Sky&Clouds Run 2015 na mokrej tatranskej žule

V sobotu 20. júna sme sa zúčastnili najdlhšieho z troch bežeckých pretekov v rámci Tatry Running Extreme Tour 2015 – Sky&Clouds Run. Jedná sa o trasu s parametrami cca 36 km s 2100 m stúpaním, ktorá prechádza krásnym, ale dosť náročným skalnatým terénom Vysokých Tatier. Na tento konkrétny pretek sme sa s Petríkom tešili už aspoň pol roka a vlastne sme sa naň stihli zaregistrovať ešte keď ani oficiálne nebola spustená registračka a len čosi testovali, čo sme tak nedočkavo stalkovali stránku, aby nám nič neušlo. 😀 Darmo, báli sme sa, že limit 100 účastníkov sa naplní veľmi rýchlo. Nakoniec to nebolo až tak hneď vychytané, ale človek nikdy nevie – a ja som si aspoň pripomenula, aké to bolo refreshovať stránku ako blázon, keď sme sa na výške prihlasovali na skúškové termíny a po pár sekundách už bola plnka. 😀

Ráno v Martine, s dostatočnou časovou rezervou, naberáme nášho verného kumpána do behov, Roba Zymberiho. Cestujeme autom ku Štrbskému plesu a počasie vyzerá dosť neprajne – samé chmáry temné sa preháňajú, na už letné pomery je celkom chladno a sychravo, schyľuje sa k dažďu.

Zhruba hodinu a pol pred štartom ideme na registračku a vyfasujeme vrámci vstupného parádne štartovacie tašky s kopou užitočných drobností – buffky, rukávy na beh, čelenky, … 🙂 ďakujeme! Dostávame aj odolne riešené mapy trate so všetkými potrebnými detailami. 🙂 Dnes to bude behom Štrbské pleso – Trigan – Popradské pleso – S. pod Ostrvou – Batizovské pleso – Pod Suchým vrchom – Velický most – Sliezsky dom – Pod Suchým vrchom – Batizovské pleso – S. pod Ostrvou – Popradské pleso – Trigan – Štrbské pleso.

Na registračke nám kontrolujú aj povinnú výbavu (bežecký batoh, 1,5 litra vody, lekárnička, izotermická fólia, …). K tejto príležitosti mi kamoška Lucka z CrimsonPhoto požičala svoju beži-vestu, ďakujem. 🙂 Po registrácii sa prezliekame a pripracujeme si všetky potrebné veci, aby sme sa tesne pred štartom už nestresovali s ničím okrem bežania na WC na poslednú chvíľu. 🙂 Padajú aj nejaké tie fotky z tradičnej edície „kým sme ešte pekní“ alebo tentoraz skôr „kým sme ešte živí“, lebo počasie sa tvári, že dnes nič nebude zadarmo.

Sú asi 4 minúty do štartu a ja klasicky letím na poslednú chvíľu na WC. Aľe nevrav … Našťastie rad je iba malý a ja som šikovná, tak necelú minútu pred štartom pribieham k mojim chalanom v štartovej mase pretekárov. Dnes je tu s nami aj kamarát Kali z Turca a necháme sa cvakať ešte v priebehu pár sekúnd mobilom, kým vybehneme. A štart.

Časť fotiek máme z FB skupiny Sport Club 1896 Štrbské Pleso od ostatných bežcov, keďže na trati sme my traja veľmi nefotili.
Beží s nami aj fešný medveď Štrbko, maskot podujatia. Riadne bežecké črievice si napasoval na tie svoje laby. 🙂 Pozvoľna sa rozbiehame, kým si každý nájde svoje miesto v dave – je nás nakoniec len 57 bežcov zo zhruba 80 registrovaných … zvyšok zrejme odradilo počasie. Nevadí, začíname makať. Zo štartu sa cca 500 metrov mojim krivým odhadom beží po asfaltke, kým sa napojíme na turistický chodník s červenou značkou.

A hľa, beží najlepšia bežkyňa podujatia, Natalia Tomasiak z Poľska. Vyzerá veľmi sympaticky, mladučko (o 6 rokov staršia odo mňa – v zdravom tele mladý duch, či ako?), a nápadne mi pripomína Aryu Stark z Game of Thrones. Pred Nataliou fakticky 5 klobúkov dolu a mám silné podozrenie, že trénuje hlavne na poľskej strane Tatier samé skalnaté terény. 🙂 Lebo ladné kamzíčisko by jej nestíhalo a aj Petrík mal čo robiť, aby jej ušiel, keď išli cca polku trasy spolu. 🙂 To je jeden z mojich cieľov – stíhať pravidelne Petríkovi, aby nehundral, že sa pomaly šúňam. 😀 Kto sníva, má nádej …

Mne nestíhal Petrík iba dvakrát – raz keď ma opilo z jedného piva a bežali sme s plnými batohmi zo Štrbského plesa na Popradské, kde sme chceli prespať a ja som závratnou rýchlosťou kľučkovala pomedzi japonských turistov ešte aj s 20 kilami banánov, prevesených cez plece v „armadi taške vzor 85“. Petrík hneď potom telefonicky kontaktoval svojho svadobného svedka, aby ho oboznámil o mojom nevídanom výkone. Že ma v tej chvíli išlo rozdrapiť od pýchy, netreba hovoriť … 😀 A druhýkrát mi nestíhal, keď ma tiež na počudovanie opilo z jedného piva a bežali sme v Krkonošiach na Sněžku. 😀 Ale deti, nepite! Nie vždy to má takéto pozitívne účinky … Dobre, dosť bolo retrospektívy do našej tragickej existencie, takže späť ku Sky&Clouds …

Dostávame sa na červenú značku k Triganu, kde si začínam vychutnávať skvelý terén mierne do kopca – krásny, členitý les, pretkaný koreňmi a kameňmi. Takéto mám asi najradšej, to Vám ubieha ani neviete ako … Poroztrúsení turisti bez problémov uhýbajú a berú na nás ohľad. 🙂 Dobiehame k Triganu, kde nás týpek odkláňa z červenej na zelenú značku, klesáme. Predbieham pár bežcov a prichádzam k Popradskému plesu, kde je plno národa. Je to trochu zvláštny pocit, bežať s číslom na hrudníku, keď vôkol vás desiatky ľudí popíjajú kávičku a v kľude debatujú. Pri chate je prvá občerstvovačka, volám: „Netreba, ďakujem.“ a idem ďalej – vody aj jedla mám so sebou viac než dosť a ešte je skoro. (Keďže čerstvé datle z Tesca už nejaký čas nedostať, tak sme presedlali s Petríkom na sušené nesírené hrozienka z Lidla a super tiež, odporúčam. :))

Od Popradského plesa stúpame znova po červenej k Sedlu pod Ostrvou. K nemu vedie „nekonečný“ serpentínový cik-cak chodník s rovnomerným stúpaním, ktorý nebyť všakovakých nestabilných či ostrých kameňov, dal by sa mi aj celý vybehnúť. Ale tu volíme skoro všetci opatrnosť a radšej rýchlo kráčame. Inak nekonečnosť týchto serpentín a výšku Ostrvy veľmi pekne zhrnul Robo, ktorý tu ešte predtým nebol: „Pozrem kúsok nad seba – vidím bežcov, pozrem vyššie – bežci, pozrem ešte vyššie – tam tiež bežci, …“. 😀

Ale neskutočné výhľady sú odtiaľ na Popradské pleso, s Petríkom to tam máme veľmi radi …

No pozrite, ako si Robertíček vychutnáva tú nekonečnosť 🙂 … A už sme skoro hore! Niekde tam do kopca predbieham dievčinu predo mnou, Jurinu. Tento kamenistý terén sa mi neskôr – cestou späť, parádne zbiehal.

Sedlo pod Ostrvou sme zdolali a povzbudzuje nás kontrolný tím/horská služba, už ani neviem, lebo sa mi zahmlievalo z tej výšky pred očami. Alebo to bolo skôr skutočnou hmlou? Každopádne vďaka za milé slová. 🙂 Začíname stretávať pár skupiniek oproti bežiacich nadšencov, ktorí nám kričia: „Bravoooo!“ alebo mne po poľsky: „Tretia žena!“ … no fajn, už len udržať si to ďalších 30 kilometrov. 😀

Zo sedla ideme najprv ešte trochu nahor, no po pár sto metroch začneme pozvoľna klesať. Do toho začína striedavo trochu pršať a padajú krúpy. Ahoj, leto! Ešteže mám so sebou pribalené rukavice. 🙂 Skaly začínajú byť mokré, a tak spomaľujem, nech sa nevyvalím dolu kopcom kdesi do krovia – hoci mám na nohách Inov-8 Roclite s podrážkou ako stvorenou na skaly a tie ma ešte pošmyknutím snáď nikdy nesklamali. 🙂 Ale istota je istota. Z kopca ma dobieha Jurina s ešte jedným kolegom bežcom a dávame sa do reči. V podstate takto pospolu ideme hodný kus, aj okolo Batizovského plesa, kde už začína byť po zemi vidieť súvislá vrstva „snehu“ (krúp). 🙂 Toto počasie má rozhodne niečo do seba a našťastie vietor teraz fúka iba trochu. Len tie mokré skaly, ach … žiadajú si svoju daň – Jurina sa nám vpredu kúsok stráca, ale veľmi rýchlo ju dobiehame, pretože spadla, chúďa. Na prvý pohľad to vyzerá dosť hrozivo, pretože má polku tváre od krvi. Vyťahujem obväzy a leukoplasty, kolega jej utiera krv a zisťujeme, že tržná rana na líci má našťastie len pár milimetrov. Dávame na ňu leukoplast, krv už netečie. Horšie je na tom akurát výrazne napuchnuté líce, no Jurina chce pokračovať ďalej. Tak s kolegom bežia, ja balím späť veci a poberám sa za nimi trochu opatrnejšie po takomto nepríjemnom zážitku.

Po cca 14. kilometri Pod Suchým vrchom sa s Jurinou a kolegom odpájame klesajúc po žltej značke smerom k Velickému mostu. Tu sa značný úsek beží dolu kopcom po asfaltke – čo ja priam neznášam, a tak spomaľujem a zaostávam, nech si totálne nezoderiem terénne podrážky s výstupkami. Ako sme zrazu o niekoľko sto výškových metrov nižšie, tak miestami pečie slnko a z asfaltu sa „dymí“ vyparujúca sa voda. Až je celkom dusno. Dobieham k Velickému mostu a prudko točím doľava k stúpaniu po zelenej značke smer Sliezsky dom. Konečne znova trail. 🙂 Bežať do kopca sa mi už moc nechce, tak kráčajúc pomedzi tie skaly na chodníku riešim „za jazdy“ zhadzovanie prebytočného oblečenia, pitie vody a vyjedanie hrozienok. Poživeň zaberá a pozvoľna zrýchľujem, dobieham postupne pár bežcov a aj Jurine chrbát kdesi v diaľke vidieť. Znova sme nastúpali výškové metre a prichádzame k Sliezskemu domu na 20. kilometri, prší. Volajú nás dnu do predsiene, druhá občerstvovačka – Jurina tu nie je, asi šla bez zastávky. Vidím sympatické čerstvé hrozno, ale nedávam si – najlepšie mi sedí počas výkonu jesť len jeden druh jedla. Hoci necítim obzvlášť potrebu niečo si dať, no ponuku horúceho čaju (zrejme s cukrom) nakoniec neodmietam a dávam si hneď dva poháre. Spomínam totiž na Vysokohorský beh cez Klin, kde mi na vrchole v sychravom chladnom mrholiacom počasí veľmi dobre padol a popohnal ma. 🙂 Ako tak z tepla pozorujem počasie vonku, javí sa to ďaleko horšie, než to pri príchode bolo. A za tie cca tri minúty som stihla aj vychladnúť.

Treba čím skôr vyraziť, tak sa obliekam do fukerky, rukavice, čelenka, buff a s ďalším bežcom vybiehame do krúp a vetra. Zvesela debatujeme a o pár minút sme už znova zahriati. Inak celkom šikovné cvičenie na koordináciu a multifunkčnosť pohybov je vyzliekať si fukerku počas behu s vestou v ruke, keď kľučkujete po tatranskej žule. 🙂 Bežíme asi štyria s menšími odstupmi a niekde blízko pri Batizovskom plese sa zrazu spoza mňa vynára Jurina. To ma dosť prekvapilo, tak sa hneď pýtam, že či nebola dávno vpredu – vysvitlo, že od Sliezskeho domu išla inou trasou a spravila si pár stoviek metrov zachádzku. Nás z občerstvovačky odnavigovala horská služba. Od Batizovského plesa k Sedlu pod Ostrvou sa to zdá nekonečné, len sa tak polobehom motkám a zbožne si predstavujem členitý les medzi Štrbským a Popradským plesom, cez ktorý ešte pôjdeme. Kdesi pred sedlom sa do kopca ešte naposledy posilňujem hrozienkami, pri zbiehaní už nebude kedy.

Konečne dobieham do Sedla pod Ostrvou na 27,5 km a chlapi na kontrole mi kričia, že ma dali pozdravovať kamaráti (ale doteraz neviem ktorí, takže sa mi, kamaráti moji, smelo prezraďte :)). Nech sa páči, trojkilometrový technický zbeh z Ostrvy na Popradské pleso. Chytám druhý dych a nadmiechu si ho užívam, nechávajúc bežcov za sebou. Tie skaly už ani nevnímam, som v akomsi tranze … nohy vedia, kam skočiť. Niekedy to tak zrazu cítim, že mi nič nehrozí a akoby „niečo nadomnou bdie“, a tak sa púšťam dolu na moje pomery dosť rýchlo. Za behu ešte vylievam vodu z fliaš na veste – do cieľa si vystačím s cca 1 deci.

Medzitým sa Petrík, ktorý už dobehol do cieľa dávnejšie (8. v celkovom poradí, s časom 04:34:58) vyberá za nami naproti, aby nás trochu pofotil. Počasie je už výrazne lepšie, než ráno.

Na asfaltke stretáva Roba (s časom 05:02:03) a v lese Kaliho (s časom 05:32:27).

Ja sa pod Ostrvou ešte v rýchlosti kochám krásnym Popradským plesom a výhľadmi na okolité štíty, napoly zastreté v mračnách. Majestátnosť. Pri tretej občerstvovačke nezastavujem a vbieham do mojej vysnenej lesnej časti. Stúpanie po Trigan, predomnou partia asi 5 bežcov, ktorú priebežne predbieham.

Míňam cvakajúceho Petríka a vychutnávam posledné úseky lesa, kým vybehnem na asfaltku. Nohám je výsostne nepríjemná takáto zmena povrchu, ale už len kúsok – pomedzi davy ľudí a maskotov, cieľovou rovinkou trochu šprint a koniec. Na krk mi vešajú účastnícku medailu a podávajú horúci čaj. Pecka. Mám ohromnú radosť. 🙂

Idem s Robom k autu a prezliekam sa do suchého oblečenia. Vymieňame si dojmy z trasy. Petrík ešte v cieli fotí zvyšných bežcov. Vraciame sa na tombolu, z ktorej si Petrík odnáša predčasného Ježiška v podobe milióna párov ponožiek a čakáme na vyhodnotenie výsledkov.

Podarilo sa mi nakoniec umiestniť na 3. mieste medzi ženami s časom 06:19:41. Rezervu mám ale oproti ostatným dvom žienkam riadnu, takže je dobudúcna na čom pracovať 🙂 – 2. miesto Denisa Lukáčová Šulcová (čas 05:04:44) a 1. miesto Natalia Tomasiak (čas 04:45:55). Zaujímalo by ma, ako by sa tieto časy ešte skresali v suchom počasí.

Absolútni víťazi Sky&Clouds Run 2015 🙂 – Natalia Tomasiak a Jiří Petr (čas 04:03:28).

Po vyhodnotení ešte rečníme, dopujeme sa vodou a troškou morskej soli – predsalen v chladnom počasí človek až tak necíti, že je smädný a vypotil zo seba koňa.

Lúčime sa s Kalim, ktorý zostáva aj na 3. nedeľný pretek podujatia a frčíme šťastne unavení z podarenej akcie. Kali za mňa v nedeľu ešte dodatočne prevzal cenu Fair Play za pomoc na trati – ďakujem, tak Ježiško v podobe ponožiek a buffky aj pre mňa. 🙂 Zdá sa, že Robo má trošku problémy s dehydratáciou a hladinou sodíka, lebo mu cestou musíme zastavovať skoro na každom odpočúradle – voda v ňom nie a nie držať. 😀 Vyhadzujeme ho doma a s Petríkom sa rútime pripraviť si fajnú večeru „pre piatich“ a posiadne sa vyspať. Ráno sa poberáme zaslúžene relaxovať za rodinou na chatu v srdci Veľkej Fatry, kde nám ľadový horský potok krásne pomôže v regenerácii … 🙂