Turiec maratón 2017

V nedeľu, 16. júla 2017, sa v Gaderskej doline uskutočnila trojica pretekov pod značkou Grand Prix Turiec – Čertova brána, Tlstá-Ostrá a Turiec maratón. Ja som sa rozhodol ísť opáčiť najdlhšiu trať – maratón, so 42 kilometrami a 1800 nastúpanými metrami.

Ako tradične som sa veľmi nenamáhal študovať trať či propozície, takže až večer pred pretekom som si všimol, že tam je aj povinná výbava. Na poslednú chvíľu som teda doma zháňal všetko potrebné, čo sa mi nakoniec aj vypomstilo – ale o tom neskôr. Večer okrem povinnej výbavy ešte dohadujem ďalšie support teamy, lebo počko má byť pekné a na výlet chcú ísť všetci – aj keď nepretekajú.

Ráno vyrážam na štart do Gaderskej doliny v aute sám, ostaní sa pripoja až neskôr v priebehu dňa. Len tak-tak, že som si nezabudol zobrať bežijedlo – ďatlové tyčinky. Dnes k sebe priťahujem samé kiksy, ale to ešte ráno neviem. Parkujem na konci dediny, ale štart je trochu vyššie, v chatovej osade. Pendlujem teda hore-dole, takže sa ani nenazdám, odbije deviata hodina a štartuje sa.

Na maratóne je nás len zo 30, zvyšné dve trate sú plnšie. Štartujeme ale všetci pohromade a my, maratónci, sa po vybehnutí z chatovej osady oddeľujeme opačným smerom ako zvyšok. Tempo je príjemné (všetci borci asi oddychujú po NTS-ke :D), postupne sa zahrievam. Bežíme Blatnickou dolinou po štrkovitej ceste a po pár km míňame odbočku na Ostrú – pár bežcov tam zmätkuje, lebo pri výklade trate bola spomenutá potreba odbočiť z doliny na žltú značku. Akurát že doprava, nie doľava. Snáď všetkých poblúdených vraciame na správnu trasu a o niekoľko ďalších kilometrov odbočujeme už na tú správnu žltú značku.

Tu to začína byť celkom sranda, jednak sklon je tu miestami taký, že sa musíme svahu pridržiavať aj rukami a jednak je tu kopa popadaných stromov, cez ktoré treba preliezať. A nadôvažok, ani značku poriadne nevidno. 😀 Na štarte sa síce spomínalo čo-to o Spartan race, ale až takto som to teda nečakal. 😀 Keď sa konečne prehupneme cez hrebeň, nasleduje ďalšia parádička – podobne strmý zbeh cez hrubú vrstvu napadaného lístia. Prostredie inak celkom pekné na turistiku, ale bežať sa tu veľmi nedá.

V zbehu sme sa vyprofilovali do trojice a takto vybiehame aj na asfaltku pod lesom, ktorá pokračuje smerom ku hotelu Kráľova studňa. Táto postupne naberá spád a prechádza do nespevnenej zvážnice. K občerstvovačke pri hoteli dobiehame už len vo dvojici a čudujeme sa, keď sa dozvieme, že sme prví. Dovtedy sme si mysleli, že pred nami ešte niekto je.

Pokračujeme smer Krížna a Ostredok. Prichádza mi na um, že v poslednom čase som v týchto miestach na pretekoch voľáko často a musím rozmýšľať, ktorú trase vlastne bežím dnes. Krížna krížom krážom, Turiec maratón, Ultra Fatra, Beh, o ktorom sa nehovorí (:D znalci vedia) … každý tadiaľto a každý trochu iným smerom. Na hrebeni utekám kolegovi a dostávam sa do čela preteku.

Na Ostredku (po dôkladnom zamyslení sa nad trasou tohto konkrétneho preteku) odbočujem dole smerom k Drobkovu. Začínam si hvízdať, lebo nikde nikoho, tak nech medvede o mne dopredu vedia (ja o nich vedieť nemusím :D). Zhruba kdesi v polke zbehu je tam taký fajnový úsek – chodník vedie krížom cez žihľavové pole po pás vysoké a obísť to nie je veľmi kade. Ajajajaaaaaj, zatínam zuby a v kraťasoch a sandáloch, častujúc úbohú žihľavu spŕškami nadávok prebieham najťažších 50 metrov preteku. 😀 A hneď po prekonaní tejto nástrahy ma zastihla ďalšia – jedna za sandáli Luna Origen mi začína plantať na nohe. Kukám dolu – vytrhnutý popruh (podotýkam – po 1350 km a 60000 nastúpaných metroch). Drobná závada, doma to opravím tak, že vydržia ďalšiu tisícku, ale čo včul … bez náradia. Vyzúvam teda sandále a zvyšok klesania zbieham naboso – nižšie to je celkom nepríjemné, lebo hlinený chodník prechádza do skalnatého.

Dole na chate Drobkov ja akurát partia guľášvaristov a kúštik nižšie pri rázcestníku občerstvovačka. Pýtam sa teda všetkých naokolo, či nemajú dáke náradie – nakoniec sa nájde nožík, zapaľovač a zicherky. Provizórne teda popruh opravujem, skúšam zatiahnuť – drží. Paráda.

Menej paráda je to, že ma obehlo 5 ľudí, kým sa všetko to náradie ponachádzalo. Oddýchnutý a hlavne nasratý sa teda opäť rozbieham a po dvoch kilometroch som na druhom mieste. 😀 Tá nasratosť výrazne pomáha v tempe. 😀

Za každou zákrutou vyzerám prvého bežca, ale som si vedomý, že mal náskok dobrých 10 minút a že to už asi na zvyšných 6 – 8 km neskrešem. Míňam Čertovu bránu a keď sa blížim k mlynčekom v Gaderskej doline, vidím Katku s ďalšími 4 kusmi – support team č. 1, ktorý bol medzičasom na výlete na Blatnickom hrade. Už vedia aj o mojej sandáli – informácie sa očividne šíria rýchlejšie ako ja. Skúšajú sa rozbehnúť spolu so mnou, ale postupne odpadávajú a tempo až do cieľa udrží len Tomáš. 😀

Kúsok nižšie sa stretávame so support teamom č. 2 – crimsonphoto.sk na bicykloch. Bicykle mi razia cestu pomedzi turistov, Tomáš drží tempo so mnou a takto dobieham do cieľa – na záver prebrobiť Gaderský potok a pretínam cieľovú pásku – tú nastavovali každému. 🙂

Druhé miesto, fajne. Ale … prichádza kontrola tej nešťastnej povinnej výbavy. Ukazujem všetko, čo má byť, až nakoniec – pohár. Ukazujem, že moje fľaše majú široké odskrutkovateľné hrdlo, takže sa dajú použiť ako porár. Toto mi však uznané nie je a dostávam 30 min penalizáciu. To ma posúva v konečnom poradí až na 6. miesto s časom 4:38:57 + 30:00. Aj tak lepšie umiestnenie, ako zvyknem mávať. 😀

Lákam všetkých schladiť nohy do potoka a potom sa ešte hromadne vyberáme na lúku smerom do Blatnickej doliny, kde skúšame parádičky s dronom. Resp. mužská časť je nadšená technickou hračkou, skúša sledovanie cieľa, lietanie hore-dole, zatiaľ čo ženská časť si užíva slnko na voňavej lúke. 😀

Petrík