BikingRunning alebo vzniká nová outdoorova filozofia u nás ?

15 júla, 20142 novembra, 2015 Vladi "tyger" Martynek

Kombinácia behu s bikom ma fascinovala už v roku 2013, kedy som trénoval pred Malofatranskou 100vkou veľke objemy v horách a raz som si šiel zabikovať. Počas toho ako som prišiel pod nástup trasy na Martinské hole, som precitol že sa mi nechce šlapať na biku. V momente som ho schytil na plece uchopil aj druhou rukou a cez chrbáať pomaly cupital hore.

Keďže Bobík H. veľká legenda a guru turčianskeho endura, zároveň veľmi aktiívny člen AMEN- ackej skupiny, mi požičal svoje endurko na týždeň, nemohlo sa inak stať len započať znovu tréning.

Zaumienil som si, že budem behať s bikom na pleci každý deň do piatku na nejakú horskú chatu, prípadne ďalej a potom to zjazdím. Toto je príprava na tajný bikový projekt ktorý ma ďaleko masívnejšie denne prevýšenie ako to čo budem robiť tieto dni. Už len zohnať naň testovací bike 🙂 alebo enduro jazdenku z niektorého bike shopu.

Pondelok:

Martinky úspešne vybehnuté, bežal som chodníkom po skratkách a jednu serpentínku som šľapal na biku nech si odýchnem od behu. Hore na chate dávam kofču, nasadzujem fukerku, zapínam goPro cez wifi na mobile a valím dole.

Pri zjazde som počul hlasy mojich bike guruov Bobíka a Richarda. “niekedy musiš ísť rýchlejšie a nebrzdiť, aby si cez prekážku preletel a sa nevy….”. Včera keď som valil skratkami dole a vcucol ma malý výmol ktorý bol lemovaný koreňmi stromov, som pochopil na mieste čo hovorili 🙂 . Takto mi naskakovali výroky jeden za druhým. Okrem iného ten chodník je tak zaujímavý, že je celý posiaty koreňmi. Zjazdil som na svoje pomery nemožné veci. 1x Som musel zastať kvôli tomu ako som nevládal dýchať čo som nonstop rozdýchaval takmer pád. Ten bike je zázračny, 95 percent vďačím biku za to že som nepadol a 5 percent tomu že som zo strachu nezoskočil a udýchal to. Nikdy by som nepovedal, že zjazd je tak mentálne ťažký, a aj na dýchanie, skladám pred vami buff- ku dole, bikery zjazdáry a enduristi.
Ruky mám po tomto zjazde ako po celodňovom lezení unavené. Zjazdoval som iba 20min dole chodníkom, čo je o 4min horšie ako som to svojho času zbehol:D (hore sa to beži štandardne asi 40-50min)

Na jedlo som si vzal len Chimpanzee tyčinku, vodu som si samozrejme zabudol 🙂 …..ešte že tam je potok, ináč by boli by stavy navyše. Zrejme však nejaké stavy už boli prítomne, lebo mi začala po hlave chodiť fráza, smäd je prezlečený hlad, daj si tyčinku 😀 .
Tento projekt bude na stravu možno ešte náročnejší ako bol Mimimalisticky horský mikro bežecký projekt po dobu 5 dní.

Utorok:

Tento deň začínal dosť poctivo. To že ma boleli ruky z predošlého dňa ako po celodňovom lezení som veľmi ocenil. Na druhej strane som získal ďalšieho nadšenca pre túto filozofiu. Majo mi písal či ideme behať na Maguru, ja mu píšem že „dnes nie lebo mam projekt, ale poď so mnou, budeš bežať s bikom na chrbte a potom zjazdíme.“ Majo povedal že to ešte neskúšal ale rád vyskúša niečo nove. PparaaaaaDA 🙂

Dáme stretko a valíme na bikoch hore po prvej lúčke, potom zosadáme a začíname bezať. Najhoršie na celom projekte je teplo, cez litre potu ktoré z nás spadnú strácame aj veľkú časť minerálov a iných živín, o to ťažšie sa beží. Tento beh striedame tak, že keď je rovinka tak bežíme popri biku nech si ruky a chrbát oddýchnu. V 5/6 trasy nás zastihuje dážď a my sa otáčame nech nemáme track mokrý a vhodný na prizabitie.

Ďalej už mastíme dole skratkami a kúsok aj po ceste, tak aby dobre bolo :). Blato fŕka čo to dá do tváre, ešte že mám bikerské brýle, ináč by som mal problémy s blatom v očiach…keď niekde pri zjazde na Maja čakám, dáždik zosiluje na intenzite a občasne poteší aj mocnými krúpami. Na konci trasy je drevený mostík ten ma poteší ešte podšmyknutím kolesa ale ustojím a preletím cez bez dršky alias papulis :D. Keď zídeme do Kľačian tam hneď svieti slnko, pritom keď pozriem na horu tá je stále zahalená v mračne dažďa. Ďalší parádny deň je za nami, ale už by som si fakt rád oddýchol :D. Mal som takú kriízu, že večer ani nechcem, aby bolo zajtra zase s bikom na pleciach bežať hore

ps: bike Guru Bobík hneď vychytal podľa fotiek z predošlého tripu moje chyby a už ma usmerňoval „kolená od seba pri zjazde a načo dva prsty na jednej brzdovej páčke, stačí ti ukazovák“

Streda

Streda, streda…to bol deň. Do projektu som nastupoval úplne znechutený, unavený. Bolo mi jasné, že je to dôsledok vyčerpania ale hlavne obrovskej únavy spôsobenej nadmerným potením kvôli vysokým teplotám vonku. Nič to, zavolal som Maja, a išli sme do toho. Dobikovali sme pod horu. Tam sme nahodili biky na plecia, a išli hore. Tentokrát som však Majovi povedal „keďže nemáme restDay, poďme chôdzou nech si oddýchneme od behu“. Na začiatku trasy ešte stretávame Hudíniho…nášho kamoša. Ten to ide poctivo po ceste hore na biku.

Totálna ľahkosť
Prekvapivo to ide totálne ľahko, a my môžeme riadne pridať do kroku s bikami na pleci. Takýmto štýlom vyletíme dosť rýchlo hore na chatu Kľačianska Magura. Teším sa, že tréning má presne taký efekt na tajný projekt aký má mať. Na projekte budeme biky hodne nosiť v horách na pleci a keďže v tomto projekte je na mieste behanie s bikom na pleci hore kopcom, chôdza je totálna odychovka. Na Magurke sa fajne refreshneme a už valíme dole zjazdík. Ten downhill je proste krásny a radosť. Dneska sa mi po napomenutiach mojím bike guruom Bobíkom jazdí totálne ľahko.

Ukazovák na brzdovej páčke, kolená od seba (no tu som mal ľahkú atómovú vojnu v stehnách) po výroku Bobika „kolena daj pri zjazde od seba, a keď ta budú bolieť stehná od bolesti takmer až do kŕčov tak ideš správne“, no tak super som šiel potom :).Terén je proste nádhera a Hudíny v jednom momente predchádza držke tým, že preskakuje bike.

Majo údajne kdesi za mnou hodil na tajňasa papulis :).

Takto šťastní zjazdíme až do dedinky Turč. Kľačany a ideme na minerálku a džús do Vrútok. (nezabúdajte hydrovať viacej ako sa vám zdá, že potrebujete, čakajú vás ďalšie dni)

štvrtok

Tento deň sme totálne vylepšili všetko čo sa vylepšiť dalo, už aj bežíme odýchnutí po strede správne s bikom hore kocom(Bobík poslal obrážtek ako sa správne nosí bike), dávam si na plece ešte kapsičku a na ňu ukladám konštrukciu.

Pod dlhou lúkou nás zastihuje búrka a tak čakáme pod stromom 12 min, kedy hovorím Majcovi, že kašlime na to, a zjazdujeme dole kopcom , cez vodopády dažďu, piesku kamenia a papekov. S menšou technickou poruchou valíme dole na pešo a v tento deň odovzdávam bike aj Bobíkovi naspäť aby mohol ísť jazdiť na východ Slovenska.

Takto som uzavrel túto tréningovu fázu , natrénované namraky, perfektná príprava na projekt, a je mi 100x jasnejšie, že toto bude dosiaľ najvážnejší projekt s akým som mal kedy dočinenia.

Tutok je článoček pôsobenia môjho bike Gurua Bobíka 🙂