Expedícia Cochamo: Slovenskí lezci opäť najťažší prelez v zahraničí
Píše sa rok 2015. Slovenské trio Jožo Krištoffy, Vlado „Kazo“ Linek a Maťo Krasňanský si ide po svoj sen do Južnej Ameriky. S Jozefom a Martinom sme už písali článok, ako nás perfektne prezentovali vo svete – konkrétne v Jordánsku, v oblasti Wadi Rum. Teraz si išla táto trojica do po najťažší prelez do severnej Patagónie v oblasti Cochamo. Tu si vybrali na 5 týždňov za svoju nevestu 710m vysokú stenu Trinidat central.
Začiatok expedície Cochamo
Tento nápad mal Kazo už dlhšie v hlave. Od roku 2012 sa chcel dostať do tejto oblasti. Podarilo sa mu to s chalanmi na prelome rokov 2015-2016. Áno silvestrovali tam, ale o tom potom. Na pomoc si zobrali 230 kg materiálu, ktorý fukli do 9 ruksakov.
Cestovali teda lietadlom z Viedne do Paríža. Z Paríža si dali ďalších chutných 14 hodín, aby potom mohli priletieť do hlavného mesta – Santiaga. Je to hlavné mesto Chille.
Zo Santiaga si dali ešte chutnejšiu cestu autobusom o počte 13 hodín. Takto prišli až do dediny, z ktorej museli ísť do kempu. Z kempu finálne išli aj s matrošom za pomoci koníkov. 🙂 Vidíme, že chlapci mali plne regeneračnú cestu. Nuž darmo vybrali si predsa len Yosemity južnej Ameriky. Hovorí sa tomu tak pre podobnosť tejto oblasti s Yosemitmi v Amerike.
To, že im vo Viedni nechceli povoliť vŕtačku do príručnej batožiny sa asi chápe, ale to, že ich to bude stáť ďalších 160 eur je ťažšie pochopiteľné. Cestou z kempu museli prešľapať po svojich nohách s báglami ešte 4 hodiny džungľou.
Počas šľapania sa im odkrýva aj ich sen – stena, v ktorej by chceli pôsobiť.
Takto sa po dlhom čase chalani konečne dostali pod svoj bivak, ktorý sa im stal domovom na 3 týždne.
Začiatok pôsobenia v oblasti Cochamo
Po tom, čo sa chalani zabývali v base kempe pod šutrom, rozhodli sa ísť obzrieť stenu. Stretli tam pár emeriken lezcov, s ktorými predebatili lokálne možnosti a priestor na novú líniu. Američania spomenuli, že v stene central Trinidatu je línia, ktorá ostala neprelomená a bol v nej údajný pokus z roku 2002, ale neúspešný. Jožo si to s Kazom prečekli a línia sa im pozdávala – takto sa teda rozhodlo, do čoho konkrétneho sa pôjde. Rozdiel medzi expedíciami – tvorbou ciest a iba „lezenicou“ je, že ide hlavne o drinu a potom až v druhej etape nastáva športová časť expedície, kedy sa to lezci pokúšajú preliezť voľne, bez pomoci umelých pomôcok k postupu.
Takto sa začalo pracovať na vytvorení cesty El Condor Pasa v central Trinidate. Názov pochádza z „lietajúcich moriakov“ (kondorov), ktorí lietali chalanom poza hlavy vo vrchných dĺžkach steny.
Ako som spomínal už skôr, chalani prišli na prelome rokov do oblasti a mali so sebou aj šampáňo. Jožovi niečo nesadlo v strave po príchode do base kempu a na Martina liezla choroba. A tak Kazo strávil Silvestra sám so šampusom (no nakoniec si ho neotvoril), keďže chalani potrebovali spať a regenerovať.
Postup tvorby cesty
Ako sa celá cesta tvorila by som ja len z ťažko mohol prerozprávať v tomto článku, ale v super skratke z Jožovho rozprávania, by som to mohol aspoň priblížiť. Chalani si síce vybrali špáru, akoby na štýl Yosemitov, ale špáry boli zarastené a zle sa do nich zakladalo istenie.
Takže veľa času strávili čistením puklín, riešením „veľmi zle“ odistiteľných problémov. Prvotne teda cestu očistili, navŕtali štandy, prípadne kde sa nedalo založiť istenie, navŕtali aj postupové nity. Jozef opisoval ako niektoré istenia ako vŕtali iba zo „skyhook-ov“ a bol to dosť moral, kvôli možnému pádu z provizórneho istenia s tým, že mali na krku zavesenú ťažkú vŕtačku.
Po zohľadnení všetkých aspektov sa chalani rozhodli neprespávať v stene, ale každý deň sa vracať naspäť po natiahnutých fixoch.
Okrem tých bežných problémov mali chalani aj veľké pozitívum v tejto oblasti a to takmer neustále pekné počasie. Patagónia je známa tým, že je tam takmer stále škaredé počasie. Toto ich predsa len jeden deň neminulo a Jožo s Kazom sa skrývajú pod plachtou. Martin videl prichádzajúcu búrku z nižšej časti, tak stihol zdrhnúť do príbytku.
Po tom, čo sa chalanom podarilo cestu vytvoriť, potrebovali ju ešte podľa možnosti voľne preliezť. Jednou z ďalšou z trampôt bolo aj dochádzajúce jedlo. Keďže ich postup spomaľovali zdravotné problémy Maťa, špinavé špáry a nezaistiteľné pasáže, aj ich proviant musel byť poskromný. Chalani jedávajú ráno malú porciu jedla, počas dňa nejakú „sladkosť“ a večer zase poskromne.
Prelez cesty El Condor Pasa
Všetkým, čo lezieme, alebo inak športujeme je jasné, že vrcholový výkon sa môže len z ťažka podariť bez dobrého prísunu živín. Keďže chalani viac-menej len makali a kontinuálne chudli, je to zrejme opak toho, čo by bolo v ich prípade ideálne. Situácia sa však zvrátila, keď do ich base kempu prišla skupina mladých čílčanov. Tí, po otázkach čo a ako, chalanov zahrnuli kopou matrošu na jedenie, a takto získali opäť množstvo kilojoulov na to, aby mohli celú stenu preliezť.
Takto povzbudení a znovu nabití energiou sa chalani púšťajú do prelezu posledných ešte neprelezených dĺžok cesty, ktorú vytvorili. To, či sa im ich podarí preliezť, visí vo vzduchu a kontinuálne strácanie váhy im v tom moc nepomáha.
Jednotlivé dĺžky preliezajú voľne, ale nie všetky v jednom rade za sebou. Do najťažšej dĺžky sa chytá Jozef. Celú stenu sa snažia preliezť na štýl PP. V kľúčovej dĺžke je potrebný poriadnu kus šťastia, aby ju preliezol bez pádu. Jozef lezie dĺžku na hrane svojich dostupných síl a stráca aj na chvíľu balans kvôli vydrolenému kúsku chytu z popod ruky, ale ustojí to.
Cestu nakoniec prelieza bez pádu a klasifikuje cca na 10 UIAA. Jozef hovorí – „To, že sa mi tam žiadny väčší stup neulomil pod nohou a taktiež žiaden chyt pod rukou a mal som ideálne počasie je obrovský zázrak, ktorý sa koná veľmi výnimočne v živote.“ Najviac prekvapený bol asi Jozef. 🙂 Prelezenie jednotlivých dĺžok RP teda všetkých dvadsiatich im trvá cca 4 dni.
Takto sa slovenskej trojici podarilo nielen vytvoriť najťažšiu cestu v oblasti, ale ju aj preliezť. Cesta bude čakať na svoje opakovanie. V stručnosti tu vznikla bigwall cesta El Condor Pasa za 10 UIAA s dĺžkou 710m a počtom dĺžok 20.
Chalani boli síce na konci misie nabúšení, ale aj vybúšení. 🙂
Samozrejme, že takéto expedície nie je možné robiť bez sponzorov a preto aspoň takto chcem pomôcť chalanom a dávame priestor aj pre ich sponzorov, bez ktorých, by to určite ešte muselo počkať nejaký čas.
