Adidas Terrex Mountain Project 2017
Adidas Terrex Mountain Project 2017
Adidas Terrex Mountain project je príležitosť pre mladých atlétov, stráviť v horách určitý čas spôsobom, ktorý ich najviac baví. Do projektu, ktorý sa konal 2 – 6. júla 2017 v talianskych Dolomitoch, sa prihlásila aj naša Mária alias Fuči a vybrali ju spomedzi 13000 adeptov. Čo nasledovalo potom, Vám už sama rozpovie.
Prednedávnom som sa zúčastnila neuveriteľného dobrodružstva v talianskych Dolomitoch -Adidas Terrex Mountain Project 2017. Bol to projekt zameraný na mladých atlétov, ktorí radi trávia svoj čas v horách – nech už je to akýmkoľvek spôsobom. A Adidas nám dal príležitosť byť tam, kde to máme tak radi.
Ja osobne som bola vybratá ako jediná z celej česko-slovenskej oblasti, čo mi zabránilo vytvoriť si podskupinu a uzavrieť sa len v rámci jednej národnosti. To bola veľká výhoda. Spoznala som neskutočných skvelých ľudí, veľké lezecké kapacity, perfektných a pohodových horských vodcov a samozrejme A-team – ako sa označoval tím ľudí, ktorí tento projekt zosnovali a pripravili.
Adidas Terrex Mountain Project – Vstávam do krásneho rána. Je sa na čo tešiť.
O všetko je postarané, všetko je pripravené a ja mierim autíčkom smer Predazzo. To bola naša pridelená štartovná pozícia. Keďže sme sa rozhodli prvý deň behať a chceli sme ísť naľahko, tak sme museli strategicky rozmiestniť dopravné prostriedky – aby sme v nich mohli nechať naše veci a aby sme sa po skončení projektu ďaleko od Predazzo mali ako vrátiť naspäť.
Stretávame sa s naším guidom Tonim v Karrer passe, kde budeme spať po prvom dni behania. Balíme veci a nasadáme Tonimu do auta. Premiestňujeme sa do Predazza – tam sme sa rozhodli, že využijeme na pomoc lanovky. Začali sme dosť neskoro, pretože som po ceste narazila na cyklistické preteky a to ma zdržalo dve hodiny. Neskutočne pomalé vlečenie sa za poslednými pretekármi celých 6km do Passo Pordoi. No počasie je nám naklonené, a tak vysadáme z lanovky a začíname celkom ostrým tempom šliapať na Rifugio Torre Di Pisa. Celkom cítim únavu z celého toho šoférovania a zo slabých raňajok, ktoré som nestihla kvôli meškaniu a následnému náhleniu sa. No po chvíli sa to trošku zlepšuje a užívame si krásne výhľady na celú Latemar group.
Adidas Terrex Mountain Project – Eat pasta, run fasta. (Photo credits: Jule Clara)
To bol cieľ nášho prvého dňa – prebehnúť celý Latemar. Čo sa nám podarilo za necelé tri hoďky. Veľa sme fotili, lebo sme boli uchvátení nádhernými výhľadmi a užívali sme si technický beh terénom. Moja parťáčka na tomto projekte, Jule Clara, je – akoby povedal náš guide Toni, „addicted to trailrunning“ a má dosť nabehané – tak bolo jasné, že nám ukáže, ako sa to robí. 🙂 Do kopca mala jasne prevahu a ja s Tonim sme zostávali vzadu. No ja som vedela, že keď príde môj čas a terén sa trošku urovná alebo pôjde o zbehy, tak ukážem, čo je zase vo mne. A tak aj bolo – hneď ako sa profil začal vyrovnávať, tak som bola vo svojom živle – dych sa ustálil a ja som lietala skalami. Bol to perfektný čas. V nových botách od Adidasu – Trailmaker – som si užívala ich perfektný grip na skale a cupitala som po špičkách z jednej na druhú.
Náš guide Toni, ako sme sa potom dozvedeli, neverí na trailový beh. 🙂 Čo sa zmenilo po tom, ako zažil s nami, čo to znamená. Slobodu. Radosť z rýchlosti. Užívania si terénu. Proste sme LIETALI. 🙂 A ako sám povedal, zistil čo všetko to môže znamenať. 🙂
Adidas Terrex Mountain Project – Toni a Jule si užívajú krásne terény.
Dostali sme sa na koniec hrebeňa, kde sme narazili na Bivacco M. Rigatti. Nádherný útulný bivak pre jedenásť ľudí asi na 6 metroch štvorcových. Trošku sardinky. 🙂 Potom nás už čakal len výbeh na najvyšší bod našej cesty – Latemarspitze vo výške 2800 m.n.m. A následne zbeh dole do Karrer passu, kde sme nechali moje auto pri hoteli, kde sme plánovali prespať. Pre mňa výhodné riešenie, lebo som mala aspoň príležitosť zabaliť si všetko, čo budem potrebovať na nasledujúce tri dni. Večer sme ešte vyrazili na pizzu, stretli sa s jedným z tímov a pokecali pri jedle.
Adidas Terrex Mountain Project – Latemar prebehnutý a za nami sa objavuje cieľ ďalšieho dňa, úžasná západná stena Roda de Vael.
Druhý deň sa budím už o siedmej – aj keď sme dohodnutí, že dáme v kľude raňajky o ôsmej a potom vyrazíme liezť. Ráno ešte malo byť dosť chladno, a tak sme sa rozhodli, že to nejdeme tlačiť nejako príliš skoro. Čakalo nás len 10 dĺžok a s Tonim sme chceli, aby si Jule užila krásne lezenie za slniečka. Na začiatok volíme pomoc lanovky, ktorá nás vyviezla na Rifugio Paolina a skrátila nám tak nástup a urýchlila celú trasu. Jedným z dôvodov bol fakt, že sme vôbec nemuseli riešiť peniaze – Adidas platil všetky výdavky. Bolo to veľmi osviežujúce, keď jediná vaša starosť je fakt si užiť tieto dni, ktoré ste dostali len za to, že radi trávite na horách svoj voľný čas.
Adidas Terrex Mountain Project – Krásne vstávanie z výhľadom na Latemar. (Photo credits: Jule Clara)
Nastupujeme pod náš prvý lezecký cieľ – Dibonova cesta Westwand na kopec Roda de Vael náročnosti V+. Vybrala som ju ja, lebo mám veľmi rada jeho krásne klasické a jasné línie. Po rozhovoroch s Tonim som mu objasnila, že by som rada ťahala, pretože to obľubujem – takže bol pripravený, že mám nejaké ambície niečo si vyliezť. A bolo strašne super, že bol s týmito informáciami úplne v pohode a skutočne chcel, aby sme tento čas strávili tak, ako to má každý najradšej. Prvé dĺžky si samozrejme ako guide ešte odtestoval, ako sme na tom lezecky a najskôr ťahal on. Potom sme sa však vymenili a už som bola vo svojom živle. Jule sa dopredu nehrnula, pretože lezenie je pre ňu až na druhom mieste a tiež nemá s tradičným lezením také skúsenosti. A tak sme boli všetci spokojní. Jule sa potrápila aj na druhom konci v komínoch, ktoré dovtedy nikdy neliezla a ja som si užívala, že si môžem poliezť už celkom pekné, ťažšie dĺžky.
Adidas Terrex Mountain Project – Ťahám neuveriteľne krásnu vzdušnú hranu. (Photo credits: Jule Clara)
Jednou z ťažkostí lezenia v Dolomitoch je fakt, že celé hory sú ako jedno veľké puzzle, a tak treba dať pozor, ktoré skaly môžete chytať – pretože to neustále padá. A tak som si klepkala každý druhý chyt a kontrolovala, aby som nepustila niečo na Toniho a Jule dole do štandu. Vyliezli sme krásne komíny a platne, ktoré som si neskutočne užívala. Všetko na hrane veľkého odštepu v pravej strane západnej steny Roda de Vael. Istenie bolo po vlastnom a bolo skvelé si potrénovať zakladanie v dolomitovom vápenci. Kde-tu som našla hodiny, ktoré sa dali krásne previazať a zvyk z pieskov (kde som poslednú dobu strávila veľa času a za chalanmi som vyberala istenie a pozerala, ako umiestňujú smyčky a repky a ako krásne sa dá použiť prírodné istenie) som tu využila naplno.
Adidas Terrex Mountain Project – Top Roda de Vael alebo aj Rotewand. Aj kríže treba poliezť. 🙂 (Photo credits: Jule Clara)
Po štyroch hodinách pohodového lezenia sme prišli na hrebeň a odtiaľ pokračovali až na vrchol, kde sme doplňovali sacharidy a užívali si zaslúžený výhľad. Potom nás čakal zostup ferratou z vrcholu do Passo di Vaiolon. Toni si nebol istý, či to už nebude veľa spolu so zostupom na chatu Rifugio Stella Alpina. No iná varianta by nás pozdržala od lezenia ďalší deň. A tak sme vyrazili zostupovkou. Ukázalo sa, že sme dosť rýchli a teda sme nemali žiadne problémy prekonať túto – ešte pomerne veľkú – vzdialenosť. Hlavne preto, že s Jule sme zvyknuté nadol bežať.
Užívala som si fakt, že som sa nakoniec dokázala na celé tri dni zbaliť do ultraľahkého batohu Simond cliff 20l – tak som si to pálila dole skvelým kamenným terénom. Verila som teniskám, lebo som ich už odtestovala v Tatrách pri nástupoch a zostupoch z lezenia, kde som si vždy tréningovo pobehla. Hlavne aby som sa s novými teniskami zžila. Toni dole nikdy nebežal – vraj kvôli veku a že to pochopím,keď budem v ňom aj ja. 🙂 Ale ako by ste si mohli odoprieť niečo, čo vás tak baví? Takže som si to šinula dolu smerom ku chate Rifugio Stella Alpina.
Adidas Terrex Mountain Project – Už celkom odvarení po celom dni.. Za nami už dolina s chatou kam mierime. (Photo credits: Jule Clara)
Túlame sa krásnymi zákutiami Dolomitov – neuveriteľné pohľady, ktorými sme obdarovávaní. A vo večernom svetle je to všetko ešte romantickejšie. 🙂 V hlave úplne čisto a spokojne, unavene po dnešnom lezení. Srdce sa mi každú chvíľu zachveje z krásneho miesta, ktoré zazriem a nechápem, ako práve ja môžem mať také šťastie, že som tam. Motýliky v bruchu z nadšenia, ale zároveň z takej tej príjemnej nepokojnosti, že či sa mi to len nesníva. A potom prásk a uvedomím si, že fakt som tu. Whaaaaaat? A som za to vďačná. 🙂 Táto neuveriteľná radosť sa mi odohráva v hlave a medzitým už prichádzame ku chate.
Už sme aj radi, že si sadneme a najeme sa, lebo sme všetci hladní. Čo sa týka stravy, tak máme v batohoch zbalené len nejaké tyčinky a smoothie od PowerBar, ja ešte datle a kešu oriešky pre istotu. Toni nemá ani to, vraj jemu stačia raňajky na chate a potom večera na ďalšej. Čo je vlastne úplne v pohode, lebo ja som zjedla za celý deň jednu tyčinku na obed. 🙂 Proste, keď valíte, tak nie je ani chuť jesť. Teda s výnimkou toho, keď už ideme vážnejšie veci – tam sa strava nesmie podceňovať, lebo to zbytočne vysiľuje.
Adidas Terrex Mountain Project – Akoby ste prepadli zajovou norou a ocitli sa v krajine zázrakov. 🙂
Chata nás príjemne prekvapí skvelým jedlom. Trojchodová večera ako sa patrí. Knedličky plnené žihľavou s paradajkovo-orechovou omáčkou a polenta s hríbovou omáčkou plnou krásnych drobnučkých hríbikov, takých zlatých. Teda bolo to potešenie pre chuťové poháriky. Dojedáme dezert – vaječné tiramisu – a zrazu vojde druhý tím. Je to Matthias Wurzer a Patricia s Fabiom. Rakúsko-španielsko-taliansky tím. Sadajú si k druhému stolu a tiež si plnia žalúdky pochvaly hodným jedlom. Rozprávame sa cez celú miestnosť, až nastane moment, kedy si sadáme k sebe a máme takú jemnú párty. Rozprávame, čo sme šli a zdieľame radosť a iné pochutiny. 🙂 Skončí sa to tak, že ja a Jule sme priviazané jedna o druhú dvomi Rep šnúrami a máme vymyslieť spôsob, ako sa od seba oddeliť bez toho, aby sme lanká na rukách rozviazali.
Adidas Terrex Mountain Project – Trošku hravosti na záver dňa. Najviac sa bavili okolopozerajúci. 🙂
Nastáva kapitola „Poď, prelez túto šnúrku a dávaj pozor, lebo ma uškrtíš.“ Ja som pasívnejšia, robím len to, čo mi káže Jule a skôr sa snažím vizualizovať a premýšľať nad princípom, ako by sa nám mohlo podariť sa vyslobodiť. Po niekoľkých opakovaniach preliezok sa Jule trošku rezignovane zamyslí a ja mám príležitosť len tak sledovať mechanizmus, akým sme zviazané. Každá máme zviazané ruky jedným lankom, ale tie lanká sú prevlečené cez seba. A ja viem, že musíme pracovať rukami. Toni, Matthias, Patricia a Fabio sa na nás mimo to dobre bavia. 🙂 A zrazu mi niečo napadne a skúsim to a tadá, sme oddelené. 🙂 Tešíme sa ako detičky a pre potvrdenie si to ešte zopakujeme – aby to nebola náhoda. 🙂 Nasleduje už len pokojný večer, pozorovanie hviezd, rozhovory a skorý spánok. POKRAČOVANIE NABUDÚCE..
Viac o Márii a jej dobrodružstvách nájdeš TU.
