NSBHNT 2017

NSBHNT – zhluk náhodných spoluhlások alebo Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier. Tento rok už 25. krát. Reku, Malofatranská päťdesiatka sa toto leto nekoná (nakoniec sa teda koná, ale v momente prihlasovania do Nízkych Tatier ešte nemala byť), tak poďme opáčiť Nonstop.

Časové limity sú dosť prísne (8,5 hodiny celkovo na 46,5 km, 2800 m+, plus nejaké tie priebežné cut-off časy), na pohodovú vychádzku to teda nie je. Po konzultácii s Katkou teda volíme nasledovný postup – ja pretekám, ona si dá skrátenú trasu po hrebeni.

Organizátor zabezpečuje dopravu z a do BB, autobusy vyrážajú v sobotu o 07:30. Do Bystrice sa teda presúvame už v piatok, prespávame v penzióne. Večer ešte krátka prechádzka po centre. Padne nápad, či ideme pozrieť do Decathlonu – do Euro(vey? py? niečoho shoppingcentrového?) však prichádzame asi 20:57, keď už na ľudí vnútri škaredo zazerajú, že by radi zavreli – tak nič. 😀 Ideme teda na pivo na námestie a spať.

Ráno som hore už asi od piatej, lebo ma zobudil sen, že sme zmeškali autobus na štart … 😀 Vstávame o pol siedmej a v pohode stíhame registráciu aj autobus. 😀 Zvítavame sa so známymi – Rišom Zvolánkom, Adamom a Dášou Lisými. V autobuse si dávame raňajky – po 2 litre banánovo-broskyňového smoothie. To som trošku nedorátal, lebo taký obejm rýchlostráviteľného jedla sa zákonite veľmi rýchlo začne posúvať ďalej. 😀 Po pol hodine zatínam polky a rátam zostávajúce kilometre na Trangošku. 😀 Tam hneď dávam šprint do najbližsieho lesného zákutia.

Na parkovisku pod Trangoškou sa ešte šúňame, Katka potom s predstihom vyráža na svoju trasu. Ja sa šúňam ďalej, trochu sa rozbehávam, rozcvičujem. Okolo deviatej sa bežci začínajú zgrupovať na štarte – je tam riadna tlačenica, veď sa nás tu zišlo dobrých 200. Plus ešte podporovači, rodiny a navyše aj kopa bežných turistov. O 9:30 výstrel štartuje preteky.

Stúpame po modrej značke na Štefáničku. Chodník je úzky, predbieha sa ťažko, tak ideme všetci v zástupe. Turisti nás púštajú s odmeraným či rezignovaným výrazom – predsa len, kým sa preženie okolo taká masa ľudí, chvíľu to trvá. 😀 Na chodníku je fest nasratého od medveďov, podľa farby usudzujem, že asi tiež prešli na green smoothies. 😀

Pohľad z Katkinej trasy nad chatou Kosodrevina

Na Štefáničke je nejake občerstvenie, ale nepristavujem sa tam, pokračujem rovno ďalej traverzom popod Ďumbier. Štartové pole sa už začína rozťahovať, miesta je viacej, tak už sem-tam aj obieham, pričom sa snažím nedvíhať tep príliš vysoko. Začínam počítať pripomienky k sandálom (na nohách mám Luna Origen). 😀 Teda aspoň tie, ktoré stihnem započuť. Keď dobieham na Chopok, na konte sú tri. 😀

Blížim sa k občerstvovačke na Chopku
Foto: nonstopbehnt.sk

Na Derešoch
Foto: nonstopbehnt.sk

Na občerstvovačke pri Kamienke žeriem banány so soľou (lakocinka 😀 ), dopĺňam vodu a frčím ďalej. Som akurát rozbehnutý, začiatok som neprepálil, ide sa mi dobre. Akurát terén je tu taký zradný, často vytŕčajú väčšie kamene – stále treba pozerať pod nohy. Dereše, Poľana – keby to tu dobre nepoznám, tak ani neviem, kde sa práve nachadzam. V Krížskom sedle sa stretávame s Katkou, ktorá sa musela chrabro prebojovať pomocou paličiek cez bájne vretenice na modrom traverze od Trangošky. Nuž čo, o taktomto čase tam bola sama – hady ešte nikto nepoplašil.

Prehadzujeme pár slov a ja valím ďalej, pohľad zase upretý pod nohy. Kotliská, Chabenec a som na ďalšej občerstvovačke nad Ďurkovou. Zisťujem, že akosi veľa ľudí ma pozná po mene. 😀 Banány v soli to istia, pár kúskov jablka na cestu. Chodník už je veľmi príjemný, udupaná hlina, konečne sa dá aj obzerať dookola. Akurát to slnko už začína riadne pripekať. Mne známe ženy, ktoré zvyknú vyhrávať preteky, som už dávnejšie nechal za sebou … Celkom ma prekvapí, keď pred sebou vidím ďalšiu … Ešte viac ma prekvapí, keď jej turisti povedia, že dobre ide, tretia medzi ženami … Hmmm, tak dnes to pre mňa asi nebude slávne umiestnenie. 😀 Nevadí … síce výsledok nebude najlepší, ale aspoň ma riadne spečie od slnka. 😀

Katkin pohľad na trasu

Občerstvovačka pod Ďurkovou

Latiborská hoľa, Sedlo pod Skalkou a stúpanie na Veľkú Chochuľu. Tieň žiadny, fľaše prázdne. Ešte že je hore občerstvovačka. Stretávam tu aj Katku Marušiakovú a neskôr Aničku Verszeghy, ďakujem za povzbudenie. 🙂

Katkin pohľad z Latiborskej hole smerom na Veľkú Chochuľu

Z Prašivej sa zbieha dosť nepríjemným kamenistým strmákom, ktorý prechádza do nepríjemného lesného strmáku až do Hiadeľského sedla. Predné stehná mám ako v ohni a trochu spomaľujem, púšťam zo troch bežcov. Občerstovačka v sedle (banány BEZ soli 😀 ) a vravím si, jooj dobre, už len kúštik na Donovaly. Petrík zase neštudoval mapu, kúštik má 9,5 km a 410 m+ a 540 m- … no … aspoň je to miestami aj v tieni. A hneď na úvod stúpanie na Kozí chrbát – 160 výškových metrov na 400 metroch dĺžkových. Ou jeaa. Šinieme sa vo väčsej skupinke a každú chvíľu niekto zastaví a zaostane. Na vrchol sa z pôvodnej grupy dostaneme spoločne len traja. Medzitým mi píše Katka, že leží na Latiborskej Holi a že na Donovaly už asi nestíha – odkláňam ju teda do Liptovskej Lúžnej.

Hadliarka, Kečka, … už to nejak nevnímam, som uvarený, sústredím sa len na prekladanie nôh. Kdesi tu je aj vyškerený Zdeno Longauer, ktorý spolu s kolegom výdatne povzdbudzuje a atmosféru dotvára zvoncom. Pripájajú sa tu aj bežci z kratšej trate Donovalského polmaratónu, tak strácam prehľad, kto kde patrí. Opäť a zas som si zle vyrátal sily, záverečným lesom sa už len tak motkám. Konečne vybieham medzi budovy, už len kúsok … po asfalte … bleeeee. Spoza seba zrazu počujem ženský hlas (neviem, či smerovaný práve mne) „Hybááj, bude pod 6:15!“ Ak dobre rátam, štvrtá žena … Vyhecovaný sčasti pýchou, sčasti vidinou lepšieho času teda zrýchľujem na jej tempo a do cieľa dobiehame spolu. Nakoniec je to pre mňa 6:01:21, 44. miesto celkovo, 24. v kategórii. So mnou dobehnuvšia je Marína Kissová, s ktorou nedávno robil rozhovor Thom.

V cieli sa pristavím pri Rišovi Zvolánkovi a potom idem hľadať autobusovú zastávku a nealko pivo. Samé nóbl podniky, tak nakoniec musím zobrať 3 trojdecové fľašky po dve eurá. 😀 Na autobus čakám v zaujímavo vyzerajúcej konštelácii – vyvalený na schodoch, skrytý za stĺpom v tieni tak, aby ani za mak odkrytej kože netrčalo a okolo mňa prázdne fľašky od piva. 😀

Autobusom do BB, zobrať auto, ktoré ostalo ráno pri penzióne a za chvíľu som opäť na Donovaloch. Pokračujem ďalej do Liptovskej Lúžnej po Katku a potom valíme domov. Cestou ešte do Ružomberského Kauflandu, kde okrem dákej poživne kupujeme aj veľkú fľašu panthenolu. Natieram si ním spálené ruky a tvár rovno pri pokladniach. 😀

Fotky v tomto článku boli fotené malým nerozbitným foťákom, čomu zodpovedá aj ich kvalita. Ak by ste chceli nabrať lepšiu inšpiráciu a predstavu o tom, aké je hrebeni Nízkych Tatier pekné, pozrite si aj tento článok.

Petrík