Bucking Hell | Kanadský ultramaratón
Premýšľam ako popísať svoj zážitok a ako ho sprostredkovať tak, aby ste pochopili silné emócie a zmysluplnosť toho čo som zažila. Je to náročné už len preto, že behať ultramaratóny ( bežecké preteky, ktorých dĺžka presahuje bežný maratón, čiže nad 42,5km ) niekedy nedáva zmysel ani nám bežcom a verte mi, počas každého závodu sa sama seba pýtam: Prečo? Však aj ten Grék, čo prvý zabehol maratón, na konci umrel, nie?
Začnem teda tým, že ak ste bežec a ste v Kanade, neexistuje aby ste sa nepokúsili vidieť, prejsť, či zabehnúť čo najviac vrcholov. A to je pravdepodobne jediná prvotná motivácia, prečo závodiť a bežať tak neuveriteľne dlhé vzdialenosti. Vidieť v jeden deň polovicu pohoria, vždy mať po blízku kopu ľudí a nevláčiť batoh veľkosti 15 ročného dieťaťa.
Prihlásila som sa teda na závod, ktorý sa každoročne koná pri Vancouveri- Bucking Hell 50km.
Už len názov mi mal napovedať o charaktere závodu, zvlášť ak si zameníte prvé písmenko a zistíte aký je originálny, nie oficiálny, názov.
Zakladateľ Garry Robbins
Jeho zakladateľom je Gary Robbins, ktorý je veľmi známi kanadský bežec.
Je o ňom známe, že vyberá krásne lokality a zaujímavé scenérie, avšak veľmi náročné stúpania s veľkým prevýšením, ktoré pretriedia bežcov od chodcov, múdrych od odvážnych, vytrvalých od silných.
Ja som sa prihlásila, a nerada to priznávam, len kvôli pekne vyzerajúcej medaile ( def.:chodec). Vôbec som si nenaštudovala terén, ani rozloženie Aid stations ( def.: odvážna), už vôbec nie počasie na ten deň či čo ma vôbec čaká. Ale… pozor. Zbalila som si so sebou rezervoár na vodu, síce prázdny, ale aj to sa počíta (def.: silná).
Tesne pred pretekom Bucking Hell
Pamätám si, že deň pred pretekom som strávila vo Vancouveri, 15 minút jazdy od štartu. Vážne som prijala radu ohľadom správnej večere a prejedla som sa vyprážanými sladkými zemiakmi. V dôsledku toho som mala veľmi zlý spánok a vstala som ešte pre budíkom s plným žalúdkom a nechuťou žiť. A teraz si predstavte že máte nadskakovať 50 kilometrov so žalúdkom hmotnosti slona s pocitom, že ho vydávite každú minútu. Keďže som ale dcéra svojej matky, tvrdohlavosť vyhrala a so zavretými očami som nastúpila do auta dúfajúc, že preteky ten deň zrušia.
Na moje sklamanie som sa musela z auta vyterigať a obuť si bežecké topánky. Pamätám si chladný vietor prichádzajúci zo zátoky na Deep Cove pri North Vacouveri. Ovial mi tvár a mierne schladil. Niesol jemnú vôňu rýb, stromov a soli. To ráno som sa cítila ako pri mori počas letnej dovolenky. Vzpružilo ma to a ľahšie sa mi kráčalo ku zátoke kde pretek začínal.
Bucking Hell nie je len o samotnej trase ultramaratónu
V zátoke pred pretekom sa zhromaždili desiatky bežcov. Vytvárali pestrofarebnú dúhu a bolo to až magické pri pohľade na vodu, východ slnka a nadšený ruch vo vzduchu. Stála som vzadu, snažiac sa odgrgnúť si tak, aby jedlo ostalo dnu, a vzduch šiel von. Pri snahe urýchliť trávenie som začula svoje meno a uvidela kamarátku, ktorá tam poskakovala a mávala na mňa. Postavila som sa ku nej nadšená, že už nie som sama. Čochvíľa ma objal ďalší človek zozadu a ja som rozoznala Nicka, veľmi rýchleho ultra bežca, ktorý ma pár krát couchoval počas našich bežeckých tréningov. Veselo sme sa zvítali a započúvali do predslovu, ktorý má Gary vždy pripravený tak, aby ste sa smiali predtým, než ho začnete preklínať.
Netuším presne čo všetko spomenul a povedal, ale vždy s radosťou menuje krajiny odkiaľ ľudia prišli, hrdý, ako ďaleko jeho meno zašlo. List skončil a ja som sa cítila doktnutá, že moja malebná krajina neodznela. Odvážne som vykríkla do ticha „Slovakia“ , Gery sa usmial a zopakoval „Philadephia!“. Ľudia čo počuli správne sa rozosmiali, dívali na mňa, len Gary nechápal čo sa deje. Pokrčila som plecami a zaradila medzi bežcov, pripravujúc na pretek.
Bucking Hell v plnej paráde
Nejdem Vám opisovať štart ani utrpenie, ktoré som prežívala prvých 7 kilometrov, než som sa dostala k prvej Aid station. Schody, schody, stúpanie, schody… Proste veľa bolesti, potenia, myšlienok sadnúť si a čakať na smrť, či proste to vzdať a priznať si, že nie som bežec. Nakoniec však prišla fáza kedy sa beží ľahko a prichádza eufória, radosť z pohybu. U mňa je to bohužiaľ vždy až po 7 či 10 kilometri. Ale stojí to za to.
Ani neviem ako som prešla 22 kilometer a zvládala stúpanie lesom. Teploty vzduchu sa ten deň šplhali na 33 a ja som potila všetko čo som vypila a ešte viac.
Stúpanie dalo zabrať a moje nohy sa mierne triasli z nedostatky energie. Nemala som jedlo a ďalšia stanica bola odo mňa vyše 8 kilometrov. Vybehla som na asfaltovú cestu, po ktorej viedol závod ďalších 5 kilometrov. Bolo poludnie, na ceste žiadny tieň a stúpanie celú vec neuľahčovalo.
Slnko mi pieklo priamo na hlavu, pot stekal cez ústa a tvár som mala pokrytú špinou a soľou. Olizla som si pery a cítila slanú chuť. Zaštípali ma očí a sotva som videla cez prižmúrené oči na cestu. Nikde nekončila, prestávala som mať pojem o polohe či vzdialenosti. Trochu nervózne som sa rozhliadla ale nikto predo mnou či za mnou. Vo vzduchu nebol ani náznak vlhkosti či chladného vánku, ktorý by mi ovial rozhorúčenú tvár. Myšlienky sa točili ohľadom hlúposti a ja som strácala motiváciu.
Cieľ je na dosah, ale ešte treba vydržať.
Konečne som zahliadla dobrovoľníka stojaceho na okraji cesty. Vysmiato ma navigoval na lúku a odtiaľ priamo na vrchol hory. Stále som dúfala, že klesanie je za rohom a nedočkavo sa rozhliadala zatiaľ čo som bežala vpred. Pot po mne stekal, nohy na mňa kričali, že už by aj stačilo, ale hlava bola tvrdohlavá. Zablokovala akékoľvek zúfale myšlienky a viedla ma každý ďalší meter. Klesanie začalo a ja som sa rozbehla ako o život. V snahe dobehnúť za primeraný čas som letela dolu kopcom. Predbehla som slušný počet bežcov, ktorý sa na cestu dolu dívali ako na cestu do pekla. Aspoňže v downhille som dobrá. Zastrčila som si slúchadla do uší, pustila hudbu do rytmu a takto svišťala k poslednej stanici odkiaľ ma delilo len 8 km do cieľa. Možno sa to zdá, že cieľ som mala v kapse, ale bohužiaľ, pred koncom príde to nepríjemné očakávanie, ktoré sa strašne pomaly napĺňa. Takže oči zúfalo hľadali náznak cieľovej rovinky, hlava vydesene prepočítavala kilometre, telo hľadalo príjemné miestečko na skolabovanie. Nikde ani náznak života, ticho ako na hodine vyučovania, keď nikto nechce odpovedať, les je zrazu hustejší a či sa hodinky, čo rátajú kilometre nevybijú…
Poznáš to keď máš pocit, že bežíš posledný krát v živote ?
Tak si zúfalo cupkám a vravím, že bežím posledný krát v živote viac ako 2 kilometre. Premýšľam nad hodinami šachu a iných športov kde sa netreba hýbať keď zrazu vybehnem z lesa a hľa, vidím cieľ. Pridám do behu, nech pôsobím cool a usmievam sa, lebo niekde cvaká fotoaparát. Objímem Gerryho, ktorý vždy čaká v cieli na každého jedného bežca, aby ho objal.
Smejem sa a tvárim, že taká veselá som bola od štartu a že ani na moment som si nechcela trieskať hlavu o strom. Vtedy však ucítim na krku chladný kov. Pozdvihnem medailu, jemne si povzdychnem. Je prekrásna…
Ponaučenie do ďalšieho ultramaratónu ?
A o pár hodín som prihlásená na ďalších 5 ultramaratónov na celý ďalší rok.
Túto trasu ultra maratónu sfilmoval z prvej perspektívy aj americký bloger a bežec Ginger Runner.
Zdroj:
