Ultra Fatra 2017 – s nečakaným bonusom

29. júla 2017 sa konal druhý ročník Ultra Fatry. Keďže ten prvý dopadol na parádu, na tohtoročný som bol prihlásený už s mnohotýždňovým predstihom. V rámci prípravy mi to vyšlo tak, že vo štvrtok som mal voľno po nočnej službe a v piatok dovolenku – celé dni som sa teda len tak šúňal a dlho vyspával. Crimsonphoto ešte medzitým vymýšľa, že hybaj v sobotu potom aj na širák. Nuž, je to možná alternatíva, ale aj afterparty v Ružomberskom Čiernom kameni po preteku znie lákavo … reku, uvidím.

V piatok pri večeri ešte úplnou náhodou prepínam na nejaké správy a ešte väčšou náhodou je tam zrovna príspevok, ktorý ma nedonúti okamžite prepnúť inam – zajtra v noci má vraj vrcholiť meteorický roj Delta Aquaridy. Jaj ahá, tak asi hlavne preto chcú ísť na širák – moja miska váh sa tiež prikláňa k tejto možnosti. (Pozn. autora: Ľudia, nepozerajte správy.) Idem sa ešte na chvíľu prejsť so psami na lúku a domov chrápať.

Ráno budíček o 04:30, beriem bežeckú výbavu a kráčam na miesto vyzdvihnutia. Tam po chvíli prichádza auto s Fuči a Jimbom, presúvame sa na parkovisko ku Tescu, kde presadáme do iného auta so šoférom Maťom Novotným a v Košťanoch ešte naberáme Maťa Fízela – takto plne naložení už frčíme na štart do Harmanca.

Povinné predštarové úkony – vyzdvihnutie čipu a štartového čísla, biologické potreby v lesíku, natrieť tvár a odkryté časti rúk opaľovacím krémom, chodidlá zase vazelínou proti prípadnému odretiu popruhmi Luna sandálí. Tesne pred siedmou Filip Plánka velí na zoradenie pod štartovou bránou a po chvíli vybiehame. Opakujem si mantru: „Nedaj sa strhnúť tými, čo sa hneď rozbehnú, nedvíhaj tepy, na Sidorove budeš ľutovať!“ Aj bez toho sa mi však ide dáko nedobre, takže len kráčam a predo mnou je odhadom vyše polovice štartového poľa (najvyššie číslo bolo tuším 202).

Stúpanie na Japeň a zbeh z neho do Starých Hôr. Jeden z bežcov sa ma čosi pýta, ale asi po poľsky, takže mu veľmi nerozumiem – až nakoniec ukazovák nasmerovaný na chodidlá a slovo „Tarahumara“ konečne dávajú zmysel konverzácii. Na prvú občerstvovačku v Starých Horách dobieham na 104. mieste – ale konečne začínam cítiť, že telo sa prebudilo a je ochotné zo seba vydať nejaký ten watt navyše.

Začíname stúpať na Majerovu skalu a Krížnu, predbieham jedného za druhým. Tesne pod Líškou zvoní sms: „9 žien je pred tebou. Sa trošku obetuj.“ 😀 Od crimsonphoto. 😀 Odpisujem, že nech sa neboja, že už to skresávam. Na hrebeni medzi Krížnou a Ostredkom pociťujem, že mám nejaké štipľavé spodky chodidiel – na Japeni bolo dosť blata, ktoré sa dostalo aj medzi podrážky a chodidlá, tak ma zrejme trochu ošúchalo. Obúvam preventívne prstové ponožky – pomáha. Zbeh okolo Suchého vrchu – dvadsiaty raz som tu, ale vôbec neviem, ako to tu vyzerá. Ani raz som tadiaľto nešiel nepretekovo. 😀

S nádejou očakávam tajnú občerstvovačku – chlapci zo salaša to ale tentoraz nezmanažovali. Frčím teda ďalej, traverzom popod Ploskú. V sedle medzi Ploskou a Borišovom zachraňuje povesť salašníkov Thom, ktorý mi za jazdy podáva do paprče plzničku. 🙂 Síce som sa tretinou pooblieval, ale padla výborne. (Pozn. autora: Neotvárajte plechovku piva za behu.) Na Občerstovačke na chate pod Borišovom ma víta vyškerený Šichtič, dopĺňam si vodu a valím ďalej. Strmák na Ploskú, kde má byť prvá štikacia kontrola – štikátko však nefunguje, takže selfie. Je tu aj vysmiaty Julec Lamoš s foťákom.

Z Ploskej dolu, popod Čierny Kameň a Minčol. Keď tu zrazu – zakopávam predkom sandále o nejaký koreň, pozriem dolu – vytrhnutý popruh. Hmm, tak som to asi až tak dobre neopravil po Turiec maratóne. Nevadí – od minula som poučený, vyťahujem zicherky, za minútku opravujem a valím ďalej. Stúpanie na Rakytov, ďalšie nefunkčné štikátko, selfie. Z Rakytova je inak úplne parádny výhľad, ale nestíham si ho užiť, lebo ma ženie pretekové nadšenie.

Cez Skalnú Alpu sa dostávam na Smrekovicu, najprv zatvorený civilný hotel a za chvíľu vojenská zotavovňa. Tam je ďalšia občerstvovačka. Chľamtám im tam nealko pivo a predbieham Luciu Dobruckú, od crimsonphoto prichádza informácia, že sú predo mnou už len tri (teda asi bez Lucie dve).

Na Šiprúň sa našťastie nejde, minule tam kopu ľudí blúdilo, takže z Vyšného šiprúnskeho sedla ďalej popod Vtáčnik. Tu na mňa máva Katka Marušiaková – akosi sa stretávame len na trati pretekov 😀 – pozdravujem. Zbeh z Malinného k hotelu Malina je ozaj za trest – 280 nížkových metrov na 1,1 km hovorí za seba. Predné stehná ako v ohni, našťastie v závere klesania je občerstovačka. Hádžem do seba čosi (tuším hroznový cukor a magnéziové tablety) a mastím ďalej. Po asfalte sa spolu so mnou rozbieha poľská turistka a po chvíli konverzácie rukami-nohami pochopím, že ma prosí, aby som v cieli ukázal selfie z Ploskej, kde som fotil aj ďalšieho bežca – zrejme jej priateľa. Prikyvujem, že v pohode.

V okolí Vlkolínskych lúk odbočujem na nejakú cestičku a po chvíli zisťujem, že som asi mimo – idem teda krížom cez lúku smerom k stúpaniu na Sidorovo. Po nájdení značky zisťujem, že som si to asi trochu skrátil, lebo mám zrazu dvoch bežcov za sebou – medzi nimi aj Alenu Slanú, aktuálne prvú ženu. No nič, aj tak ma predbiehajú v strmáku. Hore na Sidorove tretie nefunkčné štikátko – akosi to s nimi nedomysleli. 😀 Takže selfie a hybaj dolu hrebeňom smerom na Kalváriu.

Asi v polke hrebeňa vytrhávam opäť zicherkou opravený popruh – našťastie ešte mám ďalšie, tak to zmontúvam dohromady nadávajúc si, že som to doma neopravil/neodtestoval poriadne. No nič, ten kúsok už dám aj boso prinajhoršom … Sandále ešte chvíľu držia, a tak bez ujmy vybieham na Kalváriu. Pred sebou vidím Maťa Valúcha – tvárou ku mne. 😀 Kukám, že čo stvára, dobieham ho a pýtam sa, či má otlaky, keď beží pospiatky. Vysvetľuje, že ho bolí koleno.

Záverečné prebehnutie pomedzi domy, alejou v parku a konečne – cieľová brána. Tomáš Kačmarčík mi podáva do ruky pivo a zvoní sms: „Žena ho predbehla, turururum.“ 17. miesto, celkový čas 08:19:16. Žiadne turururum, spokojný som. 😀 Dávam sa trochu dohromady, sprcha a poberám sa na stanicu. Afterparty v Ružomberku je síce lákavá, ale širák pod meteormi ešte viac – sadám teda na osobák do Vrútok (mohol som radšej na rýchlik, lebo osobák ho aj tak čakal v Kraľovanoch :D). Vo vlaku ma však chytá taká únava, že uvažujem o priamej ceste do postele.

Z Vrútok taxík „like a sir“, nebudem hádam čakať desať minút na bus. 😀 Únava ma však prechádza a myšlienka na ďalších 12 km a 1000 výškových ma neskutočne vzpružuje. 😀 Doma sa balím asi za 10 minút, nakladám do auta hafuše, zastavujem sa v obchode po pivo a žranicu a frčím do Blatnice.

Tam obvolávam ďalších účastníkov zájazdu – 2x Crimsonphoto a pána Vladimíra, ale sú akurát bez signálu. Vyrážam teda za nimi dúfajúc, že správnou trasou. Zvolené miesto je útulňa nad Kráľovou studňou – v týchto miestach je obloha pomerne tmavá, neosvetlená mestami.

Zalezení v spacákoch pozorujeme nebeské divadlo a rozvíjame debaty o odraze slnečného svetla družicami, o prenose informácie svetelnou a nadsvetelnou rýchlosťou a o morálnych hodnotách (a tieto témy majú oveľa viac spoločného, ako by sa mohlo zdať). Postupne sa dostavuje spánok …

Použitá výbava:

• bežecká vesta Ferrino X-track vest
• bežecká ľadvinka Ferrino X-hyper

P.S.: Takto dohromady je to výborná kombinácia, umožňuje mať toho mrte po ruke – fľašky, jedlo, mapu, doplnky na oblečenie … A zároveň to parádne sedí na chrbte. Mohli by to robiť v jednej farbe.

Petrík