ZÁPADNÉ TATRY: 8. časť – Roháče
Roháče – Oravská vetva Západných Tatier
Roháče sú známy fenomén Západných Tatier. Pozostávajú z vrcholov ako Ostrý Roháč, Plačlivé, Volovec, Rákoň, Hrubá kopa, Tri kopy, Baníkov, Skriniarky, Salatín, Brestová. Skrášľujú ich Roháčske plesá a vodopád. Jednoducho dokonalá súhra prírodných živlov. Roháče sú známou turistickou destináciou. Okrem rekreačnej turistiky tu príjde na svoje aj skúsený vysokohorský „borec“, najmä vďaka hrebeňu na Baníkov. V dnešnej časti sa budem venovať Oravskej vetve, ktorú som si tak pomenoval pri prechode cez Brestovú na Pachoľa. Túto cestu vám dnes v článku priblížim.
Oravská vetva
Naša (Thom & Laco) túra začínala pri penzióne Šindlovec neďaleko Zuberca. Je lepšie príjsť trocha skôr, aby sa Vám ušlo miesto na parkovanie. My sme začínali o 7:30 am a už pomaly nebolo kde zaparkovať. Vystupujem z auta a všímam si volieru plnú zajacov. Bol čas kŕmenia, tak reagovali na každý pohyb a natisli sa smerom odkiaľ prichádzal. To mi pripomenulo, že aj ja by som mal niečo zjesť. Natlačil som do búdky banán a môže sa štartovať.
Krátky úsek po asfaltke ubehol rýchlo, odbočili sme popri lyžiarskemu stredisku na smerovník Pod Spálenou (1030 m n m). Náš prvý cieľ bola Brestová (1903 m n m) po modrej cez Predný Salatín (1624 m n m) za 3 hoďky, máme čo robiť. Nakoniec to bola pohodová 2 hodinovka aj s pokecom s turistami, ktorí mali namierené rovnakým smerom.
Chodník vediedol krátku dobu cez les, neskôr popri horskom potôčiku smeroval cez Spálený žľab na Predný Salatín. Tu začínali prvé výhľady aj na neďalekú Osobitú. Veru, tam by ma to lákalo a určite nielen mňa (no ak sa nemýlim je to tam uzavreté). Neďaleko sa dalo oddýchnúť aj si sadnúť na drevené lavičky spolu so stolom. Niečo sme opäť natlačili do búdky (najedli sa 😀 ) a poďho ďalej. Ako sme tak stúpali očaril ma masív Brestovej. Podlľa mňa sa tu určite aj beháva nejaký pretek. Ale to by vedel určite lepšie náš bežecký team – JANURKOVCI 🙂 , alebo tyger. Masív cvakám aspoň mobilom a pomaly dobieham Laca.
Kopce pohodovo stúpajú (nie tak prudko ako na Predný Salatín) a čo nevidieť boli sme na Brestovej. Ľudí málo, počasie ako na objednávku, výškové metre nabraté, poďme niečo pejesť 🙂 . Ej, dobre nám bolo. Nasledoval zostup a opäť prudšie stúpanie. Pred ním som sa ešte otočil a cvakol Brestovú. Laco mi zas ušiel, tak som musel kopnúť do vrtule.
Prichádzame na Salatín (2047 m n m)a počasie stále ukážkové. Laco začínal spomínať na minuloročný október, ako ich tu prekvapil sneh. Naše počasie však pripomínalo leto, aspoň to babie (to sme ani netušili, čo prišlo). Zatiaľ však bolo všetko tip-top a my sme sa kochali výhľadmi.
Dali sme si opäť malú pauzičku, ja zatiaľ čekujem bivakovacie hniezdočká a počúvam pokec o nasledujúcej pasáži – Skriniarky. Tu sme už začali pomaly niečo tušiť. S prichádzajúcou oblačnosťou sa počasie zašalo rapídne zhošovať.
Roháčske divadlo
Laco sa začína smiať. Aj pri poslednom jeho prechode Skriniarkami sa počasie zhoršilo. Nie a nie sa ukážať celej svojej kráse. Zo Salatína zliezame už v hustej hmle. Skriniarky sú trochu technickejšie hlavne ich záver. Potešil som sa, takéto veci ja môžem 🙂 . Počasie sa s nami začalo hrať, raz slnečno raz hmla, raz vidno raz tma. Úžasné divadlo.
Na Spálenej (2083 m n m) sa to otvorilo a nasledoval úžasný pohľad. Do Spálenej po novom Zelenej doliny. V dialke vidno Volovec, Ostrý Roháč, Plačlivé a dole vykúka jedno z Roháčskych plies od ktorého je fotená titulná fotka. Opäť zostávame bez slov. Nádherné výhľady! Odtiaľto tak zachytiť východ slnka. Úžas! Dosť bolo kochania, ideme ďalej.
Nasledoval záverečný výstup a náš posledný vrchol Pachoľa 2176 (m n m). Cestou stretávame zopár ľudí a pár poľských dôchodcov. Pomyslel som si, pekný výkon v ich veku. Išli podobnú trasu ako my. Tesne pred retiazkou nastupovali zle a išli mimo. Zavolal som na nich a ukázal im správnú cestu. Zaďakovali a zvyšok už prešli bez problémov.
Na vrchole dáme opäť pauzičku a tentoraz sa nekocháme výhľadmi ale divadlom počasia. Oblačnosť prechádza a odchádza. Raz vidíme Baníkov, raz nie. Vznikajú tak parádne atmosférky 🙂 . Nasledoval zostup do Baníkovského sedla (2040 m n m) a Zelenou dolinou späť k autu.
Lacov frajer na záver
Pri zostupe sme sa ešte zastavili pri Roháčskom vodopáde. Vody bolo tak akurát tak tak sa mohol veselo predvádzať. Ach tie Tatranské chodníky, pomyslel som si neskôr (Zlatá Fatra Veľká aj Malá), kolená dostali zabrať a nevedel som sa dočkať asfaltky, ktorá nás doviedla k autu. No túra bola úžasná, odporúčam 🙂 .
