4 Fatranské vrcholy alebo však ti Malá Fatra ukáže
Chvíľu dozadu prišiel brat s parádnym nápadom (ako vždy). Poďme dať 6 Fatranských vrcholov s poctivým prevýšením. Pointa bola vyraziť do Malej Fatry a porobiť výškové metro, ako inak než v čo najhustejšom rade. Zorganizovali sme sa tím brácho, Bobča a ja.
Rozhodli sme sa prespať v Terchovej v penzióne Haluškáreň.
Terchová part
Prídeme podvečer piatok, aby sme ráno skoro mohli vyraziť na trasu. Večer dávame trošku pivka, nejakú pizzu so syrom, kedže halušky bez slaniny nie je možné dostať lebo to je všetko spolu zamiešane.
Škoda lebo by to bolo pekné, keby mysleli aj na vegetariánov s haluškami. Moc tomu nerozumiem, lebo keď sme tam spali pred MF 100 tak to šlo :). Nič to doba je ťažká, a nemám si čo pýtať halušky bez mäsa :).
Po dobrej večery a revolte maďarských spolusediacich v miestnosti, sa poberáme spať. Maďari sa trošku nabombili, a keby sme my svojho času ako Výšľapisti nemali obdobné akcie na Magure, asi by som im vyčítal, že boli hluční 🙂
Noc prebehne v poriadku, a skoré vstávanie o 04:30 nemá nič do seba 😀 . Zato veľmi zaujímavo prekvapí sprcha v kúpelke, ktorá je akousi fúziou sprchového kútu s umývadlom a sprchovým priestorom na základných školách.
Na druhej strane izby boli pekné až na nejaké občasne odpadávajúce rohové kritky, ale za to personál ten by vyvážil snáď aj vyhorenú chatu. Boli veľmi milí na všetky naše požiadavky počas jedenia. Dám improvizovanú sprchu v mutant kúpelni, vypijeme čaj a kávu čo sme si zajednali večer do izby . Takže ubytovanie za 11 eur bolo fajn. Naša trasa je jasná. Malý Rozsutec ideme na teba avšak zo zadu veľmi zaujímavou trasou po zelenej.
Krúženie okolo Veľkého Rozutca
Dedinkou prefičíme rýchlo a už je tu prvé stúpanie. Malý Rozsutec vidno už z dediny.
Touto trasou som nikdy nešiel, decká na mňa trošku čakajú lebo sa venujem dokumentácií, keby to bolo aj v neskorších hodinách tripu ten istý dôvod tak by bolo fajn :). Pri úpätí Malého Rozsutca sme, akoby za chvíľu. V lese poriadne nevidno, že svojím spôsobom už šlapeme na Malý R.
Pod stenou na Malý Rozsutec mastíme reťazami, tu Bobča ocení rozmer skalolezenia, a trošku zneistie, šotolína nepridáva na technike ale pekne to zvládne a o chvíľu sme hore. Podľa fotiek vidieť, že sme ešte ráno celkom spuchnutí.
Z Rozsutca schádzame dole do Medzirozsutcia, cestou dole po reťaziach brácho užíva výhľady na steny, a Bobča pozorne počúva inštrukcie schádzania po reťaziach. 
Po prekonaní reťazí prášime do dedinky Biela. Veľký Rozsutec nám nie je súdený, lebo stále platí uzávierka sezóny pre tento grandiózny kopec. Ku dedinke v pohode precupkáme, postretneme sa opäť so starou kultúrou naších dedín v podobe mikrozvonice z dreva. Obdivujeme tu ešte púpavy lebo tie u nás už odkvitli. 
Vstupujeme do dediny, tu pribehne k nám miestne šteňa Bobina a hneď nám robí sprievodcu. 
Neskôr sa zase odpojí a ide domov, čo sme radi lebo by sme neboli fresh keby sa zatúlala. Aaa prichádza vytúžená chvíľka stúpania do kopca. Ten zbeh z Medzirozsutcia my celkom pripražil do stehienok. Tu naberáme vodu z potoka a valíme ďalej. 
V Medziholí nás čaká výhľad na krásny Stoh. Nikdy som ho nemal moc rád, nie že by to bolo osobné veď je ozaj krásny, ale tvorba laktátu v svalstve akú podporuje, je neodpustiteľná. K tomu tie klamlivé pocity o tom, že už budete hore a nie je to pravda…tiež nič moc. Skúsení a staršinovia, poznajú však pravidlo, že celý výstup na Stoh je zle a až keď si pri značke je už dobre 🙂
Konečne hrebeň
Takto sa konečne dostaneme na Stoh a tým pádom aj na hrebeň Malej Fatry. Chvíľu sa pokocháme a kukáme ako sme nemohli ísť na Rozsutec:).
Brácho s Bobčou sa už pustia dole kopcom a ja si ešte fotím. Do toho sa púšťam ja za nimi ľahkým behom a razom oceňujem dĺžku zbehu zo Stohu. Prebiehame kúskom hrebienku pod Poludňový Grúň a zbiehame dole k chate Poludňový Grúň. Už sa neviem dočkať normálneho občerstvenia :)…dávame vodu, radlera a kofču. Do toho Bobča vybalí prekvapko Chimpanzee tyčinky a už prerozdeľujeme. 
Ľudia ktorí tam sedia sú veľmi svojskí, hlavne manžel ktorý hovorí mladej manželke“nie moc so športovou postavou“, že keď to hore vybehne za 40min zjazdovkou tak jej kúpi X1-tku…to sa nám snáď zdá. Nuž ale utešíme sa, že je super aj to ako si sem vyšli po vlastných a dobre tak, lepšie ako by mali sedieť doma. Zanecháme ich vo svojom svete ilúziu a honosných gázikov, a cupitáme ďalej do Vrátnej.
Nečakane zase stúpame smer Chleb
Vo Vrátnej to fiči nadšenými pohľadmi turistov, ktorí vzhliadajú k lanovke. Dobre tak, hlavne že vyšli von. Tu nás očekuje pani, že nech kúpime korbáčiky a žinčicu, zmysel filozofie na rýcho a na ľahko jej nemá význam hovoriť a preto iba vysvetľujem, že sa mi to nezmestí do ruksaku. Pani potom ale pochopí, keď jej vysvetlím, že nejdeme lanovkou, tak nás hneď označí za športovcov. To sa človek už nemôže ani premávať na mikroprojektíku, bez zaškatuľkovania :)) Ináč Toi Toiky sú tu super :). Keď je všetko vybavené, začíname zase šľapať popod lanovku a sepentínky. 
Tu padne legendárny povzdych z trasy na Bobčinu otázku „Čo sa deje?“ jej odpovedám, že som sa odovzdal kopcu :D. Strašne ma boleli stehná. Moc tomu nerozumiem, ale tento druh bolesti som začal mať potom čo som sa s pánom Nosáľom a dr. Harenčákom naháňal z Martinských Holí dole šprintom v deň kedy som bol unavený z biku a bol som pred Martinkami ešte liezť. Vyzerá to, že som celkom nezregeneroval, napriek tomu, že yž ubehlo dosť dní. Nuž nie vždy sa dá, ale šlapem ďalej. Niekedy v týchto štádiach my začína byť z ľahka zle, a občasne musím zastať a prehnúť sa, aby mi bolo lepšie. Asi niečo s dehydratáciou, ale myslím, že mám aj málo natrénované keď tak pozerám na decká pred sebou 🙂 Zľahka poklonkovým štýlom vyjdem hore a fičíme rovno na Chleb, tam mi je už celkom fajn rýchlo zle :)…porobíme foto a valíme na chatu pod Chlebom.
Nečakané a čakané stretnutia 36 km 3000+
Na chate sa vítame s Jankou, ktorá nás prišla podporiť, tá je nadšená a sa hneď pýta čo a ako..nuž….mne je len zle :D….brácho pohoda, buď nula alebo jednotka :))…a Bobča opätuje Janke jej veselosť. Pomedzi to vyletí žilinská výšlapisticko- cyklistická legenda Žužu z útrob chaty a nastraší nás. V daný moment to nedokážem oceniť viď vyššie spomenuté argumenty :)….ale teším, že ju vidím.
Takto sa tešíme spolu, vyjdeme von a môžeme vítať ďalšieho diviaka Mačku, ktorý prichádza z hrebeňa.Dáme veselicu, a debatíme krížovo každý s každým čo to dá. Do toho sa k nám prisadí aj martinský Joomla ambasádor Duďo, ktorý na biku vyletel na chatu pod Chlebom. Už sa zdalo, že príchody legiend sú uzavreté a v tom nás milo prekvapí Janko Obuch, ktorý nám stručne vysvetlí, že nejde s nami ďalej lebo nebol nič dlhšie tento rok, a okrem toho o 19:00 uspáva deti, takže nemôže. 
Všetci veselo kecáme, až príde moment kedy sme tam zdržali asi o polhodinu viacej ako sme chceli byť a treba sa spratať. Všetci sa rozlúčime a valíme dole. Ach tie stehná zase. Zbiehame dole na Zajacovú, stehná plačú tíškym plačom…frasa ale som skysol od posledného projektu, zato som začal znovu viac liezť…čo mi je tu však na čo ?….presne tak..iba na plač 😀 😀 . Na Zajacovej dáme pár nádychov a výdychov 🙂
Veľký Kriváň tak ako som ho nepoznal
Brácho hovorí pôjdeme po zvažnici potom hore lesíkom a na Veľký Kriváň. Hovorím mu, nehaluzme poďme na istotu popri potoku a potom vylezieme pri turianskej chate, nechcem sa mi tam haluziť v čučoriedči keď to netrafíme. Keby som tak vedel, že čučoriedčie by bola slasť oproti tomu čo prišlo. „Nebojsa nič, trafíme to“ hovorí brat, OK, si hovorím. A tak začíname šlapať diagonálne na Veľký Kriváň, prejdeme cez potok potom zvažnicou asi hodinu.
Malo to jedinú výhodu, s Bobčou sme boli radi, že stehná odychujú v jemnej strminke, avšak bol to veľký nezvyk kráčať tak dlho pri tak malom sklone na dnešný deň :). Po takomto šlapaní brat zmení smer a už kráčame lesíkom opäť strmo, decká sa sústredia, ja si občas poklunkujem :D. Sme dosť vysoko už takmer zároveň chaty pod Chlebom keď vidno stopy po lesných pracovníkoch. Pozabúdané odpadky v kríkoch, kliešte v zemi, počnúc vyrúbanými stromami. Som rád, že sa tak krásne starajú k lesu a láskyplne zbierajú drevo nežnou metódou traktorov, píl a oceľových lán. Keďže zase dobre šlapeme, ja pokračujem v poklonkovaní, aby mi bolo čo najmenej zle :). Decká majú z toho už trochu aj srandu, sa im nečudujem, aspoň niekto:). Toto je pohľad, ktorý vidíte keď poklonkujete :D….aspoň, že som mal ešte chuť niečo kreatívne vymyslieť 😀
Zachráni ma iba obrovské neštastie na trase. Vôjdeme do kosodreviny. Tu strávime romantickú hodinu úplne obkolesení stromčekmi kosodreviny, ktoré sú vyššie ako my. Ja v jednom momente vyleziem na normálny strom a pozerám sa ako brat hľadá cestu, keď vidím to more kosovky za ním vravím, že to je v paži. V mojej hlave sa prehadzujú ciele, teraz nie dokončiť projekt ale výjsť z kosovky do tmy a výjsť na Kriváň. Pohybovali sme sa strašne pomaly. Bobča má tiež toho dosť a brat vyhlasuje, že on sa nevzdá :D. To je fajn, ale škrt je to cez rozpočet ako prasa, ale aspoň som nepoklonkoval 🙂
Takto sa dostávame z kosovky celkom doškriabaní, sadneme si na trávu, občerstvíme a začneme valiť tesne pod vrcholom zase do Kriváneku, ja sa do toho oblečiem lebo mi je kosička znovu.
No bracho tlačí do stehien, Bobča za ním a ja som prekvapivo zase v predklone :D….to môžem takéto športovanie … :D..Vyjdeme na Kriváň, tam už je natiahnutý nejaký vysielač a decká „zememerači“ majú postavenú základňu a niečo si tam haluzia.
V pozadí viditeľný Veľký Rozsutec, ach škoda ho :), stále sme len okolo neho chodili.
Druhé rozhodnutie ktoré nás bude mrzieť, Fatra neodpúšťa 🙂
Vidíme celú tú Kriváňsku krásu a zase musíme zbehnúť do tej Vrátnej. Frasa, nič pekné tam nie je, ale potrebujeme sa odtiaľ premiestniť na Kraviarske, aby sme mohli zase nastúpať na hrebeň. Odtiaľ už na Maguru. Ja som dorobený celkom dobre, a už ma pozdravuje aj starý kamoš úpon. Petzka dnes mi ide karta, a to som pred projektíkom, ani nepopíjal :))..Brácho kričí či sa mi dá bežať a ja že ano.
Keď začnem cupitať do Snilovského sedla, zistím, že sa mi až tak veľmi nedá :). Ničto som pomalší no, kiež by to bolo tým fotením teraz, že jo ? 🙂 Dolu zbiehame popod lanovku, čo nejdem ani opisovať ale nič moc, a dobehneme do Vrátnej. Je tu asi tak 20 ľudí aj s nami, a bufetíky zavreté. Tu preberáme problematiku pokračovania. Je 19:00 hod cca, a nie je tu ani možnosť tekutého občerstvenia ani nič podobné. Vidina motania sa v noci a pred tým cez lesníkmi rozbitý terén, za týchto okolností pre mňa vôbec nie je atraktívna. Bobča vraví, že jej to je jedno, a brácho hovorí, že sám nepôjde z pocitu zodpovednosti voči jeho žene, aby sa nebála. Pekné gesto od neho. Takto balíme náš projekt po 46 km a 4 tisíc metrov prevýšení. Chytáme stopa, valíme do Žiliny a tam dávame nejajkú divočinu v rýchlom občerstvení, v mojom prípade syr v žemli, len Bobča dodržiava kvalitu stravy a nič si odtiaľ nedáva.
Pri písani článku, cítim, že toto bude mať ešte odozvu, zrejme to potrebujem spraviť sólo a iným štýlom. Konečne mám ale motiváciu sa do toho zase oprieť.
Matroš použitý na trase:
– mizuno Wave Mujin trailové bežecké tenisky
– Ferrino X track 15 ultraľahký bežecký batoh
– CAMP Magic fukerka
– Zajo Elastické nohavice
– Zajo merino tričko
– SHplus outdoor okuliare
– Ferrino mikina
– Ferrino primaloft bunda
– Silviny ORSO 216 nowind rukavice
– Craft kraťasy
– Craft šiltovka
– Petzl čelovka
– 2x Buff
– neznáma čiapka 🙂
– Zajo ponožky som nakoniec nebral kvôli teplu