Tatranská šelma Ultra a Traja Turčianski Krípli

Tatranská Šelma Ultra 2015

S odstupom takmer celého mesiaca si dnes zaspomínam na jeden z najťažších pretekov s dĺžkou okolo 50 km na Slovensku a trúfam si tipnúť, že aj v širšom okolí – Tatranská šelma Ultra. Trasa s dĺžkou 55 km a 3100 nastúpanými metrami začína na Troch studničkách a následne traverzuje tatranskou magistrálou cez Štrbské a Popradské pleso, Batizovské pleso a Sliezsky dom. Podbieha Slavkovský štít aby sa cez Skalnaté pleso vyšplhala na Veľkú Svišťovku. Potom opäť klesne – k Chate na Zelenom plese a cez Široké sedlo v Belianskych Tatrách finišuje v Ždiari.

Do Ždiaru sa vyberáme už v predvečer preteku. Tesne pred odchodom nás ešte odchytáva Tyger, ale už si nepamätám kvôli čomu. 😀 A že máme dať pozor na jeho Bobču. O pár minút neskôr ju teda naberáme a ešte do Vrútok na stanicu ideme vyzdvihnúť Peťa Knížata. Potom si to už podľa pokynov navigácie v chorvátštine valíme do cieľovej destinácie na severnej strane Belianskych Tatier. Vystupujeme, dávame dokopy povinnú výbavu na skontrolovanie a ideme sa registrovať.

Tatranská šelma ultra 2015: Parkovisko v Ždiari, v pozadí Belianske Tatry

Tatranská šelma ultra 2015:Registrácia na Tatranskú šelmu Ultra

Na registračke v Ždiarskej základnej škole vládne veselá atmosféra, veď je tam kopa skvelých ľudí. A možno tomu dopomáha aj jeden zo sponzorov – Tatratea. 🙂 Každý povinne dostáva pri registrácii po štamprdlíku. Samozrejme, okrem šoférov – aj napriek ubezpečeniu, že všetci policajti v okolí už tiež mali zajeden.

Tatranský čaj
Zdravá kombinácia pre rýchly beh 😀
S organizátormi Tatranskej šelmy
S organizátormi Matúšom a Veronikou

Bobča s Peťom si idú nájsť miesta na prespanie v telocvični, my s Katkou sa ako správni buržuji ešte presúvame ubytovať do penziónu. Zisťujem, že je trochu ďalej od ZŠ, ako sa mi zdalo na mape a zvažujem pôvodný plán ísť tam ráno pešo. 😀 Rezerváciu máme v penzióne Adamják. Krásna novopostavená drevená budova, na balkónoch muškáty, prijateľná cena, odporúčame. Dokonca dostávame aj izbu s balkónom otočeným na Belianske Tatry. Aby sme nezabudli, čo nás zajtra čaká … 😀 teda, aspoň tých, čo zvládnu nakoniec dôjsť až tam. 😀

Maľebná dedinka tento Ždiar
Výhľad na Belianske Tatry zo Ždiaru
Takýto fajný pohľad máme z balkóna ...
Takýto fajný pohľad máme z balkóna …
Penzión Adamják Ždiar
… a takto vyzerá penziónik zvonku

Večer sa ešte ideme prejsť po dedine. Informujem sa u majiteľa penziónu, či nebude problém ráno odísť ešte pred šiestou – keď sa dozvedá o našich plánoch, len vyvaľuje oči. 🙂 Prechádzka je krátka, treba ísť zavčasu spať.

Ráno je tu a Tatranská šelma Ultra už čaká

Ráno budíček pred šiestou, obliekame sa, balíme a vyrážame k základnej škole, kde majú čakať autobusy s odvozom na Tri studničky. Stretávame sa tu s kamarátmi – Robom, Kikou, Jakubom a Lukášom – a zoznamujeme sa osobne s bežcami Peťom Husárom a Tomášom Belianskym. V atmosfére družných rozhovorov sa súkame do autobusu.

Parkovisko v Ždiari
Takto ráno je celkom chladno, tak sa zahrievam škriatkovským tančekom
Tatranská šelma ultra 2015: Čakanie na odchod autobusov v Ždiari
Prvý Peťo, Jakub, druhý Peťo, tretí Peťo (ja), Tomáš a Lukáš 😀 …
Tatranská šelma ultra 2015: Čakanie na odchod autobusov v Ždiari
… Robo, Janurky, Kika a Peťo

Presun autobusmi trvá skoro hodinu – predsa len to musia na Tri Studničky riadne obchádzať. Dosť času je tým pádom dopriate aj telesným pochodom, kopa ľudí rovno z autobusov uteká do kríkov. 😀 Zvítavame sa s kamarátom Rišom Zvolánkom a jeho priateľkou Bebkou – Rišo ide pretekať a Bebka bude pomáhať na občerstvovačkách. Sú s nimi aj verné hafuše Iron a Daisy, ktorí spôsobujú všeobecné pozdviženie svojimi labkami a chvostíkmi.

Tatranská šelma ultra 2015: Richardom Zvolánekom na štarte
Na štarte so Zvolánekovie tímom
Tatranská šelma ultra 2015: Hafuše nemajú núdzu o mojkavých dobrovoľníkov
Hafuše nemajú núdzu o mojkavých dobrovoľníkov
Tatranská šelma Ultra 2015 - na štarte
Úsmevy na štarte – však Roba to prejde 😀

Pred ôsmou organizátor Matúš Vnenčák popisuje ešte posledný krát trať a o ôsmej sa hadík bežcov dáva do pohybu. Účastníkov je skoro 200 a chodník je miestami na šírku ledva pre jedného – postavil som sa aj so zvyškom bandy dosť dozadu, tak prvé stovky metrov idem krokom. Ďalej sa už cesta rozširuje, rozbieham sa. Počasie nám vyšlo ideálne, mraky len sem-tam zakryjú slnko, teplota je príjemná. Ani sa nenazdám a blížim sa k Štrbskému plesu. Začínam tu stretávať akosi veľa ľudí v maskáčoch – žeby nejakí airsofťáci? Čoraz viac pochodujúcich je však ustrojených v súlade s normami našich ozbrojených síl a keď zbadám druhého najvyššieho generála, tak mi dopne – asi bude dáky výstup na Kriváň. Neskôr si aj na internete overujem, že ozaj – 2. ročník medzinárodného vojenského výstupu na Kriváň. Po chvíli stretávam aj známeho, ktorý za mnou kričí: „Bol si na Fatra march-i?“. „Bol.“ „A ako?“ „Prvé miesto, traťový rekord.“ Na ďalšie reči nie je čas, každý pokračuje svojím smerom. „Ešte že ten Fatra march je len pre vojakov, inak by som víťaz zďaleka nebol …“ uvažujem keď vidím, akú stratu mám už teraz na prvých. 😀

Tatranská Šelma Ultra zamiešala karty

Dobieham na Štrbské pleso – prvá občerstvovačka. Dávam do seba nejaký ionťák a potom si uvedomujem, že také nepíjavam … No čo, stane sa. 😀 Na Popradské pohoda, veď to sa chodí s malými deťmi. Serpentíny do sedla Ostrvy, paráda, konečne seriózne stúpanie. Prechádzam do rýchleho kroku a predbieham vari aj zo desať pretekárov. Občas pozriem pod seba, či neuvidím niekoho známeho – no jasné, Lukáš zo dve serpentíny podo mnou. „J**em mu k**vu! Zase sa voľakde vynorí spoza mňa.“ Ešte zrýchľujem. Na vrchu čítam SMSku od Katky – je na Popradskom ale s podvrtnutým členkom, ide skúsiť na Sliezsky dom. „No hádam dáko zájde, však aj na MF50 zašla s boľavou paprčou …“

Tatranská šelma ultra 2015: Popradské pleso vo Vyskokých Tatrách
Pohľad zo stúpania na Ostrvu na Popradské pleso
(fotka od Katky)
Tatranská šelma ultra 2015: Stúpanie na Ostrvu vo Vyskokých Tatrách
foto: P’art of Heart

Od Ostrvy traverzujeme k Batizovskému plesu a Sliezskemu domu. V niektorom zbehu sa ktosi nalepí za mňa. No jasné – vidím vyškereného Lukáša. Aspoň sa bude lepšie držať tempo. Dobiehame spolu k ďalšej občerstvovačke na Sliezskom. BANÁNYYYYYYY!!!! Vrhám sa na ne. Potom mi napadne, že by sa možno hodili aj nejaké elektrolyty – namáčam banány do soli. 😀 Napodiv je to veľmi chutné. NEALKO PIVOOOOOO!!!! Jasám druhýkrát a banány zalievam zlatým mokom. Lukáš tiež čosi natlačil a pokračujeme ďalej. Mám pocit, že žalúdok je tak nažhavený na príjem výživy, že vstrebal aj oxid uhličitý z piva – lebo negrgám. 😀

Valíme dolu popod Slavkovský štít a dobiehame ďalšieho známeho – Bánoveckého drtiča a organizátora fajných bežeckých akcií Adama Lisého. Mňa ale začína posielať na posranie a neprejde ani päť minút a musím sa lomiť do kriačia pri chodníku. Adam s Lukášom mi utekajú do nedohľadna a uvidím ich až v cieli – nakoniec mi nadelili skoro pol hodinu, takže to nebolo len tým sraním. 😀

Tatranská šelma Ultra 2015 - Hrebienok
Na občerstvovačku na Hrebienku dobiehajú Adam a Lukáš …
Foto: jezkobezko
Tatranská šelma Ultra 2015 - Hrebienok
… a za nimi aj ja
Foto: jezkobezko

Na Hrebienku pivo nemajú, kašlem na nich, idem ďalej. 😀 Smerom k Rainerke a Zamkovského chate je to ako na námestí, celkom problém sa niekde aj predrať. Turisti by sa aj uhli, akurát že asi nečakajú, že v takom teréne a stúpaní bude niekto bežať – často si ma všimnú až keď som pred nimi. Našťastie všetko prešlo pomerne hladko, ďakujem. Vyššie v traverze k Skalnatému je to už prázdnejšie, ale prichádza krízička, nohy mám akési ťažké. Dobieha ma aj Denisa Lukáčová – Šulcová, výborná bežkyňa, ktorá často býva na popredných priečkach. Prehodíme pár slov, ale po chvíli ma necháva za sebou. Pod vrchnou stanicou lanovky uvažujem, že si tam bachnem jedno nealko – keď však hore vidím tú výkrmovňu a rady ľudí, radšej idem ďalej. Po koľajniciach k observatóriu a šplhám sa ďalej na Veľkú Svišťovku. Fatra march (bol predvčerom) si vyberá svoju daň a výstup je ťažký.

Posledné metre a som v sedle, jeah, už len zbehnúť na Brnčalku. Pohľad dole ma veľmi rýchlo schladí. 400 výškových metrov kolmo nadol po uvoľnenom kamení – to asi beh nebude. Stehná dostávajú zabrať a stále dúfam, že daná serpentína je posledná. Nie je. Keď sa táto tortúra konečne skončí, nasleduje prívetivý trailík ku chate – a tam je čo? BANÁNYYYYYY!!!! NEALKO PIVOOOOOO!!!! Opäť sa džgám, prehadzujem pár slov s Jožom Václavíkom, organizátorom Ponitrianskej stovky, ktorý vypomáha na občerstvovačke. Už na Fatra march-i ma na stovku lákal a takisto je to aj tu. Dáko sa mi do tých stoviek zatiaľ nechce, uvidíme … Jedno pivo si beriem aj so sebou a sŕkam ho cestou k Bielemu plesu.

Posledné stúpanie cez Kopské a Široké sedlo – v týchto končinách som prvý krát, tak sa snažím kochať sa krajinou. V danom štádiu únavy to však už veľmi nejde. Aspoňže tá občerstvovačka ma celkom nakopla a stúpanie zvládam v pohode. Dobieham poľského pretekára (alebo on mňa? :D) Z mobilu počúva nejaké monotónne dialógy – „Čo tam počúva, nejakú politiku?“ uvažujem v duchu. Ale možno dáku motivačnú audio knihu, aj tak tej poľštine prd rozumiem. V Širokom sedle si vydýchnem – už žiadne stúpania, len dole kopcom až do cieľa. Ale h**no dole kopcom, dole Monkovou dolinou, poprosím. Nekonečné klesanie, nekonečná dolina, nekonečná hlina, nekonečný štrk, nekonečné serpentíny – stehná kričia, nech už to skončí, unavené chodidlá kĺžu kade-tade. „Ešte že je celkom sucho.“ konštatujem a prvé kvapky dažďa mi padnú na hlavu. Našťastie to prešlo. Keď mám konečne za sebou zostupné metre, cesta sa vyrovnáva – už len zo dva kiláky do Ždiaru. Dobieha ma štvrtý Peťo (:D), s ktorým sme sa dali do reči niekde okolo Brnčalky a vraví, že to môžeme stihnúť pod 8 hodín. Pridávam, ale už nedokážem udržať jeho tempo, tak mi uteká. On to nakoniec stihol pod 8 hodín, ja finišujem s časom 8:01:22. 55 kilometrov, 3100 m nastúpaných aj vyklesaných, tatranská žula. Not bad. Lukáš sa na mňa usmieva už prezlečený.

Volám Katke a zisťujem situáciu – je s Kikou, ktorá začala mať problémy s kolenom, dokrivkali na Sliezsky dom, horská služba ich zviezla dolu do Smokovca. Mám sa vraj ozvať aj Robovi. Volám – má čosi s členkom, lanovkou sa zviezol zo Skalnatého do Lomnice, chystá sa na vlak. „Nechoď na vlak, počkaj, idem tam po Vás všetkých autom.“ Vyrážam zo Ždiaru. Niekde pri Matliaroch stretávam na ceste bežca – kukám, trailová výstroj, nepomýlil si ten trasu? V Lomnici s Robom ešte ďalší bežec, že či ho hodím do Smokovca. „Jasné, sadajte obaja.“ Vysadzujeme ho v Smokovci na hlavnom parkovisku, kde sú aj Kika s Katkou … teda skoro. Na lavičke nad parkoviskom, v ich stave ale presun dole trvá dosť dlho. 😀 Robo – ten aspoň ako tak chodí, ale baby idú dole schodmi ako tučniaky na suchu. 😀 Nasadajú aj ony a klub TTK (Traja Turčianski Kripli) je úplný. Robo hovorí, že ten cestný bežec šiel s ním lanovkou, ale dole si dal fľašu koly, chytil druhý dych a rozhodol sa aspoň takto dokončiť. No čo, zaplatil si za Ultra, tak sa hádam neuspokojí s 35 km. 😀 Cestou naspäť ho predbiehame, aj lákame na odvoz, ale on len mávne rukou a vysmiaty pokračuje po ceste.

Parkujem čo najbližšie pri škole, aby to TTK nemali ďaleko. Idú zahlásiť, že DNF. Z idenia do posledného strmáku pod školou vzniklo cez Robov telefón aj nadmieru vtipné video zobrazujúce snahu trojice o normálnu chôdzu – Katka rozhodne vedie. 😀 Potom sa pošúnievame po okolí, rozprávame so známymi. Každý dobiehajúci zožne búrlivé ovácie a dostane do ruky nealko pivo a podľa chuti aj Tatratea. Dobieha aj Bobča, celá odretá – kdesi spadla, chúďa. Po nej sa dosype aj Peťo Knížat. Okolo siedmej Matúš vyhlasuje výsledky – ženskú kategóriu vyhrala Denisa Lukáčová-Šulcová za 7:43:10 a mužskú Pawel Krawczyk z Poľska v novom traťovom rekorde 6:01:26. Krásny výkon. Mňa s Katkou to teší o to viac, že Pawel má na sebe tričko Vegan power. 🙂

Tatranská šelma Ultra 2015 - vyhlásenie výsledkov

Potom sa už každý poberá vlastnou cestou, hľadajú sa spoločné odvozy, iní sa poberajú prespať ešte jednu noc do telocvične – teda ak sa tam vôbec bude spať, lebo sa hovorí o afterparty. 🙂 S Katkou by sme radi ostali, ale ideme radšej liečiť členok do penziónu. Lúčime sa teda s parádnou akciou a poberáme sa.

Petrík

A ešte si to celé zrekapitulujeme. Tatranská Šelma Ultra aj z pohľadu Katky:

Na úvod mojej časti musím ešte dodať, že v piatok sme sa s Petríkom, Bobčou a Peťom Knížatom cestou na Šelmu zastavili v Mikuláši aj v športovom obchode, aby som si tam vyzdvihla objednanú bežeckú sukňu … čo teda, samozrejme, samo o sebe nie je ktovieako podstatná informácia asi pre nikoho. 😀 Vlastne to tu spomeniem iba preto, že Petrík si ju potom večer na izbe skúšal a celkom mu sekla. Či ani nie?:D 😀 Dobre, poďme k preteku …

Tatranská šelma ultra 2015: ubytovanie

Z môjho pohľadu to tentoraz bude dosť stručné. Alebo sa o to aspoň márne pokúsim, lebo trpím zjavnou formou hyperpísmenkografie … Prestaň a píš k veci konečne! 🙂 Nuž … Stojíme si so všetkým tým krásnym národom bežcov a kamarátov na štarte, Zvolánekovie hafuše lietajú okolo – ľúbezní to tvorovia, do toho príjemné očakávanie a nervozitka v bruchu. Takého slona menom Rešpekt v ňom mám, popravde. 🙂 Matúš dokončí svoj príhovor, my si prajeme Šťastlivo a hľadáme si každý svoje vhodné miesto v dave.

ŠTART. Spočiatku ani nevybiehame, ale rozkráčavame sa. Je nás tak veľa, že na pomerne úzkom chodníčku to moc nejde. Kde-tu sa dá predbehnúť, tak som zatiaľ v tomto hadíkovi z divného nedopatrenia prvá „z našich“. Asi po kilometríku, aj menej, sa konečne ako-tak rozbiehame. Petrík ma už obehol, potmehúd jeden, a valí kdesi vpredu so Šichtíkom. Postupne ma obieha aj velebný Róbert, neskôr Kubko Vrana. Beží sa mi pocitovo dosť dobre, držím sa tempa jedného bežca predo mnou a aj predbiehame viacerých v miernom stúpaní. Niekde na 5. kilometri sa mi beží fakt dobre, atmosféra bežcov naokolo to násobí, až sa usmievam. Asi na 7. kilometri bežíme po širokej štrkovej rovnej ceste a aj keď pozerám pod nohy, zrazu “CHHhht” (alebo si predstavte iný ľubovoľný zvuk vyvrtkávajúceho sa členku, v tej chvíli som to nestihla hodnoverne registrovať :D). Asi dva metre s derúcim sa polokrikom odskackávam na jednej nohe, kým nepadnem k zemi. Až ma prehýba od bolesti, stonám, slzy sa mi samovoľne derú do očí. Myslím, že som aj zakliala. 🙂 Do toho sa začínajú pristavovať prebiehajúci bežci, či žijem a nepotrebujem pomôcť. Na niekoľko desiatok sekúnd nie som veľmi schopná odpovedať, dav okolo mňa rastie, ustarostené tváre. No, musel to byť tragický pohľad. 🙂 Ale po chvíľke už začínam reagovať a aj bolesť značne ustupuje, bol to taký prvotný nával. Nejaká dobrá duša mi podáva na požičanie svoje paličky, aby som zašla vpohode cca 2 km na občerstvovačku Štrbské pleso a tam uvidím ako-čo. Pristavuje sa aj Peťo Knížat s Bobčou. Poháňam ich, nech idú ďalej. Ďalšia milá duša mi pomáha vstať a s paličkami opatrne vykračujem, bolesť už takmer žiadna, veru aj pobehnúť sa mi dá. Tak teda bežím, hoci pomalšie a zľahka. O pár minút dobieham Peťa s Bobčou – chúďa moje, spadla a nepekne sa odrela na viacerých miestach, tak chvíľku postávame pre zmenu pri nej. Keď to “nešťastie nechodí nikdy samo”, tak sa to hovorí, však? Ale dá sa aj jej ísť, tak po chvíli pokračujeme každý svojím tempom ďalej. Prichádzam na občerstvovačku – už tam o mne a o slávnom členku vedia a že či niečo nepotrebujem. A najmä, či pokračujem. Čo vám poviem, bolesť už necítim a bežať sa mi s paličkami dá.

Idem ďalej, lebo predstava, že som sa prišla iba prejsť na Štrbské pleso, ma výrazne mrzí. 🙂 Skúsim to rozchodiť a uvidím – po Sliezsky dom aspoň zájsť by nebolo zlé. Tak šuchtavým štýlom bežím po asfaltke a odbáčam na lesný chodníček smerom k Popradskému plesu. Bežcov je okolo mňa ešte stále celkom dosť, turistov tiež, tak je vcelku náročné kľučkovať v dave a vyčnievajúcich koreňoch – radšej prechádzam do rýchlej chôdze. Mnohí sa ma pýtajú, čo je to tu za podujatie a koľko musíme prejsť. Trpko sa mi odpovedá “55 km”, keď tuším, že v mojom prípade to toľko nebude. 😀 Jaj, škoda. Ale dobre, všetky skúsenosti sú hodnotné, vravím si pri opatrnom skackaní po skalách nad úrovňou lesa. Chvíľu stojím – píšem Petríkovi SMSku, že členok a snaha o Sliezsky. 🙂 Dobieha ma Kika a prekvapene sa pýta, čo tam robím. Chvíľku ideme spolu k chatám na Popradskom plese, kým jej rozpoviem a potom pokračuje vpred, nahor do sedla Ostrvy. Členok mám citlivý, no do kopca sa mi s paličkami ide dobre, aj keď len asi 60% tempom. Ako obchádzam priebežne turistov, povzbudzujú ma pretekársky, čo vo mne vyvoláva ironicko-tragické pocity. 😀 Nemám silu každému vysvetľovať, že s vyvaleným členkom to do cieľa už nedám a že sa len prechádzam, aby mi ľúto nebolo. 😀

Tatranská šelma ultra 2015: Sedlo Ostrvy vo Vysokých Tatrách
V sedle Ostrvy

Tesne pred sedlom prichádzam znova ku Kike. Vraví mi, že je akási demotivovaná z toho, že už nie som pred ňou a silne ju rozbolelo koleno. Dnes nesiem so sebou zjavne temnú auru úrazov, ľudia by sa ku mne nemali približovať. 😀 Pokračujeme teda spolu a debatujeme, v sedle sme asi 2-2,5 hodiny od štartu, už presne neviem. Mne pomaličky začína opúchať noha, ktovie ako silno to nebolí, ale výrazne spomaľujem. Do kopca stále ako-tak dobre, no prichádzajú aj klesajúce pasáže a veľké skaly, na ktoré sa treba miestami vyliepať alebo zoskakovať. To je celkom členok-unfriendly. Kikulienka, duša moja, sa pomedzi to sťažuje do telefónu priateľovi Tónovi na svoj stav, robíme si z toho srandu. 😀 Ja si spievam do krivku.

Po asi ďalších troch hodinách mi Petrík píše, kde je (kdesi za Skalnatým) a ja odpisujem, že my hrdinsky skoro na Batizovskom plese. Pozeráme mapu a po Sliezsky dom je to už len 3,5 kilometra – pohodička. Avšak nasledujúci tristometrový úsek k plesu som zvládla za elegantných 27 minút. Čas sa asi trošku natiahne. Píšem Petríkovi ďalšiu SMS, že sme na plese. Hotové šuchtačky, slintačky, krívačky. 😀

Pán členok naberá mamutie rozmery, bolesť narástla, ale stále nič strašné. Skupinka turistov mi ale pre istotu dáva tabletku od bolesti a zápalu, vraj sa mi tak pôjde lepšie. No, vzhľadom k tomu, že som podobné tabletky nejedla už asi 4 roky, obávam sa trošku halucinogénnych zdrogovaných stavov, lebo moje teleso reaguje na všetko veľmi citlivo. 😀 Ale jednu si teda dávam, ďakujem. Pokračujeme od Batizovského – Kika krivká, ja som celá vykrivkaná. Krásne sme. Volajú mi zo Sliezskeho z občerstvovačky, či mi majú odložiť drop-bag na hotelovej recepcii, lebo už odchádzajú do Ždiaru. 😀 Môžeteee, kujem. Za chvíľku mi volá dobrovoľná HZS, či idem a kedy prídem. A či ma treba zachraňovať. Vravím, že mám so sebou aj Kiku, sme dve a netreba nám nič, že pomaličky ideme a zájdeme, len to potrvá. Má trochu pochmúrnu náladu, tak jej do zlepšenia znovu spievam. Možno práve aj kvôli tomu, ale mne sa inak nedá. 😀 Tabletka začína účinkovať, v danej chvíli som za ňu rada, dá sa mi trochu zrýchliť a lepšie sa ide. Je mi celkom bujaro a do smiechu.

Znovu volajú z HZS, či nemajú poslať pre nás chlapcov naproti. Máme už len asi 1,5 km do konca, takže vravím, že netreba, cupkáme a do hodinky sme snáď konečne tam. 😀 Kika je potom nešťastná, že som s ňou neprekonzultovala ponúkanú záležitosť s chlapcami, taká pomoc sa neodmieta. Ak zavolajú nabudúce, dám jej telefón. 😀 Ako sa došuchtávame asi necelý kilometer od chaty, dvaja chlapíci z horskej aj s malým chlapcom nás predsa len čakajú. Mňa hneď posadia, vyzúvajú a obstrekujú mi členok špeci ľadovým tryskáčom, fest príjemný pocit. 🙂 Aj Kike obstrekujú kolienko, ale jej sa ten chlad nepáči. 😀 Obväzom mi sťahujú členok, pocitovo sa mi zdá až príliš silno, ale čo ja sa do toho rozumiem … A vešajú si nás každý jednu cez plece. Tomu je Kika rada, ale mne sa oveľa šikovnejšie išlo samej s paličkami, tak si konzultujem taký spôsob a je mi dopriate. 🙂 Cestou s pánom z HZS oduševnelo rečníme a rozoberáme krásy hôr, ukazuje a menuje mi okolité štíty.

Tatranská šelma ultra 2015:Na Sliezskom dome vo Vyskokých Tatrách
Na Sliezskom dome

Prichádzame na Sliezsky dom na 25. kilometri s nazbieraným 1500 m stúpaním až cca 8,5 hodiny od štartu. HZS mi robí aj “vrcholovú” fotku. 🙂 Luxusne nám rozdajú nealko pivká a nakladajú nás do džípu. Ja vravím, že mám ešte na recepcii odložené oblečenie, ale uisťujú ma, že sa všetko zobralo do Ždiaru (aj keď nakoniec nie). No dobre. Cesta džípom je fajn a ubieha rýchlo, debatujeme o kalamitnom dreve, starostlivosti o lesy, problematike monokultúr a podobne. Chlapi nás vykladajú v Starom Smokovci na parkovisku, ďakovačky mocné a poberajú sa po svojom. Volám Petríkovi, že už sme v Smokovci a môže prísť. Ten mi len nasrato zrúkne “Daj mi pokoj, dobieham!!”. 😀 Tak vešiam, dokrivkávame s Kikou nad schodiskom ku lavičkám, ťažký veget a leháro, dávam si konečne nohu nad úroveň srdca. Rozmýšľam nad tým, že mi trvalo prejsť 6 hodín od Ostrvy k Sliezskemu – 7,5 km. 😀 Výkon, haha. Ale zároveň som rada, že som pokračovala, pretože som mala možnosť pozorovať svoje myšlienky a psychiku v rámci “pokazeného preteku, nedarenia sa, slimáckym x hodinám na trase a bolesti”. Beriem to tak, že zotrvať v dobre naladenom rozpoložení, keď všetko ide ako má, je jednoduché. Ale mať úsmev na tvári a nadšenie počas aj po, aj keď to celé vôbec nešlo podľa prvotných predstáv, to je moja malá osobná výhra. 🙂

V Starom Smokovci
Dole v Starom Smokovci

Čoskoro volá Petrík, že už je na ceste a vravíme mu, nech zavolá aj Robovi a zoberie ho cestou. Prichádzajú a čakajú nás dole na parkovisku, my ako chromé vrany sa kotúľame schodíkmi skoro polhodinu. Dve minúty. 😀

Ďalšiu minútu len sadám vhodným spôsobom do auta. 😀 Robertíček má tiež vyvalený členok, tak zakladáme aj s Kikou občianske združenie TTK – Traja Turčianski Kripli. Ako píšem tieto riadky – až po mesiaci, tak ešte stále nemám členok úplne fit, aj keď turistiku už zvládam. S bežbou začínam len zľahka, kdežto Robo opustil naše TTK rady dávnejšie, pretože si už behá po grúňoch a Sparťanoch ako laň. 🙂 Teším sa, keď aj ja budem plnohodnotne môcť. 🙂 Celé to hodnotím ako pozitívnu skúsenosť, ktorá ma, zdá sa, posúva ešte bližšie k behaniu na boso, v barefoot-kach, systematickejšiemu tréningu a celkovo rozumnejšiemu pristupovaniu k záťaži. Všetko zlé je na niečo dobré – klišé, ale pravda. Takže ďakujem a aj Kike za spoločnosť. 🙂

Katka

Originál článku môžete vzhliadnúť na linku Tatranská šelma Ultra a Traja Turčianski Kripli u Januriek naších trailrunning špecialistov.

1930 Celkovo prečítané 2 Dnes prečítané

Komantáre

komentárov