fbpx

Tatry ťa aj tak dobehnú – alias Máš rád lavíny?

Tatry a ich včerajší deň sa niesol v duchu lezenia na východnú Slavkovskú vežu ľavým žľabom a áfterpárty na Zbojníckej chate. Tu si dáme účet do poriadku, pozdravíme sa s priateľmi zo včera. Jedni sa zbierajú už na zostup zo Zbojničky, iní ešte zotrvávajú v ľahkej oslavnej atmosfére. Mičbjuk už behá vyspídovaný kontrolovať, či som fresh a či ideme. Som myslel, že nejdeme nikam, veď Peťa včera hovorila, že to nemá význam kvôli napadnutému snehu. Však som sa aj adekvátne potom v noci venoval akcii na základe toho (to som si až teraz spomenul :D). Takže varianta je – žiadne lezenie, ale pekne ľahká horolezecká túra cez Priečne sedlo. Laura hovorí, že by šla s nami pozrieť svojich na Térynku. Hovoríme jasnačka, poď s nami. Zoženie si turistické mačky od Zbojníčiarov, ja jej požičiam jeden cepín a už všetko máme.

Rozlúčime sa so Strapatou, Fredym a ďalšími kamarátmi z outdoor komunity.

Keďže som nebol hladný, tak som neraňajkoval – popijem nejaké tekutiny a po dlhšom motaní som pripravený. Decká čakajú už len na mňa. Dáme ešte podpis do novovzniknutej kroniky na Zbojničke pre dobrú karmičku chaty pod drobnohľadom Dominiky. Výchádzame pred chatu, počasie je tutovkové.

Tesne pred Zbojnmíckou chatou odchádzame preč
Tesne pred Zbojníckou chatou, odchádzame preč

Hlásia však zdvihnutie vetra po obede, tak aby sme si švihli. To som ešte nevedel, že podám asi najťažší výkon za svoju “kariéru”, ak teda nerátam Trojdňový výprask okolo Turčianskej záhradky. Peťa začne prešľapávať stopu, ja som hotový, tak poprosím Mičbjuka, aby sa s ňou striedal a valíme ďalej.

Kráčame smerom na Priečne sedlo, už som celkom pozadu, Vysoké Tatry
Kráčame smerom na Priečne sedlo, už som celkom pozadu

V tomto prípade nejdem opisovať koľko krát som bol zohnutý, ale cesta ku Streleckým poliam bola nekonečná. Laura mi bola psychickou podporou a konzultovala so mnou moje brušné stavy 😀 a ich vyriešenie.

Decká nasadili tempo v predu, Laura ma drží v dohľade, aby som sa neflakal
Decká nasadili tempo vpredu, Laura ma drží v dohľade, aby som sa neflákal

V jednom momente sa počas šľapania aj prepadneme topánkou do plesa, ešte nie sú pomrznuté, no na psychike to nepridá. 🙂

Stretávame dvoch českých turistov bez výzbroje, ktorí práve prišli z Téryho chaty cez Priečne sedlo. Zdelia nám, že išli nejako po skale a urvali dve lavíny … ach, no čo dodať. Ja načúvam v predklone samozrejme, najlepšia regen poloha pre dnešný deň.

Keď si toto Laura vypočuje, oznámi mi: “Počuj, ale to asi nebude v pohode. Mám turistické mačky a vy lezecké.” Zapískam teda na decká dopredu a o chvíľu dávame poradu. Jedná sa o bezpečnosť a keď sa vrátiť, tak teraz. Peťa nadšená prehlási, že to je úplne v poriadku, dáme zlaňák a Lauru spustí. “Nemusíš sa báť.” Takže moja šanca na skoršie prespatie po návrate na Zbojničku úplne padla. 😀 Občerstvenie je avizované pred hranou pri žľabe z Priečneho sedla.

Cestou k hrane ma chytajú zľahulinka do stehien kŕče, okamžite vyberám paličky, lebo ak ma dokŕčuje pred Priečnym sedlom, tak som súci na záchranku. Tam si beriem od Mičbjuka karimatku a vzniká tam legendárna fotka, ktorou on mne opätoval moju fotku z prvého dňa, keď mal on krízu (za čo mu gratulujem samozrejme :)).

Naľavo zohnutý chlapec (takto sa to nerobí) na pravo vysmiata dievčina (tak sa to robi) :), Tatry
Naľavo zohnutý chlapec (takto sa to nerobí), na pravo vysmiata dievčina (tak sa to robí 🙂 )

Tuna som tak na mraky, že cítim, ako to nedám. Keďže cítim aj strach (ktorý je dôsledok detoxikácie a demineralizácie), dávam si v hlave psychický model dokopy. Však Priečne sedlo nemusím vydusiť naraz, ako som zvyknutý, ale aj na 4x. A keď budem hore, tak dodola dôjdem aj keby som nechcel. Hneď sa mi polepšuje psychicky. Do toho ma Laura ponúkne kúskom banánu, ale viac ako jeden hryz nedám. Peťa s Mičbjukom sa len na mňa pozerajú s úškrnom na tvári, ale tak bolo treba dobre pokrstiť Zbojničku akciou. 🙂 Druhý raz už však nedám takúto kombináciu.

Jedna padla, druhá ešte padne

Počas toho, ako sa snažím aspoň cez mikrospánky zregenerovať za chvíľu, nahadzujú decká sedáky a už je čas ísť do žľabu. Ten do 3/4 odtrhli bratia Česi, takže na spodku je to ok. Pomaličky ideme hore – opatrne, v rozostupoch. Pod odtrhom počkáme bokom pri stene a Peťa pretraverzuje v botičkách s cepínikom do skalnatej časti. Medzi tým nás dobieha partička Slovákov. Peťa nám robí hore štand a hádže lano – keby sa to odtrhlo, nech sme naviazaní. Laura, ja a Mičbjukenen protestujeme. Terén je moc ľahký na to … si myslíme. Medzi tým však na apelovanie Peti cvakám Lauru do sedáku a ja chcem ešte potiahnúť chvíľu bez. Tu prichádza THE moment. Počas toho, ako som opäť prehnutý v žľabe, zrazu kričí Peťa: „Pozóoor, bachááá!“ … „Bože, čo je zas?“ si myslím. 🙂 Kuknem hore – slovenskí priatelia odtrhli na nás pomalú lavínku. Mmm, otočím sa k Laure: „Laura, Laura rýchlo.“ a ešte ju stihnem mačkou kopnúť. 🙂 Zaujímavé, že som si v tom momente položil otázku, či je možné ujsť pred lavínou do strany z hľadiska času. 🙂 Je. Obaja zdrhneme do strany žľabu, ale Laura je už naviazaná a lavínka ide na lano. V hlave mám druhý obraz, ako vyťahujem nožík a prerezávam Laure lano. Do toho mi však napadne ho skúsiť iba dobrať zo žľabu. Tak podoberám kus a vidím, že lano pekne sneh prerezáva … tak dobre nakoniec, aspoň nebola hádka, že som lano prerezal. 😀 😀 Peťa nám dodatočne vysvetlí, že preto chcela, aby sme sa naviazali.

Laura furt vysmiata
Laura furt vysmiata

Zlaňák z Priečneho sedla

Z priečneho zhodíme lano dole, Mičbjuk zlaní na spodok. Partička, čo tu s nami stála v sedle, sa pustí dole po mačkách so zbraňami. „Decká, načo vám bola prilba na ruksakoch zavesená, keď ste boli v takomto teréne?“

Tlačenka v Priečnom sedle
Tlačenka v Priečnom sedle

Moja prilba bola síce tiež mimo mňa, ale zato na Laurinej hlave, my sme nemali takpovediac na výber – čo by som povedal jej bratom, keby sa jej čosi stalo? 🙂 Prosím Vás, treba si ináč dávať pozor, ak obiehate nejaké „horolezecké“ alebo turistické „družstvo“, už to nie je len vaše zdravie, ale hlavne ZDRAVIE INÝCH, ktoré môžete poškodiť.

Pohľad z priečného sedla smerom na Térynku
Pohľad z Priečneho sedla smerom na Térynku

Čo vieme, teda zlaníme dole, Peťa spustí dievčence obe dole, tak ako by spravil každý zodpovedný horolezec alebo inštruktor. 🙂 Pod žľabom je už zase vyspídovaný Mičbjuk. Hovorím mu, že ideme ďalej, lebo mojím Astrálnym tempom nemusím tak skoro prísť na Térynku. Medzi tým však dojem Laurin banán (hovorí, že nebol špeciálny, len ja som mal stavy :D). Pomaly kráčame stále v mačkách smer dole žľabom. Laura je ako indikátor na lavíny, všade kde je puknutá doska, tak zbystrí a dá jasne najavo, že tu sa nechce zdržiavať. Možno narážala na moje NONstop predkláňanie. 🙂

Tesne pred terynkou
Tesne pred Térynkou

Dole to už ide ako po masle, na Térynku sa pekne došuchceme, matroš nechávame vonku. Vstúpime dnu, ja sa rovno vyberiem si ľahnúť a oddať sa kráse mikrospánkov a občasného zahryznutia syru. Medzitým dostanem čaj na detoxikáciu tela. 🙂

Medzitým vedieme (teda oni) svižné debaty s osadenstvom až do zotmenia.

terynka bez eletrkiny
Téryho chata v komornej atmosfére
Na Téryho chate je výpadok elektriny a Mičbjuk objavol čaro, fote s goPRO v tme
Na Téryho chate Mičbjuk objavil čaro fotenia s goPRO v tme

Nechce sa nám ísť dole, vonku je fučiak, ale všetci máme povinnosti. Ide aj chatár Peťo (ty si aký veselý týpek :)), ktorého rád znovu uvidím. Chodník bol vyšmýkaný, ale mačky sme si nikto okrem Laury nedávali. S Peťom sme na to aj doplatili. On znáša náklad dole, vyrúti sa na jednom šmykľavom mieste a ja dvíham telefonát. Dostávam 3 metre šmyk a letím do Laury cez kamene. Až som sa hanbil ako som spadol. 😀 Dole schádzame svorne, s občasnými debatami. Zamku obídeme, dôjdeme na Hrebienok. Tam nás Peťo nahádže do auta a berie všetkých ešte na občerstvenie do reštiky.

Konečne dole, ale mne akurát deň len začal, lebo mi už začalo telo fungovať tak, ako je bežný človek zvyknutý. Pokecáme po dobu dvoch piviek a vezú nás do Lesnej. Lúčime sa s nimi, ja spravím cestoviny u Peti, polku hneď vybombím, polku Mičbju a líham si hneď spať. O 23:30 nám ide domov vlak, takže o chvíľu aj vstávam. V Poprade sa lúčime s Peťou, naskakujeme do zázračného rýchliku s Mičbjukenenom a hľadáme miesto na spanie. Mič dostane za úlohu byť na stráži – aby sme neprechrápali Vrútky.

Doma vyskakujeme, potrasieme paprče a valíme, každý home. Vo Vrútkach už prší, aspoň že v Tatrách snežilo.

Konečne v teniskách nad ránom pred domom
Konečne v teniskách nad ránom pred domom

Díky mojím deckám za super podporu a hlavne, že do mňa nehučali, že načo som ja toľko pivka s matrošíkmi ochutnával. 🙂 Nezabudnite – akúkoľvek máte kondičku, dobre si rozmyslite do čoho sa v horách po áfterke vyberiete.  😉

Komantáre

komentárov