Mišo Stehlík

Má 21 rokov, žije v Novom Meste nad Váhom, študuje marketing a vyhral UTMB 2017 vo svojej kategórii. Medzi jeho obľúbené ultrabehy na Slovensku patrí Letecká stovka, pretože bola jeho prvou a absolútnou srdcovkou je Stefanik Trail. Dámy a páni, dnes sa budeme rozprávať s Mišom Stehlíkom.

 

Text: Thom a Mišo / Foto: archív Mišo Stehlík

Photo credit: Mrawec

AHOJ MIŠO, MÁŠ SA? TROCHA SA NÁM PREDSTAV

Aktuálne mám 21 rokov a neustále pribúda, našťastie. 😀 Žijem v Novom Meste nad Váhom, kde väčšinou aj trénujem. V Trnave študujem marketing na FMK. Okrem behu a štúdia robím samozrejme aj iné veci, z ktorých mám radosť. Bežecké začiatky ma nútili dosť špekulovať, čo mi zostalo dodnes a verím, že ma to nikdy neopustí. Venujem sa alternatívnym investíciám a tak celkovo ma to ťahá k niečomu, z čoho môžem mať aj ja, ale aj iní niečo viac, ako len dobrý pocit.

 

AKÁ BOLA TVOJA CESTA K BEHU

V ranom detstve som mal veľké problémy s nohami – myslím, že to bolo niečo s klenbou. Bolievali ma z toho kolená, niekedy až tak, že som ráno nemohol chodiť, ale vozil som sa na odrážadle. 😀 Problémy časom odzneli a asi ako každý chlapec – hrával som futbal, s otcom sme bicyklovali, chodili sme na ryby. Športy som, samozrejme, nebral vôbec vážne, bola to skôr taká aktivita na voľný čas, nemal som žiadne ambície. S odstupom času vidím, že to bola chyba. Šport si ma však po čase aj tak našiel. Tesne predtým, než som začal behať, sa opäť ozvali kolená. Jedno ma bolelo tak, že som opäť takmer nevedel chodiť.

Krátko na to, ani neviem ako, som začal s lezením po skalách. Keďže kondíciu som nemal (nemal som ani odkiaľ), začal som behať. Ten deň si pamätám dodnes. Bolo to 7. novembra 2010, niekedy večer medzi piatou a šiestou. Vonku bola hmla, mrholilo. Po pár metroch som zastavil, pretože som nevládal. Vtedy mi prešla hlavou myšlienka, že tí, čo behajú hodinu v kuse alebo 10km, musia byť nejakí iní, lepší. Spätne sa na tom dosť zabávam, ale vtedy mi nebolo všetko jedno. Trvalo mi dosť dlho, kým som túto hranicu prekonal. Môžem však zodpovedne povedať, že kto zabehne 10km a nie je úplne zlisovaný, ten má pod kontrolou. A to je najkrajšia vec na svete.

Photo credit: Michal Kostka

 

ODKIAĽ SI SA DOZVEDEL O ULTRABEHU

Až teraz, keď nad tým uvažujem, zisťujem, že to bolo takmer presne o tri roky neskôr po tom, čo som prvýkrát vybehol. Prvý ultrabeh som išiel sám, mal približne 55km a bol celý po asfalte. Bicyklom som chodieval do Piešťan a raz vo mne zaznela otázka, že či by som to dokázal odbehnúť. Bol to úžasný nápad. Intuitívne som si zbalil do skialpinistického batohu nejaké tyčinky, vodu a vyrazil som. Nič viac, nič menej. Tak to mám rád, žiadne prehnané úvahy. Ak to chcete, choďte a vezmite si to. Keď som sa blížil k môjmu mestu, boli to neskutočné pocity. Viete, nikto o tom nevedel, nikto nevedel, že ten poloblázon čo beží vedľa cesty práve píše úžasnú osobnú históriu, začiatok cesty pod Mont Blanc. O pár mesiacov v marci 2014 som zabehol svoju prvú stovku a už sa to so mnou viezlo.

 

SPOMENIEŠ SI NA SVOJU PRVÚ STOVKU, RESP. ULTRABEH

Pamätám si takmer všetko, do najmenšieho detailu. Štart bol večer okolo ôsmej. Na začiatok treba povedať, že drvivú väčšinu trasy som vôbec nepoznal. Štart som samozrejme prepálil, v malom batohu všetko lietalo a búchalo mi to do chrbta. Po dvadsiatich kilometroch som za Beckovom dostal hnačku. Z tých kríkov som sa nevedel dostať asi pol hodinu. Cítil som obrovský strach. Nevedel som v sebe udržať ani trochu vody a to som mal pred sebou viac než 80 km. Brat bol doma, bežali sme cez Kálnicu, ktorá je asi 10km od mesta. Táto myšlienka ma bombardovala takmer hodinu. Na občerstvovačke v Kálnici som dostal magnézium a kúsok suchej tyčinky. Kŕče v bruchu ma sprevádzali až ku zjazdovke.

Pamätám si, ako som sa hore nad vlekmi obzrel za asfaltkou, ktorá bola jedinou ústupovou cestou späť. Zvíťazil som. Bol som na začiatku, ale strach dostal jasne najavo, kto má situáciu v rukách. Počas preteku som sa štyrikrát stratil. Hlavou mi neustále išlo, že je to prvýkrát a ak to vydržím, otvorím si ďalšie dvere. Keď som bežal v Trenčíne popod hrad, vtedy som pochopil, o čom to je. O čom je celé snaženie. Že to nie je vysvietená cesta, ktorú lemuje len úspech. Že sú to problémy, často veľké, ktoré nás aktuálne presahujú, ale práve to je jediná cesta, ako byť lepším a ako mať zo seba radosť. O pár dní som sa dozvedel o Stefaniktrail. Neváhal som a opäť som vyrazil v ústrety novému, nepoznanému.

Photo credit: Martin Jezo Photography

 

AKÝCH ULTRABEHOV SA ZÚČASTŇUJEŠ U NÁS

Väčšinu behov behám práve u nás, na Slovensku. Obvykle začínam v marci Leteckou stovkou v Trenčíne – ona bola prvá a aj preto ju mám veľmi rád. Myslím, že je to obojstranné. Po nej ma čaká Ultralanovka pre Plamienok. 24 hodinový charitatívny beh na 3km okruhu. Absolútnou srdcovkou je pre mňa Stefanik Trail. Neviem, čím to je, ale je to tak. Možno tým, že som tu prvýkrát prekonal výrazne hranicu 100km. Ale je to aj veľmi pekná trasa, má logickú líniu s príbehom a to ja potrebujem, vtedy sa viem nechať unášať a naplno si to užívam. Určite je veľkým plus organizácia, ktorá je skutočne špičková. Značenie trasy, občerstvenie, dobrovoľníci, to všetko robí z tejto akcie kultúrnu udalosť. Aspoň ja to tak vnímam.

 

AKO ČASTO A KDE TRÉNUJEŠ

Počas roka trénujem vtedy, keď si nájdem čas. Nemám fixne stanovené plány, koľko kilometrov a výškových metrov mám nabehať. Pohybujem sa vonku, väčšinou v lesoch za mestom, v okolí Čachtického hradu a Višňovskej doliny. Občas doma posilujem na hrazde, robievam aj iné cvičenia s vlastnou váhou. Iné je to pred väčšími pretekmi. Vtedy mám pravidlo, že trénujem dvojfázovo. Posilujem a behám. Ideálna je pre mňa dávka 4-5 krát týždenne. V hlavnej fáze prípravy je pre mňa kľúčový 15-20 km beh v kombinovanom teréne. Okrem toho aspoň jeden deň oddychujem, teda nebehám ani necvičím. Jeden deň takisto venujem pomalému behu. Na toto rád využívam Piešťany, napríklad hrádzu a kúpeľný ostrov, je to tam pekné a zmena prostredia tiež urobí svoje.

 

NEDÁVNO SI SA ZÚČASTNIL UTMB, KDE SI VYHRAL KATEGÓRIU DO 22 ROKOV. AKÝ TO BOL POCIT, UVEDOMUJEŠ SI, ČO SI DOKÁZAL

Celé to bolo veľmi obohacujúce. Počnúc náročnou prípravou a krásnym vyústením končiac. Naplno som začal trénovať asi dva týždne po ST140, v nedeľu večer posledná cigara a v pondelok sa už išlo dvojfázovo. 😀

Celé leto bolo na môj vkus horúco, ale myslím, že teplo mi už nerobí také problémy ako kedysi. Netušil som, ako bude na UTMB, pred dvomi rokmi bolo do 30 stupňov. Tento rok bolo počasie úplne odlišné.

Zima, pršalo, v najvyšších sedlách snežilo a fúkal silný vietor. Poslednú hodinu pred štartom som strávil s rodičmi v koridore pre bežcov. Bol to dosť dlhý čas a človek myslí na rôzne veci. Najmä, či spravil všetko, čo mal, či niečo nezanedbal. Samozrejme, fantázia pracuje ako o život a niekedy nie sú myšlienky úplne ideálne. U mňa sa to prejavuje úzkosťou, navyše, bola nízka oblačnosť, vyššie kopce nebolo vidno, bolo to stiesnené. V takých chvíľach nemá význam klamať seba samého. Otvorene si priznám, že mám strach.

Rovnako si spomeniem na prípravu, ktorej som obetoval veľa energie. Ak si človek vie priznať sám pred sebou, čo cíti, napokon všetko negatívne odznie a ja sa môžem sústrediť na to, na čo som prišiel. Prísť do cieľa. Atmosféra týchto behov je neopísateľná. Ultrabežci sú v týchto krajinách vnímaní trochu inak, než u nás. Myslím, že tu ľudia dokážu viac precítiť, čo všetko ste museli podstúpiť, aby ste mohli vôbec odštartovať. Navyše, ak si práve prechádzate krízou, ktorá naberá na rozmeroch a niekto vám povie „odvahu, máš na to, len pokračuj“, myseľ to vníma a niekedy z toho dokáže vyťažiť nemožné. Počasie nás skutočne nešetrilo, takže podobnú podporu som vnímal o to intenzívnejšie. S pribúdajúcimi kilometrami som sa čím ďalej, tým viac sústredil na cieľ.

Na 125. kilometri som sa dozvedel, že v mojej kategórii som na prvom mieste. V tej chvíli to bola kľúčová informácia. Schytil som paličky a vybehol do dažďa. Ten údaj z monitora som mal pred očami a to ma hnalo vpred, hoci som cítil chlad a bolesť. Najkrajšie momenty podľa mňa nie sú tie za cieľovou čiarou, ale tie pár minút pred ňou. Keď už viete, že to dáte. Že vám to už nikto nevezme, ale stále si užívate pretek. Celé to bolo znásobené tým, že som viedol vo svojej kategórii. Myslím, že to boli jedinečné chvíle, ktorým bude navždy patriť popredné miesto v mojich spomienkach.

 

MÁŠ CHUŤ SA TAM OPÄŤ VRÁTIŤ

Samozrejme. Nateraz však neviem s istotou povedať, či hneď budúci rok alebo o niečo neskôr. Možno keď budem najstarší na štartovej listine, pretože najmladší som už bol, a potom by sa mi asi opäť ušlo aj pódium. 😀 Len žartujem, ide o to určiť si priority. Čo sa týka tých bežeckých, načas som misiu splnil. Určite vidím priestor, kde sa dá posúvať a to nielen v športe. Behať však určite neprestanem. Dvojfázové tréningy sú nákladné na čas, takže aktuálne ich odkladám a nabieham na liberálnejší tréningový model.

 

AKÁ ATMOSFÉRA JE NA ULTRA BEŽECKOM SVIATKU AKO JE UTMB

Úplne na začiatku, ešte v zime, prebieha online registrácia. Tam si treba dať pozor, aby ste mali dostatočný počet kvalifikačných bodov. Ak ste elitný atlét, žrebovaniu sa môžete vyhnúť. Ak nie, musíte si len držať palce, aby to na vás padlo a aby Vás vybrali. Ak máte šťastie a vyberú Vás, môžete si pogratulovať, lebo práve ste sa odsúdili na galeje v podobe niekoľkomesačnej prípravy. 😀

Ak si dobre pamätám, do konca mája treba odovzdať potvrdenie o zdravotnom stave podpísané lekárom. Tu by som rád upozornil, pretože mnohí bežci si to nechávajú na poslednú chvíľu mysliac si, že ide iba o formalitu. Nájsť lekára, ktorý sa podpíše pod niečo podobné, môže byť náročnejšie, než si myslíte. Pár dní pred pretekom prebieha prezentácia v Chamonix, prípadne v Courmayeri. Ak ide niekto prvýkrát, môže to byť dosť stresujúce. Je potrebné mať so sebou povinnú výbavu a batoh, prípadne vestu, v ktorej to všetko budete niesť.

V mieste prezentácie sa náhodne vyberie pár vecí, ktoré podrobne skontrolujú. Insider info, na 99% vám skontrolujú bundu s membránou, na to si dajte pozor. Prvý rok ma kvôli nej z prezentácie vyhodili, lebo tú, čo som mal, nespĺňala kritériá. Ak je všetko v poriadku, na batoh alebo vestu vám dajú čip, dostanete štartové číslo, vrecká na odpad a veľké vrece – dropbag. V dropbagu si môžete nechať dopraviť do polovice trasy vlastné jedlo, čisté oblečenie, …

Štart je kapitola sama o sebe. 2300 ľudí je už slušná masa. Ak chcete byť úplne vpredu, za elitnými atlétmi, osobne to vidím na dobré 3 hodiny čakania pred štartom. Ak vám neprekáža, že párkrát schytáte paličkami pod rebrá, prípadne do zubov, stačí tá hodinka, možno trištvrte. 400 – 500 bežcov pred vami môže znieť hrozivo, ale za tých 30 – 40 hodín sa to všetko aj tak kompletne premelie. Pre porovnanie, kolega z kategórie, ktorý skončil za mnou, bol na začiatku okolo 1600. miesta, nakoniec finišoval na 162. mieste.

Zo Slovákov som poznal osobne Mariána a Tomáša, takže nebol som v tom úplne sám. S Mariánom sme dokonca prišli naraz do cieľa, čo bolo tak trochu aj šťastie. Mali sme toho obaja dosť a záver bol veľmi vyčerpávajúci. Nakoniec to bol unikátny finiš krajanov.

 

MÁŠ SVOJ BEŽECKÝ IDOL

Teší ma, keď vidím toho „starého Miša Stehlíka“ a progres, ktorým som si prešiel. Tá self-made cesta je niečo úžasné. Že by som sledoval niekoho výkony a snažil sa k nim priblížiť, to nemôžem povedať. Snažím sa zlepšovať tie svoje a to mi robí radosť. Nakoniec, podľa mňa je to jediná cesta, ako sa z toho celého nezblázniť. Neviem, v akých podmienkach trénujú iní, koľko času do toho investujú.

Chcem, aby mi beh robil radosť, nie aby som sa hnal za niekým iným. To by som odporúčal aj začínajúcim bežcom. Aby sa nehnali za idolmi hlava-nehlava. Každý je iný a každému vyhovuje niečo iné. Iná strava, iný tréning a nakoniec aj iná motivácia. Ak nájdete v sebe skutočnú pravdu, pre ktorú to chcete robiť, vyhrali ste. Tak budete mať svoj vzor na každom tréningu vždy pri sebe.

 

NA ČOM FIČÍŠ

Jem všetko, čo mi chutí. Neprejedám sa, ale ani nehladujem. Nerobí mi problém zjesť večer pizzu, ale takisto si občas spravím ovocný alebo zeleninový šalát. Pijem všetko okrem alkoholu, tomu sa zásadne vyhýbam. Tesne pred pretekom sa vyhýbam mastným a vyprážaným jedlám. Uprednostňujem dusenú zeleninu, napríklad so zemiakmi, alebo cestoviny. Vždy pred štartom vypijem pollitra silného zázvorového čaju. Pomáha mi na trávenie a efektívne predchádza nevoľnosti. Zároveň ho využívam aj po preteku, keď ma bolí hrdlo alebo mám „havarované“ trávenie.

Počas preteku sa snažím jesť najmä na začiatku niečo hutné, napríklad chlieb so syrom, prípadne salám. Postupne sa môže schopnosť prijímať potravu znižovať, takže tam preferujem vývar s nejakým suchým pečivom. Ak je chladno a náhle mi dôjde energia, uvítam silnú kávu bez cukru s niečím sladkým. Pravidelne pijem colu. Gélom a energetickým tyčinkám sa snažím vyhýbať. Vždy mám však vo veste jednu alebo dve, pre prípad núdze. Párkrát ma to už udržalo na nohách.

 

TVOJE PLÁNY DO BUDÚCNA

Viac si užívať beh. To je to, čo chcem ako bežec. Ak bude nejaká príležitosť alebo výzva a ja v nej uvidím zmysel, určite ňou nepohrdnem. Teraz sa teším na zimu, pretože veľmi rád lyžujem.

Photo credit: Michal Kostka

 

MÁŠ ODKAZ PRE SVET

Nebojte sa hovoriť o tom, čo chcete a čo cítite. Nemusíte to vravieť nahlas, ale vy sami s tým musíte byť absolútne stotožnení. Hovorte pravdu a hrajte podľa pravidiel aj vtedy, keď sa nikto nedíva. Nezvyšujte hlas. Ak sa vyberiete svojou cestou, tou nevyšliapanou, tak určite narazíte a budete zažívať na prvýkrát nepochopiteľné. Aj pozitívne, aj negatívne. Skúsenosti, nech sú akokoľvek zlé, nezahadzujte. Striebro môže sčernať, ale na cene nestráca, práve naopak. A to isté platí o skúsenostiach.
A hlavne, nerobte z vecí vedu, pretože to čo funguje, je vždy jednoduché.

 

ĎAKUJEM ZA ROZHOVOR.

OSTATNÉ ZAUJÍMAVÉ ROZHOVORY NÁJDEŠ – TU

 

 

Komantáre

komentárov