Rajecko – teplický horolezecký triatlon, akcoška čo sa oplatí
Rajecko- teplický horolezecký triatlon
Zučastniť sa tohoto triatlonu som sa chcel už dávno. Vždy mi niečo do toho vbehlo, prípadne nejaká výhovorka(to asi skôr). Tento rok som to však zbadal, 3 dni pred, takže nebolo dostatok času na výhovorku okrem toho, že nemám horský bicykel. Súdiac podľa fotiek z minulých ročníkov, to pôjde cez terén. Nevadí túžba je silnejšia, ako vlastníctvo iba cestného biku, a kupujem v lokalshope plášte na trekový bike. Škoda, že tetušky mi menej pomáhali pri výbere ako viac, keďže som sa nevyznal, nestačili im jednoduché hinty aký mám ráfik atď. Požiadavka bola simple, na cestný ráfik, čo najviac trekové a široké plášte. Dopadlo to tak, že síce sa trošku zmenil dezén, avšak môžem v nich rovnako rýchlo jazdiť na ceste ako pred tým:D.
Misia začína už deň pred
Táto misia začala kúpou fiktívnych plášťov, a pokračovala k tomu, že ešte som ich musel prehodiť a opraviť si defekt, ktorý som ešte nevedel, že vznikne. Takto pri prehodení pláštu, začnem pumpovať dušu a keď zhodím pumpu, tak mi to vystrelí a cele vyfučí. Kukám na to, a vnútro šlajfiku v kýbli. PparáDA. Takže nájdem inú dušu doma, nahodím ju krkolomne pod plášť na ráfik a keď idem pumpovať, pri letmom pohľade do strany zbadám, že som tam nahodil „inú“ deravú dušu. Mňa asi porazí, je 22:40, rozbitý som z týdňa na mraky ráno vstávam na vlak, a nemám ešte ani jedno koleso prehodené :). Nadýchnem sa, vydýchnem, idem pozrieť trochu telku, vrátim sa späť a už prehadzujem plášte kontinuálne. To, že šli ťažko ako prasa dole, hovoril aj pocit pľuzgierov na palcoch rúk.
00:20 si líham spať, z ľahka pobalený a hlavne dobre rozbitý. 
Kľúčový deň
Vstávam a cítim sa parádne akoby po áfterke. Stretneme sa s Petríkom na stanici, vymeníme si pocity z nadchádzajúcej akcie, naskakujeme do vlaku, dostávame zdrba od sprievodčíčky, že biky a blá blá…ale mala pravdu no 🙂 
Debata o našom stave graduje a už sa z toho len smejeme. 
Vystupujeme v ZA, sadáme na biky, kúpime niečo na raňajky a máme ešte hodinu a pol do začatia preteku. Občerstvení sadáme opäť na biky s plnými báglami na pretek kde sú aj veci na prezlečenie. Zo Žiliny odchádzame smer kemp Slnečné skaly.
Snažíme sa ísť čo najviac mimo hlavného ťahu a tak valíme cez Višnové a potom doprava do Porúbky. Aspoň sme sa trochu rozbicyklovali, pôvodný plán bol ísť cez Saračníky pod Minčolom, ale keďže som mal tú úspešnú servisnú noc s predstihom som to zrušil :). V kempe je už náladička a pretekári sa pomaly zbiehajú, čekneme si registráciu, k tomu propozície a ešte Radka S. poprosíme či nám neschová veci do auta.
Môže to začať.
Dosť je vidieť, že s cesťákom som asi netrafil klinček po hlavičke, ale mal som na výber buď takto, alebo nijako, a tak som sa rozhodol pre misiu. Spýtame sa na výklad trate, ten je síce dobre popísany v plániku, ale keďže nie sme miestni tak tomu figu rozumieme, a hlavne nebudeme mať kedy kukať na plánik počas bikovania. Budem rád keď sa mi podarí aspoň niečo pofotiť. Vyzerá to tak, že sú tu ľudia ktorí sú takmer stálice, ale vidno aj niektoré lezecké legendy :), to som ešte nevedel, že polovica z nich sú Amstrongovia. V jednom momente príde chalanisko so zjazdovým bikom na štart, to sa s Petríkom na seba kukneme a vybuchneme smiechom, obaja vieme, že som v kýbli :D.
Akcia sa odštartuje a už sa valíme z kempu smer Priedhorie. Po ceste to ide v pohode, pri snahe spraviť dve fotky stratím času ako na mraky :D…naštastie ma to nemrzí lebo nie som nijako kondične pripravený.
Postupne však badám, že im to ide nejako pozoruhodne rýchlo napriek tomu, že nemajú cesťáky. Neskôr zistím, že sú v tom dve veci zakomponované, jedna je že idú v „balíku“ čiže si razia vzduch prvým bikerom balíka, a potom sa sdriedajú. Takto dokážu ísť dosť rýchlo a popritom si aj celkom odýchnuť. Druhou vecou je, že majú v predu tri prevody, čo si neskôr všimnem, že ja mám len dva :D…proste som na to zabudol, v meste mi to nebolo nikdy treba :). Takto famózne dosiahne štádium neustálej hrany a začína ma to celkom rozbíjať. Príde moment kde musím zosadnúť z biku a tlačiť ho kvoli terénu. Ruku na srdce, že až tak mi to nevadilo lebo som mal stehná ako bandasky 🙂 Konečne vyšľapem na nejaký kopec na vrchole lúky, nemám ani páru kde som, ale je zaujímave, že vidím pred sebou zjazd po lúke. Fičím dole nie moc rýchlo lebo predsa len mi to dáva pociťovať cestáčik do predlaktí a tricepsov. Dobre ma tam vytrasie, popri tom ma popredbiehajú ďalší bikeri. Za týmto zjazdom sa ešte trošku vyžmýkam až chytím tempo s jedným chalaniskom za čo mu vrelá vďaka, lebo sa so mnou začal aj striedať vo „vedení“. Na občerstvovačke sa už stretneme viacerí, dr. Hatala chytil defekt, a zvažuje myšlienku to odjazdiť na ňom ku skalám :). Je to práskač, to hneď zbadáte v takýchto situáciach. Bachneme tam razítko, a fičíme ďalej teda oni :)…ja ich nestihnem na začiatku a už ich neviem dobehnúť ten kúsok. Takto sa vyžmýkam do dokonalého štádia, občerstvovačky tu nefrčia, dobre ma zlialo s potom a teším sa keď budem ťahať cesty na skale ako mi bude mombiť hneď do predlaktí kvôli chýbajúcim minerálom a glykogénu. Tutoka hľa v dedinke Priedhorie idem okolo krčmy v kopčeku kde nemôžem prehodiť na najľahšie lebo najľahšie nemám :D…takže pri zočení tohoto vierozvestovca Kofoli, zoskočím bez hanby snáď prvý raz v živote z preteku mimo trať, a hybaj ho na ľahké cukry do bachúreku.
Plný satisfakcie z tohoto prehrešku pamätajúc ešte 5 minút dozadu ako som si stehna už necítil, chlipkám púl litra kofúleku a do dna:). Tutoka už idú snáď aj poslední pretekári hore kopcom. 
Po parádnom občerstvení, sadám na bike a snažím sa ešte trochu krútiť nohami. Tu už vôjdem do doliny, ktorú poznám zo svojích dávnejších aktívnych časov ako lezec. Rád sa tu vraciam po dlhej dobe, zabáčam na odbočke k oblasti „Bronzová“ a tu už vidím všetkých búšičov. Zhodím bike a Petrík už na mňa kričí.
Nateká ti ? Nevadí bude viac
Pod skalami je rušno a chalani valia cesty jednu za druhou. Náš kamoš Pištík je opäť vo svojom eláne a som milo prekvapený akú ma aj lezeckú formu.
Zoberieme si jediné voľné lezecké lano, vyzerá ako húsenica, expresy, naviažeme sa a s verným parťákom Petríkom pričom sa odistíme sami. Je tu taká možnosť a sme tomu radi. Prvá ide 6 UIAA, krásne je vidieť, že teraz lezieme o rýchlosť nie kvôli času, ale aby nám čo najneskôr natieklo :D. Páči sa mi, že Priedhorská obtiažnosť nie je ľahká, takže okrem malej slzy v oku mi pritieklo ešte viacej do predlaktia. Tutoka cvakám druhý expres a periférne vidím nejakú nerovnosť na lane, kuknem na to a tam trčí jadro lana(obal lana bol seknutý)…hmm.. Otočím sa do prava smerom na zvyšných lezcov v stene a spýtam sa či to je v poriadku tak ? :D. Odpoveďov mi je len veselé zasmiataie, ale očividne sa Didi na tom pobavila najviac. Pochopím to ako odpoveď „nerieš a lez“tak leziem ďalej. (na budúce stačí povedať a rád požičiam neseknuté lano prípadne pômožem organizačne s výbavou). Hore cvaknem posledné istenie a fajn.
Po mne lezie Petrík tú istú cestu za 6 UIAA. Celkom si ju fičí a zastane cca na tom istom mieste ako som ja chvíľku postával, trošku mu poradím, povzbudím ho nech ide, lebo viem že na to v pohode má. Ako Petrík lezie vyššie zrazu trošičku zašuchoce a skočí si do lana :)…pochválim ho, odýchne chvíľu a lezie ďalej. Takto dáme ešte jednu cestu, dobre sa pred ňou ešte zdržíme odmotávaním lana. Zaliezť si však mám chuť obroskú ale limit 55 min sme práve prečerpali, tak si ešte rýchlo vyleziem na druhom konci lana 7- UIAA, a teším sa že som ju teraz neťahal lebo by som tam skysol, poctivá bola. Teším sa keď sa vrátim na Priedhorie a si poriadne zalieziem. Poďakujeme milej zapisovateľke :)..a povieme jej nech si k nám zapíše, že sme „oje..ávaci“ lebo sme liezli po limite. Lúčime sa s ďeckami a prášime ďalej na biku.
U mňa to znamená, že začnem šľapať a hneď ma bolia stehná :D, tomu hovorím výhliadka na pretek :). Prídeme k pasáži kde už je opäť terén, a tu s radosťou zosadám z biku, do toho rýchlo popri ňom kráčam…ach to je radosť. Takto o chvíľu zosadne aj Petrík, príchádzame do terénu ktorý sa už nedá bikovať a len valíme hore tlačiac biky. Konečne to naberá nejakú rýchlosť, hore dobiehame 4roch chalanov, táto pasáž bola zároveň jedinou pasážou kde som mohol nejako využiť svoj tréning….trvalo to až 10min, takže som mohol zvrátiť výsledky preteku :D. (skončil som predposledný 😀 ). 
Hore prehodíme slovíčko, vyprázdnime „kanistre“ oceníme krásu zvažnice a okolia a fičíme dole…teda oni fičia dole. Ja na mojom cestáčiku som rád, že môžem ísť vobec na ňom, o chvíľu mi flekuje zadne koleso a mám tam úspešne zase nejaký papek. Nič to problém vyrieším, vytrasený zídem dole a valím za Petríkom už po asfaltke a cez potok. Prichádzame na hlavnú cestu a dáme sa zase do balíku. Takto je to celkom v pohode, ale hotový som nenormálne s tými stehnami :). Pri krčme zabáčame, stretávame našich známich zo sedla, pokecáme, buchneme zase trošku kofči a hlavne horálku. Cash 5eur nám požičal „Smadný“ dobre si pamatám ? :). Chvíľu posedíme, údajne sme už blízko, ja som trošku dezorientovaný kde ozaj sme. Sadneme na biky a valíme za sebou. Teraz je balík ideálny, takto sa striedame až do Rajca kde chalani zbadajú autobus, namotajú sa že im bude raziť vzduch a ufundžia mi. Takže valím už sám, a zase to ide ťažko. 
Posledná časť kemp, beh a lezenie na Lietačkach
Dobikujem do kempu, pokračujeme behom, ale to ozaj len z recesie. Janči zakričí, že nám musí asi je..ť :). Samému mi je hlavne smiešne aký som vyžmýkaný a 450 m idem ltt klusíkom. Dobehneme pod skaly, vyberieme si dve cesty(také je pravidlo) a začíname liezť. Stretávame tu aj našu kamarátku z východu, ktorá je naším spoluističom. Fest veľká výhoda je, že tieto cesty poznáme a viem do čoho sa môžeme pustiť a nemusí to byť vyslovene ľahké. Takto preliezam jednu -6 UAA, ďakujem ističke a na istenie ma berie Tibor správca kempu. Ideme si vyiezť 5 UIAA Oli Špek, ale ten je obsadený tak po chvíli poviem Tiborovi, že skúsim Márny -7 UIAA, cestu poznám, uvidím či bude dosť vytrvalosti aby som neodsadol. 
Naviažem sa, Tibor ma skontroluje, začínam liezť cvakám prvý borhák, druhý….predýchavam, vraciam sa naspäť, vytrasiam ruky. Tibor ma povzbudzuje. Dobre to padlo, leziem ďalej a hore sú už dobré chyty, cvakám vrch, prevezujem lano a Tibor ma spúšťa dole. Trasieme si rukamni a ďakujem mu za dobré istenie.
Tutoka sme tesne predbehli Maťa Hatalu, lebo sa na ňu tiež chystal. Padlo kamarátske obvinenie, že sme odkukali nápad preliezť cestu „Márny“, ale našťastie zafungovala výhovorka, že sme chceli liezť ľahkú cestu, ale bola obsadená tak sme museli túto 🙂
S Petríkom si nahlásime cesty, pobalíme sa a cupitáme do kempu, ty vole fakt je dosť týchto 450 metrov do cieľa :D.
Konečne kľud, tortúra ako prasa, stehná v inej galaxii a ešte pôjde cesta do Žiliny. Smejeme sa ako máme dosť a klobúk dole pred všetkými búšičmi a búšičkami čo tu exelovali. Potom čakáme na vyhlásenie za kontinuálneho pitia piva. Z gulášu nič, lebo my nefičíme na mäse, ale našťastie v kempe robili aj dobrú grilovanú zeleninu s hermelínom.(nabudúce by bolo pekné dať v rámci štartovného aj variantu pre vegošov)
Výsledky sa vyhlásia, a všetci sa za pohodového dažďu pustíme do debát a pív 🙂
Na ráno sa moc neteším, lebo máme ísť do Fatry 50km trasičku. Stíhame predposledný vlak, a doma zomieram ako zarezaný. Ďakujem všetkým za pekný horolezecký triatlon 🙂
Pre tých ktorý oblasť nepoznajú môžete si pozrieť niečo o Lietačkach v tomto článku(klik na obrázaok).