Kaľamárske vďakyvzdanie
Tento víkend sa niesol v duchu lezenia na skalách nad Detvou v lezeckej oblasti Kaľamárka. Výhodou Kaľamárky je, že poskytuje dostatok tieňa aj v tých najhorúcejších dňoch tohoto leta. Komu by to však prekážalo sú tam aj nasvietené skaly 🙂
Kaľamárka už ideme
Ráno je samozrejme v atmosfére vybitej auto batérie. Nie nevykašlal som sa večer pre tým nato, naopak dal som ju nabíjať, lebo pár dni dozadu bolo auto videné v nočnom režime, ako si svieti veselo :). Tak či onak moja posádka nebola schopná ma roztlačiť a až sused MajMaus ma potiahol na svojom čiernom tátošovi. Takto sme naštartovali a už valili, to že som mal prázdnu nádrž a na rezerve by som nedošiel po štádium kedy si nabijem batériu asi nemusím rozoberať, že ? 🙂 Pre tých koho by to zaujímalo, zistil som, že sa smie tankovať aj so zapnutým motorom, teda aspoň z hľadiska technického :D. Keď je Zelený Šíp naplnený benzínom, letíme smer Banská Bystrica a chalani v zadu Piwo a Ďuri sú upovedomení, aby šetrili batérie od Facebooku na navigáciu v Banskej Bystrici.
Na Kaľamárke sa máme stretnúť s mojími parťákmi z Košíc, konkrétne z oblasti Zádielu. O Zádieli sme si písali a písať ešte budeme :))
Východniari sú svojím spôsobom garanciou zábavy. Tak či onak, je ňou aj naše auto ,aby toho nebolo málo budú tu ďalší martinskí parťáci z môjho lezeckého života. Ala, Maťo, Michal „Mičbjukenen“, Petrík „Van Berryt“, Error, ktorí vnášajú do tohoto zážitku trošku melanchólie, a zároveň kopu zábavy.
Kaľamárka sme tu, čo teraz ?
Keďže sme cestovali v totálnej zime asi 40+ stupňov v aute, po vystúpeni z neho sa nevieme dočkať zmiznutia do tieňu lesa. 
Plán je sa trošku rozliezť, ukázať našej návšteve Veronike z Prahy nejaký pekný skalný potenciál, na čo Kaľamárka slúži výborne ako lezecká oblasť. Zároveň Veronika ocenila cvakanie prvého istenia 4-5 metrov nad zemou hlavne na spodných skalách.
Najprv ideme však na Vrchné skaly Kaľamárky. Tu nachádzame najľahšie cesty a ťaháme ich tak, aby sme sa rozliezli. Zostava sme od začiatočníkov až po mierne pokročilých, pokročilých a pokročilých vykysnutých :D. To sú tí čo dobre liezli, ale skysly časom lebo neliezli. Medzi tým sa stretneme aj s Milankom a Silwinkou z Košíc, ktorí tu ukážkovo zobrali svojich kurzantov z Rozlomity odielu. No paráda ich je 14 a nás asi 11 :)). Teraz však najprv lezieme.
Po ľahkých cestách Verča natiahne pekné a morálove 6tky. My s Bobčou pokračujeme v lezení ľahkých ciest a Piwo lezie s Ďurim, ktorý sa stihne asi prvé dve hodiny lezenia fyzicky a trošku mentálne rozbiť na ceste, ktorú lezú.
Začíname liezť
Takto ako sa motkám pod skalami, ,si nájdem svoju strechu :)). Ako vidíte cesty nazývam číslami, alebo ich popisujem lebo čo ?….lebo sprievodca (knižka) ostal pekne na poličke doma. Na Kaľamárke nie sú cesty popísane tak ako sme boli na to zvyknutí v predošlích článkoch z kategórie slovenské skaly.
Preto si budem viacej pomáhať fotkami pri opisovaní tohoto zážitku. Strecha je pomerne dosť silová cesta, ktorá je ohodnotená maximálne za 6+. Keby nebola tak dobre odistená nikdy by som do nej nenastúpil, aspoň nie teraz, keď doháňam absenciu 6mesiacov nelezenia aktivitou lezenia v zmysle 1-2x týždenne. Tí čo sa vyznáte trošku viac viete, že to je strašne málo. Lezec sa bude posúvať viacej ak bude liezť minimálne 2x týždenne a poctivý zmysel to začne dávať keď bude liezť 3x týždenne.
Takže v streche som sa dobre vyždímal ale nakoniec som ju preliezol s nejakými odsadnutiami, keďže silu tam treba a hlavne techniku. Potom nasledovalo skupinové opakovanie, Ala preliezla takmer hneď, ťahať napriek tomu však nechcela :). 
Zato preliezla na začiatok dňa ľahučkú cestu ktorá mala odlez od borháku 6m a ja som sa z pod ďalšieho broháku vrátil lebo som to odmietal doliezť. Pritom to bola fakt ľahká cesta. Nejakým spôsobom som bol už v disharmónií a to si nemôžem dovoliť ak chcem liezť pozorne.
Takto s Bobčou lezieme ešte jednu ľahkú cestu za 4 UIAA a vraciame sa k naším nad spodné skaly opiecť si niečo na už vopred zriadených ohništiach. Tie by som aj odporúčal rešpektovať, z úcty k majiteľom pozemkov, ochranárom a aj samotnej bezpečnosti lesov, ktoré sú všade dookola.
Spanie na Kaľamárke
Takto prebieha náš večerný rest v duchu vegetariánstva ale aj protipólu zo strany väčšiny lezcov :)) Kamaráti z východu sú pri inom ohnisku a vyťahujú gitaru na ktorej mastia o sto 6 pesničky rôzneho rázu. Ja sa spakujem, ale pred tým ma ešte Peťko z Rozlomitov stihne zľahka nadájať medovinkou. Záhada mi je ako sa vždy vynorí z tmy a niet šance na odpor :). Do toho používajúc zrejme to isté kúzlo aj Miňko so Silwinkou na mňa tasia Zubriu trávu (v Poľsku vyrobený likér), časom to však už voláme Zubrí moč 🙂
Odoberiem sa ku naším, ktorí sú v blízkosti krásneho výhľadu na rozsvietenú Detvu. Dojeme svoje matrošíky a kolujeme ešte nejaké vínko. Je super pozorovať ako sa náladu zmení po tom čo niekto pije viacej :D…málokedy to mám možnosť pozorovať na lezeckých akciach 🙂
Potom čo sa odplížim pomerne skoro do spacáku blízko ohniska, ma vyčíha Bobča a tiež si ustelie vedľa mňa na spanie. Zaspávam už za zvuku Veronikinho spevu Gruzínksych pesničiek a veľmi spontánneho napodobňovania Van Berryta a Ďuriho, ktorí sa vydali po stopách Gruzíncov 😀
Úspešne zaspím a Bobča ma budí, že mi prišli kamoši Rozlomiťáci. Hneď som hore ako automat (to je veľmi častý výrok môjho brácha) a idem k nim. Potom čo sa začne šíriť okolo ohniska veselá nálada a ešte stihenem niečo predebatiť v môjom polospánkovom stave, pomaly sa zase pracem do spacáku. V tom sa však vráti k ohnisku už budúca Rozlomiťáčka Ivka a spustí ohňovú show. Tak toto je ozaj husté, jedna spieva gruzínske piesne a druhá valí fire show počas noci. To sa môže stať asi len na Kaľamárke:), ale myslím, že každá lezecká oblasť má svojho „ducha“ ;).
Druhý deň na Kaľamárke
Ráno sa prebudím na kľud a o chvíľu prejde aj Peťo okolo mňa, áno ten Peťo čo ma nadájal medovinou a vyberie sa na túru na Poľanu. To obdivujem, ale už v Zádieli mi rozprával ako rád chodí na druhý deň po lezení na túry.
Ja však navštívim ešte lesných škriatkov v útrobach lesa s toaleťákom a odovzdám im môj dar. S takto dodržaným riťuálom môžem ísť spokojný obhliadnúť neočistené kamenné bouldre. Kaľamárka má ešte kus potenciálu v tejto oblasti, mysllím, že si toto domáci dobre uvedomujú;).
Prídem po červenej značke ku spodným skalám z lesa, a obzerám si cesty na dnešné lezenie. Ešte nie je nikto pod skalami, to sa mi veľmi páči, je tu kľud, teplota však stúpa. Tu si nájdem na začiatku ľahučké neočietené 3 UIAA cesty a dám si sóličko hore bosý s kroksami za shortkami. Na vrchu chytím trošku krízičku v hlave a snažím sa to analyzovať. Je to presne ten istý stav čo ma haluzí pri väčších odlezov. Odkiaľ však pochádza. V jednom momente si uvedomujem aký to je luxus byť istený aj keď s veľkým odlezom. Tajomstvo tohoto strachu musí byť ešte hlbšie zakorenené. Pred koncom cesty to však už nerozlúštim, vykoncentrujem sa na konkrétne stupy a cestu doleziem takmer ku deckám na stanovú plošinu.
Nájdem ich už papať v tlupe na plošine s výhľadom na krásny les a Detvu. Bobči navrhujem ísť skoro liezť bez raňajok aspoň zo tri cesty a najesť sa môžeme keď bude teplo už. Aj tak sme jedli celý večer, tak musíme byť najedení predsa. (nebola to celkom pravda 🙂 )
Dáme hryza z banánu a ideme na to. Najprv ľahké cesty, jednu si natiahnem aj bosý, veľmi zaujímavý pocit takto liezť. Pozdáva sa mi to, ale na mikro lištách by som tak stáť nechcel :D. Po mne ide Bobča a má trošku krízičku tak ju spustím dole nech si odýchne. Medzi tým odistím Verču a striedame sa v cestách . Pred svatbou, Po svatbe to sú cesty okolo 5 UIAA a 6 UIAA myslím, teraz to nie je podstatné 🙂 Pointa je, že tá druhá cesta „ťažšia je morálová ako prasa“ . Svojho času som ju 2-3x preliezol a pamätám si že na vrchu sa tlačilo bruchom celé telo cez hranu. Samozrejme, že sme tam držky hádzali (pády* lezecký žargón). 
Verča prekoná prvý 5 metrový odlez, cvaká istenie, lezie ďalej ďalšie cvaká v pohode a ku tretiemu sa po chvíľke odhodláva a potom spravý rázny krok na policu, pomalinky si potraverzuje do ľava. Cvakne expres do borháku, ešte potraverzuje a cvaká lano…fúúh fajn, žiadna držka vrch už dolieza za šomrania, že tam nič nie je a prelezie hranu. Za hranou je koreň ktorý by sa asi nemal chytať ale aj tak ho chytajú všetci čo sa boja na hrane :D.
Po dlhšiom čase sa konečne odhodlám, a idem to ťahať ja. Ešte si trošku dodám odvahy pivkom maličkým, také malé ste ani nikdy nevideli snáď, preto sa ráta iba na hlty :D. 
Cítim sa skvele, prvé istenie cvakám, druhé cvakám co by dup, vyleziem si na policu občumujem tretí borhák, ktorý je tak ďaleko, že je snáď pri Maďarsku. Už zo spodku som presne videl, že bude problémový. Keby som do toho Verču nenahnal, tak by som to určite nešiel :D, v tento deň ovšem. A tu začína moment, naleziem, zleziem, naleziem, zleziem, srandičky, naleziem, zleziem, mádžujem, odychujem.
Kurča, prešlo asi 20 min, nadýchnem sa vydýchnem, a začínam liezť rýchlo, dostanem sa ku polici, stupím na ňu, chytím pravačkou peknú lištu na 4 prsty, postavím sa a kuknem na borhák ktorý je odomňa asi meter a pol vzdialený doľava. Teraz odsimulujem v hlave, že dva kroky doľava a potom cvakám, expres, cvakám lano a zrazu……tóóóó určite nie, zleziem mega rýchlo k isteniu druhého borháku. Kričím, že to idem zlaniť. Zaistím sa, Verča zruší istenie a už som dole. To ma kamaráti dourážajú, že som srágora a už je dobre. Ja som však spokojný, lebo dneska to za tú 6-8m držku dole nestálo ;)….
Potom lezieme už len ľahké cesty, a s Bobčou trávime zvyšok času skúšaním ozaj najľahších ciest, ktorých je tu požehnane pre začiatočníkov. Takže smelo do toho začiatočníci ;). Tento výlet dopadol veľmi pekne a tesším sa na ďalší revival, napravenie povesti srágoru a samozrejem dobré akcie s partiou fajn lezcov 🙂
Použitý matroš na Kaľamárke
