Trojdňový výprask okolo Turčianskej záhradky

titulka

Tento projekt vznikol už hádam aj polroka dozadu v našich hlavách. Jedná sa o obídenie Turčianskej záhradky po hrebeni našich Fatier. Prvotne myslím, že mi o tom hovoril brácho , že by sme to mohli ísť. Ale myslím, že to zľahka išlo paralelne aj iným ľudom nezávisle od nás. Potom sme prehodili reč s Jimmym a Maurícom a popri tom aj kdesi s Maťkom K. Keďže sa už dožadujete (právom) článočku, rozhodol som sa, že ho kvôli nedostatku času ktorý teraz mám napíšem ako seriál. Každý deň napíšem jeden deň z akcie. Chyby mi prosím odpustite :).

Part 1: Strategická príprava

Dva dni pred akciou, sme mali stretko v lokálnej reštike Astria (oblasť Vrútky, Fatranské kráľovstvo). Na stretko sme prišli všetci, čo sme chceli ísť do projektu , prišiel s nami poplánovať aj Maťko K., ktorý chcel ísť do projektu ale mal svoje dôvody prečo sa ho teraz ešte nezúčatnil  (nie nemal stretávku zo strednej 🙂 ) . Mauríc s bráchom doniesli vytlačenú trasu s prevýšeniami a miestami kde sa budeme občerstvovať.

Padá legendárna hláška od môjho bráška. Chalani a noc pred akciou sa poriadne vyspať, žiadna diskotéka a podobne hrdinstvá :D. Samozrejme, že mne sa to nepodarilo, síce to už nebolo v duchu párty, ale za to som písal projekt do 02:00 a vstávali sme o 05:40 hod ráno á zase som sa raz vyspal :).

Part 2: Deň pred

Tento deň sa niesol v duchu organizovaného chaosu. Zháňačky magnézia a vazeliny po lekárňach, kupovanie posledných možných adaptogénov, ktoré  ešte farma firmy nestihli stiahnuť  ako ujo Žeňšeň Sibírsky (kedysi ich mali ako doplnky k predaju,  ale zistili, že zaberajú tak ich začali sťahovať z trhu…parááda). Mauríc varí v tento deň o 100/6, brat mixuje olejové mixtúry na vytrvalosť váži ich na mikro váhe a dume nad pomermi :).

Rýchlo letím do mesta ešte vybaviť nejaké formality na úrad. Píšem si pri tom maily s firmou Zajo, pretože ma veľmi zaujíma ako by sa na takomto projekte bez sprchy a možnosti sa nejako umývať zachovala Merino vlna. Následne po vzájomnej dohode sadám rýchlo do Zeleného šípu a letím do špecializovanej outdoor predajne bivakshop.sk v Žiline. Podarilo sa mi vybaviť sebe a chalanom trička a som veľmi zvedavý aj na ich odozvu ako sa im v nich pôjde. Ale skôr ako napíšem o ňom recenziu, som bol s ním mimoriadne veľmi spokojný a cele tri dni som ho nedal so seba dole (bez následkov 🙂 ). Zajo Merrino tričko

V obchode sa mi venuje mimoriadne ochotný týpek Paľo a čo o ňom viem aj lezecký práskač v horách s množstvom skúsenosti. Tričká úspešne doriešime, balím a padám preč ešte nachystať matroš na večer.

Deň jedna: 1.5.2014

 Part 3: Deň odchodu

Parádne ráno po 4 hodinách spánku, som veľmi rád, že sa mi darí túto tradíciu dodržiavať pred ťažkými projektami. Je to možné robiť v rôznych formách, hlavne že sa málo vyspíte, keby ste chceli konzultovať stačí napísať maila a dám vám pár tipov 🙂

Ráno sa všetci stretávame pred vlakovou stanicou vo Vrútkach. Zatiaľ chýba Jimmy. Sa smejeme, že zhrabol tričko a neprišiel na projekt :D……ale ako ho poznám bude meškať a pôjde dosť na tesnotku. Tak sa aj stalo.

Porobíme pár fotos, spravíme rituálne občerstvenie s externalitkou a vyrážame v ústrety nášmu projektu. Z Vrútok sa dostávame rýchlo hore ku Karvašu Bláhovca a odtiaľ k nástupu na Minčol. Tam z nenazdajky stretávame tatka našej parťáčky Lenky, ktorý si už odkrútil svoj bežecký ranný okruh na lesných zvážniciach.
Prehodíme pár viet oboznámime čo ideme, veselo sa začuduje a následne sa lúčime a valíme ďalej.

Part 4. Už sa to konečne ozaj začína

Tu začína skutočne náš trip. Cestou hore to je už pre nás klasika tak ako aj zvyšok hrebeňu Lučianskej Fatry. V polovici cesty na Minčol chalani zrazu zastanú a začnú urýchlene hovoriť nech ideme hore, potom dole….tak potom kam ? Cele toto sa stalo na základe toho, že 4m od nich videli malé pásikové prasiatka ako to Jimmy okomentoval :). Mauríc v tom momente počul štartovanie píly a čudoval sa čo nejde naskočiť, no to preto že keď stará diviačica štartuje krochkanie tak nikdy nenaskočí 😀 . Takže sme si hneď takto zahúlili adrenalínik, a to nechcem vedieť čo sa bude diať v odľahlých pasážach Kremnických vrchov v noci.
Na Minčol vychádzame celkom rýchlo, kukneme smerom na Martinky a meeeega ďaleko dozadu na Kľak, tam to vlastne bude len 1/5 trasy, no do šľaka 🙂

Za Hnilickou kýčerou stretávame skupinku nadšencov ktorá sa stará o okolie dreveného kríža, a zveľaďuje kvety pri ňom. Je pekné vidieť takéto počiny naživo. Pri opýtaní sa či ich môžeme odfotiť sa naľakajú, že nechcú byť v televízii. Asi vyzeráme ako moderátori v tých modrých tričkách a brácho ako režisér zrejme, aj kamery máme také sci-fi :). Zanechávame ľudí ľuďmi a valíme ďalej ,chceme sa dostať čo najskôr na Kľak a čo najďalej v dnešný deň.

Skupinku dobrovoľníkov starajúca sa o okolie križa pod Hnilickou KýčerouKondične sa cítime všetci skvelo a doslova tlačíme na pílu, za čo sa nám od brata dostane výroku „ináč toto sa volá prepaľovanie, to len aby ste vedeli“. Je síce pravda, že je trochu červenší v tvári ako my, ale za to je dosť teplo a to on vždy znáša zle. Aj keď si viem predstaviť, že by bol menej červený keby nefajčil.

Vo Vričanskom sedle (950 m) sa dobre občerstvíme a valíme cesnakovým kráľovstvom hore kopcom na Malofatranský Kľak (1352m). Samozrejme cesnak od medveďa ;).  Konečne sme hore, spravíme pár foto, posedíme zo 15min a valíme ďalej, práve máme za sebou 1/5 trasy cca.

Zbiehame na bod Staré cesty, medzi tým brácho s Maurícom špekulujú nad skratkou hrebienkom aby sme nemuseli obchádzať 10km dookola. Nakoniec to obchádzame cez Staré cesty 835 m smerom na Vrícke sedlo.stareCesty Počas zbiehania stretneme sedieť na jednom mieste chalaniska, zdravíme sa, je mi povedomí ale valím ďalej až tu na mňa zakričí „plavčík“ 🙂 a to hľa kamoš Kapitán. Prezývky máme obaja z jednej akcie :)….paráda pokecáme, človek by nepovedal kde všade stretne kamoša ktorého inak nevychytá. Pozdravujem jeho frajerku Janku, spravíme foto lebo to mu neuverí a valím ďalej.

Dvadsať minút za Starými cestami, nachádzame konečne aj prameň vody, tečie cez listy a blato. Normálne by sme z toho asi nepili, ale takto hmm to je matroš, a kedže to nie je z vrchu nikým rozrýpane je to čistá voda. Akurát brácho pripomenie „fajn ale snáď nebude ležať v potoku hore mŕtve prasiatko“  vyzerá to tak, že neležalo keď píšem článok 😀 . Už sa nevieme dočkať kedy stretneme dievky na očerstvovačke a dáme si teplú polievku a posedíme konečne viacej. Asi hodinu pred sedlom si ešte z chuti sadáme na zem, brácho dáva cigošku, a zľahka kecáme. V tejto oblasti sme aj vychytali celkom svinky zase, radosť ich stretávať. Človek ma zadarmo viacej adrenalínu. Na takéto tripy mi mali chodiť ľudia čo majú zablokované emócie, by ich to tak odblokovalo že radosť sledovať :D……svinky a medvieďatá sú perfektní terapeuti 🙂 .

Po tom čo sme si fajne oddýchli v čase vyfajčenia jednej cigarety, valíme ďalej. Nová doba, kto nefajčí a športuje je pako 😀  . Dievčatá sú už informované o tom, že sa blížime do bodu prvej občerstvovačky. Keďže je toto hlavne exploratívna akcia, poprosili sme dievky Janku Gajdošovú  a Mirku Hanzelovú aby nám robili suport na trase na vopred dohodnutých miestach. Sú to miesta ktoré pretínajú trasu a dá sa tam dostať legálne autom. Zároveň sa dievky stávajú aj našími anjelmi na ktorých sa vždy tešíme a veľmi pekne sa o nás starajú.  Tesne pred príchodom do Vríckeho sedla, počujeme kúsok od nás lomoz a zacítime veľmi silný pach medveďa. Je zaujímave aký je to pre nás silný odkaz, pretože sme pochopili z toho, že to je teritórium mocného samca medveďa. Napriek tomu, že sme sa ako ľudstvo odklonili veľmi od prírody, sme tento odkaz pochopili akoby živočíšne. V tomto momente však začína vznikať jeden zlozvyk, a to namiesto toho aby sme pri stretnutí medveďa začali utekať rýchlo preč, vyberáme foťáky a začíname ho „stopovať“, teda hlavne Mauríc a brácho, ja vačšinou mám snahu zdokumentovať to čo oni robia :D, alebo sa na tom aspoň dobre bavím pozorovaním…prečítate v neskoršej časti článku.

Part 5 : Prvé teplé jedlo a naše záchrankyne Pribiehame do sedla kde sú konečne naše záchrankyne, s ktorými sa vítame a stískame. Už nám dávno prestreli na zem celtu, aby sme sa mohli vyvaliť. Varia nám čajíky, ohrievajú polievky, núkajú korbáčikmi a koláčikmi. Máme hody ako na svadbe, dávame na seba zatiaľ nejaké oblečenie nech nezachladneme.  Na tomto mieste máme za sebou cca 45 km, čo je cca 1/4 trasy. Takže už iba 3x toľko, pparááDA :).

Prvá občerstvovačka po 45 kmTrávime tu hodinu času, v totálnom luxuse. To teplé do bruška spravilo úplne divy so psychikou a chuťou pokračovať ďalej. Išli sme v dosť rýchlom tempe a teple, takže nás to trošku unavilo ale ináč sme fresh, občasne u chalanov badať kde tu zvláštne zafarbenie tváre, väčšinou ku škále fialovej a červenej farby, biele zatiaľ nemáme…všetko bude :D.  Dobalíme si ešte nejaké zásoby do ruksakov a sme pripravení pokračovať. S dievkami dohadujeme cca príchod na ďalšiu občerstvovačku, lúčime sa s nimi a pokračujeme ďalej v trase.

Hneď na úvod nás privíta svieži a dobre strmý výšľap na miestny kopčúrik, kde rozháňame laktát zo stehien a lýtok, brat by v tomto momente povedal, že on nemá laktát pretože neje sacharidy :).  Odteraz budú po nejakú dobu občerstvovačky každých 20-25 km.

Part 6:Pomalý nástup do večernej časti a kontinuálny prechod do noci 

Pokračujeme ďalej po červenej a smerujeme cez Závozy  (912 m), stále sa snažíme valiť rýchlo hore kopcom nech sme čo najmenej trasy z noci v lesnatej a zverou preplnenej oblasti. Bráchovi to moc nesedí, že pálime hore kopcom rýchlo a vidno mu to aj na tvary. Nebojte nič, karta sa hneď túto noc obráti :D. Za Závozmi sú krásne lúky odľahlé od ľudí a takmer nedotknuté. V týchto miestach nás zastihuje aj západ slnka, už len kvôli tomuto sa oplatilo ísť túto torTúričku :). Debatíme o famóznosti okolia, a valíme ďalej smer dedinka Hadviga (675 m). Tu sa motkáme po zvážniciach, dedinku míňame ani ju nevidíme a vstupujeme znovu do lesa, ktorým sa motáme už po tme a znovu ho opúšťame.

V tomto momente vyliezame na lúky, zvery nám pohybom dávajú patrične vedieť, že tam žijú a odtiaľto sa dostávame na druhú občerstvovačku vo Vo Vyšehradskom sedle (579 m). Dievky sú už nachystané hneď nás zavalia otázkami čo si dáme a už aj varia pričom my sa oblečieme zase do teplého a už sa aj ukladáme do ľahu. Teda ja a Mauríc, brácho dlho váha  a Jimmy stojí.

2 občerstvovačka Vyš. sedlo

Hneď sme zásobení jedlom, popýtajú sa ako sa máme, pofotia nás, nechajú nám kľud a zase sa dohadujeme kedy cca sa stretneme.  Na tomto mieste strávime cca 50min a valíme ďalej. Únavu už celkom cítiť, ale len mentálnu, svaly sú úplne v pohodičke.

Part 7: začiatok ZombieLandu alias nočná torTúra

Zaujímave práve teraz sledovať, že o tejto pasáži sa mi aj celkom z nechuťou píše. Uvedomujem si, že toto bol pre mňa ozaj výprask (1 noc). Valíme smerom Vyšehrad a finálny bod na prvé „prespatie“ sú Sklené lúky ktoré sú o 20km ďalej. Toto je mojich najdlhších a najťažšich 20km za posledných 10 rokov asi. Trasu vám neviem presne ani opísať kde sa čo dialo. Takže vám to poviem len pocitovo.

Po Vyšehrad šlo všetko „hladko“. Dokonca som ešte nemal ani stavy z čelovky. Ale na kopci mi už začína byť veľmi do spania. S Maurícom si prvé možné chvíle začíname líhať na zem.

Začína fúkať, otec píše SMS, že kde spíme nato mu brat odpisuje, že nespíme :D.  Valíme ďalej cez odbočku na Čertovú dolinu – Žiare – Pod Stĺpom – Štyry chotáre – Havranovo – Chrenovské lazy – Horenovo – Sklenianské lúky.

Kdesi medzi Štyrmi chotármi a Chrenovskými lazmi sme solídne 2x zablúdili. A to boli momenty keď som začal zažívať stavy z čelovky veľmi silné. Keď som videl vlastný tieň začalo mi byť z toho na vracanie. Zdalo sa mi, že som videl čelovku blikať, keď som len na chvíľku nedával pozor začalo ma hádzať do strán ako opitého. Až to vyvrcholilo momentom kedy mi zmizla cesta z popod nôh. To bol vrchol a mal som mega krízu. Do toho sme druhý krát zablúdili a boli sme „tak blízko“ Slenianských lúk . Na Maurícovi som videl, že tiež už iba hľadel pred seba a šiel ako zapriahnutý kôň. Brat čím bolo neskoršie v noci tým šiel rýchlejšie. Jimmy ten si stále udržiaval tempo. Také som mal nervy na to, že brat letel ako vlak, že som s tým až nemohol nič spraviť a boli momenty kedy som vyslovene zaostával, a pritom som bojoval mentálne so svojimi stavmi.

Na miestach kde blúdime, Mauríc vyťahuje telefón a kuká do mapy, on je jediný ktorý ma túto pasáž prejdenú a tým pádom ju pozná najlepšie z nás, škoda že jedinú neznámu časť sme vychytali práve na noc :D. Patrične sme si to aj užili. Nebudem ďalej túto nočnú časť rozvíjať. Bolo to strašné, kondícia mi tu bola figu platní keďže ma klátila psychika, vlastne bola mi platná to, že ma neotravovalo telo fyzickou únavou a bojoval som len z mentálnou. Dá sa povedať, že tým pohybom som nakoniec tú psychiku ako tak rozhýbal. Je to ukážka toho ako je psychika prepojená s fyzičnom veľmi blízko. Trasu sme šli cca 2x dlhšie ako sme mali to znamená, že namiesto 4hod sme šli cca 7,5 hod 20km trasu, to je strašne dlho.

Konečne sme zbehli do Sklenianských lúk, zdravíme dievčatá a na otázku že ako sa ide odpovedáme, že strašne. S Maurícom takmer bez slova  berieme z auta karimatky a spacáky a okamžite si líhame na zem a naobliekame všetko čo teplé pri sebe máme. Ja si stihnem ešte dať 3 hlty z čajíku a zaspávam. Maurícova Mirka mu už nestihla počas vedomia doniesť čajík a musí ho budiť.

 

Týmto je deň jedna ukončený sú cca 03:00h ráno keď zaspávame, máme za sebou cca 80 km(pôvodne som napisal 90,chalani ma opravili) aj s blúdením a nastúpaných cca 4000 výškových metrov.

Deň 2: 2.5.2014

Part:1 Vyspatí do biela

Dobré ráno :)….spanie na týchto lúkach pomohlo MEGA. Krásne dve hodinky spánku a jedna hodina drkotania zimy, pparaaaaDA  🙂 .  No pre mňa to bolo vykúpenie, pozerám okolo Mauríc zomretý vedľa, Jimmy tiež, brácho prikrytý celtou v 3/4 elasťákoch….hmmm, to je stroj. Raz tomu nerozumiem, a jeho verný tabačik vedľa pekne zabalený. Proste diviak :). Keďže to čo napíšem nikto nevidel a baby si to nepamätajú, dúfam že neklamem :D. V nejakom momente toho nadrána keď všetko utíchlo, som sa prebudil a kukám okolo seba, všetci zalomení, a dievky sedeli na predných sedačkách s hlavami opretými o „palubnú dosku“, to znie akoby by sme tam mali SpaceShip. Vlastne Mauricov bordový hurikán je StarShip….BudkaShip. Malý úlet nič to, späť k veci. Keď tak na tie dievky kukám si vravím „do frasa, chudinky, sa tu o nás starajú, nemajú normálny spánok lebo nás aj v noci riešia, a nakoniec sa nemôžu ani normálne natiahnúť, to sú bojovníčky, nie ako my zemepáni tuna natiahnuti v spacáčikoch“ :)….fakt klobúk dole dievky pred vami. A potom som zaspal :). Šum osadenstva akcie mi však už nedá len tak ležať a zbierať posledne kúsky tepla z odokrytých členkov, a vstávam zo spacáčiku, ale ako pozerám fotky nebol to asi taký rýchly proces :).

Dievky sú klasicky zase vysmiaté, to je raz radosť robiť 200vky pri takýchto pohľadoch 😀

Zo Sklenianských lúk vyrážame cca o 07 ráno a znovu po červenej, tak ako tomu bude drvivú väčšinu trasy. Je to síce pekné a potenciálne jednoduché na orientáciu, ale ako sme si mohli všimnúť predošlú noc, vôbec to nie je garancia, že sa nezapráskate :).

Trasa zo Sklenianských po druhú očerstvovačku

Part 2: Pomaly sa rozohrievame

Je to zvláštny pocit byť tak dlho v prírode „nezakrytý“ ale máme na sebe dosť dobrých vecí, aby sme nejako výrazne trpeli.  Dnes to má byť väčšinou hojdavý terén, nič výnimočné až pri vstupe do našej ďalšej domácej oblasti Veľkej Fatry sa ma zase pritvrdiť. To ešte netušíme, že sa pritvrdí už o niečo skôr a to aj na psychiku :). Normálne začalo vznikať heslo v mojej hlave, že čím to ťažšie začalo byť tým som mal z toho väčšiu radosť.

Cestou do sedla po Vysokou (907 m) máme možnosť po pravej strane vidieť Handlovú, fakt zvláštny pohľad, ani to neviem popísať. Na trase si to ešte neuvedomujem v danej chvíli, ale začína sa mi hodne meniť vedomie. Teraz spätne chápem obrovský prínos dlhých púti nad 100km pre jednotlivca ako takého. Málo spánku, striedme jedenie čo sa týka opakovaní počas dňa. Neustály pohyb a pobyt v prírode, je to veľmi meditačné. Niečo sa vo mne zlomilo a nové zrodilo, ale to až ďalšiu noc.

Part 3: Refresher

V sedle pod Vysokou dávame do seba ďalšie jedlo, poriadne sa občerstvíme, lebo k nemu nás už zase chytajú stavy na spanie (mňa a Mauríca). Ja sa nejako zase motám, stretnem Mauríca ako na mňa čaká a chce jesť, hovorím mu nech počká a nech si dá odo mňa Halvu (grécka sladkosť), ktorú mi dal brat. Hádže ju do seba, niečo mi nechá, hodím aj ja do seba a ani sme sa nemuseli zastaviť……pparáááááDA 🙂  Zo sedla val9me ďalej, samozrejme brat zvrtol hádam aj dve cigarety :). Na začiatku projektu ešte na Lučanskom hrebeni Malej Fatry, sme sa celkom bavili na fráze „už stojíme hádam ja 3 minúty“ a s vravou sme vždy zmizli z miesta zastavenia. Ešte sme poháňali brata nech si švihne s tou cigou. Teraz sme začínali byť vďačný keď vyhuloval :D.

V lese na chodníku zbadáme tabuľu s upozornením „keď zbadáte vyvesenú červenú zástavu, váš život je v ohrození“…….kurča to je čo za projekt si vravím, snáď nás tu teraz nepozabíjajú poľovníci. Neskôr keď vychádzame zo zvážnice na lúku, vidíme tam zaparkovaný zelený džíp mercedes, ktorý ma za čelným sklom tabuľu MINES, áá mínometníci 🙂 Z auta vyjde vojak. Milý týpek nám oznámi „chlapi tuna ďalej nemôžete“. Ja sa trošku poobzerám a zbadám v diaľke vyvesenú červenú zástavu, pohotovo mu oznámim „vidím že náš život je v ohrození“. Pýtame sa ho čo to tu majú za projekt, a on nám dozadu ukazuje odpaľovaciu jamu. Škoda, že sme ho neodfotili, to by bola tutovka, ale dosť nás zaskočili v tomto štádiu projektu, že v NiemandLande odpaľujú výbušninky. Počas rozhovoru nám začína trošku popŕchať a máme info, že nás ma zrejme vo Veľkej Fatre chytiť  lejak. Porúčik sa dozvie o našom projekte, vidieť na tváry, že sa mu to pozdáva. Zrejme sa dostal ale celkom do kontrastu s predstavou o výbave, ktorú oni nosia keď trénujú. Všetci máme tenisky, elasťáky a minimalistické ruksaky. Skôr vyzeráme ako armáda nindžov , keby sme mali kukli nás hádam aj pozabíja :).  Odkloní nás na Kunešov a ideme po rozsiahlych lúkach, kde sa Mauríc ešte trošku vyváľa na zemi a aj nám tam fajne namoknú tenisky.

Vchádzame do Kunešova (Kuneshau) bývalá nemecká dedinka ako kopa iných okolo. Posedíme/ poležíme na lavičke, brácho dá cigu/2/3 🙂 a konzultujeme pitie piva do obeda v dedine….zamietnuté…škoda. Stretneme tetušku, ktorá nás obdivuje, že sa nám chce. Zaujímavé, lebo jej nikto nič nevravel odkiaľ ideme, možno sleduje FB skupinu: Výšlapy nie len v turčianskej kotline, kde som posielal selfies 😀 a mali sme online podporu od týchto famóznych nadšencov hôr. Ďakujeme pekne, veľmi pomohla vaša podpora priatelia.

Part 4: Jediný stred Európy na svete

Z dediny vychádzame už za ľahkého dažďiku, ktorý za zintenzívni. V tomto momente cesty ide Jimmy posledný a zastoná tak nahlas že sa všetci otočíme dozadu za už kríva. Hovorí, že má bolesti v bedráku. No paráda. Musíš vydržať ten kúsok Jimmy, a potom odýchneme. Cca asi tak za  6km po asfalte, no nič moc ozaj. Asfaltová tortúra sa už len opakuje ďalej cez smer Kremnické bane. Za Kremnickými baňami je kostolík, pri ňom strom a pod ním lavička. Vidím tam len brata, a zrazu sa objaví Mauríc. Zase ležal na zemi :D…..ale inač by som si kurča aj ja poležal trošku už :). Ideme do stredu Európy spraviť foto, pretože to je určite jediný stred Európy z tých ďalších štyroch ktoré tu sú 😀 .

Už sme blízko od dievčat, len sa tam dopraviť a konečne odych. Hore kopcom po asfalte začínam mať aj ja problémy s pravým chodidlom a zrazu cítim ako salomonky xa ultra pro 3d  sú veľmi tvrdé na takúto trasu. Ešte, že som si pribalil rozbité ale stále kvalitne Mizuno Cabrakan 2.  Konečne dôjdeme k dievkam pod búdku na Krahuliach (900 m). Vyrastá tu nejaká developerská oblasť z nemiestnych kanadských zrubov(je to pekné ale nie v tomto prostredí)

Máme za sebou 100km práve, brat nám podáva ruky a hovrí nám, že sme 100vkari. Sedíme tam ako malé nevinne ratolesti. Jimy, Mauríc a ja. Sme stovkári waaau :), to je taký humor, že sme celý mokrý a neprišlo nám to veľa zatiaľ, kondične to skoro ani necítim. Ale vzľadom na to, že všetci traja spomenutí máme za sebou max 80 km v horách, tak fajn začiatok…snáď to dokončíme. Mením tenisky, dievčatá nás povzbudzujú a brat im hovorí  že „oni sú stovkári“ 😀 a my sa len pozeráme a papáme :).

Part 5: Medveď s medveďom sa stretne

Jimmy hovorí, že ho ten kĺb celkom trápi. Snažím sa ho rozumne ukecať nech to už nechá tak a naskočí s dievkami do auta, mám obrovský rešpekt pred nocou, a veľmi by som sa chcel rýchlo dostať cez Šturec na hrebeň a zase na Borišov. Keď som videl ako kríval na asfalte nevedel som si predstaviť, že by ho to chytilo tam, a to by sme ho rozhodne nemohli nechať samého, v stave v ako sme boli by sme chytili krízu všetci. (možno brácho nie, ale neviem či mal na takú situáciu dosť tabaku :D) Nakoniec sa Jimmy rozhodne, že pôjde s nami .

Trasa z Krahul do sedla malý Šturec

Opúšťame dievčatá a smerujeme k sedlu Šturec cez Skalku a ďalje po červenej. Cesta nebola ničím výnimočná na začiatku, žiadne trháky až po jednu veselú príhodu. Pred Skalkou idem v poradí Mauríc s bráchom, ja za nimi a Jimmy trošku za mnou. Zrazu chalani zastavia, kukám na nich, otočia sa i vidím ako mi ústami vravia, že medveď. PparaaaaDA, som zvedavý tak pomaly idem k nim, medzi tým oni vyťahujú foťáky a lezu za ním smerom do kríkov. To je už fakt úroveň, nám už totálne šiblo na trase, ale je to famózne. Ja som ďalej od svahu ako oni a vidím ako vrchom zľava doprava asi 20m nad nim prebehne medveď vez zvažnicu, štýl ktorým si cupitá mi pripomína hravého hopsajúceho koníka. Kuknem zase na nich a oni sa plížia ďalej do kríkov.  Vravím si to je v paži ako s nimi vybabral, a hovorím chlanom či vedia, že medveď tam už nie je :D….ale mohol som ich ešte nechať trochu sa plížiť :D. Rozhodne to bola veľmi pekná podívaná. Jimmy zaplače, že on tiež chcel medveďa vidieť a trochu ho postískať, chápem 🙂

Na Skalke(1188 m) je tradične zavreté a valíme ďalej smer sedlo Flochovej (1297 m)  z neho Turecká cesta (932 m) kde stihneme znovu trošku poblúdiť a Priečny vrch (1048 m). Odtiaľ to ide strmo dole, tak s Maurícom mákneme s vedomím, že ideme do Sedla malý Šturec. Do toho začne dobrá búrka s bleskami valiť v tesnej blízkosti a smeruje k nám. O to viac pridáme až zbehneme……na iný bod. Kukám na tú tabuľu a tam, že malý Šturec 1h cesty a smerovník ukazuje na poctivú strminu do hora, už aj cestu ku Šturcu vidím, ktorou chodia auta. Si vravím, no pekne :D. O chvíľu pribehne Mauríc a ukážem mu prstom na tabuľu pračíta a rovno si ľahne na zem. Takto postupne pride Jimmy a brácho, a keĎ to jemu ako poslednému ukážem sadne si na zem a vytiahne tabak :D. Tu začína jedna veľmi krásna pasáž.

Part 6: 5x hore dole a žiadne flákanie prosím

Po krátkej pauze sa oprieme do prvého stúpania a ešte si robíme s Maurícom srandu, že keď vyjdeme na vrch bude tam ďalší kopec. Toto sa stalo pravdou a na chvíľu sme zvážneli, ale čím viacej krát pribúda výšľap a následne padák, tak sa mi to začína páčiť a oceňujem túto Stvoriteľovu prácičku. PparáááááDA a žiadne šetrenie od hôr, takto to naberá úplne iný rozmer. Veľmi si pochvaľujem. Akurát Jimmy zo zadu začne trošku šomrať a celý tento úsek si niečo rozpráva. 🙂 🙂 . Nakoniec počujeme od neho „do kedy ešte“. Usmejeme sa a ideme ďalej.

Zbehneme ku dievkam cez cestu, auto je už prichystané s jedlom, oni sú vysmiate, búrka nás minula tesne a sadáme na zem. Poriadne sa najeme, s Jimmy dohadujeme, že už ostáva tuna, lebo teraz pôjde do tuhého. Máme za sebou 120 km a cca 7000 výškových metrov, toto ma brat ešte zajtra upozorní určite to bude inak 😀  Stískame sa s dievkami, lúčime s Jimmym je trochu smutný, že nejde ďalej a trošku mu aj závidim. Ja by som si tiež už dal pokoj a chcel sa vyspať, ale to som len lenivý :). Takže sa lúčime a vidíme sa až na ďalší deň, toto bude kus trasy bez podpory teplého jedla.

Part 7: Už sme len traja, konečne aspoň náš hrebeň

Trasa malý Šturec na salaš pod Suchým vrchom

Svižným tempom valíme po hotel na Kráľovej Studni . Brácho nás stihne vyhrešiť, že zase prepaľujeme, nakoniec ale Mauríc začne zaostávať. Príde vyfľusnutý. V hotely sa vyvalíme na lavičky a objednávame krčah čaju a polievky. Mauríc zaspáva a ja by som tiež rád. Ide noc do frasa, a ja viem čo to pre mňa znamená, málo svetla, zase stavy a brutal kríza. Maríc pred zalomením stihol ešte kadečo narozprávať Poliakom a tí už majú dišputu. Lúčime sa s osadenstvom a ľudia cítia, že sme v poctivom projekte, pozerajú sa na nás ako na endemity 🙂

Rýchlim tempom valíme na hrebeň, tam začne solidne fučať, čelovka už ide na plno nech mam čo najmenšie stavy. Ale príde to veľmi rýchlo, ako náhle je úplná tma začnem mať problém so sústredením sa na cestu. Tento stav prechádza až na pokraj mikrospánkov. Neznášam to, ach ako veľmi by som chcel poriadne svetlo okolo seba. Na Suchom vrchu (1550 m) nás chytá dážď a je práve 22:00.  Zbiehame na Salaš pod Suchým. Tam stretávame skupinu ľudí čo ho rekonštruuje a stará sa oň „4 nity“ a nášho Výšlapistu Thoma Krajča. Ten nám hneď spraví čaj a vychutnávame si teplo a vedieme debaty. Mauríca vyvalilo do kútu ako Frosha(žabu) 🙂 a očividne je dosť hotový. Ešte sa stihne nepohodnúť s jedným členom skupiny, ale to je iba nedorozumenie (každý o svojom). Mauríc vyzerá na totálku a budeme musieť prespať, na Borišov to nestíhame v takomto počasí. Škoda lebo naša ďalšia parťáčka z Výšľapov Miška Kašubová nám vybavila, že nás čakajú na Borišove. A to by sme mohli ale zle dopadnúť, už prší úplne. Ja cítim, že by som tiež pospal. A tak poprosím partičku, že sme hotoví a potrebujeme prichýliť. Ochotne prikývnu a ostávame spať. Aj najesť nám dali :).

Tu sa končí deň 2 a my spíme až do rána , lebo celú noc pršalo ako z krhli 🙂

ďalši deň tripu napíšem zajtra 22.05.2014 po tom čo som si dneska musel dať pauzu :). Ale mapky som zavesil 🙂

Deň 3 : 3.5.2014

Part 1: Čím ďalej tým bližšie 

32 km od salašu pod Suchým vrchom po Krpeľany

Budíme sa každý individuálne. Nad nami spí asi 18 Čechov, na povale. Takže sme vlastne od borcov dostali privilegované miesto. Mauríc chrní na posteli, brácho odmietol spať vedľa nášho parťáka Thoma a tak spí na holej zemi „len tak“. A ja som dostal exkluzívnu deravú nafukovaciu karimatku a luxusnú deku. To že mi je ltt po hruď nie je podstatné, už len to že si smiem ľahnúť je pre mňa luxus.  Spali sme cca 7 hodín, to je obrovské zdržanie pre nás, ale ďalej sme nešli v daždi, to by nám mohlo rozbiť projekt. Radšej budeme za princezničky ako nedokončený projekt.

Dnešný deň by bolo tak super keby sme stihli fuknúť až po Kľačianskú Maguru v Malej Fatre. Klasicky nemám chuť isť v noci ale už vôbec. Taakže samozrejme zase nejako podvedome tomu nastavujem tempo, aby som ušiel pred tým. Lúčime sa s Thomom, pozdravujeme chalanov lebo si šli ešte ľahnúť a padáme smer chata Borišov s nádejou že sa najeme teplého.  Najmenej sa teším však na výšľap na Ploskú (1532 m). Tento úsek po chatu Borišov v celku v pohode, akurát ten výšľap na Ploskú …ach. Ale budiš proste je to len ďalší kopec, a otázka času. Hore je paráda vidíme Malú Fatru v pozadí, a hneď zahreje pri srdci, skoro doma, ale len skoro :D….ešte neviem aké torTúry nás šakajú len o pár hodín. Vlastne nás čaká také malé veľko fatranské fiasko :).  Popri tom sa nám krásne mení scenéria a začínajú sa plížiť oblaky cez lesík a do sedla pod Borišovom.

Trošku Mordor štýl ale ináč pparáááda.  Fotíme ako divý a valíme na polievku. Vlastne ani neviem čo som sa ja namotal ale zrazu som tam sám.  Prichádzame do chaty a zisťujeme, že vlastne to dobre dopadlo, s tým dažďom a nestíhačkami v noci. PoliakBoys tam mali nejakú áfterku a to by sme sa rozhodne nevyspali. Čakáme kým sa otvorí okienko lebo sa otvára až od 08 a už objednávame jedlo, čajíky, pivko a externalitky. Cítime, že dnes to je v poriadku.

Ako tak kecáme, zrazu má brácho mega sklené oči a vyzerá trošku ako fetáčik. Máme z toho s Maurícom showku a on nám vysvetľuje že sme sa namotali. Počas toho ako si dávame mocné (adaptogénne byliny) na pomoc pre psychiku a lepšiu regeneráciu priamo na trase, bratovi niečo očividne viac zašlape. (pre tých čo nevedia a pochybujú, hoďte si do vyhľadávača slovo adaptogeny).

Pokecáme trošku s Dankou na chate, trošku so Stanom, pozdravím Pištu a valíme ďalej.

Ide sa nám dobre, a keď chceme trošku zastať snažíme sa hneď odísť. Cca medzi Malým Lyscom a Jarabinou stretávame zakempovaných Poliakov, ktorí vykúkajú zo stanu. Mauríca chytajú ochranárske maniére, vravím mu nech sa ukľudní ale on to nezvládne a odfotí ich foťákom, tak ako to ja teraz nezvládam a zavesím ich fotku :D.  Po Kľak zmokneme tak kvalitne 2x, že aj slzička do oka vybehne a uvažujeme každý osamote čo by sa stalo keby to bolo 3x. Mne by už prestalo byť úplne do smiechu aj v mysli, a musel by som sa hodne zamyslieť nech to rozchodím. Mauríc spätne hovoril, že keby tretí krát začalo pršať tak by si musel sadnúť a to predýchať. Toto je totiž už pasáž trasy kde mňa dosť boli spodok pravého chodila a ľavá šľacha na píšťale, a cítim že sa to zhoršuje.

V jednom momente blízko Jarabiny (1314 m) zastaneme a hovorím Maurícovi, „musíme valiť ďalej“. V tom práve presne prichádza brácho a ide si automaticky sadnúť a ubaliť cigu. Začuje však čo hovorím, nedokončí proces posadenia sa a s nemou tvárou sa napriami a odíde rýchlo preč. Hovorím Maurícovi, že sa práve asi na mňa naštval :). Ale všetci, všetko chápeme, už sme unavení a ponáhľame sa. Neskôr ma tento počin však dobehne a tam kde si on chcel dať cigu  tam som sa mohol najesť a nechytiť hlaďák. Tu mňa zase chalani nepočkali, ale ja som vedel, že ich dobehnem, len som sa už musel najesť.

Celé je to strašná pakáreň lebo hodiny sme mokli, a stále boli v hmle-

Z Kľaku valíme smer Ľubochnianské sedlo tam stihneme ešte trošku pohaluziť a tu prichádza pasáž kde zrejme vo Vyšnom Rudne (1056 m) prímame stravu do tých našich búdiek a Mauríc tu spoznáva svojho najväčšieho psieho kamaráta za celú trasu. Nejakí chlapi v pozadí stavajú krmelec a pobehuje tam ich pes. Pokukáva po nás a hovorím mu na diaľku „fešáčik, čo tý ?“ Mauríc mi do toho hovorí „nevolaj ho sem, bude otravovať“ a ja, že „čosi nehovor takto on to počuje, uvidíš že mu to príde ľúto“. Takto sme sa tam naťahovali, až pes prišiel bližšie a začal štekať pritom sa nás snažil obísť aby nás možno trošičku uhryzol, teda aspoň Mauríca, lebo robil scény. Na to chlapík z pozadia zareve do hory na psa, a ten nepočúvne 😀 , ale vie že ho volá ovšem. Chalani odídu ja ešte dojedám a odchádzam pomaly, na to sa obzriem a pes sa plíži zase a ako ide k našému stanovištu a ja za ním viacej otáčam hlavu, zbadám že sme si tam nechali palice. Ja a Mauríc. Vrátim sa po ne, a pparááDA. hovorím Maurícovi, že pes nám pripomenul paličky, a tak veľmi si nechcel aby prišiel k nám :).

Prechádzame rýchlo posledné zablatené kopce, dostávame sa do Ľubochnianského sedla (762 m) a tam vedieme dišputu o tom či ísť na Kopu (1187 m), v rámci správnosti červenej značky by sme mali ísť, je to mega od ruky. Hovorím, že mám fest nabombené v šľache, dám to ale určite nie bez následkov a chcem ísť čo najmenej v noci našu Malú Fatru, Bože už sme na dosah.  Ako náhle vstúpime do Malej Fatry tak sme total Fresh.

Part 2 : Toto dáme aj keby som sa mal plaziť, doslova

Posledných 30 km cca

Vítame sa s dievkami, prišiel aj Maurícov synovec Robík, aby trošku nasal atmosféru. Keď ho otravujem otázkami, že prečo prišiel odpovedá mi lebo chcel ……fúha taký malý a takéto presvedčenie, ale vidím ako kuká, že sme hotoví. Mauríc predvídal že bude kosa, a neviem či sme sa nejako aj nedopracovali k tomu, že bude mega vietor a bude aj mrznúť. Následne na to ešte pred Krpeľanmi vola Mirke či by zobrala dve bundy ktoré budu hrubšie jedna je s eVent membránou a druhá GoreTex. Ja maám veľmi dobrú skúsenosť s eVentom tak chcem tú. Budem sa len opakovať ale brat je android a ten je úplne fresh na očersvovačke, kurča je neuveriteľne skúsený z týchto projektov. Dievky nám navaria, posmelia, poprajú veľa šťastia a padáme preč. Také akože sme zjedli fest veľa korbáčikov, polievky, sojových natierok (ja) a chalani škvarkovú pomazánku s fest veľa slaniny netreba asi hovoriť že ? :).

Teraz z Krpelian musíme prejsť do Šútova a odtiaľ hore do Fatry….konečne sme doma, ach to je atmosféra v týchto horách, ako ich strašne milujem.  Tu sme už nesmrteľní, tu nás aj medvede už poznajú. Máme tu tisícky hodín nabehaných, jednoducho už musia poznať náš pach a našu energiu.

Part 3: Tedy bér incoming (prichádza)..pozri Frosh ide 

Keďže Mauríc už vyzerá ako FROSH 😀 😀 , prichádzajú nás aj medvede pozdraviť. Prvého stretávame chvíľu nad Zajacovou  (720 m). Mauríc sa otočí a povie že medveď tam bol, a ja mu vravím, že kam šiel, a on že do kríkov, a ja že tak choď ďalej. Už je to fakt jedno, stali sme sa jedno s Fatrou, vybičovala nás vetrom, zimou, dažďom a stali sme sa inými ľuďmi, a teraz nehovorím o Zombie stave :). Nedostatok spánku nám zmenil aj vnímanie, minimálne mne. Strach sa stal iba akýmsi zabudnutým kedysi pulzujúcim pudom. Teraz je už prítomný iba rešpekt a rovnováha. Zase sme posmelení jedlom a valíme dosť rýchlo hore. Máme za sebou cca 190km a hore sme vyšli za 1hod aj 05 min cca. Vôbec sa netrmácame. Nad generálom stretávame ďalšieho medveďa. Tomu už iba vidno ako ma ďaleko oči od seba, a je to veselé sledovať pomocou čelovky, lebo vidno ako prioritne žmurká jedným okom. Beriem to ako pozdrav a že nám požehnáva trasu, ďakujeme ti bratku, nesklameme ťa ;).

Prichádzame na Chatu pod Chlebom je cca 22:00, vonku zúri takmer víchrica a je jasné, že na hrebeni to bude total pecka a vlastne nakladačka. Keď nás oplieskavala Veľká Fatra ktorá nie je až taká „naša“ priestory  Malého Kriváňu ktoré považujeme za svoju obývačku nám snáď neostanú nič dlžné. A ani neostali, fotky dosvedčia a sme za to Malému Kriváňu vďačný, že stále hladil mínusovými vetríkmi po tváričke a smeli sme všetci okúsiť aké to je byt Froshom :). Späť na chatu Chleb.

Tam sa celkom paří a hneď pri vstupe niekomu vysvetľujeme projekt, mladý pánko je trošku nabombený a nie celkom dokáže teraz obsiahnuť čo sa deje 🙂 Brácho hneď dáva cigošku a ja sa snažím ešte trošku koncetrovať a niečo so seba vyludiť voči dievčatám ktoré pracujú na chate. Naštastie tam robí naša kamarátka  Danka a Žofka. Keď pýtame teplé do bruška 😀 tak vravia, že už sa nevarí, čo plne chápem  pri takomto objeme ľudí a hodine kedy sme prišli. Poprosím ich, že máme krízičku lebo sme na trase poctivého projektu, v tom ich tretia kamarátka povie, že vie o tom s našej FB skupiny Výsľapy nielen v turč. kotline. Vravím si kurča to je poctivé aký to má dosah na ľudí. Dievky samozrejme chápu našu bezvýchodiskovú situáciu a navaria nám (mne problemovému vegeteriánovi vifonček bez oleja a príchuti) a chalanom klasika čo ponúka chata. Tomu hovorím dynamický prístup a dávam vám na chate Chleb 150 bodov zo 100 ;). Dobre sa najeme a nahodíme na seba všetok matroš čo máme. Ja si dávam na svoje teple elasťáky Ultra ľahke CAMP nohavice, ktoré vážia asi 120 g a neprefúka ich. Chalani sa tiež ponahadzujú čo to dá a lúčime sa s dievkami do ďalšej noci za rýchleho opustenia chaty.

Part 4: buďte slušní a pomôžu vám 

Pred tým než  sme však zavolali na našu domácu horskú chatu pod Kľačianskou Magurou, a dovolal som sa Tetuši. Prosím ju o pripravený teplý čajík, lebo projekt a prídeme asi okolo 01 v noci…..optimista :D….. Dávam riadne požiadavky, teplý čaj do termosky ponechať v jedálni nech ho nik nevypije a nech nechajú odomknuté, že potrebujeme prespať aspoň hoďku- dve a valíme domov. Tetuša s radosťou súhlasi, oni sa nás tam už natrpeli a poznajú nás, že vkuse máme nejaké tréningové projekty kedy ledva s nimi komunikujeme, lebo nie sme schopní (väčšinou ja, lebo brat bol fresh a býval za vola, že ma rozbil v horách :). To boli momenty kedy ma brácho začal tajne pripravovať na ultra projekty a ja som mu robieval sparingáča pokiaľ som vládal. Zato som ti brácho fest vďačný 😉 ) a oni už vedia čo nám majú pripraviť ako vegetariánovi a jemu zase ako mäsožravcovi ako vyšitému. Keď budete chcieť robiť projekty vo Fatre určite si spojte tieto dve chaty a keď ich slušne poprosíte vždy vám vyjdu veľmi radi v ústreti.

Dosť bolo emócií sme späť na hrane Veľkého Kriváňa, duje ako divé je hmla a tma a  Mauríc zatáča dohora. Kričím mu že kam ide, on že dobre ide nech idem, mu vravím „čosi vôl :D“ veď to ide na Kriváň hore. Nato brácho kričí zo spodku, že to je zle nech Mauríc stočí späť doprava. Ešte hodnú chvíľu si robím z Mauríca srandu, že mu veľmi rád spravím orientačný kurz v Malej Fatre. Ale ja som poznal tento trik, lebo som sa tu už nablúdil rovnako za mladi. Počko nám tak praje, že už máme namrznuté mihalnice, nosy do červena, búdky (hlavy) napuchnuté a valíme ako mašiny ďalej. Fúka tak ,že nás momentami podhadzuje do strany. Tenisky máme zmrznuté, pparáááDA. Rýchlo vychádzame na Malý Kriváň. TAm spravíme foto, a zchádzame zase na trasu žltej, chceli sme to dať cez Ťavie Hrby po červenej na Suchý, ale to neprichádza do úvahy v takom vetre, namoknutých skalách a v takom stave. Mauríc zase zastresuje a povie, že ideme zle keď zrazu v svetle čelovky na hrebeni zbadá modrú značku, lebo tá je tam natiahnutá nová zo Sučian. To mi už ozaj nahrá do karát a zase mu ponúkam kurz orientácie po Fatre :D. Ale to je len podpichovanie, ináč sa vyzná fest a v hlave ma kompas poštového holuba :-D, toto sú proste iné stavy ,podmienky a nová značka.

Pod Kriváňom je jedno závetrie, tam si dáme trošku odych, brácho cigu a my sa okamžite s Maurícom zase váľame po zemi.  Oúšťame toto miesto, zase do vetru a divočiny. Takto zastavíme ešte asi 2-3 x na 3min a ležíme okamžite dvaj z troch na zemi  :). My vládzeme, trápia nás však mikro zranenia (ja už sľapem na zapálenej šľache asi 30km a Mauríc zapálených úponoch pri kolenách), brácho zase nič :D. Jedine ma rozmočené chodidlá.Takýmto Zombie štýlom dôjdeme na chatu pod Kľačianskou Magurou (1116 m), tetuša sa zobudí a nás víta, je niečo po 03 hod ráno. dáva nám čaj, a okamžite si s Maurícom líhame na lavičku.

O dve hodiny prevaľovania nás budí brácho, že ideme. A my schádzame dole veľmi ťažko. Mňa tá šlacha už totálne bolí a Mauríc v jednom momente stojí, a keď ho potľapkám po pleci a poviem mu poď Maurícko už len kúsok a sme dole my on odpovie s plačom chlapa v hlase „tyger mňa tie kolená strašne bolia“ ….. ja viem Maurícko aj mňa tá šľacha, poď to dáme už sme na úplnom konci projektu. Zídeme dole, na lúku tam nás už Miruška čaká je 06hod ráno, auto znovu nachystané na servis a podáva nám čaj. Froshíka dováža domov a my s bratom ešte dokráčame pomaly domov do Vrútok. Týmto sme uzavreli trasu okolo Turčianskej záhradky v čase 72 hodín takmer presne a asi aj presne. S prevýšením 10km a dĺžkou 200km aj s blúdenim.

S Marícom sme prešli svojích prvých 200km, škoda že sme pred tým nestihli svojich prvých 100km 😀

Poďakovať sa chcem aj firmám, ktoré nás podporili a verili v to čo som s nimi riešil ako projekt a zaujímavosť, kde  som veľmi chcel otestovať vlastnosti rôznych matrošov:

chalanom z TOTAL outdooru :  www.totaloutdoor.cz za Camp bundu (1 rok a je neustále so mnou a bude ešte dlho) a Camp ruksak ktoré deriem  už 3 rok a na trase ho mal Jimmy.

Firme ZAJO  za ich vieru v náš projekt a nepáchnuce Merrino tričká , ktoré hodne podporili na trase a ozaj nepáchli.

Chalanom z www.ferrino.sk ktorých ruksačik deriem už rok a stále drží, a verím, že ešte bude.

 

Použitá výbava na trase tohoto ultra projektu:

bunda CAMP Magick Jacket (recenzia)
 elasťáky CRIVIT
fuker gate CAMP Magic pants (recenzia)
ruksak Ferrino X track 15 (recenzia)
 strečová mikina Ferrino Madryn
– čelovka PETZL
– zajo Tričko Merrino Wool

– Trailové tenisky SALOMON XA pro 3d (recenzia)

DODATOČNY matroš kvôli zmene počasia:
– Goretexová bunda



zajo tricko s merino vlastnostami

počet zobrazení článku[post_view]

1352 Celkovo prečítané 2 Dnes prečítané

Komantáre

komentárov