Bokami Západných Tatier: Druhý deň
Bokami Západných Tatier druhý deň
Prvú etapu počas prvého dňa sme zmákli. V sobotu ráno bola na rade druhá, kráľovská etapa.Bola najťažšia s najväčším prevýšením (24km/2200 nastúpaných metrov), ale podľa mňa aj najkrajšia.
Ráno o šiestej zazvonil budík, vyskočím z postele celkom fresh, nohy trošku pobolievali po včerajšom uvítacom dni, ale inak pohoda. Od organizátorov nám bolo oznámené, že raňajky budú až o siedmej, ale náhoda chcela, aby som išiel skontrolovať ranné počasie a ako prechádzam okolo jedálne, tak už boli švédske stoly prichystané. Bežím podať hlásenie našemu turčianskému týmu a už o štvrť na sedem si plníme bruchá všelijakými dobrotami. Rôzne syry, šunky, klobásky, párky, nátierky, bagetky, koláčiky, musli, skrátka všetko na čo si dokážete spomenúť a ešte aj čosi naviac. Ďalšie pozitívne veľké plus k akcii. Kto ma pozná, koľko zjem, nebude sa čudovať, že som išiel o ôsmej na raňajky ešte raz 😀 Poďme však k preteku.
Po výdatných raňajkách sme si pripravili výstroj na dnešnú etapu a o pol deviatej sme sa presunuli asi 500 metrov ďalej na chatu Zverovka, odkiaľ bol naplánovaný dnešný štart a kde bývala druhá polovica pretekárov. S nimi sme troška pokecali, ako sa mali na chate oni a aké majú dojmi a už nás organizátori stavali do šíkov, po pätnásť dvojíc v každom rade s rozostupom päť metrov. Mne s Morom sa ušla druhá rada a takisto naším najbližším kamošom. Takto v kope sme prešli v podstate skoro celé tri dni a bolo pekné ako Turci držali pokope 🙂 O deviatej sa kričí štart a dnes zase behom, tentoraz po zamrznutej asfaltke máme čo robiť aby sme sa ten kilometer udržali na nohách. Pri chate Šindľovec konečne prišiel čas pripnúť lyže na nohy a už pekné kĺžeme miernym sklonom, dlhou Roháčskou dolinou až po Ťatliakovu chatu. Otvárajú sa nám krásne pohľady na severné zrázy Volovca, Ostrého Roháča, Plačlivého. Počasie je nádherné, jasno a slnečno.
Ako sa dostávame vyššie do Smutnej doliny začína sa trošku zdvíhať vietor a príjemné chladí. Od Ťatliačky sa terén zdvihol, pod Smutným sedlo, cieľom nášho prvého výšľapu až natoľko, že lyže išli opäť na batoh a tvrdým firnom priamo do sedla. Tu naskočili zimomriavky na chrbát, nie však z chladu, ani expozície, ale z povzbudzovania množstva ľudí, čo sa tu hore stretli 🙂
Neostávalo však nič iné, len s úsmevom prebehnúť kúsok po hrebeni smer Plačlivô, kde na kontrole, na terasách vysekaných v snehu bolo treba obuť lyže, strhnúť pásy a poďho dole do krásneho zjazdu až po úroveň, kde nad snehom začala prevládať kosodrevina. Tu sme na kontrole nalepili pásy a už sme šľapali hore na Prostredný grúň, aby sme odtiaľ mohli zlyžovať do dolinky pod Smutné sedlo. Lyžovačky na južných svahoch neboli moc náročné a pekne sme si to užili. To už nás dnes čakal v poradí tretí výšľap a pomaly sa začala hlásiť únava. V serpentínach do sedla som sa pristihol pri tom, ako si motivačne v duchu hovorím, jedna, druhá, jedna druhá (noha) a nemyslím na nič, len ako ich klásť pred seba. Zo zamyslenia ma prebudí povzbudzovanie divákov. Super. Už som v sedle, takže lyže na batoh, vytiahnuť a pripnúť mačky na nohy a po hrebeni stúpať smer Hrubá kopa.
Na Troch kopách nám kontrola káže vytiahnuť cepín, paličky idú za batoh a my s čakanom s fixom (fixným lanom, ktoré tu kvôli bezpečnosti pretekárov natiahli usporiadatelia) alebo reťazou v ruke, zdolávame ťažké vzdušné úseky. Aj ja tu musím pár krát upraviť parťákovi výstroj na batohu, lebo by to bolo dopadlo ako Marekovi a lyže by skončili v nenávratne. Utekať v snehu, s mačkami na nohách a bez opori paličiek, dalo zabrať a už som celý šťastím bez seba, keď sa vyhrabem na najvyšší bod všetkých etáp Hrubú kopu. Schovať mačky do batohu, cepín tiež, obuť lyže, zbaliť pásy a nasleduje predposledný zjazd, zas moc pekný.
Potom už na nás čaká iba posledný krát vyšľapať do Smutného sedla. Sranda je, že všetko sa dnes točilo okolo Smutného sedla, ale všetko bolo pekné a veselé. Aj keď si neviem predstaviť, ako by som to došlapal, keby nezjem pred posledným výstupom horalku. Pravda kríza sa už hlásila. Zo sedla nasledoval už len zjazd známym terénom Smutnej doliny cez Ťatliačku až do polovice Roháčskej doliny, do cieľa. Opäť kameň zo srdca, že už to má človek za sebou a nič už dnes nebude smutné, ale v cieli som sa dozvedel, že môj dobrý tréningový parťák prišiel o lyžu a dovolím si tvrdiť aj o „bedňu“ a bol aj s kolegom diskvalifikovaný. Taký už šport býva. Krásny a niekedy aj nemilosrdný.
My sme sa však v cieli moc nezdržiavali, zlyžovali dole na parkovisko a v záujme šetrenia nôh od nenávideného betónu sme sa nechali Morovou manželkou Peťou luxusne odviezť až rovno na terasu chaty Primula. Nasledoval podobný scenár ako včera, pivko, Aspen, obed, gauč, výsledky, výklad trate, večera, kto bol moc unavený išiel skorej spať, kto nie, ešte posedel, ale všetkým už behal po rozume posledný deň Bokami Západných Tatier.
Pre budúci ročník treba hľadť info na webe Bokami Západných Tatier.
