ja neznášam tieto cieľové roviny po asfalte). Udychčaný dobieham pár sekúnd pred nimi na celkovo 5. mieste s časom 1:46:04.

V cieli nezaháľam, bežím do auta prezliecť sa. Beriem foťák a vyrážam zvyšku bežcov naproti.

Katkin pohľad

Staviam sa niekam do zadného radu bežcov a vybiehame. Zdá sa mi to len ako chabých 5 sekúnd, keď vidím prvé šprintujúce lokomotívy vpredu už pomaly na konci dediny. 😀 Kdesi z davu sa ku mne pripája Mirko Bitarovský a sem-tam popri nás prebehne vlčiacka hafuša s majteľkou bežkyňou, Blaženkou Orošovou. 🙂 Vybiehame z Ľútova a začíname stúpať do zasneženého lesa, cez ktorý vyliezame na lúky nad Podlužanmi – túto časť dobre poznám, chodievame tadiaľto s Petríkom z Ruskoviec behom alebo na cajgľoch na prvý dnešný vŕšok Vysoká.

Z lúky vbiehame znovu do lesa po zelenej turistickej značke a priebežne naberáme výškové metre. V okolí Vysokej sú úžasné borovicové lesy, zľahka pripomínajúce chorvátske pobrežie. To ja môžem. 🙂 Plazíme si to ešte v ľudskej trojici aj s hafušou na vrchol, kde nás čaká chalanisko kontrolór. Hodíme kvapku reči a pokračujeme ďalej, trochu zbeh a dostávame sa do ešte vychýrenejšieho borovicového porastu. Tu s Mirkom hodnotíme, že je to fakt veľmi podobné okoliu Čachtického hradu. 🙂 Prichádzame do Trebichavského sedla a čaká nás dlhší zbeh. Blaženku so psíkom nechávame za sebou.

Začíname strmšie klesať, na vyšúchanom chodníčku sa pomerne šmýka, zbieham trochu bokom cez neporušený sneh. Mirko sa kdesi vpredu stráca, dolu kopcom dostal turbo pohon, ja sa pomaličky šmýkam, miestami sa dákeho stromčeka pridržím. 😀 Vybieham na dlhšiu lúčku, so stálym už miernym klesaním, až vbieham do dedinky Trebichava, kde ma na križovatke čaká občerstvovacia stanica s horúcim zázvorovým čajom, ktorý aj s Mirkom obaja vychutnávame. Riadny driják pálivec a chvíľku chrlím oheň, no padol výborne, ďakujem. 🙂

Bežíme ďalej, a keďže sme do Trebichavy museli úplne zbehnúť, čaká nás znovu kvalitné stúpanie na druhý a tretí z vrcholkov Trojky. Na to sa teším, keďže tieto kopčeky už trochu poznám a viem, že nás čakajú ešte nadmieru pekné zákutia a výhľady.

Z Trebichavy teda stúpame spočiatku mierne, až sa dostaneme znovu do lesov. Mirko vraví, že do kopca mám ísť napred, ak sa mi dá ísť rýchlejšie. Tak idem, no čoskoro ma „zbrzdí“ fascinujúci pohľad na asi 30-členné jelenie stádo, ktoré mi pár desiatok metrov predo mnou križuje trasu a za sebou v línii sa šplhá do protiľahlého svahu. Rad mohutných tmavohnedých tiel a vidím aj jedno krásne majestátne parožie. Zatajujem dych a užasnuto to pozorujem, až kým ma Mirko nedobehne a pokračujeme ďalej. Stádo sa stráca na vrcholku kopca, zostal po nich iba úzky a úhľadne vyšúchaný chodníček v snehu. 🙂

Dostávame sa do spleti listnato-borovicových lesov a trasa sa neustále krúti, takže skúšame hádať, ktorým smerom je vlastne cieľ a či sa dobre orientujeme. Nakoniec trochu krivo, ale vlastne aj celkom rovno. 🙂 Prostredie lesa je krásne, všetko v ľahkej bielej perinke a pomedzi to sa kľukatí vybrázdený tmavší chodník, užívame si neustále sa striedajúce húpavé stúpania s klesaniami a zátačkami. Ako sa blížime ku Kňažiemu stôlu, pribiehame k výraznejšiemu stúpaniu, takže opäť do kroku, moc sa s tým netrápime. Vyjedáme mojich pár čerstvých datlí (žlto-červená 500g krabička, Tesco, chladiace regály so zeleninou :D) a debatujeme. Tesne pod vrchom stretávame partiu turistov. Na vrchole sa radostíme výhľadmi do okolia Bánoviec a na protiľahlé Bradlo, záverečný výškový bod dnešnej Trojky. 🙂

K Bradlu, a potom do cieľa, je to v podstate už len kúsok – veľkú časť máme za sebou, a tak od druhého vrcholu znovu zbiehame a vlníme sa hore-dolu borovicovým lesíkom už s pocitom, že o chvíľku máme fajront. Znovu nasleduje ešte posledné strmšie stúpanie, škriabeme si to k vrcholku Bradla, kde už vidíme dve usmiate dievčiny, kontrolórky. 🙂 Mirko s nimi debatuje, ja kukám výhľady a keď tu zrazu spoza kriačia vyskočí škriatok Petrík, ktorý nám šiel naproti a pofotieval popri tom dobiehajúcich. 🙂

Už vidíme pár kilometrov pred sebou Ľutov a púšťame sa do klesajúceho záveru. Petrík beží pomedzi alebo popred nás, sem-tam cvakne naše telesné schránky v pohybe a popri tom debatuje s Mirkom. Z lesa vybiehame po pár minútach ešte na rozsiahle lúky, odkiaľ už výhľadu na náš cieľ nič nebráni.

Už vidíme pár kilometrov pred sebou Ľutov a púšťame sa do klesajúceho záveru. Petrík beží pomedzi alebo popred nás, sem-tam cvakne naše telesné schránky v pohybe a popri tom debatuje s Mirkom. Z lesa vybiehame po pár minútach ešte na rozsiahle lúky, odkiaľ už výhľadu na náš cieľ nič nebráni.

Túto pasáž, ale vlastne ako všetky počas tohto výletu, si veľmi užívam – aj keď už začínam poznať svoj krivší hopsoskok v nohách, ktoré majú teraz viac natúričkovaného ako nabehaného. Z lúk zbiehame už na rovinku po poľnej ceste a o chvíľu sa dostávame do dediny, kde nás čaká asi ešte posledných 700 metrov po asfalte, až sa spokojne dovalíme k obecnému úradu a fasujeme fešácke účastnícke diplomy. 🙂

S Mirkom si ďakujeme za spoločnosť a ja s Petríkom hybaj chytro prezliecť do suchého do auta. Potom sa ideme ešte na chvíľku pospoločenštiť na úrad s tými, ktorí ešte medzičasom nestihli ujsť. 😀 Tam zisťujem, že mi zbeleli tri prsty, nenápadne začínajú aj fialovieť a dožadujú sa mojej pozornosti nepríjemným brnením, takže okupujem horúci radiátor. (Aj teraz, keď to píšem, mi jeden pahýlik odumrel, lebo máme v izbe až letných 16 stupňov, čo je taká akurát teplota na nehybné sedenie za počítačom. :D) A potom sa spokojnícky rozliezame všetci do svojich domovov.

Nuž, a nakoniec …

Celý rok sme sa s Petríkom na túto akciu tešili, pretože podujatia z tejto organizátorskej série sme si veľmi obľúbili. 🙂 A veru, ani tentoraz sme neboli sklamaní. Trasa pretekov viedla krásnym prostredím, počasie so zimným snežným nádychom nám prialo, partička bežeckého národa sa zišla znovu ľúbezná a organizačné zabezpečenie s občerstvovačkou na trase, pohostením pred a po preteku a napr. aj s originálnymi (tentoraz drevenými) medailami pre víťazov boli super. Ďakujeme veľmi pekne za príjemný zážitok. 🙂 Mňa akurát trochu mrzí, že čím pomalšie človek beží, tým je síce dlhšie v krásnej prírode, čo je výborné, ale o to menej času potom stíha stráviť s ostatnými dobehnuvšími spolubežcami pri rozhovoroch a vyživiť naplno tak aj svoju spoločenskú časť duše. Ale veď zas natrénujem. 😀

Toľko z Trojkráľovej Trojky a do budúcna sa z tejto bežeckej série tešíme napríklad aj na letný beh DUS ho Cross alebo sľubne vyzerajúce chystané preteky Jarná Rozkoš a Čachtický Krvák – Bathory Cross, na ktorého 0. ročníku sme sa zúčastnili koncom novembra 2015. 🙂

Takže si to zapíšte do svojich bežikalendárikov, majte sa skvelo a nech Vám to dobre cvála … 🙂

Katka a Petrík