Východná Žeruchová veža/ Kniha – 5 UIAA

Vysoké Tatry horolezecký seriál

Východná Žeruchová veža

Kam ?

Nám Vrútočanom a Martinčanom nie sú Tatry vôbec vzdialené. Radi do nich zavítame, aj keď je Fatra naším lokálnym zdrojom energie. 🙂 Na výlet sme sa vybrali do oblasti v blízkosti chaty pri Zelenom plese – cestu nad Červenou dolinou.
Pre tých, ktorí to ešte neviete, išli sme liezť – vlastne som to nespomenul (smiech). Je to veľmi pekná a často navštevovaná cesta a jej meno je Kniha: piaty stupeň náročnosti podľa horolezeckej stupnice UIAA
Lezcami boli Petrík Van Berryt a Vlado Tyger.

Kedy ?

Začalo sa to ráno o 4.30 pred Petríkovým barákom. Priletel som po neho na „zelenom šípe“ (auto, nie lietajúca metla). Z Doliny Bielych vôd sme vyrazili o 8.00. Chvíľu predtým sme tam stretli Martinčanov, ktorí šli liezť na Jastrabiu vežu. Tá má jednu stenu v rovnakej doline ako Žeruchové veže.  Trošku sme prileteli na chatu pri Zelenom plese (ďalej Brnčalka), dali sme si kofču, prekreslili cestu na papier, aby sme si mohli v stene trošičku popozerať, kadiaľ máme liezť.

Po chvíľke pri kofole, po prekresľovaní a wc nastupujeme plní síl pod stenu. Tam konečne nikoho nestretáme – s ohľadom na populárnosť cesty to je veľmi ojedinelý jav. Kukáme na prvú dĺžku.

Začíname naliezať do Knihy

Na otázku, či ide Petrík prvý, dostávam odpoveď, že nech idem ja. Tak teda naliezam ovešaný matrošom do cesty, ktorej prvá dĺžka je takmer nezaistiteľná. Miestami je rozpadnutá… Ale hlavne netreba zabudnúť, že ak nákres ukazuje JASNE doľava, tak treba ísť doľava! Aby to nebolo ľahké, odliezam doprava, kde sa čochvíľa skončí leziteľnosť dĺžky, a ja už kvákam kosodreviny. Pre tých, čo tomu moc nerozumejú, tak lezenie nie je o ťahaní sa za kosodrevinu… Je to vlastne trošičku aj škandál.  :)Ten kúsok som teda dokvákal, vstúpil som na trávnaté police, jednu som odvalil, tá zhodila kameň, a ako sme neskôr zistili, ten preťal lano. Rozumejte – peniaze neušetríte s preťatým lanom 😀 a dokonca ani na ňom nezlaníte, čo sa niekedy ani nehodí. Napríklad keby trošičku popršalo… Ale späť k téme..:)

Doliezam hore na štand, cvakám istenie, pozerám do nádherných dolín a snažím sa schovať pod previštek pred megasilným slnkom. Petrík o chvíľu ku mne dolieza, popíjame vodu, ktorú priniesol v ruksaku, a smejeme sa, že vždy si treba vybrať ten horší variant na lezenie, aj keď je jasne zaznačená cesta lezenia…
V horách je dobré, aby sa lezecká dvojica striedala v zaisťovaní cesty, a tak hovorím Petríkovi, aby šiel ťahať ďalšiu dĺžku on.

Prvé istenie – relatívne novo vyzerajúcu skobu sme videli, takže línia bola celkom jasná. Petrík nastupuje do dĺžky, odlieza ku skobke, cvaká ju, tu sa línia narovnáva, vylieza vyššie a dostáva sa na veľká kamennú platňu, ktorú treba obliezť a zabočiť doľava na ľahký terén. Tu je druhé kľúčové miesto – Petrík ostáva záhadne ticho. Býva to tak, že keď lezieme, tak sa rozprávame a smejeme. Ticho naznačuje, že je problém. Vtedy sa chvíľku zvykneme doťahovať, ale naozaj len chvíľku, lebo rešpektujeme potrebu koncentrovať sa na lezenie. (Škoda, že Petrík dlho hlavou nezakrútil do strán na znak nesúhlasu. Fakt to bolo veselé, keď to robil pri lezení problémových miest.)
Petrík dolieza blízko k miestu, odkiaľ ma bude istiť; spraví istiace miesto (ďalej len štand) kúsok od miesta, ktoré je na to určené, pretože zastal pod malým previštekom a ten mu zacláňal vo výhľade k danému miestu (boli to 3 m ľahkého lezenia za zákrutkou). Doliezam k nemu a „chválim ho“, že to spravil 3 m pod …, a klasicky sa na tom smejeme.

Vody nemáme nazvyš, a tak nepijeme. Hneď leziem ďalej, obliezam skutočný štand
s krásnymi borhákmi (zalepený/zabetónovaný krúžok v stene slúžiaci na istenie), kde cvakám dve karabíny a leziem ďalej. Prichádzam do miesta, ktoré sa volá Kniha. Je to krásna špára – tiahne sa hore stenou a dá sa liezť viacerými spôsobmi. Zakladám jedno istenie, potom odleziem asi 6 m pod previs, tam zakladám ďalšie istenie a potom odliezam asi 20 m
pod štand. Zospodu mi Petrík kričí, že nemám dosť lana a údajne nemám ani 2 metre navyše; ak by som sa chcel cvaknúť do istenia, nech šetrím čas a materiál. No bodaj by som mal tie dva metre, keď on sa zaistil 3 metre pod spodným štandom a tie dĺžky sú vymerané tak, aby akurát vyšli na lano.  😀 Nič to – trošku som ponaťahoval lano, pozliezal a už to šlo. Ináč – ťažko sa dohaduje, keď ste od seba 60 m –
aj to vás oddeľujú rôzne previšteky.

Dokiaľ to nie je potrebné, tak človek aj stratí nádej, že sa s parťákom dohovorí v stene. Zvrchu len vidím, ako sa turisti na chodníku zastavujú a pozerajú do steny smerom k nám, čo za ľudia tam po sebe bliakajú… 🙂

Petrík dolieza ku mne, navrhujem mu, aby sme nezlanili dole aj kvôli tomu, že nám sekol kameň jedno lano, a aby sme doliezli až
na vrchol. Tak lezie ďalej znovu Petrík, ktorý vyššie nado mnou behá zľava doprava
a naopak. Je tam pásmo kosodrevín a dĺžky sú už ľahké, len cestu treba nájsť medzi vežami. Keď mu to už pridlho trvá, kričím na neho, nech spraví štand, že doleziem rýchlo, a valíme ďalej; čas sa krátil (alebo predlžoval?) :D. Priebežne mi už aj došlo, že Petríkovi dochádza šťava priamoúmerne s nedostatkom vody v stene. Bolo megateplo a v jednom momente lezenia ma až pálili lýtka zo slnka.

Odliezam vyššie cez kosodrevinu, prederiem sa cez ňu, vyliezam na pilierik, tam dávam slučku okolo kameňa (predtým ním ešte riadne pokmášem, či ozaj drží) a kričím do doliny,
že istím. Nedostatok vody cítim aj ja, mám trošku
z toho stavy… Nieže by mi to vadilo, ale treba byť už obozretnejší. Petrík dolieza ku mne –
a už by to mali byť len možno dve lanové dĺžky k vrcholu po 60 m; terén je ľahký, tak vravím Petríkovi, aby sme už laná zbalili a liezli bez istenia. Týmto štýlom doliezame až na samý Východný vrchol Žeruchovej veže, potrasieme si rukami, spravíme fotku a valíme dole.

Teraz máme ako na dlani Červenú dolinu, Zelenú dolinu a Dolinu Bielych plies. Je to pekné, ale máme stavy… Beriem ruksak s dvomi lanami na chrbát, lebo Petríkove mlčanie nenasvedčuje, že by práve vypil dva litre zeleného čaju alebo zjedol dávku cukru, prípadne vypil tri redbully.  🙂 Zostup je náročný – cez ľahký lezecký terén. Petrík zostupuje už prezutý, ja stále v lezeckých topánkach, lebo som si nechal pod stenou svoje ponožky,
a tak sme zbytočne niesli moje topánky; nevadí – aspoň sme natrénovali. Pod stenu natesno, ale šťastne prídeme, Petríka pošlem nižšie s jeho ruksakom ku chodníku a ja si idem ešte pre svoj pod stenu. Tam všetko pobalím a víťazoslávne otváram balenie sušených brusníc.

S Petríkom sa stretávame na chodníku. Žeruchová veža to je proste matroš, ale iné som chcel :)…
Hovorím mu, že nechal jedlo mimo ruksakov
a „terénkozy“ mu obžrali jablko aj s kúskom igelitu… 😀

Prichádzame na Brnčalku, objednávame malé pivká, veľkú kofču a púšťame sa do jedla. V tom momente prichádza na mňa obrovská únava. Oddýchneme a valíme hodinu a pol dole k autu. Potom šoférujem domov, Petrík zaspáva a ja tiež trošku za volantom :D, nato hneď zastavujem, Petrík niečo mumle, vychádzam von, trošku si prejem a zase valíme ďalej. Pred Sučanmi mám megakrízu a šoférujem už iba na psychike, oči otváram nasilu, akoby som bol napitý a nevedel zaostriť. Sme pred Petríkovým barákom, vyskakuje, trasieme si rukami a valím konečne domov. Osemnásť hodín sme boli na nohách, z toho dvanásť v Tatrách a šesť
v stene aj so zostupom. Výlet dobre dopadol. Žeruchová veža ďakujeme, že sme mohli na teba liezť.
a to je hlavné.

Materiál do steny (odporúčany)

– 6x expresy

-2x polovične lano, alebo 2x dvojičky 60m

-sada čokov od 3-8

-friendy č- 1,2,3,4

-slučky: 4x 60 cm, 4x 120 cm

Link na nakres cesty:

http://www.tatry.nfo.sk/cesta.php?obr=stity//1056//10560715.p

 

Nástup

Najjednoduchšie a najbližšie je nastúpiť z autobusovej zástavky Biela Voda

Mohlo by vás zaujímať z Vysokých Tatier
Široká veža, Motyková cesta V IAA

1571 Celkovo prečítané 1 Dnes prečítané

Komantáre

komentárov