Beh od Tatier k Dunaju 2015 – Peklo a samota

Beh od Tatier k Dunaju

01

Keďže sme na tomto reporte spolupracovali viacerí, tak je vždy autor danej pasáže uvedený v hranatej zátvorke.

Úvod od kapitána tímu, Roba

[Robo]

15. – 16. augusta sa uskutočnil už v poradí 3. ročník štafetového behu Od Tatier k Dunaju. A bol to veru veľmi špeciálny víkend.

Tento pretek bol pre mňa skutočnou výzvou. Ani nie tak bežeckou ako organizačnou, keďže bežecky to nebola pre mňa premiérová účasť. Minulý rok som bol prizvaný do tímu Burani a hneď som vedel, že chcem tento zážitok sprostredkovať ďalej. Rozhodol som sa založiť vlastný tím. Párkrát som sa pohrával s myšlienkou to vzdať … štartovné je vysoké a ja som nemal v decembri (keď je štartovné lacnejšie) dostatok bežcov. Bolo by to tak ľahšie, žiadne stresy, pokoj, svet sa bude točiť ďalej. No rozhodol som sa ísť do rizika, vystúpiť z komfortnej zóny a uhradil som štartovné. A musím povedať, že som vtedy urobil skvelé rozhodnutie.

Mal som stále 9 mesiacov, dosť času na organizáciu, no dni plynuli strašne rýchlo. Záujemcovia pribúdali aj odbúdali, vo februári som mal na zozname 15 uchádzačov. V máji sa odhlásila jedna bežkyňa, zalovil som vo svojom friend liste, do hodiny som mal náhradu. Vyzdvihujem Anku, ktorá dostáva odo mňa bludišťáka za najlepšiu reakciu, keď som ju zavolal zúčastniť sa. Jej promptná odpoveď „zapíš ma“, mi dodala silu do organizácie. V tejto súťaží bol silným adeptom aj Ivo, ktorého reakcia bola v štýle „preboha, len to nie“.

Snažím sa tím rozveseliť, aby sa nestresovali pred 30 kilometrami. Zvlášť, keď niektorí vôbec netrénovali. Všetko šlo ako po masle, až kým sa týždeň pred pretekom neodhlásila ďalšia bežkyňa. Rozhodili sme siete, no náhradu sme už nenašli. Presdvedčil som teda aspoň spolubývajúcu Veroniku, nech si odbehne zo svojej dovolenky na Liptove.

Prišiel onen osudný deň. Veľký piatok pred pretekom. Z práce utekám na nákupy s Michalom zadovážiť všetko nepotrebné a zabudnúť to potrebné. Vraciame sa unavení, líham si do postele, vonku príjemných 35 stupňov, nedarí sa mi zaspať. Teplo, stres. Stres z toho ako to všetko dopadne. Z toho, či sa ľudia zabavia, či som nič nepokazil.

Začína sa to sľubne. Stretávam sa s Aďom na autobusovej stanici. Volá mi, že je na parkovisku pred stanicou. Obchádzam stanicu, nikoho nevidím. Volám mu a pýtam sa v ktorom meste na stanici. V Bratislave. Super. Ale na vlakovej! Nuž nevadí, Michal ma vyzdvihuje s Ivom na autobuske a presúvame sa neplánovane na vlakovú stanicu. Aďo vysmiaty naskakuje, naberáme Anku a vyrážame na diaľnicu so sklzom 15 minút. Hundrem do Michala, že ide pomaly. Po chvíli hundrem, že ide prirýchlo.

Spoznávame sa, zisťujeme, kto kde pracuje. Chválim sa, že my vyrábame sušienky a čokolády. Anke sa táto téma zapáči a menuje svoje obľúbené značky. Všetko konkurenčné. Na otázku prečo nemá rada Oreo hovorí, že pre jeho tmavý keksík. To sa pozná, Anka je totiž z Bystrice!

V Sverepci naberáme Katku a chystáme sa cez Strečno do Martina. „Keď tadeto ja chodím, nikdy tu nie sú kolóny.“ hrdo sa chválim … stojíme v kolóne. Rozmýšľam, či som to pravidlo nemyslel na vlakovú dopravu.

Po 5 minútach sa predsa len pohneme, voláme druhej posádke, nech nám zadováži rannú kávu v McDonalde. Miesto príznačné pre Janurky, isto nimi prebehla triaška, keď tam vstúpili.

Všetci sa zoznamujeme, teda ja s nikým, lebo každého poznám. Cítim sa trochu ako Nokia.

Keďže doteraz boli všetci leniví čokoľvek odfotiť, tak tu je aspoň logo Nokie
Keďže doteraz boli všetci leniví čokoľvek odfotiť, tak tu je aspoň logo Nokie

Všetci vysmiati, je to pochopiteľné, účastnia sa prvýkrát, nevedia čo ich čaká. Ja sa usmievam, pretože viem, čo ich čaká.

Cestou do Jasnej odpovedám na mnohé organizačné otázky. Na otázku, že čo vlastne slúži ako štafetový kolík, Ivan navrhuje, že by sme si mali podávať škrečka. Zaujímavý nápad, dúfam, že ho organizátori do budúceho ročníku zvážia. Hlavne, že to nie je bobor. Bobry sme nechali doma.

Posádka jedného z áut po príchode do Jasnej
Posádka jedného z áut po príchode do Jasnej
A pán vedúci v celej jeho kráse
A pán vedúci v celej jeho kráse

Po príchode do Jasnej zabezpečujem organizačné veci. Máme dve autá a treba ich riadne vyzbrojiť. Rozdávame si banány, ionťáky, neperlivú vodu. Zaujímam pózu kapitána a rozdávam pokyny. Prekvapivo ma niektorí počúvajú, špeciálne ďakujem Peťovi, ktorí sa zhostil organizácie druhého auta a značne mi to uľahčil.

Celý tím nastúpený na štartovej čiare
Celý tím nastúpený na štartovej čiare

Atmosféra na štarte je výborná, je tam kopec ľudí, skvelá nálada. Kika sa rocvičuje, prvá bude bežať ona. Ako správny MIX tím, ani nemôžeme inak (Mix tím – minimálne 6 dievčat).

Začiatok z pohľadu Katky

[Katka]

Ráno o 9-tej nás naberá Veronika autom a frčíme ku McDonaldu, kde sa máme stretnúť s ostatnými na čele s talizmanom Róbertom, vedúcim dnešnej výpravy. Veronika s ním telefonuje a už si aj pánsky nakázali horu kafíčok a dáky ten vec v pečive, aby sa lepšie bežalo. 😀 Janurky vstupujú do tohto temného miesta, kde burger stojí 2,50 a zeleninový šalát 4,70 a Petrík to tu nazýva „semenište hriechu“. 😀 Chvalabohu, už prichádzajú naši, tak ideme za nimi, zvítavame sa a predstavujeme. Tento víkend bude o silnej zostave, menovite: Janure, Robertík, Kika, Tóno, Veronika, Aďo, Katka, Mišo, Anka a Ivo. Zapamätať si všetky mená je činnosť náročná, preto sa posádka posilní celým plechom čučoriedkového koláča. Čučoriedky sú teraz v móde, ja som ich jedla posledný týždeň každý deň – dneška nevynímajúc, vo forme smútika s banánmi.

Sadáme do áut a vydávame sa do Jasnej, kde začína pretek. Tam, kým čakáme cca 2 hodinky na štart, silno debatujeme a Robertík nás komanduje čo a ako, pačrev jeden. Dostávame v balíčkoch krásne modré tričká s logom podujatia a všakovaké ďalšie pakšamenty, vrátane kondómov. To asi keby mal niekto náhodou chuť ešte po toľkom behaní a nespaní, aké bude nasledovať. 😀 Spoluorganizátori nám dávajú na autá tímové nálepky, ja ukazujem ich smerom a nadšene rozhadzujem rukami pri pohľade na hrebeň Nízkych Tatier za nimi (a dušujem sa, že po ňom by mohla viesť oficiálna trasa), na čo sa hneď pri mne jeden z nich pristaví, mysliac si, že niečo potrebujem. Super, toľká ochota, a to som len zlým smerom rukou pohla. 😀 Pred mojím 3. úsekom mám ešte asi 3 hodinky, tak si dávame aj s Petríkom obed – ďalší banánovo-čučoriedkový smútik, cca po 1,5 litri každý.

S Tomášom a Kubom
S Tomášom a Kubom

Kika bude bežať prvý úsek, a tak sa už horlivo začína pripravovať. Ideme na štart a tam sa stretávme s kopou kamarátov a známych – medzi nimi s Kalim, ktorý je tu za stíhačku v tíme SHMÚ Aladinov, vítame sa aj s Tomim Podperom, ktorý zliezol z hôr, aby si tu dal ľahší tímový výklus s Bánoveckými behúňmi a nový osobáčik na 10 km. Do toho stretávame aj ďalšieho bežca z radu #RUNTRENCHTOWNU, Kubka Vranu, ktorý sa nakoniec so svojím tímom umiestni na krásnom 2. mieste v kategórii. Kam sa pozriem, spoznávam mnoho tvárí – aj z horských pretekov. Posledné rečnenia a rozcvičky a už nám o 12:50 Kika zahajuje svojím odštartovaným úsekom kolotoč behania, lietania, nespania, nežrania, lejakov, búrok, pekiel a halucinácií. Ale nie, až také zlé to snáď nebude … 😀 Alebo? Lúčime sa s našou druhou polovičkou a makáme sa presunúť na ďalšiu odovzdávku, kde štafetu preberá Tóno.

Kika sa pripravuje na štart, Robo ako správny kapitán musí zavadzať v zábere
Kika sa pripravuje na štart, Robo ako správny kapitán musí zavadzať v zábere
A je odštartované ...
A je odštartované …
Kika na prvom úseku
Kika na prvom úseku
Čakanie na prvú odovzdávku ...
Čakanie na prvú odovzdávku …
... a štartuje Tóno
… a štartuje Tóno

3. úsek z Ľubele do Ľupčianskej doliny – Fúkor taký, že stojíš na mieste

[Katka]

Tóno dobieha 2. úsek - Heeeeeej, toto si si zabudla!!!
Tóno dobieha 2. úsek – Heeeeeej, toto si si zabudla!!!
Ale nezabudla :)
Ale nezabudla 🙂

Kika mala na svojom 1. úseku veľmi výrazné klesanie, ktoré jej po tvrdej asfaltke ani trochu nezávidím – rozboleli by ma hneď nohy. 😀 Tóno vybieha, nasleduje frčanie do Ľubele, kde nás prichádza na odovzdávku pozrieť aj Petríkova babka. Takto zo začiatku to ubieha všetko veľmi rýchlo, ani si nestíhame poriadne všímať, kto už je na rade. Prvé dva úseky sa niesli v znení dusného horúceho počasia, tak vravím ostatným: „Dúfam, že mi trochu spŕchne.“ (Keby som tušila, čo činím takými slovami … :D)

Preberám pásku od Tóna, čaká ma 11,9 km s 320 m stúpaním. Bežím mierne nahor po asfaltke popri kostole okrajom Liptovských Kľačian. Nieže by som chcela bezvetrie, ale víchrica tiež nemusí byť. 😀 Prudšie stúpam smerom k horám, kde viditeľne i počuteľne zúri búrka. Miestami do mňa tak spredu zaduje, až mi berie vzduch spred nosa a ťažko sa mi nadychuje. To, že vietor je tak prísny, že pri behu do kopca takmer stojím na mieste, ani nestojí za reč. Trošku sa to zlepšuje, keď mením smer behu doprava po Liptovskej cyklomagistrále, to najprudšie zachytáva les nado mnou. Nasleduje strmšie klesanie do Ľupče a súvislé stúpanie asi 5 km Ľupčianskou dolinou, v ktorej znovu smerujem k búrke a vetru čelom. Akurát, že teraz pre zmenu a na vyslyšanie mojich slov začalo pršať. Trochu … prosto lejak ako z dela, cítim sa ako zanedbateľná smietka uprostred rozzúrených živlov. Ale to presne milujem – čím „horšie“, tým lepšie, nech je načo spomínať. Konečne vidím odovzdávku s bandou národa a zbavujem sa vecného štafetového bremena s časom 66:03. Predpoklad som prešvihla cca o pol minúty. Kým Petrík vybehol, stretávam tu Kaliho, ktorý cezo mňa vešia bundu. Asi aby som ešte viac nezmokla, ak sa to vôbec dá. Ale nie, ďakujem. 🙂

S Kalim po dobehnutí
S Kalim po dobehnutí

4. úsek – Hore potokom

[Petrík]

Z Ľubele sa rýchlo presúvame cez Partizánsku Ľupču do Ľupčianskej doliny. Búrka nad hrebeňom Nízkych Tatier ide spolu s nami, takže na odovzdávke je to riadny lejak. Z auta sa mi akosi nechce von – aj keď si uvedomujem, že po týždni pekov bude takéto ochladenie veľmi príjemné.

petrik01

Asi desať minút pred očakávaným príchodom Katky dokončujem ustrojovanie a vychádzam z auta trochu sa rozbehať – ten dážď ozaj vyzeral horšie z vnútra ako v skutočnosti bol. Ani sa nenazdám a vidím dobiehajúcu Katku – na kosť premočenú. Staviam sa do preberacieho koridoru a beda, štafetová páska nám padá na zem. 😀 Pri ďalšej odovzdávke to musíme nejak inak vymyslieť. Rýchlo ju zdvíham a vybieham.

petrik02

Celá trasa prudko stúpa do sedla nad Železným – a behy do vrchov sú moja parketa. Poľahky predbieham zo 4 bežcov iných tímov. Pršať už prestáva, búrkové mračná sa presúvajú robiť šarapatu inam. Dozvuky sú však stále dobre viditeľné, na mnohých miestach sa potok vylieva na cestu a premieňa ju na svoje koryto. Celkom mi odmŕzajú v tej studenej vode chodidlá. 😀 V miestach, kde je zaliata celá šírka vozovky, mám dokonca pocit, že stojím na mieste – ja bežím hore, voda steká dole a oči sa nemajú o čo zachytiť, aby zisťovali pohyb. Dosť sa čudujem ako to autá vôbec vyšli.

Zvyšok tímu ma predbieha autom
Zvyšok tímu ma predbieha autom
"Cesta" :D
„Cesta“ 😀

petrik05

Pásku odovzdávam Aďovi, už bez jej pádu. Úsek dokončujem s časom 46:30, asi minútu navyše oproti predpokladu. Robo očividne zabudol započítať búrku do svojich odhadov. Hore ma čaká okrem môjho tímu aj Kali, ktorý preventívne dopĺňa manu. 😀

petrik06

A na trati máme Aďa
A na trati máme Aďa

Presun auta pod Robovým velením na koniec piateho úseku

[Robo]

Naše auto sa presúva na miesto piatej odovzdávky. Na mieste si krátime čas loptovými hrami, užívame si, dobre sa nám pozerá na tú búrku, ktora nás obchádza. Anička sa snaží napodobniť Ivanov trik, strašne smiešne to bolo, ale nehovorte jej to!

Ivan sa sťažuje, že on tri úseky neodbehne.

Po pár hodinách sa dozvedám, že Aďo dobehne svoj úsek o pol hodinu. Veronika potrebuje na svoj presun autom od Liptovskej Mary 45 minút. Paráda. Našťastie to vyšlo (Veronikin priateľ bol rýchly alebo Aďo pomalý?) a prichádza dve minúty pred tým ako Aďo dobieha na odovzdávku. Rýchlo sa zoznamuje a štartuje. Za tie dve minúty si nás stihla obzrieť a zhodnotiť, že sme dosť veselá partia, čo ja osobne pripisujem blúzneniu z tepla.

Posádky oboch áut sa stretávajú v Liptovskej osade
Posádky oboch áut sa stretávajú v Liptovskej osade
Netrpezlivo vyzeráme Aďa ...
Netrpezlivo vyzeráme Aďa …
... no aby nešiel pomaly, keď sa má čas vyškierať
… no aby nešiel pomaly, keď sa má čas vyškierať
A Kali medzitým odlieta na svoj metlobalový zápas
A Kali medzitým odlieta na svoj metlobalový zápas

Anička je pripravená na svoj prvý, celkovo siedmy úsek. Jeden z najťažších úsekov celého preteku som pre ňu pripravil, pretože ju mám rád. Žiadny škodoradostný dôvod v tom nebol. Možno trošku. 550m výškových na 5km nie je práve jednoduchých. Postavila sa ale k nemu veľmi zodpovedne, začala drepovať týždeň pred tréningom a v cieli mi nahrala ďakovný odkaz. Ktorý som ešte nevidel, ale isto sa mi bude páčiť.

Ledva sme sa s Veronikou predstavili a už aj vybieha
Ledva sme sa s Veronikou predstavili a už aj vybieha

Anka odovdzáva mne, ja vybieham na Donovaly do kopca. Mám síce nabehané kopce, no tento miestami nezvládam a prechádzam do kroku. Keď som konečne na vrchole, teším sa z toho, ako už pôjdem iba dole a ako to bude odsýpať. Moje telo nesúhlasí a začne ma pichať v boku tak, že párkrát musím zastať a predýchať. Nakoniec predsa len dobieham o minútu skôr ako predpoklad a odovzdávam štafetu agilnému Ivanovi.

Ivo je kráľ. Rozpráva s ľudmi o dôležitosti tréningu. Vie o čom hovorí. Zodpovedne sa pripravil jediným tréningom v utorok pred pretekom. Svalovica ho opustila už niekedy vo štvrtok, odtlaky tiež, takže bol v ideálnej forme. Pri dobehu v Selciach nejakou náhodou po tme správne odovzdáva škrečka Katke a hádže grcku niekomu pred dom.

Katka beží priamo cez Banskú Bystricu, máva Kotlebovi, prebieha námestím po tme za povzbudzovania miestnych. 200 metrov pred cieľom ju čakám, aby som jej zvestoval, že počas nich si musí dať dole blikačku, nakoľko sme druhú nemali. Organizácia ako pán!

Stretávame sa s druhou posádkou v Kováčovej. Vymieňame si prvé dojmy a čakáme na dobiehajúcu Veroniku. Keď sa z lesa ozve hlasom Owena Meanyho „77, KAAAAM?“, vieme, že je čas pre Kiku sa pripraviť. Opäť sa lúčime, nie je čas, treba pokračovať.

Stretávka v Kováčovej
Stretávka v Kováčovej

Presun prvého auta na dlhšiu pauzu v Kováčovej

[Katka]

Ideme spolu do Liptovskej Osady na ďalšiu odovzdávku. Tu sa znovu viacerí stretávame – aj našu 2. polovičku tímu, aj Tomáša, Kaliho, … Kým Adík odbehne úsek s celkom (pre mňa) nepríjemným klesaním, rečníme a vychutnávame atmosféru vzniknutú z množstva prítomných bežcov a ich tímov. Lúčime sa s bráchom, 2. autom a spokojne sa presúvame na našu prvú oddychovú zónu za Kováčovou. Nachádza sa tu motorest s prívetivým kúskom trávnika, ako stvoreného pre naše telá. Je asi 7 hodín večer, bežcov tu polihuje viacero, tak bez okolkov rozkladáme karimatky a spacáky. Ťažko sa usína, ale čo-to aj zo dve hoďky pospíme. Asi o 11-tej volá Robo, nech sa chystáme. Začínajú naše nočné úseky. Ako prvá ide na „popravu“ Kika. Vyzbrojíme ju do boja čelovkami a reflexnou vestou. Neskôr dobieha živá a zdravá, hoci cestou aj spadla, a tak pokračuje Tóno. Ja sa už na svoj nočák veľmi teším, rada behám po tme. Tóna čakáme v Žiari nad Hronom. Nevýhodou behu v noci je nižšia teplota skombinovaná s mokrým nepreschnutým smrad šíriacim oblečením, ktoré si prezliekam na seba, kým čakám. Aj mi je celkom chladno, kým dorazí Tóno – hrejem si ruky zastrčením v reflexnej veste.

Výkvas v Kováčovej
Výkvas v Kováčovej
Budíček do tmy
Budíček do tmy
Štafetu opäť preberá Kika ...
Štafetu opäť preberá Kika …
... a po nej Tóno (alebo súdiac podľa jeho výrazu tehotenský test?)
… a po nej Tóno (alebo súdiac podľa jeho výrazu tehotenský test?)

15. úsek zo Žiaru nad Hronom do Hliníka n. H. – Dusno je aj v noci

[Katka]

Čakanie na Tóna ...
Čakanie na Tóna …
... a odovzdávka
… a odovzdávka

Začiatok sa beží cez centrum Žiaru. Na cestách je ľudoprázdno, v oknách sa už nesvieti. Rozbieham sa a chlad ma veľmi rýchlo opúšťa. Už pociťujem len dusno a nadbytočné teplo z reflexnej vesty. Mám pred sebou 10 km a 70 m stúpania – konečne sa dozviem, aký mám zhruba čas na cestnú desiatku po rovine, lebo také vôbec nebehávam. Na hlave čelovka, na chrbte blikačka, bežcov už nestretávam – tímy na trase sa roztrúsili, máme celkom výrazný sklz. Len ja a samota … V húštinách medzi dedinami kde-tu čosi zašuští, ale najbližšie žiarivé oči vidím až v obci Lovča. Fuuuu, veverička … 😀 Priebežne nasledujú tri páry mačacích očí, jedna zrazená líška a taxikár, ktorý sa okolo mňa preženie hore-dolu tri razy, akoby neveril vlastným očiam. Ale nepotrebujem zvoza. 😀 Beží sa mi veľmi dobre, nohy si prepletajú samé a ja chytám akési bezmyšlienkovité stavy, nič nevnímam. Božský kľud. 😀 Za Dolnou Trnávkou ešte kúsok a pribieham, už v Hliníku nad Hronom, k mostu. Za ním svieti odstavené auto so spomínaným pánom taxikárom. Asi si predsa len myslel, že budem mať dosť v týchto miestach. Bohužiaľ ho musím sklamať, lebo pridávam do tempa – vidím železnicu, cez ňu kúsok a šprintom do cieľa – s časom 51:18, čím sa mi podarilo skresať sklz o 2:20. Aspoň čosi.

Štafetu preberá Petrík a ja sa rýchlo prezliekam do suchého. Rozhodujeme sa s Kikou, ktorá z nás si zoberie 18. úsek. Vravím, že môžem. Nemám teda veľa času na oddych, lebo asi o hodinku a pol znovu vybieham. Tak si aspoň v aute vykladám nohy do výšky na horu batožiny, pijem a žujem pár hrstí hrozienok.

16. úsek – Čiara a ja

[Petrík]

V tme sa autom nejak dostávame do Hliníka nad Hronom. Študovať dopredu mapy vôbec nepomohlo, plazíme sa po neosvetlených dedinských cestách, okrem toho, čo osvetľujú svetlá nášho auta nevidíme takmer nič. Cesty sú prázdne, bez aút, v domoch sa už nesvieti. Nebyť navigácie, tak vôbec nemám predstavu, že kde sme. Odstavujeme na vyhradenej ploche pri odovzdávke a ja do seba ládujem sušené hrozienka a rozcvičujem sa. Zo šoférovania a nespania som spomalený a stuhnutý. Zvyšok auta už ani nevychádza von.

Pár bežcov sa vynára z očakávaného smeru, ale kým neprídu na pár metrov, vôbec neviem, či to je Katka alebo nie. Napokon dobieha aj ona, preberám pásku a vyrážam do tmy. Je to podobné, ako v tom aute – okrem kužeľa svetla z čelovky nevidím nič. Bežím po krajnici cesty a nechávam sa viesť bielou čiarou. Mám pocit, že je ešte teplejšie ako cez deň – aj keď teplota výrazne klesla. Asi to bude vyššou vlhkosťou a tým, že mám na sebe reflexnú vestu – obyčajnú, do auta, nie práve určenú na behanie. 😀 Úsek má síce len 8,4 km, no pripadám si, že bežím 2 hodiny. Do Žarnovice na odovzdávku dobieham totálne prepotený a rozhorúčený a som rád, že sa štafetovej pásky konečne zbavím. S časom 33:12 pridávam ďalšiu minútu do meškania oproti plánu.

petrik07

Úsek 18

[Katka]

Čakanie
Čakanie
Odovzdávka
Odovzdávka

Znovu sa prezliekam do mokrého, pár minút pred predpokladom sa staviam na štart, Petrík stojí pri mne. Zvyšok posádky už zalomil, nevychádza z auta. 😀 Aďa čakáme nakoniec hodnú chvíľu a mňa začínajú chytať kríže od vlhka a chladu, tak ma Petrík zahrieva vlastným telom (+ 5 bodov :D). Prichádza Adik, rozbieham sa do tmy, čelovka nažhavená. Čaká ma najkratší z mojich úsekov – 8,6 km a 100 m stúpania. Za Voznicou ma postupne obehnú 3 bežecké autá, všetci vytrubujú, pokrikujú a povzbudzujú. Potom dlho, dlho nič, všade ticho a tma = klamem, v preklade všade lejak a svetlo z bleskov predo mnou. Hoviem si v tom daždi pokojne, až kým ma kdesi za Rudnom n. H. nepredbehne bežec, zrejme z ultra tímu (oni proste zvyknú vyzerať inak :D), a slovne ma popoženie: Poď, poď, nech nie si úplne mokrá.“ To už síce pol dňa som, ale teda pridávam trošku, ale nie moc. Bežec sa mi pomaličky stráca z dohľadu za zákrutami, vyzerá ako svetluška. Približujem sa k Brehom, v pozadí vidím kostol a pri ňom tuším námestie, kde má byť odovzdávka. Lenže len čo prejdem zákrutou, už vidím pásky a môj tím. Tak prekvapenie a krátky šprint. Joj, to keby som tušila, tak tempo pridám aspoň o pár sto metrov skôr. 😀 Zakončujem s časom 44:18, ale navyšujem sklz o cca 2:20, ktoré som predtým skresala. 😀 Predávam štafetu Anke.

Presun Robovho auta do Brehov pri Žarnovici

[Robo]

Naša posádka sa presúva do Zvolena. Polka posádky si kúpi jedlo, druhá polka sa chystá do blízkeho McDonaldu. McDonald je zavretý, druhá polka posádky sa presúva do Tesca.

Najedení a spokojní sa chystáme predĺžiť si svoje potešenie ešte viac a vyrážame do Brehov, kde je oddychová zóna. Vyťahujeme spacáky a líhame si pod krásnu jasnú nočnú oblohu. Do 5 minút začína pršať. Karmou odháňame mračná alebo to boli ruské stíhačky, ale funguje to. V čase, keď sa chystáme na spánok, je na odovzdávke odhadom asi 70 aút. O tri hodiny – po krátkom, ale výdatnom spánku, je ich asi 7. V tom momente vieme, že je niečo zle. Dozvedáme sa, že strácame už hodinu a pol. V tej chvíli veľký stres. Toto, hlad a panika sa podpisuje pod nedobrú náladu. Našťastie nám vydržala asi len desať minúť. Dobieha totiž Katka, ktorá beží už svoj tretí úsek (nahradila zranenú Veroniku) šprintom ala Usain Bolt a rozžiari hlbokú noc svojou prítomnosťou.

Stretávka v Brehoch
Stretávka v Brehoch
Katka uzatvára túto etapu Petríkovho auta
Katka uzatvára túto etapu Petríkovho auta

Vymýšľame stratégiu ako dobehnúť do cieľa načas. Vieme totiž, že môžeme stratiť len necelé dve hodiny, aby sme dobehli do limitu (do ôsmej). Stratégia vymyslená – Peťo súhlasí, že pôjde štvrtý úsek, ak bude potreba, aj za cenu preradenia nášho tímu do kategórie ALL. Nemáme na výber. Nakoniec to našťastie nebolo potrebné.

Anka vyráža na svoj druhý úsek. Ešte stále vidíme nejaké tímy, no začína byť trochu demotivujúce byť na odovzdávkach takmer sám. Vytvára to v nás zbytočný tlak, núti nás to bežať oveľa rýchlejšie. Musíme siahnuť na dno svojich síl na druhom úseku. A potom ešte raz.

Vrcholom bolo, keď po odovzdávke v Nevidzanoch hneď po našom prebehu staff zbalil celú odovzdávku a išiel domov. 😀

Demotivovaní sa rozhodujeme, čo robiť – no zhodneme sa, že sme tu pre zábavu, nie pre výsledok a aj keby nás v tom cieli nemal kto čakať, dobehneme do konca. Za každú cenu. V tejto chvíli sa opäť nálada dostáva do štádia geniálnosti a neopustí nás už do konca. Po 24. odovzdávke volám organizátorovi a zisťujem, že všetko myslel vážne. Všetky slová o tom, ako chce z tohto behu urobiť zábavu a nie pretek, sa naplnili. Vychádza nam v ústrety a potvrdzuje, že v cieli nás budú čakať.

Od tejto chvíle to už boli len preteky troch posledných tímov, s ktorými sme sa stretávali na odovzdávkach. Väčšinou sme boli na chvoste my, potom sme sa vyšvihli, aby sme v zápätí opäť mohli spadnúť na posledné miesto. Vôbec nám to nevadí, náš pretek pripomína jednu veľkú párty.

Presun na druhú dlhú pauzu – Halucinácie

[Petrík]

Z Brehov vyráža medzitým naše auto priamo na koniec 24. úseku – do Komjatíc. Bežeckú štafetu preberá vozidlo pod Robovým velením. Úloha šoférovať pripadla na mňa, cítim sa a asi aj vyzerám najsviežejšie. 😀 Idem opäť len podľa navigácie, aj keď sa už začína brieždiť a vidím aj okolitú krajinu. Nie že by bolo veľmi čo vidieť, keďže sme už na Podunajskej nížine a všade navôkol sa rozprestiera nekonečná rovina. Zvyšku posádky klipkajú oči, sem tam niekoho trhne, ked mu hlava spadne z opierky dole.

Prvé kilometre som ešte celkom v pohode, aspoň si teda myslím. Keď však začne na ceste pribúdať akosi veľa svietiacich bicyklov, bežcov v reflexných oblekoch a aút chodiacich hore-dole po poliach, začínam o svojom stave pochybovať. Hlavne keď sa všetka táto svietiaca háveď mení po priblížení na značky či stromy. 😀 Očami tlačím na GPS kilometre ostávajúce do cieľa, ale tie akosi neubúdajú. Konečne míňame tabuľu Komjatíc, parkujem na mieste vyhradenom na odpočinok a vypínam motor. Viac ma nezaujíma, sklápam si sedačku šoféra a zatváram oči. Katka sa ma ešte snaží vytiahnuť spať von do spacáku – na to však len zabrblem čosi o prdeli a sklopím sedačku ešte nižšie.

O niekoľko hodín ma budí zvoniaci telefón – Robo vraví, že už začali ich posledný úsek tejto etapy. Spúšťam power on self test a zisťujem, že napodiv vôbec nie som dolámaný z toho sedadla. Akurát na lýtkach svalovica ako sviňa – pykám za šoférovanie hneď po behu a bez strečingu. Ale postupne ju rozchodievam. Velím teda na zbalenie a presun na odovzdávku.

[Katka]

Všetci sú znova tu (v Brehoch). Nemáme veľmi na seba čas, ale rada ich vidím. Prezliekam sa 5494x do suchého polosmradľavého, sadám do auta a ideme na ďalšiu oddychovku do Komjatíc. Nohy mám už tradične aspoň vyložené, keďže nie je čas na strečink a dozerám jedným očkom na šoférujúceho Petríka, aby nezaspal. Po príjazde nad ránom, už za vidna, do Komjatíc je z neho dudroš hundravý, tak ho nechávam v aute s Aďom a ja s Kikou a Tónom sa poberáme nájsť dobrého fleka na spacáky. Je tu pripravená aj telocvična, no v tej nás ovalí smrad a teplo, tak nakoniec to zapichneme 30 metrov od auta v lokálnom parku so super rovnou trávou. Bežcov-spáčov je tu roztrúsených na mraky. Spí sa dobre, aj keď nie dlho. Prebúdza nás dážď, „prší nám do obývačky“, nevoľnícky sa presúvame s frflaním o náročné dva metre ďalej pod husté koruny stromov. Ok, pohoda, spíme ďalej. Bežcov tu leží už pomenej. Znova o niečo neskôr sa zobúdzame na Petríkov telefonát, nech prídeme k autu. Kým balíme spacáky, teraz už ako jediní v celom parku, okolo nás chodia slávnostne nahodené babičky a deduškovia do kostola. 1:0 pre nás za verejné pohoršovanie. 😀 Je možno 11 hodín predobedom, Kika sa chystá na svoj tretí úsek, slnko začína kvalitne pripekať a vlhkosť vzduchu dusiť. Vidno to aj na dobiehajúcej Veronike – šťastná ako blcha, ale celá lesklá od potu. Toto ešte len bude náročné … Máme chvíľku času na výmenu dojmov s druhou polkou nášho tímu. 🙂 Kika vybieha. Na konci trasi jej idem s Petríkom naproti s vodou. Vraj v pravý čas, lebo už oberala jablká a žula cestou listy, aby to prežila. 😀 Tóno si berie vodu so sebou a nasleduje ďalší môj úsek.

Stretávka v Komjaticiach
Stretávka v Komjaticiach
A Kika štartuje poslednú etapu nášho auta
A Kika štartuje poslednú etapu nášho auta
Veronika dáva Robovi ochutnať hovno, Petrík zatiaľ ukazuje, kde sa dajú hovná zohnať ...
Veronika dáva Robovi ochutnať hovno, Petrík zatiaľ ukazuje, kde sa dajú hovná zohnať …
... a Robo je z novej chuti zmätený
… a Robo je z novej chuti zmätený
Katka sa vracia z tajomného miesta ľahšia ako nikdy predtým
Katka sa vracia z tajomného miesta ľahšia ako nikdy predtým
Tóno sa pripravuje na svoj posledný úsek ...
Tóno sa pripravuje na svoj posledný úsek …
... a odovzdávka
… a odovzdávka

27. úsek zo Selíc do Šale – Nedáme ti vodu, keď ju aj tak celú vyleješ!

[Katka]

Kika si v rámci čakania požičiava bicykel od dedinčanov a vyráža Tónovi naproti
Kika si v rámci čakania požičiava bicykel od dedinčanov a vyráža Tónovi naproti

51

Kika s Tónom už majú rozhorúčené dusné pasáže za sebou, takže tuším čo príde. Na WC v kultúrnom dome som si bola počas čakania dvakrát namočiť tielko a vlasy. Preberám štafetu a čaká ma 11,2 km úsek s úsmevným 20 m stúpaním. Vybieham z obce Selice, od cesty vidím pekný rybník a pri ňom kopu ľudí so stanmi a karavanmi. Ale im je hej, pri tej vode. 😀 Ja zisťujem, že už mám vlasy aj tielko takmer suché. Cestou mimo obce sa môj tím pristaví a Petrík mi podáva vodu.

52

Klasika, 95% putuje na hlavu a zátylok. Asfalt, asfalt a asfalt, bez kúska tieňa. Vbieham do Trnovca nad Váhom, tu znova stepuje Petrík s vodou – lejem na seba. Stadiaľto to autom musia obísť a budú čakať až v cieli. Asi na 7. kilometri mi chalanisko usmerňujúci bežcov podáva fľašu, ďakujem za ňu a prekvapivo – znovu lejem na seba, len dúšok do seba. O niekoľko stoviek metrov za ním mi podáva pohár aj dievčatko zo skupinky malých detí, sediacich na obrubníku. Vďačne si lognem a zvyšok ide snáď už tušíte kam. 😀 Nie že by to bola nejaká úchylka, vkuse sa oblievať, ale fest to v daných podmienkach pomáha zotrvať v tempe – podarilo sa mi aj vďaka tomu skresať predpokladaný čas o cca 6 minút, čo je fajn, pretože už sme výrazne v sklze. Snáď nás organizátori v cieli počkajú. 😀 A pomohlo to aj mojim čľapkajúcim topánkam a storočnej tehle Nokii vo vrecku kraťasov, aby do poslednej súčiastky premokla a pokazila sa. Asi jej nebolo pri vode tak dobre ako tým karavanistom pri rybníku. Za Trnovcom sa cesta stáča doľava a pokračujem po panelke ku rieke Váh. Dobieha ma akýsi bežec – zjavom ho typujem do kategórie ultra, a drží sa celý čas do cieľa tesne za mnou. Predstavujem si, ako mu aspoň trochu rozrážam ten dusivý nehybný vzduch. 😀 Nasleduje asi dvojmetrové náročné stúpanie – až chytám závraty z tej náhlej výškovej zmeny tlaku :D, a vybiehame popri hrádzi akýmsi pološprintíkom na odovzdávku do Šale, kde je nachystaný Petrík. Tento úsek mi trval 61:54.

Tóno vraví, že už mi vodu nedajú, keď ju aj tak nepijem, iba vylievam. 😀 Kika pre mňa objavila prístup k rieke, tak sa idem slastne postaviť na pár minút do prúdu, predstavujúc si, že voda má pre lepší uvoľňujúci účinok tak o 20 stupňov menej. No kiežby, ale aj toto padlo vhod. No nie je čas na kúpanie, musíme pokračovať ďalej v ústrety Petríkovi. V aute drúľam minerálku a pomarančový džús. Jem zo tri hrste sušených hrozienok. Nemám veľmi priestor a čas najesť sa viac, hoci som už slušne hladná – čoskoro bežím zas a s niečím nestráveným v bruchu sa mi zle. Petrík dobieha, strieda ho Aďo a už som znovu na rade ja. Slincem pri predstave trsov banánov, ktoré má vpredu Tóno pri nohách. Tie čoskoro padnú za vlasť …

28. úsek – Spomalený film

[Petrík]

V Šali parkujeme pri Tescu a presúvame sa na hrádzu, kde je odovzdávka. Ja sa v rámci prípravy idem schladiť do Dunaja. Šaľou síce preteká Váh, ale to som zistil až pri písaní tohto reportu – takže ja som sa bol ochladiť v Dunaji. 😀 Takto povzbudený preberám štafetu od Katky a prebieham po moste cez … no Dunaj, predsa, 😀 a pokračujem cez Šaľu. Trasa behu miestami križuje pomerne frekventované cesty, a tak hľadám štrbiny v premávke, aby som nestrácal čas. Po chvíli sa dostávam opäť na prázdnejšie dedinské cesty. Je síce veľmi teplo, ale nemám pocit, že by práve to bolo hlavným faktorom limitujúcim moju rýchlosť. Dych je kľudný, tepová frekvencia v pohode, nohy ma nebolia … Napriek tomu sa mi nedá zrýchliť ani za mak. Asi ma už dobehla únava z celého podujatia.

Po vybehnutí z jednej zákruty zbadám v diaľke pred sebou ďalšieho bežca, čo ma trochu nakopne a snažím sa ho dobehnúť. Nakoniec to nebol až taký veľký problém, pretože často prechádzal z behu do chôdze. V Horných Salibách sa s radosťou zbavujem štafety a lejem do seba litre vody. K celkovému meškaniu pribúdajú dobré 4 minúty (ten Robo to raz nevie poriadne vypočítať).

petrik08

petrik09

30. úsek z Čiernej Vody do Blahovej – Od smetiska po nadšenie

[Katka]

Je niečo po tretej poobede, sme v obci Čierna Voda a čaká ma posledný úsek nášho tímu – s parametrami 10,8 km s už tradičným 20 m stúpaním. Znovu bežím za chýbajúcu členku. Vduchu sa snažím vypočítať, koľko kilometrov by som tu musela nabehať, aby som nastúpala aspoň 1000 metrov, no nedarí sa mi to – tentoraz sa aspoň môžem vyhovoriť na horúčavu, s mojimi biednymi matematickými schopnosťami to jednoznačne nemá nič spoločné. Naozaj.

Popri mojom sprevádzaní chlapi našli uplatnenie držiaka v prístrojovke - samozrejme nealko :)
Popri mojom sprevádzaní chlapi našli uplatnenie držiaka v prístrojovke – samozrejme nealko 🙂

Stále je cca 33 stupňov a totálne dusno, ktoré je umocnené tým, že naokolo sú len polia a v dohľade niet žiadnych lesov či súvislejšieho zeleného porastu. Už to máme s dodávkou vody nacvičené, no auto ma môže s Jej Vodičenstvom čakať najďalej asi v štvrtine trasy a potom musí ísť naokolo. Ale nevadí. Toto je vlastne prvý aj posledný úsek, na ktorý si beriem vodu so sebou pre istotu aj do ruky v 0,5 l fľaške. Preberám od dobiehajúceho Aďa štafetu. Kúsok bežím cez obec, ďalej po asfaltovej medzi-dedinskej ceste rovinato-rovinatého charakteru, slnko do mňa praží a po asi dvoch kilometroch ma čaká na ceste Petrík s blahodárnou priezračnou tekutinou, ktorej sa teší najmä moja hlava. Auto pokračuje obchádzkou naokolo a ja z asfaltky schádzam popri páchnucom smetisku (našťastie malom a jedinom na mojej trase 🙂 ale ľudia, nože sa polepšime!) na poľnú cestu. A to vcelku nekonečnú, stredom rozhorúčeného poľa, ktoré je zároveň úplne rozmočené po predchádzajúcich prietržiach a búrke, takže musím kde-tu zísť z cesty desiatky metrov, aby som obišla blatisté mláky. Len ja a peklo …

54

Už-už si vravím, že tento úsek je fakt o ničom, ale vidím, že sa približujem k malému lesíku s vytúženým tieňom a vôňou stromov. Dajte ma do lesa a som šťastná. 😀 Vbieham do neho a je tu tak výrazný pocitový rozdiel teploty, že si zrazu trúfam vydržať bežať aj celý deň. 😀 Aj keď si les vychutnávam len chvíľku a rýchlo z neho vybieham, moje narastajúce nadšenie nepoľavuje. Prišla som totiž k dlhočiznej lávke pre peších, po ktorej sa beží cez rieku Malý Dunaj. Je to ako oáza uprostred púšte – srší to tu zeleňou nad i pod vodou, plávajú kačky, počuť štebot vtákov a vidieť pár domov, postavených priamo pri brehu. Domáci si hovejú v lehátkach na záhrade. V týchto miestach sú postavené aj vodné mlyny, vysunuté na voľnej hladine. Prebieham cez lávku a vchádzam do obce Horná Potôň-Lúky. Pred sebou vidím Roba, ako ma čaká. Ani nie kilometer bežíme spolu. Podanú vodu vylievam na seba a dúšok do seba. Vraj, či sa nechcem aj napiť. Vravím, že nie som smädná – voda by mi zbytočne ločkala a možno by ma pichalo v boku z nej, treba mi len chladiť mozog. 😀 Robo sa pri odstavenom aute odpája a aj s Veronikou ma povzbudia. Hlavne tým, že mi chvíľu nato zadok ich auta mizne kdesi v diaľke predo mnou a nevidno konca. Ešte asi 3 kilometre. Začínajú ma bolieť nohy, nezvyknuté na asfalt – hlavne na pravej nejaký mne neznámy úpon (naštuduj si anatómiu!).

Bežím po rozbitej asfaltke v aleji stromov, miestami užívam tieň. Viem, že mám končiť pri akejsi vysokej družstevnej budove a už ju začínam aj vidieť v pozadí, tak prepínam na pozvoľne zrýchľujúceho autopilota. Posledný úsek šprint a mám to za sebou – za 63:48, bohužiaľ sklz navyšujem o 5 aj trištvrte minúty.

55

Robo ide naproti Katke

[Robo]

Na 30.úseku, v strašnom teple, idem Katke naproti s vodou. Beriem si 1,5l magnézie. Po ceste míňam 4 bežcov, ktorým sa tiež zjavím ako oáza uprostred púšte. Dávam im napiť, veľa vody neostalo. Konečne stretávam Katku a bežím kilometer popri nej. Keď sa jej pýtam ako sa cíti – očakávajúc spŕšku nadávok (veď čo iné by sa dalo čakať po 45km v nohách a v tom teple), ona mi odpovie, že ju začínajú trochu nohy bolieť. Chúďatko. V cieli ju vystískam a podám jej fajnovú vodu s rozpustenými horčíkovými tabletami. Celkom vtipne to vyzeralo, keď to na seba vyliala, celá doleptaná a od prášku.

Ivan presviedča Peťa, aby šiel za neho tretí úsek.

[Katka]

To boli prvé slová, ktoré mi po dobehnutí napadli … Je niečo po štvrtej poobede, uzavrela som posledný úsek nášho auta, predávam štafetu Anke, všetci ostatní z tímu sú tu a povzbudzujú. Robo ma objíma, že „super, Katka!“. Pekné od neho, ale ja sa zmôžem v danej chvíli len na „vodu“. Čiasi dobrá ruka mi ju podáva – preventívne si ju ešte raz po 59894x lejem na hlavu, kým nezistím, že som sa obliala rozpustenou magnéziovou tabletkou a som celá „zasnežená“. 😀 Stane sa. Drúľam asi pol litra čistej vody a začínam sa usmievať. Nie len pri myšlienke, že sa konečne viac najem. Hmm, jedlo … 😀 Vychutnávam si aj vedomie, že už mám tie desiatky kilometrov v bláznivo-počasnej asfaltovej mordovačke za sebou.

Nejakých 10 minút ešte spokojne debatujeme a vymieňame si dojmy, no potom sa musíme pomaličky rozlúčiť a pokračovať do Bratislavy – my: ja, Petrík, Kika, Tóno a Aďo, už priamo a partička v zložení: Robo, Veronika, Katka, Mišo a Ivo, v ústrety bežiacej Anke. Čaká ich ešte posledných 6 úsekov. Škoda, že ich neostaneme čakať v cieli na Tyršovom nábreží, no kvôli časovému sklzu by sme sa nemali ako poriadne dostať potom domov, do Martina. Prajeme si šťastnú cestu a ďakujeme za výkony, pomoc, novovytvorené či utužené vzťahy a za výbornú atmosféru. A Robo nech sa najbližšie neopovažuje ukázať sa nám na oči bez našich medajlí. 😀

Finiš Robovej časti posádky

[Robo]

Do môjho tretieho úseku vyrážame s 10-minútovou stratou na predposledný tím. Mám len 7 kilometrov na to, aby som s tým niečo urobil. Pred vbiehaním do Čukárskej Paky, kde mala byť odovzdávka, vidím niekoho kráčať po krajnici. Asi ide do kostola do susednej dediny, vravím si. O to väčšie je moje prekvapenie, keď zisťujem, že to je bežec. V tomto prípade chodec. Odovzdávam škrečka Ivovi a na moje prekvapenie sa za nami zjavuje ešte jeden tím. Musel som ho predbehnúť, keď ho chytila potreba niekde v kukurici.

Ivan vyráža na svoj tretí úsek.

Zabehne to tradične dobre, tentoraz bez neplánovanej zastávky a odovzdáva našľapanej Katke, ktorú v cieli víta nádherný pohľad na Dunaj.

Tak sme boli šťastní z toho, že sme nie sme poslední, že sme si dokonca dovolili stratiť nejaké minúty – počas Mišovho úseku. Mišo totiž bežal 11 kilometrov po hrádzi v úpeku a my sme sa nejako pomaly presúvali, spievali si v aute rôzne hity, hodnotili kurtizánky na Vlčom hrdle, blúdili okolo Slovnaftu a potom s hrôzou zistili, že Mišo nás už tri minúty čaká v cieli. Presviedčali ho, aby šiel ešte jeden úsek, on však nebol schopný už prebehnúť ani 150 metrov. Veronika narýchlo vystupuje z auta a zabúda si vodu, čo bolo dosť nepríjemné vzhľadom na teplotu ovzdušia.

Presúvame sa do cieľa, odparkujeme auto na lúke zvanej bývalý štadión Artmedie Petržalka a zisťujeme situáciu. Cieľ ešte stojí, reklamné bannery už nie, diváci nikde, niet sa čo čudovať. Je 20:50, my sme takmer o tri hodiny opozdení. S druhou posádkou sa už nestretávame, nakoľko tá kvôli pokročilej hodine už smeruje do Martina.

Napriek tomu nás chytá eufória – sme tak blízko k tomu, aby sme to dokázali. Veronika pribieha, smädná po vode, smädná po radosti. Chytáme sa za ruky a posledných 100 metrov bežíme spolu. V ruke Gopročko, záverečný šprint a sme tam! V cieli nám dávajú medailu. Dokázali sme to!

57

Radujeme sa ako keby to bolo to najväčšie, čo sme v živote dokázali. A možno to aj bolo. Na dne fyzických síl, 30 kilometrov za nami, s dvoma hodinami spánku (v tom lepšom prípade) a s niekoľkými hnačkami sme sa aj tak dokázali zvyšných 25 hodín zabávať. To, s čím sme tam všetci išli, sa podarilo. Vznikli nové priateľstvá – niektoré, zdá sa, vydržia veľmi dlho.

Aj napriek tomu, že sme dobehli najneskôr, umiestnili sme sa na 12. mieste v kategórii mix. Z Jasnej sme však štartovali až 12:50 – v tomto čase boli iné tímy v dávno na trati. Celkové výsledky si môžete pozrieť tu, poradie po úsekoch a jednotlivých bežcoch tu.

Ďakujem všetkým, ktorí boli súčasťou podujatia – bolo mi cťou Vás organizovať a vôbec. Je skvelé mať Vás za priateľov.

A ja idem teraz porozmýšľať čo do budúcna. Lebo latka tohoto ročníka je nastavená meter nad svetovým rekordom.

Presun Petríkovho auta do Bratislavy

[Katka]

Poberáme sa do auta a pokračujeme v ceste, do Bratislavy to máme asi hodinku. Ja sa vrhám na zvyšok džúsu a vysnívaných 5 banánov, ktoré akosi nikto doteraz nechcel. A bodkované, mňam! Teší ma novonadobudnutá skúsenosť, že viem vydržať 1,5 dňa so škvŕkajúcim bruchom bez toho, aby mi to narušilo výkon alebo spôsobilo nejaké výkyvy nálad či čohokoľvek. To sa môže niekedy hodiť. 🙂

Prichádzame do Blavy, parkujeme pred Auparkom, kde máme kamarátovi odovzdať kľúče od požičaného auta. Vybaľujeme a upratujeme auto, pristavuje sa pri nás reportér z bežeckého internetového serveru a chce s nami robiť rozhovor, ale celé je to akési zvláštne neprofesionálne, až chalani podozrievavo kukajú, či je tu na interview alebo skôr aby nás okradol … či čo. 😀 Do toho sa už musíme pobrať preč, aby sme stihli spoje, takže celé zle. Ale nakoniec sme sa teda o deň neskôr naozaj našli „v novinách“, len výrazne prekrútili naše slová. 😀 Aďo sa pobral na letisko, Kika s Tónom si našli spolujazdu a ja s Petríkom sme zamierili MHDčkou na vlak. Rozbití po celom tom zážitku a nespaní sme to pri pohľade na preplnenú vlakovú stanicu vzdali a Petrík zobral lístky pre 1. triedu. 😀 Jaaaj, no luxus pre tie naše zhumpľované telesné schránky. Do toho prichádza hlad a nie je čas zháňať nejaký veľký obchod, takže Petrík skupuje v najbližšom stánku všakovaké pseudo-jedlá – ale keď už nič, tak aspoň rastlinné :D, ktoré potom vyžierame vo vlaku ako najväčší páni so zvyšnými fazuľami v konzerve. Joj, ako sa teším domov na zdravú plnohodnotnú stravu. 😀

Janurky v prvej triede - no súďte, len súďte :D
Janurky v prvej triede – no súďte, len súďte 😀

Vlak cestou stojí kdesi Pánu Bohu za chrbtom 45 minút, vo Vrútkach potom čakáme ďalšiu polhodinu na autobus domov, ja už len ležím rozkvasená na lavičke pri rozpise a pohoršujem prítomný sediaci ľud. Dotrepkáme sa asi o 11-tej domov, rozhádžeme hnilé splesnivené spacáky a spráchnivené oblečenie všade po chodbe, aby ten smrad nebol pod nosom v izbe, ľadový sprch a drichmink.

Inak ale Robovi musím špeciálne poďakovať, že to celé spáchal, nahuckal nás a všetko výborne organizačne i humorne zastrešil. Bude z neho niečo. Mne by z toho pukla hlava. Takže ďakujem. 🙂 A čo môžem ešte povedať na záver?

Beh od Tatier k Dunaju je podujatie, ktoré spája. Spája ľudí v tíme, šíri priateľstvo medzi tímami navzájom, podporuje ľudskú ústretovosť v rámci dediniek a obcí, podnecuje súdržnosť a solidaritu naprieč celým Slovenskom. Je to energia lásky. A láska zjednocuje. Takže prajem organizátorom veľa síl do usporadúvania ďalších ročníkov – pretože to, čo robia, má podľa mňa veľký zmysel.

Veronikine dojmy po behu

[Veronika]

Vždy som sa čudovala ako sa ľudia môžu tešiť z toho, že sa fyzicky zničia. Martýrska predstava toho, že telo trpí a duša sa pri tom raduje, mi pripadala zvrátená. No vďaka OTKD som to zažila aj ja … Ten pocit, keď už nohy a celé telo nemôžu, ale nedá sa predsa sklamať ľudí, čo do toho šli tiež a dali do toho maximum.

Na tento víkend ešte dlho nezabudne, nielen kvôli svalovici na celom tele, ale vďaka nášmu najlepšiemu tímu, úžasným organizátorom a súdržnosti ostatných súťažiacich.

Aj keď som myslela, že po tom víkende už nebuem chcieť nikdy behať, tak naopak by som len behala a behala a usmievala sa pri tom.

Ankine dojmy po behu

[Anna]

Od Tatier k Dunaju nebol pre mňa klasický bežecký závod. Bol to beh, ktorý som prežívala srdcom.

Tento beh ma utvrdil v tom, že osobná sila a motivácia jednotlivca nezávisí od predošlého tréningu (i keď i ten je veľmi potrebný), ale silne závisí od tímovej spolupráce. Nebežala som pre seba, ale pre náš tím a najkrajšie na tom je, že som cítila, že to tak vnímajú aj ostatní. Myslím, že na našom výsledku je to vidieť. Bude mi cťou bežať v tomto kolektíve aj o rok.

Katka, Petrík, Robo a ďalší

2302 Celkovo prečítané 1 Dnes prečítané

Komantáre

komentárov