Ku sklonku leta sme sa ja, môj priateľ Maťko a jeho sestra Lenka s partnerom Ivorom vydali schladiť do druhého najväčšieho mesta v Nórsku – Bergen. Mala to byť naša prvá cesta lietadlom, no kým sme dorazili na pražské letisko, tak sme si miesto výhľadov z okna vlaku naplno „užívali“ najmä črevnú chrípku. Samotný let už bol značne príjemnejší a musím povedať, že som si ho celkom vychutnala. Do Bergenu sme prileteli niekedy po desiatej večer a moje telo, ktoré už mlelo z posledného, tešila okrem návštevy rodiny aj vidina mäkkej postele. V Bergene žije Maťkova sesternica Peťka s priateľom Samkom, ich psíkom Diegom, spolubývajúcou Inge a tí sa mali na nasledujúce dni stať našimi hostiteľmi.

O Bergene sa okrem iného povráva aj to, že tam prší priemerne 240-265 dní v roku, čo z neho robí najupršanejšie mesto v Európe. Ani to však jeho obyvateľom nebráni v tom, aby sa naplno venovali outdoorovým aktivitám. Riadiac sa heslom „neexistuje zlé počasie, iba zlé oblečenie“ sa vyberú v hustom daždi na turistiku, behať alebo bicyklovať.

Náš prvý a zároveň najväčší výlet z celého pobytu sa mal uskutočniť hneď na druhý deň od nášho príchodu. V sprievode dažďových prehánok sme sa ja, Maťko, Samko a neskôr aj jeho nórsky kamarát Tom vydali autom do Tyssedalu, odkiaľ sme mali v pláne hikovať Trolltungu. Naša nádej, že mimo Bergen nebude pršať, praskla hneď po tom, ako nám Tom povedal o snehových prehánkach v horách. Super, neviem sa rozhodnúť, čo je lepšie…

Napriek tomu, že počasie bolo celú cestu divoké, samotný kraj Hordaland ma úplne očaril. Úchvatné fjordy, nádherné jazerá, veľkolepé vodopády a machom obrastené striešky dokonca aj na miniatúrnych drevených autobusových zastávkach. Ak mám byť úprimná, neviem, či som niekde vôbec videla krajšiu zelenú ako práve v upršanom Nórsku. Z auta sme mali možnosť obdivovať aj Osterøy, čo je druhý najväčší vnútrozemský ostrov v Európe.

Keď sme dorazili na parkovisko pod Trolltungou, bolo už dávno poobede. Nerobili sme si z toho však ťažkú hlavu, pretože budeme stanovať hore. V Nórsku narozdiel od Slovenska môžete stan rozložiť takmer hocikde. “Allemannsretten” je v Nórsku tradičné právo na to, aby si každý vychutnal prírodu, a to aj vo väčších súkromných oblastiach. Po krajine sa môžete voľne pohybovať, jazdiť na koni či bicykli, splavovať jazerá a more, zbierať bobule, huby a rastliny či dokonca bez povolenia chytať ryby v slanej vode. Podmienkami sú samozrejme rešpekt a úcta k prírode, s čím Nóri narozdiel od mnohých Slovákov u nás doma rozhodne problém nemajú.

Vráťme sa však k samotnej Trolltunge. Jej doslovný preklad je trolí jazyk a patrí medzi najkrajšie scénické útesy v Nórsku. Nachádza sa okolo 1100 metrov nad morom a 700 metrov nad jazerom Ringedalsvatnet. Odporúčaná sezóna na jej návštevu trvá od 15. júna do 15. septembra. Turisti k nej zvyčajne začínajú kráčať veľmi zavčasu, ešte pred východom slnka, pretože celá trasa od Skjeggedalu tam aj späť má 27,5 km a trvá +- 10 hodín. A ak sa vás však rovnako ako nás bude český turista snažiť presvedčiť, že sa dostane tam aj naspäť za päť hodín, lebo mu navigácia ukazuje vzdialenosť 4 km, neverte mu. 🙂

My sme našu túru započali v hustom lejaku a ja som až vtedy zistila, že moja nepremokavá bunda ostala doma. Len si to predstavte, idete na najupršanejšie miesto a zabudnete si bundu do dažďa. Našťastie skúsený dobrodruch Samko bol, aspoň čo sa oblečenia týka, vybavený lepšie, a tak sa našla nepremokavá bunda s kapucňou aj pre mňa. Pod ňou som mala merino tričko s dlhým rukávom od [SN] SUPER.NATURAL, ktoré naozaj perfektne odvádzalo pot a zároveň ma udržiavalo v teple napriek všadeprítomnej vlhkosti. Keďže sme si to aj s pomerne ťažkými batohmi valili celkom svižným tempom, postačili mi už len bežecké legíny, tenké ponožky, buffka a topánky určené na horský beh. V batohu som však samozrejme mala viac vrstiev oblečenia, vrátane suchých vecí na prezlečenie.

Po chvíli nezáživného kráčania relatívne strmo po ceste sa ocitáme v obrovskom horskom údolí. Naše kroky vedú po vlhkých skalách špecifickou nórskou prírodou, pričom kde-tu vyviera prameň s pitnou vodou. Zaujímavosťou pre nás bolo vidieť množstvo chatiek a je nutné podotknúť, že práve v ich okolí je z pochopiteľných dôvodov zakázané kempovať. Vyšliapeme prvý veľký strmák po skalách, až sa dostaneme k malému jazierku, odkiaľ pokračujeme mierne dole, kde na nás v diaľke čaká ďalšie stúpanie. V tejto oblasti sa nachádza niekoľko malých kabín a my sme premýšľali, či sa v nich dá prespať. Tie však nemajú nič spoločné s našimi útulňami – sú to núdzové kabíny určené na záchranu v extrémnych podmienkach a vybavené prikrývkami, spacákmi a varičmi. Úspešne prekonávame aj tento výšľap a konečne sa pred nami otvára prvý výhľad na úchvatné jazero Ringedalsvatnet.

Prejdeme ešte kúsok cesty, pričom vietor začína byť čoraz nepríjemnejší. Po 3,5 hodinách kráčania nakoniec rušíme plán prespať pri Trolltunge a po chvíľke hľadania vhodného miesta rozkladáme stany asi polhodinu od nej. Pri stavaní stanu mi už začalo byť naozaj chladno, pričom zabíjanie kolíkov od stanu do zeme, ktorá je síce pokrytá machom, ale pod ním sú na každom kroku kamene, nebola práve zábava. Tu sme sa na chvíľku rozlúčili so Samkom a Tomom, ktorí budú spať vo svojom dvojmiestnom stane a my s Maťkom zas v našom. Kým Samko vedľa varil zeleninovú polievku, ja som sa zababušila do svojho zimného spacáku a snažila sa zohriať. Avšak až teplá polievka ma skutočne zohriala a ja som konečne pocítila, ako sa mi teplo rozlieva po celom tele. Po polhodine sa už nikomu nechcelo vyliezť zo stanu, a tak sme si už o ôsmej večer zaželali dobrú noc. Tá však bola hocičím, len nie dobrou. Počasie bolo priam apokalyptické, vietor silno dul a lialo čoraz viac, takže som ani oka nezažmúrila. Ako som sa ráno dozvedela, Samko si nechtiac vzal nevhodný spacák a bolo mu celú noc zima, takže som nebola jediná, kto celú noc prebdel…

Budík nám, ako na každej stanovačke či širáku, zvonil tesne pred východom slnka. To však bolo skryté za hustou vrstvou mrakov, preto sme len vykukli von a pokračovali v spánku. Po siedmej už budíme kamošov a s rozhodnutím nechať stany s nejakými vecami na mieste sa o niečo ľahší vydávame k samotnému troliemu jazyku. Ten však podľa môjho názoru naživo vôbec nevyzerá tak nebezpečne, ako na fotkách. Avšak epickému výhľadu z neho nerobí dobrú službu žiadna fotka. Hor sa teda zachytiť to čo najvernejšie – ešte aj počasie sa zlepšuje, ale rýchlo, kým neprídu ľudia. Ak totiž dorazíte na Trolltungu neskôr, musíte si právo na fotku odstáť v rade.

Ešte sa nejaký čas kocháme výhľadom na Ringedalsvatnet, okolitú krajinu či ľadovec v pozadí a vraciame sa späť k stanom, pobaliť veci a nazad k zvyšku rodiny osláviť Maťkove narodeniny. Počas cesty späť sa ešte stavíme pri vodopáde Latefossen, ktorý tečie rovno popri hlavnej ceste.

Tretí deň nášho pobytu v Nórsku sme strávili v samotnom centre Bergenu, kde sme si dali „lajtový“ výšľap na Mount Floyen, odkiaľ sme mali možnosť obdivovať výhľad na mesto a poprechádzať sa po trolom lese. V najstaršej štvrti Bergenu, ktorá je súčasťou kultúrneho dedičstva UNESCO – Bryggene, sme sa zas potúlali po obchodíkoch a nakúpili suveníry.

Posledný deň sme sa vydali hikovať Mount Ulriken. Bergen obkolesuje sedem kopcov a práve Ulriken je najvyšším z nich. Nachádza sa 643 metrov nad morom a patrí medzi najpopulárnejšie túry v Bergene. Hore vyšliapete priemerne za hodinu a odmenou vám budú výhľady na Bergen a jeho okolie – more, ostrovy, fjordy a kopce. Deň sme zavŕšili zbieraním húb v rozprávkovo zelenom lese a oddychom na slniečku pri jazere, pretože nám v ten deň dokonca vyšlo krásne slnečné počasie.

 

 

Štyri celé dni sú na tak nádhernú oblasť, akou je nórsky Hordaland, naozaj málo a určite sa tam plánujeme vrátiť čo najskôr. Rozhodne je čo objavovať. A poviem vám úprimne, keďže je mojím najobľúbenejším obdobím v roku jeseň, to pravé nórske počasie mi vôbec nevadí.

Použitá výbava:

[SN] SUPER.NATURAL merino tričká

Zajo batoh Lhotse 65 Backpack

Kari Traa nohavice SJØLVSAGT

Kari Traa tričko KRISTIN

Komantáre

komentárov