Ako sme sa do Poľska dodriapali, Vysoké Tatry
Nápad na tento mini projekt sa zrodil u Martina niekedy dávno v minulosti, no bol som s ním oboznámený pri ceste z výletu na Misurina Skymarathon v Taliansku asi pred 2 mesiacmi. Možno to bolo čerstvým talianskym vzduchom, možno extrémnou hladinou endorfínov po vydarenom preteku, ale najskôr asi len preto, že sme rovnakí retardi. Nápad super, tak prečo to neskúsiť. Vzhľadom na počasie a dosť veľký počet akcii v jesenných mesiacoch sme ho skoro odložili na budúci rok. Keďže ale zima stále neprichádzala a aj na konci októbra teploty rozhodne nenaznačovali, že chodníky budú zatvorené, rozhodli sme sa pre rýchlu smrť v podobe dohody, vybavenia dovolenky a uskutočnenia v priebehu 4 dní. Keďže sme chceli zostať verní filozofii nášho zatiaľ žiadnym atletickým spolkom neuznaného týmu Hory v trenkách, nedalo sa inak.
Pôvodným plánom bolo “prebehnúť“ hrebeňovku v Poľsku zo sedla Zawrat na Krzyzne, známu pod názvom Orla Perć. Počul som o nej už dosť, ale ešte sa mi nepodarilo dostať cez Tatry na druhú stranu a už pár rokov sa motám len od Kriváňa po chatu Plesnivec a prišlo mi celkom fajn, aby sme sa na Tatry pozreli aj z druhej strany.
Deň D, budím sa 3,30, jednak preto, že v kufri môjho tátoša je na Popradskom plese zima jak sviňa, ale aj preto, že močové tlaky po večernom selfie pivku sú na nevydržanie. Základný časopriestorový bod je východ slnka na Rysoch. Klasická ranná hygiena, potom prichádza Martin, maturujeme asi pol hodinu nad tým, či zobrať jedny rukavice, alebo dve čapice, či tyčinku, alebo gél. Trošku mi to pripomína rande v 13tich, keď som si požičiaval tatkove topánky. Nakoniec vo svetle čeloviek, asi hodinu po budíčku, vyrážame po asfaltke smer Rysy. Cestu nemusím opisovať úplne do detailu, nič zvláštne sa nestalo, celkom sme sa zohriali a plní elánu a s nohami bez stopy laktátu sa driapeme hore. Načasovanie výstupu dopadlo luxusne a s posledným krokom na vrchol nás začínajú ožarovať prvé slnečné lúče spoza Vysokej. Týmto vás pozývam, aby ste si s nami vychutnali imaginárnu rannú kávičku a užili si toto čarovné miesto, vstávať sa oplatí…
Teraz už určite rozumiete, že časový sklz sme nabrali veľmi skoro, ale bolo nám to úplne jedno, pred takýmito scénkami sa proste nikam neuteká. Zostup na Morskie Oko odpanil naše nové retiazkové mačky a v správnom pomere otestoval ich pevnosť, pružnosť a vernosť. Severná strana je skoro celá pod snehom, dolu na chodníku dosť ľadu, ale našťastie nie sme nútení vyhýbať sa davom turistov a svižným krokom postupujeme ďalej.
Na Schronisko 5 Stawów Polskich je to ešte kúsok a slnko zostáva stále dostatočne nízko na to, aby nás zahrialo. Mali sme v pláne dať si jedno poľské chladené, aby sme na Orliu Perć mali lepší morál a ohybnejšie nohy, no vzhľadom k tomu, že prestávka na chate trvala hodinu a prišli sme 8 minút po jej začiatku, museli sme si ešte pár hodín počkať. Aspoň sme si bez prítomnosti personálu dovolili v teple zjesť bagety, odľahčiť batohy a po krátkej pauze vyrazili na hlavnú časť našej túry.
Nohy nás stále ešte poslúchajú, hádžeme páperky do kríkov a poklusom pokračujeme do sedla Zawrat. Je to jedna z mála častí, v ktorej sme schopní rýchlejšieho pohybu. Fotky vyzerajú akčnejšie, než bolo naše tempo, ale aj správne fotiť je umenie.
Bohužiaľ sa nám nepodarilo nabrať viacej vody a už začína byť teplo, tak sme preventívne preladili do režimu “hory v trenkách“, a sprevádzaní nechápavými pohľadmi poľských turistov sme dorazili do sedla. Naspäť do režimu turista, obliecť gate, rukavice a ideme na to. Pred nami je vraj 6-8 hodín driapania, no sme optimisti a snažíme sa využiť prázdne reťaze, aby sme sa na chatu dostali ešte za svetla.
Severná stena je pod snehom, južná na štýl jašterica. Trošku otravne prezúvame reťaze, ale berieme to pozitívne, aspoň sme sa naučili rýchlo a svižne meniť podrážky. Všetko bez problémov, lezieme, kráčame, občas sa šmýkame ďalej, ale je to sranda. Som veľmi rád, že sme si vybrali tento hrebeň a užívam si každý moment.
Cez Granáty sa začína prejavovať fakt, že sme z chaty vyrážali každý s 0,5l vody a mierne nás suší. Najhoršie na tom je, že máme pred očami tú malú búdku, ktorá je stále rovnako blízko a hrebeň ju obchádza, takže nedochádza k žiadnemu priblíženiu barového pultu s pipou, ktorá udržiava naše mysle pri živote. Nakoniec sa poobede dostávame na Krzyzne, kde nám zostáva oficiálne ešte 1,5h zostup na chatu. Už sme si stihli po neúspešnom pokuse ráno všimnúť, že druhá prestávka je o 19. hodine, tak si vravíme, že na druhý pokus to už snáď vyjde.
Na chate panuje dobrá náladička, trošku Poliakom závidím, že ich jediným dnešným problémom bude opica. Objednávame si niečo teplé do žalúdka, k tomu vytúžené pivečko, trochu čaju atď. Po krátkej pauze obliekame teplejšie veci, hľadáme zbytok výbavy v kríkoch a vyrážame na poslednú časť. Stále sa nachádzame za hranicami a ešte by sme sa radi dostali aj domov. Musím sa priznať, že po tej pauzičke sa mi nálada aj tempo rapídne zvýšili a smažíme to po zaľadnenom chodníku zas na Morskie Oko. Tam už prichádzame za regulárnej tmy a keď vidíme 3h40 na smerovníku, začíname mierne pochybovať o svojich schopnostiach a o tom, či sme si neukrojili trošku priveľký kus koláča. Viem, že aj keď mi je vždy po takomto výkone dosť zle, z toho pocitu dokážem žiť ďalších pár týždňov. Dávame si zas retiazky, míňame skupinku nocľažníkov na plese a začíname stúpať. Keď sa chce človek zamyslieť, porozmýšľať a objavovať niečo vo svojom vnútri, teraz nastala tá správna chvíľka. Kto chce spoznať, nech si skúsi. Na Rysy ideme asi 2 hodky, no pripadá mi to v tej tme a tichu ako večnosť. Martin sa aj vzhľadom na slabé tukové zásoby trápil o čosi viac. Bohužiaľ z tej časti sa vzhľadom na rozpoloženie skupiny už nezachovali žiadne fotky.
Opisovať zostup z Rysov snáď ani nie je potreba, všetko bolí, premočené tenisky sa už spojili s kožou a dobúchané kolená sa tiež hlásia o slovo. Nakoniec sme okolo polnoci dorazili naspäť k autu.
Nejednalo sa o žiadny atak na neexistujúci rekord, ani o pokus rozbiť sa na pol roka. Pre znásilňovačov tabuliek a čísiel uvádzam len približné údaje: 47km/4600m+, 19h sakum prásk. Trasu si môžete naklikať na mapy.hiking.sk.
Ďakujem týmto Martinovi za krásne strávený deň a dúfam, že nám naše hory dovolia ešte stráviť mnoho zaujímavých dní v ich prítomnosti.
Text napísal: Jakub Turčan
Foto dodal: Jakub Turčan, Maťo Vnenčák
Zadriapali: Jakub Turčan, Maťo Vnenčák 😀