Na západe všetko nové – aká projekt ÖTZTAL

Na západe všetko nové – aká projekt ÖTZTAL

Skialpový trip očami Márie FUČI Fúčelovej

Ötztal Alps

Text Mária FUČI Fúčelová / Foto Mária FUČI Fúčelová

Tak sa stalo, že sme sa už celé dva týždne chystali na lezecký trip do Paklenice. Počasie vyzeralo, že bude topkové a celí namotivovaní začať naplno letnú sezónu sme sa spolu s Maťom a Alou, Mauric a ja Fuči dohadovali, že určite vyrazíme. Všetci sme mali čas – alebo sme si ho urobili, lebo času na veci, ktoré mame radi, nie je dosť, pokiaľ si ho na ne nevyhradíte a nakoniec aj tak zistíte, že ste o nič v práci neprišli a všetko sa to aj tak stíha. Takže každopádne sme už kuli plány, ktoré cesty na Anici kuk vylezieme a u mňa už prebiehala príprava v podobe lezeckých tréningov na stenách v Linzi. Mali sme naplánované krásne línie – viac dĺžok na každý deň. No počko sa začalo kaziť tak sme sa dohodli, že to vyriešime a napevno dohodneme dva dni pred odchodom.

Čo si človek môže zobrať treba dobre naplánovať, predsalen to musí vyniesť na vlastnom chrbte. Žiadne zbytočné ponožky naviac :)
Čo si človek môže zobrať, treba dobre naplánovať, predsa len to musí vyniesť na vlastnom chrbte. Žiadne zbytočné ponožky naviac 🙂

Ja som samozrejme sledovala priebežne počasie aj v celých Alpách a ukazovalo sa, že ak by Paklenica nebola počasia schopná, tak by sa možno ešte oplatila jarná skialpovačka v Rakúsku. No takže to bolo buď – alebo. Niežeby som sa nejako veľmi tešila, ale v podstate som sa už nevedela dočkať, kedy zase vypadnem na nejaký projekt z Linzu. Tento rok bolo na takú slabú sezónu i tak mojich 29 dní na lyžiach mimo zimné lezenie celkom uspokojivé, ale predstava posledných pár dní na lyžiach bola lákavá. Počko v Paklenici sa náhle zhoršovalo a rovnako aj v Alpách to nebolo isté. Konečne rozhodnutie padlo v stredu, deň pred plánovaným odchodom a to, že Paklenica sa ruší z dôvodu choroby a veľmi nestabilného počasia.

Megarýchle balenie vo Vente, bo nás tlačila blížiaca sa tma a kopec výškových pred nami. Boli sme tam sami a cítili sme sa aj blbo, že čo tu vlastne robíme. Bude vôbec počko? A sneh?
Megarýchle balenie vo Vente, bo nás tlačila blížiaca sa tma a kopec výškových pred nami. Boli sme tam sami a cítili sme sa aj blbo, že čo tu vlastne robíme. Bude vôbec počko? A sneh?

No ja s Mauricom sme už vedeli že i tak štvrtok vyrážame, len smer destinácie sa mení. Štvrtok – rakúsky štátny sviatok – sa niesol v duchu príprav až do osudného odchodu smer Vent v Otztalskom údoli. Mauric bol po nočnej, no aj tak zvládol hneď ráno vyraziť z Martina a tak sme z Linzu odchádzali po tretej poobede. Cesta nekonečná ako vždy, keď sa tešíte niekam a okolo Vás úžasné počko a vy ste ešte stále na ceste. Do Ventu sme dorazili 19:30. Nastala čo najrýchlejšia balička, pchali sme do seba sacharidy a 20:30 sme so sklamaním, že sneh nesiaha až k parkovisku, začali dupať v plnej poľnej popod lanovku. Zaberák celkom skrz ten batoh, ale v ľahučkých teniskách sa nám išlo hej! Prichystaní na 3-4 dni vo winteraumoch. Čistá romantika a sen, spať niekde v chatke na kopci, západy slnka, latrína, varenie na piecke, spanie na matracoch pod dekami, lebo aký blázon by si hore trepal ešte spacák. Potom sme zistili, že pod heslom „Vždy připraven“ niektorý predsa len tie páperové spacáky hore nosia. Ja som však obvolala všetky chaty a zistila, že winteraumy sú plne zásobované dekami a čo viac nám treba?

Prvých 400 výškových za nami a ešte sme videli pod tenisky. Rozprúdená krv a nedočavci tešiaci sa na jašenie po snehu. :)
Prvých 400 výškových za nami a ešte sme videli pod tenisky. Rozprúdená krv a nedočavci tešiaci sa na jašenie po snehu. 🙂

Nástup sme mali 900 výškových metrov na chatu Breslauer hutte. 400 výškových sme vydupali na teniskách a zvyšné nám už príroda dovolila na pásoch. Trosku vydýchnutie, aj keď s tými báglami dalo zabrať. Na chatu sme dorazili už na čelovkách o jedenástej večer. Keď už dávno sliepky aj celé osadenstvo winteraumu spalo. Uvarili sme slané tekuté sacharidy a o pol noci zaľahli. Ako výhodu nášho neskorého príchodu sme brali, že na chate bolo zakúrené a natopená voda a uvarený čaj.

Na chatu prichádzame o jedenástej večer. Ja ju s mojou biednou čelovkou ledva vidím. Naštastie je tu Mauric a ukazuje smer.
Na chatu prichádzame o jedenástej večer. Ja ju s mojou biednou čelovkou ledva vidím. Naštastie je tu Mauric a ukazuje smer.

Ráno nejakí nedočkavci už o štvrtej začali robiť bordel a nie žeby sa aspoň rýchlo spakovali, ale hodinu vykrikovali. Tak som zaspala až o piatej na pol hodinu, lebo 5:30 ma už Mauric budí – že nemôže spať a že aj tak by sme mohli už v podstate vstávať, lebo nás dnes (v piatok) čaká útok na Wildspitze a potom presun na chatu Vernagt hutte. Dosť veľký kus s plnými báglami. Ďalších 900 výškových len na vrchol a potom zjazd po Taschachferner ľadovci a par výškových šľapanie do sedla a dlhý zjazd po Klein-Vegnagtferner nekonečnom ľadovci a s ďalšími výškovými metrami ku chate Vernagt. Okolo 7:00 sme teda vyrážali z Breslauer hutte a už okolo 11 sme aj s pauzami stali na Wildspitze.

Ráno vstávame skôr ako by sme chceli. Moja snaha zaspať napriek tomu, že Mauric už varil čaj sa nepodarila. Tak sa zmierujem sama zo sebou a začína príprava na odchod.
Ráno vstávame skôr ako by sme chceli. Moja snaha zaspať napriek tomu, že Mauric už varil čaj sa nepodarila. Tak sa zmierujem sama zo sebou a začína príprava na odchod.

Zo strany Pitztalu sa rovnako k vrcholu blížila druhá skupina Mauricovych známych, ktorí na útok zvolili pomoc Pitztal expresu. Stretli sme ich, keď sme sa vracali z vrcholového hrebeňa, ktorý je už len na pešo a pokecali a spoločne naplnili brucha. A tešili sme sa na prvú jazdu ľadovcom – smer Vernagt hutte. Po chvíli jazdy som veľmi razantne pocítila v stehnách, že mesiac ktorý som na lyžiach nestála v spojení s ťažkou náložou na chrbte, si vybrali svoju daň. Nuž, nezostávalo nič iné, než zastaviť a predýchať. Nič to, veď ono sa to poddá, vravím si. Po celkom krátkej jazde sme na ľadovci odbočili smer Vernagt hutte cez sedlo Brochkogeljoch. Cestou do sedla sme opierali zraky na užasnú stenu vľavo od nás z kopca menom Hinterer Brochkogel. Mauricko váhal, pretože sa mu línia veľmi páčila a chcel ju ísť zlyžovať. Na vrchu úplne ľadová čiapka a krásny strmý pojazd. Presviedčala som ho, nech ide do toho, no nakoniec sa rozhodol, že to nechá tak. Prišli sme teda do sedla a čakal nás nekonečný ľadovec Groser-Vernagt ferner.

Síce nevyspatí no slniečko nám dodáva radosť a krásne hory chuť bojovať proti zemskej gravitácií.
Síce nevyspatí, no slniečko nám dodáva radosť a krásne hory chuť bojovať proti zemskej gravitácií.

Moje stehná dostávali v tomto, už slnkom roztopenom snehu, poriadne na prdel a tak som ich vyradila z činnosti. Pri šľapaní z ľadovca niekoľko metrov na chatu som už vážne cítila, že mam dosť. Cely deň na pražiacom slnku, tažký bágel, dlho bez tréningu, štyri hodiny spánku a ešte tá výška. Takže keď sme prišli na chatu, hodili sme do seba polievku a ľahli sme si dospať. Počas spánku som chytila jemnú zimnicu a to som ešte nevedela, čo ráno nájdem na svojej tvári a ako sa budem cítiť. Večer sme sa ešte zobudili navarili ďalšiu papanicu a zase zaľahli spať.

Nádhera čo nás čakala plnila naše srdiečka a vyškierali sme sa asi ako keď som prvýkrát bežala polmaratón a pri devatnástom kilometri zistila že to zvládnem.  Nepopísateľný pocit radosti, ktorý chceš zažiť.
Nádhera, čo nás čakala, plnila naše srdiečka a vyškierali sme sa asi ako keď som prvýkrát bežala polmaratón a pri devatnástom kilometri zistila že to zvládnem. Nepopísateľný pocit radosti, ktorý chceš zažiť.

Druhý deň sme sa chystali na Fluchtkogel, no nejako nám nezvonil budík a tak sme vstali až o siedmej. Ja som v noci podľa bolestivých dotykov na tvári zistila, že ľadovcový krém proti slnku zdá sa nepomohol a na tvári sa mi urobili drobné pľuzgiere naliate vodou, ktoré na dotyk štípali. Nebola som si istá, či s tým môžem na slnko – ale s tým že si na seba dám bufku a aspoň centimetrovú vrstvu krému, som sa pomaly obliekala. No to najhoršie ešte neprišlo. Po tom, ako som do seba dostala raňajky v podobe pohánkovej kaše so sušeným ovocím a horkou čokoládou, mi začalo byť od žalúdka neskutočne zle. Trochu dosť som musela predychávať, aby som raňajky nevrátila tam odkiaľ prišli. No i tak som sa postavila na lyže. No po niekoľkých výškových metroch som musela usúdiť, že to proste takto nejde a s Mauricom sme sa dohodli, že bude pokračovať na Fluchtkogel sám. Ja som sa chcela vrátiť do chaty a oddýchnuť. No keďže to bol úžasný deň rozhodla som sa, že pobudnem na kameni opodiaľ a trošku oddýchnem tam. Lebo kto by chcel v taký krásny deň trčať v chate, keď môže behať po horách?

 Vďaka čajovým vrecúškam v erárnom čaji na chate sme zistili, že sme neni zo Slovenska sami v týchto kopcoch. Ráno do sedla Mitterkarjoch v spoločnosti veľmi milého páru. Učíme ich ako sa obracia na lyžiach v traverze.
Vďaka čajovým vrecúškam v erárnom čaji na chate sme zistili, že sme neni zo Slovenska sami v týchto kopcoch. Ráno do sedla Mitterkarjoch v spoločnosti veľmi milého páru. Učíme ich ako sa obracia na lyžiach v traverze.

Po chvíli som sa na veľké premáhanie s mojím žalúdkom, ale s veľkou túžbou ísť na kopce, pomaličky vydala smer Fluchtkogel. Išla som tempom, ktoré snáď ani neexistuje a čochvíľa som predýchavala a odpočívala. Keď som sa dostala k ľadovcu, rozhodla som sa, že si odpočiniem a počkám, keď sa Maurico bude vracať z kopca. Trvalo mu to hodinu a dvadsať minút sa na ten kopec vyškriabať, čo je skvelý čas a už o desiatej sme sa stretli na ľadovci. Dali sme zjazd a pauzu na ceste od chaty na kopec Mittlere-Guslarspitze. Pomalým, plíživým tempom som sa vyškriabala na kopec, tam sme poobdivovali okolité panorámy a pokecali o možnostiach ďalšieho postupu. Chceli sme ísť na Hochjoch Hospic a tam prespať, ale dozvedeli sme sa, že tam skoro vôbec nie je sneh a keďže sme chceli viac lyžovať ako chodiť tak sme sa dohodli, že nie.

Šľahačka všade kam sa pozriete.
Šľahačka všade kam sa pozriete.

Na druhý deň mi však Maurico zahlásil, že či nejdeme na Similaun hutte, že by chcel ísť na Similaun skúsiť ďalší deň. Dohodli sme sa, že to tak urobíme a tak sme sa začali baliť a jesť raňajky, keď ma tu zrazu napadlo, že Similaun je tá jediná chata, ktorá nemá winteraum – pretože je súkromná a nepatrí Alpinvereinu. Takže sa náš plán rozplynul, pretože popravde, ak mám povedať, nechcelo sa mi šľapať na lyžiach do kopca a potom si ani neužiť jazdu a šľapať na pešo dole. Takže sme sa vydali na Hochvernagtspitze. Cítila som sa v ten deň omnoho lepšie a prvých 400 výškových sa mi šlo parádne. Užívali sme si Groser-Vernagtferner a to, že sme ho mali iba sami pre seba. Úžasné počasie nám dodávalo kopec dobrej energie a radosti. Zase sme vyrazili trošku neskôr a tak sme sa na kopec dostali okolo jedenástej. Dali sme pauzu formou chlebíkov vo vajíčku so škvarkovou nátierkou od Alfabia, ktorá mi aj v zime neskutočne ide dole krkom, na čom sme sa obaja zhodli a krochkali od spokojnosti.

Zistenie, že pomer oleja a hustej masy v škvarkovej pomazánke Alfabio nám vytvára lepšiu schopnosť požívať potraviny a uspokojuje naše energetické potreby na kopcoch. Proste to lepšie kĺže dole. :)
Zistenie, že pomer oleja a hustej masy v škvarkovej pomazánke Alfabio nám vytvára lepšiu schopnosť požívať potraviny a uspokojuje naše energetické potreby na kopcoch. Proste to lepšie kĺže dole. 🙂

Na kopci fučalo, že ani primaloftka tu nepomáhala a tak sme si urobili pár fotiek a frčali sme dole. Teplo bolo počas jazdy neskutočné a tak primaloftka musela dolu. No začala som pociťovať zlepšenie v oblasti stehien počas lyžovania a tak som si spokojne jazdila. Samozrejme som nemala skills ako Maurico, ale veľa ma už naučil a tak v podstate teraz lyžujem najlepšie, ako som doteraz lyžovala. Takže sa ešte stále u mňa objavujú technické chyby, na ktoré ma hneď Maurico upozorňuje a snažím sa ich eliminovať.

Fajné pojazdeníčko sme končili 40° svahom, ktorý bol už dosť natopený s ťažkým snehom a mne sa podarilo hneď na vrchu vytrieť a nohy mi statočne povykrúcalo. No rýchlo som zas na ne naskočila a chcela pokračovať, len som musela prekonať jemný šok z pádu v tom ťažkom snehu. Pustila som sa dole a zvyšok svahu som si fakt dosť užila.

Wildspitze, kríž na ktorý sa je ťažko vyškriabať inak by bola vrcholovka z kríža.
Wildspitze, kríž na ktorý sa je ťažko vyškriabať – inak by bola vrcholovka z kríža.

Potom nás čakalo už len zísť ku chate, ale rozhodli sme sa, že pôjdeme omrknúť meteorologickú stanicu, ktorá sa nachádza pod chatou. Tam sme si to poobzerali, dostali do tela nejaké sacharidy a šli naspať na chatu. Uvarili sme si obed a rozmýšľali, či ideme dole ešte dnes alebo až ďalší deň ráno. Keďže by sme museli spať pri aute, rozhodli sme sa že radšej zostaneme v náručí kopcov. Naše rozhodnutie posilnil fakt, že začalo snežiť.

Už máme aj celkom dosť a tak si vychutnávame slniečko a pohodu kúsok pred dojazdom na Vernagt hutte.
Už máme aj celkom dosť a tak si vychutnávame slniečko a pohodu kúsok pred dojazdom na Vernagt hutte.

A tak sme zvyšok dňa strávili nekonečnou hrou lodiek pretože ma napadlo, že je dobrý nápad aby mali hracie plochy 25×25 políčok. Nakoniec sme to vlastne ani nedohrali bo nám chýbali ešte jedno a dvoj-loďky – kto to má hľadať? Hlad nás premáhal natoľko, že sme z poličky vzali jednu erárnu polievku a proste sme ju tam zjedli, na hulváta. Večer sme ešte mali misiu, ako vybiť baterku v mojom smartfóne a kukli sme si film a sladko zaspali.

Posledný deň skialpovačky keď už máme za sebou Hochvernagtspitze a začína snežiť sa rozhodujeme zostať na chate a spríjemňujeme si čas hrou Loďky ( v mojom prípade Kopce a v Mauricovom Vzducholode :D )
Posledný deň skialpovačky keď už máme za sebou Hochvernagtspitze a začína snežiť sa rozhodujeme zostať na chate a spríjemňujeme si čas hrou Loďky (v mojom prípade Kopce a v Mauricovom Vzducholode 😀 )

Ráno budík na šiestu, balenie, raňajky a už sme stáli na lyžiach pred chatou a robili si posledné selfie. Obloha už bola biela, len kde tu bolo vidieť pozostatky nebies. Bol čas na návrat. Veľa sme toho nezlyžovali, lebo sneh pod tými dňami plných slnka neskutočne sublimoval a tak sme znášali dosť veľký kus až do Ventu.

Ďalší deň ráno nás čaká už len zostup dole. Počko hlási, že už treba ísť
Ďalší deň ráno nás čaká už len zostup dole. Počko hlási, že už treba ísť

Tam sme si po dňoch, kedy sme mali jedlo len na prežitie, naplnili bruchá, zľudštili sa a vyrazili smer Linz. Čisté hlavy a plné srdce tej nádhery mi pri odchode navodzovalo melanchóliu, že musíme už ísť. Takže sa tešíme naspať tam, kde patrí naše srdce. HORE ZDAR!

Hore sme išli Mauric a Fuči a dole sa vraciame Mauric a panda. :D
Hore sme išli Mauric a Fuči a dole sa vraciame Mauric a panda. 😀

Počas tohto projektíku mi strašne poslúžili niektoré stále kúsky v mojej outdoor výbave od ZAJO a to Merino krátke tričko, gate Argon II Lady Pants a samozrejme ich nezameniteľná šatka.

Ďakujem.

1478 Celkovo prečítané 2 Dnes prečítané

Komantáre

komentárov