ZÁPADNÉ TATRY: 7. časť – Baníkov
Baníkov
Nedobytný princ a najvyšší vrchol v hlavnom hrebeni Západných Tatier. Baníkov s výškou 2 178 m n. m vládne Žiarskej, Roháčskej, Bobroveckej a Jalovskej doline. Zo severnej strany má strmé svahy až do 350 metrov smerom do Spálenej doliny. Podobne ako Ostrý Roháč aj Baníkov patrí medzi dominanty Roháčov. Vždy ma zaujímalo ako vznikol názov tejto časti Západných Tatier – Roháče. Myslím si, že je to podľa jednej nerozlučnej dvojice štíhlych skalnatých vrcholov, ktoré sa podobajú dvom čertovým rohom. Reč je o Plačlivom a Ostrom Roháči, tzv. rohatí 🙂 .
Prístup na Baníkov
Ten, kto sleduje náš seriál o Západných Tatrách už dlhšie vie, že vždy rozoberám prístup k daným vrcholom. Bude tomu tak aj v dnešnej časti. Na Baníkov sa dá dostať z 3 značených trás a to:
Zelená značka – Pohodlný chodník zo Žiarskej chaty do Jaloveckho sedla (1858 m n m), cestou je k videniu Šarafiový vodopád. Z Jaloveckého sedla mierny stupák na Príslop (2142 m n m) a následný zostup skalnatým terénom (kde treba dávať väčší pozor) a potom to už je pohoda na samotný vrchol.
Červená značka – Najťažší značený chodník v Západných Tatrách je zo Smutného sedla po červenej na Baníkov (alebo opačne 🙂 ). Tento úsek si rozoberie ešte detailnejšie trocha neskôr. Do Smutného sedla (1965 m n m) sa dostanete buď po modrej zo Žiarskej chaty, po červenej z Plačlivého, alebo z opačnej strany po modrej zo Smutnej doliny.
Červená značka – Z Baníkovského sedla (2040 m n m) je to už len kúsok. Do sedla sa dostanete zo Spálenej doliny, alebo z neďalekého Pachoľa (2167 m n m).
Najťažší hrebeň Západných Tatier
Hrebeň Smutné sedlo > Baníkov patrí právom medzi najťažie značené hrebene. Svojou obtiažnosťou nemá na Slovensku obdobu a to ani pri porovnaní s niektorými známymi prechodmi cez sedlá Vysokých Tatier. Jedná sa o červenú značku zo Smutného sedla cez Tri kopy a Hrubú kopu na Baníkov. Práve Baníkov je najnebezpečnejší vrchol celého hrebeňa (žial aj tento rok sme boli svedkami smrteľného pádu poľskej turistky). Hlavnou príčinou je pomerne ťažký terén, ktorý v najťažších miestach dosahuje druhý stupeň obtiažnosti stupnice horolezeckých výstupov. Exponovaný terén v prípade pošmyknutia môže skončiť niekoľko stometrovým smrteľným pádom. Chybou je, že na takto ťažkých terén nič neupozorňuje a neskúsení turisti sa tak ľahko dostanú do problémov.
Prechod najťažším hrebeňom Západných Tatier
Tento hrebeň mi dlho chýbal do zbierky. Vždy som sa motal len nakolo, či už na Baníkove, alebo susednom Plačlivom alebo Ostrom Roháči a z dialky ho pozoroval. Keď však prišla ponuka ísť a to ešte so super partiou, neodolal som.
V jeden letný deň sa partia Zuzka, Laco, Thom (ja), Štefan alias Pišta a Mišo alias Miguel vybrali práve do tejto časti Roháčov. Štart bol po zelenej zo Žiarskej chaty na Príslop a ďalej na obávaný hrebeň. Výstup na Príslop dal zabrať a aj keď sa jednalo o extrémne teple leto ročník 2015, veru teplo nebolo hlavne v skorých ranných hodinách.
Trocha sme boli sklamaní, lebo podmienky na fotenie z rána neboli moc vhodné pre opar. O čo nás ukrátilo ráno, to nám vynahradil deň. Na Baníkov z Príslopu sme prišli celkom rýchlo a ešte rýchlešie odišli (nestihla sa ani vrcholovka ). Vrcholom však pre nás bol celý hrebeň.
Najťažším úsekom na najťažšom hrebeni Západných Tatier bol pre mňa skalnatý masív tesne za Baníkovom. Vzdušné úseky, platne, hrany od výmyslu sveta. V tejto pasáži bol človek extra pozorný. Musel byť!
Mne osobne sa na pár miestach aj srdce rozbúchalo. No ten pocit priam milujem. Ide z neho veľký rešpekt pred horou, dych ti vyráža tá nádhera dovôkol a cítiš sa jej súčasťou.. Pecka!
Ale poďme späť. Po Baníkovom masíve nasledovala pohodová pasáž až po Hrubú kopu. Tu sme sa trocha vydýchali z toľkého počtu adrenalínových zážitkov našej cesty týmto hrebeňom.
Slnko svietilo, bolo čoraz teplejšie a tak vrstvy oblečenia museli isť dole. Na moment som sa ešte zamyslel, aké by to bolo v zimných podmienkach. Asi trocha náročnejšie.
Nasledovalo ešte pár retiazok a dostali sme sa do oddychovej pasáže. Keďže bolo ešte málo hodín a naskytol sa nám takýto výhľad, urobili sme si menšíu prestávku a nevedeli vynadívať tej nádhere. Pišťa, odborník na Vysoké Tatry bol aj celkom prekvapený z náročnosti hrebeňa. Veru, nič také obdobné (značené) vo Vysokých Tatrách nenájdete.
Čím ďalej sme sa dostávali, tým krajšie boli výhľady na jednu či druhú stranu. Nasledovali Tri kopy a nečakane aj ďalšie retiazky. Asi v týchto partiach sme stretávali prvých ľudí. No našťastie v ten deň v Roháčoch nebola až taká plnka.
Záver pred Smutným sedlom obsahoval naozaj zaujímave úseky, hoc aj tekéto kolmé stienky. Tu už ľudí trocha pribudlo a na reťaze sme museli čakať. V sedle sme dali oddychovku número 2 a stihli sa aj odfotiť. Palce dole znamenajú nesúhlas s názvom Smutného sedla, v ten deň bolo pre nás veselé . Bol to úžasný výletík a podľa Zuzky „MEGA TRIP“ 🙂 .
Lacov frajer na záver
Dnes bude frajerov viac. Cestu k autu sme si skrátili (5 km dolinou k autu) a poriadne si ju užili! Malá rada na záver, keď pred jazdou spŕchne, vyberte si kolobežku s blatníkmi. Boli sme ako prasce, ale šťastné 🙂 .
