fbpx

Steinerweg ako klenot Dachsteinu

Je koniec týždňa.Všade prší, celú Európu neustále bičujú dažde. Tatry, Julky, Dolomity, Východné Alpy. Snáď jediné miesto na svete, kde práve neprší je Dachstein. Aspoň nemáme zložitý výber a môžeme sa s radosťou pustiť do 1000 metrovej alpinistickej chuťovky v jeho južnej stene.  

 

Po Steinerweg-u som pokukoval už pár rokov. Vyše 1000 metrov lezenia v impozantnej južnej stene Dachstein-u. Krásna logická línia, ktorej prvý prelez bol míľnikom v histórii lezenia veľkých stien a zrodil už v roku 1909. Postarali sa oň bratia Steinerovci. Obtiažnosť V+, 27 dĺžok, lezecká prechádzka. Variant Hazardline však za VIII+.

 

Danuška má pochybnosti, či sa to bude dostatočne akčné. V popise je označenie “alpin”, istení bude teda pomenej, a práve orientácia bude pravdepodobne na tomto podniku najnáročnejšia. Je 25. mája a Bergsteigen hovorí “Beste Jahreszeit: Juli, August, September”. Sme “trochu” mimo ideálneho termínu. Záznam z webkamery má obrovskú výpovednú hodnotu. Vidno len sneh, ľadovec a zase sneh. Na mieste snáď uvidíme viac ako toto.

Steinerweg topo | Impozantná južná stena Dachsteinu. Celý nástup bol pod snehom.
Steinerweg topo| Impozantná južná stena Dachsteinu. Celý nástup bol pod snehom.

V piatok večer balíme matroš. Friendy, vklínence, tricamy, kopec slučiek. Berieme 60m polovičky, prinajhoršom zlaníme. Rátame s tým, že poslednú lanovku nestihneme. Nabalíme teda aj nové zimné spacáčiky s hydrofóbnym perím. Tešíme sa, že vyskúšame túto novinku. Zobrali sme aj ferratové sety s romantickou predstavou, že by sme mohli dať Johana smerom dole alebo po ňom aj zlaniť.

Approachové topánky a snehové polia

Pôvodný plán vyraziť v piatok a v noci dať ešte nástup pod stenu sa rozplýva. Dokázali by sme vyraziť až okolo 21:30. Nemá to zmysel. Víťazí zdravý rozum, a tak nastavujeme budík na 03:00. Okolo siedmej sme už pri spodnej stanici lanovky na Dachsteine. Sedáky s materiálom obliekame rovno na seba. Za polhodinku sme pri Südwandhütte a odtiaľ smerujeme k Johanovi traverzom v pravom svahu. Chodníček je označený červenými bodkami.

Nástup pod stenou prístupovou cestou k Johanovi. Hento ideme liezť.
Nástup pod stenou prístupovou cestou k Johanovi. Hento ideme liezť.

Až po hrebienok kde končí Anna to ide. Museli sme traverznúť len relatívne úzke snehové polia. Snehu začína pribúdať a ďalej nasleduje jedno veľké strmé snehové pole. Našťastie sneh bol už mäkší, lebo obuté sme mali len nízke approachové topánky. Batohy máme už aj tak dosť ťažké. Zobrali sme si aspoň cepín.

Razíme si cestičku pod stenu. Odkláňame sa od prístupovky k Johanovi, ktorá je sotva znateľná a aj to len na niektorých miestach. Robím si srandu, že johanisti, ktorí si to nevšimnú a pôjdu v našich stopách ďalej, sa nám poďakujú. Cesta od hrebienka sa zdá nekonečná. Snehové pole nie je rovné, ale sú v ňom vertikálne žliabky s rôznou kvalitou snehu, ktoré musíme zliezať a vyliezať. Bez mačiek. Not funny.

Snehové polia pod stenou.

Posledné metre po snehu.

Po 3 hodinách dorazíme pod stenu, kde nás čaká prekvapenie v podobe 4-5 metrov hlbokej špáry medzi skalou a snehovým poľom. Danuška sa ponúka testovať tenučký snehový výčnelok (tzv. “rádobychtelo-polomost”). Vyzerá, že podrží a tak veľmi delikátne prestupujeme zo snehu na nástupovú policu, hneď vedľa štandu pre Hazardline (8+). Ešte kúsok doľava a sme v našom štande. Naväzujeme sa a bavíme sa na skupinke ferratistov v diaľke, ktorá presne podľa očakávaní cupká po našich stopách. Po tom, ako sa im podarilo zostúpiť nepríjemným strmým svahom im dochádza, že my na ferratu nejdeme a jeden po druhom bezradne ľahínajú do snehu. Vyzerajú, že chcú umrieť.

Dlhá cesta

Do cesty nastupujeme o jedenástej. Na pánov. Začínam ťahať druhú dĺžku (prvá je pod snehom), pár nitov nitov a už doliezam do štandu. Striedame sa. Pokračuje Danuška, pekným kútikom.

Danuška v tretej dĺžke.

Ďalšia dĺžka je dosť rozbitá. Tak ako aj mnohé ďalšie a musím dávať veľký pozor, aby som za sebou (so sebou 🙂 ) nič nespustil.

Väčšina štandov je na jednom borháku z dvomi krúžkami, cez ktoré sa dá zlaniť. Na Plattendach-u nie sú v topo mapke nakreslené žiadne štandy, ale nejaké sme našli. Siedmu dĺžku sa najprv Danuška pokúša ísť rovno hore, najprv tak za 6. Nepustilo. Zliezla a pokračuje vhĺbením viac vľavo. V ďalšej dĺžke sa držím vpravo. Na polici je ešte veľa snehu, po pravom okraji sa však prejsť dá. Obchádzam tri metre vysoký návej a štandujem na friendoch.

Vysoký návej na širočizej polici Plattendach-u.
Vysoký návej na širočizej polici Plattendach-u.
Ľahkým terénom po pravej strane Plattendach-u.
Ľahkým terénom po pravej strane Plattendach-u

 

Rýchle nohy na štande, reflexy a (ne)orientácia

Zrazu začujem obrovský hukot a dole stenou svištia obrovské šutre. Mimo našej cesty. Chvalabohu. Toto je však celocestná problematika. Z ferraty na hrebeni, ako aj priamo zo steny padajú pomerne často skaly. Na tisícmetrovej stene naberajú úctyhodnú  rýchlosť. Istič tak musí mať vycibrený postreh, rýchle nohy a takmer zvieracie reflexy.

Keď nemá, schytá prinajmenšom šutrom rovno do oka. “Však, Danuška?”

Stále sme v oblasti, ktorá je v topo značená ako Plattendach, pričom celý úsek mal mať 3 dĺžky a 140m. Danka už ťahá piatu full 60-tku. Štanduje na friendoch na konci Plattendachu-u v rozbitej skale na úpätí veľkého zubu. (v topo Dachgiebel – štít na streche).  No zjavne to celkom nesedí. Namiesto 3 dĺžok sme dali 5, a malo to odhadom 260m namiesto 140tich. Hľa, ďaľšia problematika cesty.

Dachgiebel. Špic na konci Plattendach-u.
Dachgiebel. Špic na konci Plattendach-u.

Na koniec Plattendachu doliezam v lezečkách – žiadne žúžo po týchto šmykľavých snehových policiach. Batoh je stále ťažší. Lezky mám celkom premočené a nohy oziabajú.

“Choď vpravo, videl som tam, nit “

Danuška je na rade a posielam ju doprava. Presne tam za hranou som videl nit. Začína liezť, zatiaľ istenie žiadne, nie je ani kam založiť. Vôbec to nevyzerá jednoducho, po 15 metroch konečne niečo zakladá. Vydýchnem si trochu. Traverzuje doprava, aby sa pozrela za hranu. Nič tam nie je. Asi som mal vidiny. V špárke nachádza starú skobu. Aspoň niečo. Po nej by to mohlo ísť hore. Nacvičuje to tadiaľ, fučí, trápi sa. Počujem zopár úprimných slov. Nakoniec to prebije. Pokračuje tento raz doľava po poličke a nachádza štand. Teším sa ako malé decko, vybál som sa o ňu. Mali sme to ísť zľava. Zo štvorky sme si spravili šestku. S ťažkým batohom to je slušný tréning. A tak aj mňa čakajú úprimné slová.

Na začiatku 11. dĺžky.
Na začiatku 11. dĺžky.

Pokračujem ďalej, podľa topa 11. dĺžkou. Máme dve možnosti: priamo alebo cik-cak mierne doľava po špárke, v ktorej je zakliesnený friend a potom zase doprava. Vyberám si druhú variantu, viac sa mi páči špárka ako kút.

11. Dĺžka so špárkou so zakliesneným friendom.
11. Dĺžka so špárkou so zakliesneným friendom.

Morálová polica

Prvá dĺžka v Steiner Band-e vyšla na Danušku. Istenia hľadá pod nohami. Polička je veľmi úzka, nad ňou je brucho, a teda s veľkým batohom sa prechádza veľmi nepríjemne. Navyše Danuška má karimatku pripnutú na ľavej strane batoha, čo ju ešte viac odtláča od steny. Slnko nám už prestalo svietiť do cesty. Začína mi byť chladno. Obliekam sa. Policu zdolávam po štyroch, plazením. Na niektorých miestach idem radšej nižšie tak, že ruky mám na polici a nohy pod ňou. Dĺžka zase nesedí.

 Úzky Steiner Band. S takým odlezom v traverze by sa lietalo nepríjemne.
Úzky Steiner Band. S takým odlezom v traverze by sa lietalo nepríjemne.

 

Záverečné pasáže prvej dĺžky v Steiner Band boli už ľahšie. Polica sa rozšírila.
Záverečné pasáže prvej dĺžky v Steiner Band boli už ľahšie. Polica sa rozšírila.

Druhá dĺžka v polici je za 5-. Najnepríjemnejší, je prechod cez hranu. Najprv to skúšam spodom. Ruky na polici, nohy nižšie. Chcem namádžovať. Neviem trafiť ruku do vrecka. Hľadám a stále nič. Potom mi dopne. Už viem akú klipsňu som to predtým rozopol, keď som sa obliekal. Vrecko si zalietalo. No nič. Aspoň že to nebola ľadvinka s dokladmi a kľúčmi od auta.

Spodom to nie je ideálne, vrátil som sa naspäť a skúšam mať nohy trochu vyššie. Nachádzam nejaké bočáky a už to ide až po štand pod komínom Steinerkamin.

Biviprilby

Už dávnejšie je nám jasné, že to dnes doliezť nestihneme. Je okolo siedmej a zhodli sme sa, že sa začneme obzerať po bivaku. Danuška zbiera v tejto ceste samé chuťovky. Komín sa po asi 15m zužuje, treba ho liezť zvonku po chytoch na ľavej hrane. Štanduje. Pokračujem a po asi 30m, som pri borháku na poličke so snehom. Pozdáva sa mi to ako dobré miesto na bivak. Vyzerá to relatívne rovné. Aj vodu budeme mať. Akurát je trochu úzke. Spravím štand a doberiem Danušku. Ju uzučká polička s mokrým snehom až tak neohúri a rozhodne sa pozrieť ďalej. Nič lepšie však nenájde a tak musí zliezať naspäť.

Cepínmi a teniskami vyrovnávame naviaty sneh robíme mantinely, aby sme neposánkovali na karimatkách. Vytiahneme spacáky. Trochu sa zohrejeme a začneme variť večeru. Už tradične nejaká sáčková strava, tentokrát cestoviny, so syrom.  V bivaku chutí najlepšie. Spíme samozrejme naviazaní. S prilbami na hlavách. Všetky veci sú povešané v jednom borháku aj s nami. Vyzeral byť celkom fajn navŕtaný.

Náš luxusný bivak na úzkej snehovej poličke.
Náš luxusný bivak na úzkej snehovej poličke.

Zo steny na nás sem-tam kvapká voda, ale kombinácia Pertex+Hydrophobic down sa osvedčila. Ostali sme v suchu. Ráno sa nám moc vstávať nechce. Času je relatívne dosť, varíme raňajky.

Raňajky v stene. V bivaku chutí najlepšie.
Raňajky v stene. V bivaku chutí najlepšie.

Danuškin variant

Zbalíme veci a pokračujem v 17. Dĺžke, nasleduje Danka. Ťahá sa trochu doľava z kúta. Vidí skobu. Staručkú, asi z toho 1909teho. Super! Cvaká. Zakladá, nity sú však nezvestné. Počujem a vidím, že ide do tuhého. Nakoniec to však nejako prebije a vychádza na policu odkiaľ traverzuje doprava. Vidí štand. Pozrie sa rovno dole a pod ním sú nejaké nity v kúte. Mali sme sa viac držať vpravo v kúte. Máme ďalšie poučenie. Lano je niekde seknuté. Musí sa vrátiť a popredlžovať nejaké slučky. DoIiezam Danuškin variant za 6+ s jednou hrdzavou ohnutou “voľakedyskobou”.

Kľúčová dĺžka

Kľúčovú dĺžku beriem na seba, inak by na Danku opäť vyšla chuťovka v podobe najťažšej dĺžky. Keďže si už do sýtosti zaliezla vo svojom variante a práve doliezla 60m, kde bolo tiež pár výživných úsekov, necháva nejaké to potešenie aj pre mňa. Za chvíľku som pod kľúčovým miestom so slučkou. Cvakám do nej expresku. Kúsok vyššie vidím nit. Cvaknem teda ten a vycvaknem expresku so slučky. Toto miesto má byť za 5+. Previsnutý kútik, by bol OK, ale kde nechali chyty? Možno sa čosi ulomilo, možno to bolo tým batohom, ale rozhodne to bolo vcelku výživné. Preliezam to osobitým štýlom, zadok opieram o ľavú stenu nohy zapieram o hladkú pravú stenu. Aj Danuške sa kľúčové miesto páči a dáva to verbálne aj patrične najavo.

Danuška za kľúčovým miestom v najťažšej dĺžke.
Danuška za kľúčovým miestom v najťažšej dĺžke.

Pokračuje ďalej. Hneď pár metrov za štandom je skoba. Cvaká a lezie ľahkým vhĺbením ďalej. “Polka lana”, kričím. “Aha, tak to by som už mohla čosi nájsť na založenie”. Zase je rad na mne. Prídem na suťovú (Geröll) policu, delikátne po nej tancujem aby som neuvoľnil nejaké šutre. Vpravo je úzky komín. Na jeho konci vidím nit. Má to byť za 4. Možno keby som sa doňho vošiel. S batohom to nejde. Musím ho liezť trochu zvonku, pričom si opäť rozšírim repertoár lezeckých pohybov. Cvaknem nit, a bazénovým štýlom vyleziem na policu. Hľadám štand. Nikde nič. Hodím slučku o veľký kameň. Pozriem do kúta, je plný snehu… “No super, to bude ešte zaujímavé.” Keď Danuška dolezie, ukazuje na ľavú stenu. “A tento štand sa ti nepáčil?” Až teraz vidím veľký hnedý polkruh zapustený do steny.

Dolez na prevej

Danuška začne ťahať predposlednú dĺžku. Našťastie hneď za hranou je iný komín, ktorý som nevidel. Je síce mokrý ale sneh tam nie je. Nad komínom ju však čaká obrovitánsky prevej, pod ním žiadna možnosť istenia. “Toto je v p…”, ozýva sa spoza hrany, a mňa sa zmocňujú obavy. Posledné dĺžky mali byť už ľahučké, a neočakávali sme žiadne problémy. Navyše v diaľke začína hrmieť a prichádza oblačnosť, ktorú vietor vyfukuje hore stenou. Nakoniec však začujem “Štaaaand”, a teším sa ako malé decko, že to Danuška doliezla. Zachvíľu som pri nej. A som na ňu hrdý, super štandík o kameň poistený friendom. Asi 15m od nás je regulérny štand, ale museli by sme ísť cez sneh alebo podliezť to suťou. Po snehu sa nám nechce, takže Danka volí cestu suťou. Všetko sa hýbe pod nohami. Ruky v snehu. Nepríjemný traverz.

 

Posledné metre doliezam ja. Zaštandujem o  ferratové lano Westgrat klettersteig-u a o chvíľu nato je už pri mne aj Danuška. Objatie. Radosť. Zvládli sme to. Opäť raz nádherný a intenzívny zážitok. Záplava endorfínov. Teším sa, že som mohol niečo takéto zdieľať práve s Danuškou. Naša prvá 1000m stena. Ďalší míľnik v mojom lezení.

Zápaný hrebeň Dachsteinu. Šťastní a plní endorfínov.
Zápaný hrebeň Dachsteinu. Šťastní a plní endorfínov.

Zimnou ferratou ku lanovke

Pakujeme a pokračujeme ferratou pár desiatok výškových metrov na vrchol. Na Dachsteine poriadne postraším Danušku skokom cez hranu. Je oblačnosť, v diaľke búrka a kríž začína brnieť. Zľakol som sa. Búrka a lavíny sú pre mňa najväčšími strašiakmi v horách. Normálkou zídeme po ferrate dole. Využívame ferraťáky a aj cepíny, keďže je na ferrate ešte sneh a my máme len nízke topánky. Netrvá dlho a už si trielime dole ľadovcom smerom k lanovke. Bombardujú nás krúpy. Zmokli sme, ale to nie je to najhoršie. Blíži sa búrka, a tak Johana ako zostupovku zavrhujeme. A aj štandardnú normálku, ešte je na nej dosť veľa snehu a my sme len v nízkych topánkach. Navyše nevyzerá to tak, že by tadiaľ už niekto išiel. O 16. sme pri lanovke. Trochu sa tam pomotkáme a zvezieme sa dole.

Krátke zhrnutie

 

  • Liezli sme dokopy asi 15 hodín. Topo uvádza 6 až 9 hodín. Nehnali sme sa. Užívali sme si to. Pár krát sme zablúdili. A liezli sme “na ťažko”.
  • Mali sme ešte sneh v ceste a mokré úseky. Myslím si, že keď to človek lezie prvý krát, tak 9 hodín je dosť optimistický čas aj v ideálnych podmienkach – hlavne kvôli orientácii a aj kvôli tomu, že v ceste je dosť sute. Treba liezť opatrne.
  • Rovnako je v ceste aj dosť veľa lokrov, čo tiež spomaľuje postup. Dvakrát si rozmyslím, čo chytím alebo na čo stupím, ak mám posledné istenie nejakých 10 metrov pod zadkom.
  • A samozrejme nie je to príliš odistené, takže treba doisťovať.
  • V tejto ceste nechcete mať inú dvojku pred sebou. Kamene nemusí zhodiť len lezec, ale aj lano.  
  • Keby sme to liezli druhý krát naľahšie, tak si tých 6 hodín vieme predstaviť, kedže už vieme presne kade. Ale niektoré vecí stačí spraviť raz v živote. A vylezenie Steinerweg-u patrí do tejto kategórie.

 

„Radšej pôjdem pomaly a nebezpečne ako pomaly a bezpečne“  Ostatným, čo chcú ísť skôr bezpečne rozhodne odporúčame mačky a horolezeckú obuv v danom období.

Autori článku: Radoslav Golian, Dana Ivanovová

Rada a Danku môžete sledovať aj na instagrame:

https://www.instagram.com/dana.ivanovova/

https://www.instagram.com/radoslavgolian/

V tejte ceste ich podporovali outdoorline.sk a bombuus energy tyčinky.

 

Summary
Article Name
Steinerweg

Komantáre

komentárov