Endorfun trail 2015 – po kolená v cesnaku
V piatok 8.5.2015 sa v najjužnejšej časti Malej Fatry konala zaujímavá akcia s názvom Endorfun trail. Na svoje si mohli prísť bežci, bajkeri a dokonca aj „Sparťania“ – to sú takí, čo im nestačí len behať, ale potrebujú popri tom spraviť aj 4400 klikov a 2600 zhybov. 😀 Z „janurkovského tímu“ Robo štartoval práve v tejto kategórii, ja s Katkou sme sa podujali na bežeckú kategóriu „ultras“. Názov je trošku zavádzajúci, keďže trasa mala „len“ 20 km a 1030 m stúpania.
Dôležitými bodmi celého podujatia boli Fačkovské sedlo pod Kľakom a chata Žiar v Rajeckej lesnej. Časť kategórií štartovala v sedle, zvyšok na chate, cieľ všetkých bol opäť na chate. Ultras aj Body Beat workout začínali vo Fačkovskom sedle, preto sme sa najprv potrebovali dostať tam. Za odvoz vďačíme Katkiným rodičom, ktorí si zároveň spravili aj výlet na Kľak. V aute na polceste som nadávkou na perách zistil, že 4 litre pripraveného banánového smútika, ktorý sme si chceli dať po preteku, ostali doma. 😀 Hádam sa tam pre nás nájde nejaká poživeň.
Vo Fačkovskom sedle to poriadne žilo, preháňal sa tam húf rozcvičujúcich sa bežcov, bajkeri robili posledné úpravy na bicykloch a okrem toho tam bolo aj veľa bežných turistov, ktorí sa nádherné počasie voľného sviatočného dňa rozhodli využiť na nejaký ten výšľap. Rýchlo sme sa teda zaregistrovali a batohy s vecami zložili na kopu, ktorú organizátori neskôr previezli do cieľa. Po chvíli si mávame a dávame sa do reči so samotným Tomášom Podperom, nádejnou bežeckou hviezdou z Trenčína. Ak som dovtedy matne pomýšľal na nejaké to umiestnenie, teraz sa moja nádej rozplynula. 😀 Čas ostávajúci do štartu sme využili debatovaním, rozcvičovaním a rozklusaním.
Organizátori najprv odštartovali cyklistov a potom dali nastúpiť bežcov v kategórii ultras. Každý dostal na štartové číslo bodku červeným sprejom, aby nás rozoznali na trati. 🙂 Keď boli všetci označení, streľba z paintbalových zbraní ohlásila štart. Napadlo ma, že to značkovanie mohli urobiť aj za jazdy streľbou do davu. 😀 Na viac rozjímania však nebol čas, pretože Tomášov chrbát sa mi začal strácať v diaľke, tak som sa snažil ako-tak držať jeho tempa.
Začiatok pretekov vedie po červenej, žltej a zelenej turistickej značke na Kľak. Táto trasa je veľmi obľúbená, pretože je krátka a s malým prevýšením (do Fačkovského sedla sa dá autom absolvovať veľká časť výškového rozdielu), ale zároveň poskytuje výborné výhľady smerom na Rajec, Súľovské skaly, Turčiansku kotlinu i Veľkú Fatru. Stretávame tu teda zástupy turistov, miestami beh pripomína slalom. Drvivá väčšina ľudí je však ochotná a s predstihom uvoľňuje trať bežcom. Keď mi stačí dych, tak vyslovujem slová vďaky. Niekde pod vrcholom začínam cítiť silnú cesnakovú vôňu a nie je to z klobások od turistov. Po oboch stranách cesty sú doslova lány medvedieho cesnaku. Mňam! Tam by sa veru hodila aj kosa. 🙂
Hore na Kľaku neotáľam, nemám čas sa ani pokochať výhľadmi a pokračujem ďalej po červenej značke. Hoci som tam už pár krát bol, vždy ma smer cestičky prekvapí – na prvý pohľad vyzerá, ako by bolo treba zoskočiť zo strmého útesu. Až keď je človek tesne nad ním, zbadá, že sa tadiaľ vlastne dá prejsť. Po strmom zbehu pokračujem cez Ostrú skalu a ďalšie polia medvedieho cesnaku. Nedarí sa mi skresať náskok bežcov predo mnou a tak ich miestami aj strácam z dohľadu. Trasu našťastie celkom poznám. Organizátori síce označili celú trať, predsa len však nemohli dať všade dvojmetrové stuhy a malé značky boli v tej rýchlosti niekedy ľahko prehliadnuteľné. V blatistom strmáku pred Vríčanským sedlom ma dobieha bežec za mnou a spoločne sa kĺžeme. V sedle si kontrola zapisuje naše čísla a ukazuje, kadiaľ ďalej. Zisťujeme, že naše tempá sú podobné, tak ďalej bežíme spolu – občas potiahne on, občas ja. Po pár kilometroch pozriem dolu a zisťujem, že má na nohách rovnaké topánky ako ja, Inov-8 Trailroc. Ako sme sa fajne našli. 😀
Trasa ďalej pokračuje na Skalky, z ktorých sú opäť nádherné výhľady, ktoré opäť nestíham vnímať. 😀 Poteší však omamná vôňa materinej dúšky ožiarenej slnkom. Bežcov pred nami máme síce kde-tu na dohľad, ale ich náskok sa nám stále nedarí skresať. Dobiehame k ďalšej občerstvovačke, kde ochutnávam banány. Dvadsať lajkov organizátorom – banány sú dozreté. 🙂 Hádžem do seba ešte zo tri kusy, na hlavu vylievam pohár vody a frčíme ďalej. Už je to len dole kopcom do sedla Úplaz a ďalší dole kopec až po cieľ. V sedle nás horská služba naviguje na modrú značku.
Trocha nižšie v rýchlosti skoro narážame do traktora, zvážajúceho drevo, ktorý sa znenazdajky vynorí spoza zákruty. Pod ním zase nadávame na jeho stopy kolies, ktoré celkom rozbahnili terén – tí zákerní „bajkeri“ nám riadne kazia prírodu. Pred koncom prechádzame na asfaltku – boháča, ako ich ja nemám rád. Kolega spolubežec má názor podobný, tak svorne kľajeme. Tesne pred cieľom „finta fň“, nebeží sa priamo ku chate, ale trochu okľukou a cez malý mostík, pár stoviek metrov navyše. Našťastie všetci okolo vehementne ukazujú kadiaľ.
Nakoniec dobieham piaty v kategórii, siedmy celkovo s časom 1:56:30. V cieli sa pýtam Tomáša, či vyhral. Vraví, že nie, pretože si spravil mierny poznávací zájazd – poblúdil práve kvôli malým značkám na trase. Aj tak bol ale schopný dobehnúť druhý. Ja vyťahujem z batôžka zrkadlovku (ktorú som si niesol so sebou, aby som to náhodou nemal veľmi ľahké) a vyrážam fotiť dobiehajúcich. Kvôli veľkému počtu disciplín a nesúťažiacich ľudí mám celkom problém určiť, kto práve prichádza do cieľa. Na občerstvovačke pred cieľom im ujedám ďalšie banány a snívam o smútikoch, ktoré čakajú nachystané v igelitke doma v chodbe. 😀
Po chvíli dobieha do cieľa Katka s časom 2:32:25 a končí ako 1. žena tesnom závese s bežeckou kolegynkou Cathy, s ktorou sa dali do reči už pred pretekom. Katka bežala ako prvá žena takmer celý čas, no s tempom poznateľne slabším akoje u nej zvykom – bola totiž celá „zdrevenená“ z predošlých dní, strávených sedavopri vypaľovaní objednávok. Cathy ju dobehla niekde pred Skalkami a odtiaľ bežali spolu, rečniac o dušu a zároveň kochajúc sa prírodou a krásnymi výhľadmi. 🙂 Skoro hodinu sa Katka snažila vystriehnuť príhodnú chvíľku,keď by za ňou dostatočne dlho nikto nešiel, aby si mohla v kľudne „odskočiť do kriakov“ bez reálneho driapania sa do kriakov. Podarilo sa!:D O chvíľku už znova dobehla Cathy a pokračovali v debatke takmer až do konca, kde si pred cieľom dali cca 400 metrový šprint „kto z koho“. 🙂
S Katkou, Robom a Tomášom sa vykvasujeme na tráve a vychutnávame slnečné lúče. Ja si dávam zopár piviek, na ktoré sme dostali poukážky aj si priplácam ďalšie. Poukážky na stravu sme nevyužili, hoci ďalšie plus pre organizátorov – bola možnosť aj vegánskeho prestravovania – brokolicová obdoba ku štandardnému gulášu. Čakanie na vyhodnotenie sa naťahuje na pekných pár hodín, už sa pomaly aj začíname nudiť a tak robíme mlynské kolesáa mostíky. Dávam si už piate pivo, keď sa konečne zjavia organizátori s cenami a začnú vyhlasovať víťazov. Akurát že väčšina je vyhlásená v nesprávnom poradí, pred zoradením na pomyselnom stupni víťazov musia súťažiaci najprv vysvetliť, na akej pozícii vlastne do cieľa prišli. 😀
Po úspešnom doladení výsledkov a odovzdaní cien Tomáš zháňa odvoz k svojmu autu do Fačkovského sedla a my s Robom sa poberáme na autobus do Rajeckej lesnej. Cestou sa pri nás pristavia autom známe osobnosti z Turca – Martin a Ľubka – a ponúknu odvoz do Martina. S radosťou nastupujeme, veď nám to ušetrí kopu času a konečne sa dostaneme k našim smútikom. V Martine nás Martin dokonca aj porozváža, kto kam patrí. Za odvoz ešte raz ďakujeme.
Doma sa s Katkou od hladu vrháme na časť smútikov, ale len aby sme vyplnili čas do uvarenia kukuričných cestovín so zeleninovou omáčkou. Nejako rýchlo nám po výkone pretrávilo, a tak si lační hladoši objednávame ešte rastlinnú pizzu z kukuričného cesta „Vegan Pomodoro“ z martinskej pizzérie Via Grande. Takýmto mlsaním zakončujeme príjemne a aktívne strávený deň.
A ako to celé prebehlo z Robovho pohľadu?
V piatok som sa zúčastnil akcie Endorfun Trail. Keďže som tak trošku blázon a mám rád výzvy, hneď ako som zbadal, že bude aj kategória so záťažovými cvičeniami (Body Beat Workout), bolo rozhodnuté o mojej účasti v nej. Pochybovačné hlasy by mohli namietať, že preto, lebo táto trasa bola kratšia (12 km namiesto 20 km) alebo preto, lebo si myslím, že najlepším spôsobom ako poraziť konkurenciu je žiadnu konkurenciu nemať – ale ja tieto hlasy rázne odmietam a nenechám si nimi pokaziť náladu.
Tu v tejto časti by sa patrilo povedať, že som ten pretek vyhral. Bol som prvý medzi piatimi účastníkmi, z ktorých jedno bolo dievča a dvoch som si vymyslel.
Tento pretek bol sponzorovaný bandou maniakov (názov preteku je malou nápovedou), ktorí organizujú cvičenia s vlastným telom (kalistenika) v Žiline a Púchove. Chalani sú naozaj maniaci, pretože normálny človek si väčšinou nejde zabehať 44 km a do toho urobí 4400 klikov. Nejaké vecičky z ich úplne všedného života tu. Keby som sa občas na nejaký pretek pripravoval, tieto informácie by mi neušli a teda by som sa nakoniec rozhodol sa možno nezúčastniť. Veď kto už by chcel robiť niečo podobné. Inak títo chalani nevyzerajú vôbec ako nejakí blázni, snáď by ste ich na ulici ani neodsúdili. Naopak, dá sa s nimi aj veľmi dobre porozprávať. Preto ak vás baví trénovanie funkčnej sily (nie takej, že si fúknete do prsta a čakáte na rast svalov) odporúčam vám niektorý z ich tréningov.
No, takže čo si pre nás piatich prichystali?
Štartujeme naraz s ultrákmi (20 km) a klasikármi (11,5km ale bez záťažových cvičení). Oddeľujeme sa hneď na začiatku, príkaz znel jasne. Vybehnúť do kopca po vlajku, ísť naspäť, urobiť 10 angličákov. A toto celé trikrát. Po piatich minútach zisťujem svoje nové pulzové maximum. Bežne behávam v horách na preteku s pulzom okolo 165. Po týchto troch výbehoch mám 178. Takže si viete predstaviť. Konečne som to dokončil a začínam sa púšťať do bežeckej časti. Súperov nechávam za sebou mysliac si, že toto bude brnkačka. Po prvej zákrute vľavo sa dokonca rozhodnem vymočiť, toľko času som mal. Periférne čekujem, či ma nikto nedobieha.
Nič.
Začínam predbiehať prvých posledných bežcov ultra či klasik. Čaká nas stúpanie, o ktorom som samozrejme nevedel aké dlhé bude, keďže si dopredu nikdy nič nenaštudujem. Na prvej serpentíne zisťujem, že ten chalan, čo beží chvíľu za mnou, je môj konkurent. Môj plán znížiť si pulz k normálnym hodnotám sa teda posúva na neurčito.
Predbieham turistov, ktorých je v tento nádherný sviatočný deň na ceste naozaj neúrekom. Po neskutočne náročnom stúpaní a takmer v koncoch so silami konečne dobieham na Kľak a skoro ma až šľahlo, keď som si spomenul, že tu musím urobiť 30 drepov s výskokom. Spomínal som vám, že chalani z BB workout sú blázni? Nevadí, pokyn je pokyn a ja sa pred očami asi 60 upachtených a zničených turistov púšťam do cviku. Pokrikujú na mňa, že mi šibe, či čo.
Nejako to zvládam a zisťujem, že ešte stále dokážem chodiť. Púštam sa teda do zbehu. Na ďalšom stanovišti spravím nudných 30 dipov a bežím do cieľa. Posledné dva kilometre na asfalte sú príjemnou zmenou, no asi len pre mňa. Prichádzam do cieľa, kde na mňa čakajú chalani z BB workout a začína sranda. Vraj 10 zhybov, vtipálek. Prestal som sa smiať, keď chcel odo mňa ešte 10 dipov na bradlách, výbeh do kopca, 20 drepov s výskokom, 20 brušákov, výbeh do kopca, 20 švihov lanom, 10 klikov, preskakovanie rebríka a výbeh do kopca. Toto všetko samozrejme bez prestávky, do ktorej ma tak nejak prirodzene ťahalo, neviem prečo.
Dobieham do cieľa totálne zmordovaný s novým pulzovým maximom (po tých cvikoch 186) a šťastný, že som si opäť skúsil niečo nové, že som prekonal svoje ďalšie limity a krásy slovenskej prírody snáď ani nemusím spomínať.
Petrík a Robo
